Voda

V tomto referáte by som vám chcel priblížiť problematiku vody, jej rozdelenie, dôležitosť pre všetko živé. Voda je najrozšírenejšou látkou na Zemi. Je podstatnou zložkou biosféry a má popri pôde prvoradý význam pre zabezpečenie výživy ľudstva. Je základnou zložkou biomasy, hlavným prostriedkom pre transport živín, pre ich prijímanie a vylučovanie. Pre rastliny je významné nielen jej celkové množstvo za rok, ale tiež výskyt a rozdelenie vo vegetačnom období vzhľadom na ich rastové fázy. Pre mnohé živočíchy je voda priamo životným prostredím. Vodu poznáme v troch skupenstvách, kvapalnom, plynnom, tuhom skupenstve. Delíme ju na morskú, dažďovú, povrchovú, podzemnú, minerálnu a pitnú. Voda na zemi vytvára tzv. hydrosféru- vodný obal zeme. Najväčšiu časť hydrosféry tvorí morská voda (97%), na druhom mieste je voda vo forme večného ľadu a snehu (2%) a (1%) ostatná voda (rieky jazerá,...).

Voda je v neustálom pohybe. Mení sa z tekutiny na paru a nazad na tekutinu. Vplyvom slnečného tepla sa voda vyparuje z oceánov, jazier a riek. Ba aj rastliny vylučujú zo svojich listov vlhkosť. Vlhkosť, ktorá sa takto dostane do vzduchu, sa ochladí a vytvorí oblaky. Vietor ženie oblaky smerom k pevnine. Nad pevninou sa oblaky ochladia, najmä nad vysokými pohoriami, a začne z nich pršať. Dážď steká do riek a jazier. Rieky ho dopravia nazad do oceánov. Najcharakteristickejšia vlastnosť morskej vody je slanosť – salinita, t.j. celkové množstvo rozpustených minerálnych látok (solí) v jednom kg morskej vody. Najviac sú zastúpené chloridy (88%) a sírany (10, 8%), menej uhličitany (0,3%) a organické látky (0,3%). Priemerná slanosť svetového oceánu je 35%o. Najväčšiu slanosť majú oceány v subtropických oblastiach, kde je najväčší výpar; menšiu slanosť vo vysokých zemepisných šírkach, kde je menšie vyparovanie a väčší riečny prítok. Najvyššiu salinitu má Červené more (42%o) a najnižšiu Baltské more (od 2%o do 25%o).

Farba je ďalšou, tentoraz fyzikálnou, vlastnosťou vody. Čistá morská voda sa javí ako tmavomodrá, pretože červenožlté farby slnečného spektra oceánska voda pohlcuje viacej. V niektorých oblastiach oceánu sa oceánska voda sfarbuje vysokou koncentráciou fytoplanktónu do zelena a zakalená voda sa stáva málo priepustnou pre svetlo. Svetlo akejkoľvek vlnovej dĺžky preniká do morskej vody maximálne do hĺbky niekoľko sto metrov. Aj keď je voda číra a priezračná, prenikne do hĺbky 150 m len 1% slnečného svetla.
Teplota povrchovej vody morí a oceánov je v súlade s teplotou vzduchu rozdelená pásmovite. Teplota vody pri povrchu kolíše podľa podnebia medzi 2°C a 29°C, pri teplote 2°C hladina zamŕza. Vo veľkých hĺbkach je teplota rovnaká – asi 0 až 3°C. Pásmo najvyšších priemerných teplôt vody s teplotou nad 26°C sa nachádza prevažne na sever od rovníka (0°- 10° s.g.š.) Vplyvom teplých morských prúdov dochádza k prenosu tepla z nižších do vyšších geografických šírok. Severná pologuľa je v priemere teplejšia, je to dôsledok rozsiahleho zaľadnenia Antarktídy, ktoré vplýva na teplotu vody oceánov i v nižších geografických šírkach, ako aj toho, že na severnej pologuli je viac súše. Hydrológia podpovrchových vôd sa zaoberá vodou pod zemským povrchom ako súčasťou obehu vody v prírode a vzťahmi medzi ňou a horninovým prostredím, v ktorom s nachádza.

Juvenilná voda (v skupenstve vodnej pary) vzniká hlboko v zemskej kôre, kde sa uvoľňuje z tuhnúcej hmoty aj vodík aj kyslík, ktorých molekuly sa pri vysokom tlaku a teplote zlučujú.
Vadózna voda (plytká) je stálou zložkou obehu vody a tvorí najväčšiu časť celkového množstva podzemnej vody. Preniká do hornín z povrchu zeme a pohybuje sa v pomerne plytkých vrstvách zemskej kôry. Sem sa dostáva dvoma spôsobmi: kondenzáciou prízemných vodných pár, alebo vsakovaním (infiltráciou) zrážok. Podmienkou výskytu vody v horninách je existencia priestorov, ktoré sa v usadených horninách nazývajú preliačiny, póry, trhliny či praskliny. Miera vyplnenia týchto priestorov je jedným z kritérií pre rozlišovanie dvoch základných druhov podpovrchovej vody. Podľa nej rozlišujeme pásmo, v ktorom sú preliačiny z časti vyplnené vodou a z časti vzduchom. Vtedy hovoríme o pôdnej vlahe. Nižšie sú tieto štrbiny naplnené vodou úplne a vtedy ide o vodu podzemnú (spodnú). Hranicu medzi týmito dvoma tvorí hladina podzemnej vody. Súhrn pôdnej vlahy a podzemnej vody je podpovrchová voda.

Výskyt podzemnej vody je podmienený existenciou takej horniny, ktorá má schopnosť vodu nielen pojať, ale aj ďalej predávať (napr. piesky, pieskovce, štrkopiesky, štrky, zlepence, …). Musí teda obsahovať väčšie pukliny ako kapilárne. Jej pohyb je vyvolávaný výhradne gravitačnou silou. Vo vhodnom horninovom prostredí sa voda môže pohybovať v rozličných hĺbkach pod zemským povrchom, dosahujúcich až 6,5 km. Táto časť pod zemským povrchom tvorí podzemnú hydrosféru. Podzemnú vodu rozdeľujeme podľa toho, kde sa pohybuje na pórovú a pulkinovú.
· Pórová voda sa premiestňuje v póroch hornín filtráciou.
Týmto pomalým pohybom (len niekoľko cm za deň) sa dokonale prečisťuje. Môže však aj rozpúšťať niektoré min. látky, čím sa mineralizuje. Rozsah medzi nepriepustným nadložím a podložím nám určuje mocnosť zvisle. Volná hladina vzniká ak sa voda môže volne pohybovať smerom nahor. Ak podzemnú vodu zhora obklopuje nepriepustné nadložie tlak vody stúpa. Pri navŕtaní otvoru do takéhoto nadložia voda vystúpi. Vtedy hovoríme o výstupnej výške. (negatívna, ak ostane pod úrovňou terénu, alebo pozitívna, ak voda z otvoru vyteká.)

Zvláštnym druhom pórovej vody s napätou hladinou je artézska voda. Je to voda, ktorá je vo väčších hĺbkach a pod väčším tlakom. Pri prirodzenom narušení nadložia, alebo pri vyvŕtaní otvoru na povrch vyteká, dokonca až vystrekuje. Na kontinentoch je výskyt takýchto vôd veľmi častý.
· Puklinová voda sa pohybuje gravitáciou, ak vyplňuje pukliny z časti, alebo účinkami hydrostatického tlaku, ak ich vyplňuje úplne. Voda sa pri takomto pohybe nedokáže zbaviť nečistôt, preto môže na povrch vytekať ako závadná. Mineralizuje sa len minimálne, preto je mäkká. Hladina môže byť aj na krátkych vzdialenostiach v rozdielnej výške, ak nie sú pukliny prepojené.

· Krasové vody sa vyskytujú na území vápencov a dolomitov. Tu nevzniká jednotný systém krasových vôd, ale komplikovaný systém oddelených tokov, ktoré majú svoje vlastné povodia. Z povrchovej vody sa vo vodárňach filtráciou vytvára pitná voda ktorá sa rozvádza do domácnosti kde sa využíva na každodenne použitie. Voda ktorá sa odvádza z domácnosti sa nazýva odpadová voda. Táto voda sa vypúšťa do riek. Výtok podzemnej vody môže byť zjavný v podobe typického prameňa, ale aj utajený, ak vyteká rozptýlene aj väčšie množstvo vody do koryta rieky dnom, alebo z brehu. Pramene delíme podľa trvania výronu vody na stále, občasné či periodické a epizodické.

Podľa zmien výdatnosti ich ďalej delíme na pramene s veľmi vyrovnanou, priemerne vyrovnanou a nevyrovnanou výdatnosťou. Podľa spôsobu výtoku vody spodzeme ich rozdeľujeme na zostupné a výstupné. Podľa teploty sa rozlišujú pramene studené, ktorých teplota nepresahuje teplotu ovzdušia daného miesta, teplé (nad 20 °C). V rámci teplých ešte rozlišujeme vlažné (hypotermálne, do 37 °C), teplé či teplice (termálne, do 50 °C) a vriace (termy, nad 50 °C).
Voda sa znehodnocuje chemickými látkami, ropnými produktmi, ťažkými kovmi, rádioaktívnym odpadom, splaškovými vodami. Medzi najväčšie zdroje znečisťovania patrí výroba celulózy a papiera, spracovanie ropy – ropné uhľovodíky spôsobujú pachové a chuťové závady vôd.

Z mnohých chemických výrob unikajú ročne do tokov tisíce ton solí. Praktické riešenie je ekologicky šetrný prístup ľudí k pitnej vode.