referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Gejza
Utorok, 25. januára 2022
Vplyv ropných látok na životné prostredie
Dátum pridania: 26.05.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: slayer123
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 373
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 17.5
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 29m 10s
Pomalé čítanie: 43m 45s
 
Zbedačené ropné krajiny Blízkeho a Stredného východu a západnej Afriky pripomínajú, že ropné peniaze nekončia tam, kde ich najviac potrebujú. Na to by nemali zabúdať projektanti rozvojových plánov, keď sa rozhodnú sadnúť si za stôl s manažérmi ropných spoločností. Nie náhodou boli ropné zisky v jednej krajine za druhou spreneverené, zle spravované, verejné výdavky stúpali do neudržateľných výšok, priemysel odumrel, občianska nespokojnosť narástla a chudoba sa zhoršila. „Nemáme jediný príklad, že by ropa viedla v rozvojových krajinách k dlhodobým pozitívnym výsledkom,“ tvrdí politológ Terry Lynn Karl zo Stanfordskej univerzity. Afrika nie je výnimka. Najväčší africký rozvojový projekt – 1040 kilometrov dlhý ropovod medzi Čadom a Kamerunom, ktorý stál 4,3 miliardy dolárov – bol kritizovaný pre zničujúce dosahy na záujmy chudobných. Spoločnosti Exxon prinesie síce zisk 4,6 miliardy dolárov, no kritizovali
ho mnohé environmentálne a ľudskoprávne organizácie. Juhoafrický arcibiskup Desmond Tutu povedal: „Čadsko-kamerunský projekt nie je pomocou, o ktorú sme žiadali, alebo ktorú sme potrebovali. Pri chýbajúcej vláde zákona a nerešpektovaní ľudských práv a potrieb životného prostredia, financovanie obrovských projektov ničí životné prostredie i nás.“

Niektorí experti tvrdia, že najlepšou cestou, ako zlepšiť podmienky, je prinútiť veľké spoločnosti zverejniť údaje o tom, koľko peňazí platia vládam krajín, v ktorých pôsobia. Bez týchto informácií občania nedokážu kontrolovať lídrov, či príjmy z ropy nekončia na zahraničných bankových účtoch. Takáto transparentnosť sa stáva životne dôležitou najmä vo svetle strategickej dôležitosti západnej Afriky, predovšetkým pre program Nové partnerstvo pre rozvoj Afriky (Nepad – New Partnership for African Development). Vyššia zodpovednosť ropných spoločností však ostáva, bohužiaľ, v najbližšej budúcnosti nedosiahnuteľným cieľom. Podľa Georgea Ayitteyho, ekonóma z americkej univerzity a špecialistu na africký rozvoj: „Slabým miestom africkej ropnej politiky Bushovej administratívy je jeho neochota tlačiť na ropné spoločnosti so sídlom v USA, aby zverejňovali, komu čo platia. No dynamika svetovej politiky sa zmenila tak drasticky, že už nemožno zavierať oči pred dohodami medzi ropnými spoločnosťami a skorumpovanými africkými režimami.“ Režim vo Washingtone však robí práve to a nadnárodné firmy dokázali podkopať všetky formy demokratizácie a rozvoja v krajinách, v ktorých operujú.

1.3. Ropné spoločnosti – agenti rozvoja či deštrukcie?
V deväťdesiatych rokoch popravila nigérijská vláda Ken Saro-Wiwana, lídra národa Ogoni, a s ním aj ďalších demonštrantov. Jeho brat odhalil, že firma Shell, ktorá kontroluje 50 percent ropných operácií v delte Nigeru, ponúkla zrušenie popravy, ak bude Saro-Wiwa súhlasiť s odvolaním demonštrácií proti Shellu. Správy prenikajúce z regiónu hovoria o spoločnostiach, najmä Shell a Chevron, ktoré najímajú žoldnierov, aby zabíjali politických protivníkov a lokálnych aktivistov. Mnohé protesty v delte Nigeru viedli ženy, ktoré občas dosiahli ústupky od ropných firiem. V júli 2002, po sérii okupácií ijawských žien, sľúbil Chevron, že vybuduje školy a zamestná miestnych ľudí. Podobná akcia prebehla začiatkom augusta. Mala prinútiť Chevron, aby prestal so znečisťovaním. Demonštrantov napadli policajti a vojaci, povolaní spoločnosťou, niekoľkých z nich dokonca zabili.
Minulosť Georgea Busha, ako manažéra ropnej spoločnosti, môže čiastočne vysvetliť jeho odmietavý postoj k škodlivým vplyvom ropného priemyslu na lokálne komunity, životné prostredie a rozvoj. Napriek jeho kritike represívnych režimov na Strednom a Blízkom východe ho hľadanie bezpečnejších ropných zdrojov privádza pred dvere najnedemokratickejších vlád. V tom však Washington nevidí problém.

1.4.Späť do budúcnosti...
Analytici a aktivisti sa obávajú, že Bushova administratíva zopakuje chyby z minulosti, keď Spojené štáty tolerovali otázne praktiky vlád krajín bohatých na ropu, len aby presadili svoje záujmy v studenej vojne a zaistili si energetickú bezpečnosť. Potenciálne problémové miesta zahŕňajú Rovníkovú Guineu, tretieho najväčšieho afrického producenta ropy po Nigérii a
Angole. Po objavení pobrežných nálezísk v roku 1994 tu Spojené štáty opäť otvorili svoje veľvyslanectvo. Bushova administratíva rozvíja tesné vzťahy s miestnym diktátorom, brigádnym generálom Teodorom Obiangom, ktorého publikácia CIA označila za „bezohľadného vodcu“.
Ďalším horúcim miestom je Angola, kde ropa financovala tri desaťročia neľútostnej občianskej vojny a miliardy petrodolárov sú ukryté na zahraničných účtoch. Medzi ďalších afrických producentov ropy s dokumentovanými prípadmi vládnej korupcie, volebných podvodov, zlého manažmentu financií či porušovania ľudských práv patria Čad, Kamerun i Demokratická republika Kongo.

Najväčším hráčom na západoafrickom ropnom trhu je Nigéria, ovládaná diktatúrami po väčšinu svojej nezávislej existencie. V deväťdesiatych rokoch viedol diktátor Sani Abacha extrémne brutálny skorumpovaný režim. Ani netreba hovoriť, že obrancovia investícií do ropného priemyslu mali málo problémov s vojenskou vládou. Podstatné bolo, že tiekla ropa.
Terajšia vláda prezidenta Oluseguna Obasanja (ktorého nedávne znovuzvolenie bolo spojené s obvineniami o zmanipulovaní volieb) prejavuje veľkú ochotu nasledovať v regionálnej politike kurz Washingtonu. Aj keď je Obasanjo civilný vládca, netreba zabúdať, že v 70. rokoch viedol krajinu ako vojenský diktátor a korupcia s násilím sú charakteristikami jeho terajšieho režimu. Všetko sa to zdá takmer komické, keď si človek uvedomí, ako predseda afrického podvýboru Edward Royce povedal počas minuloročného sympózia v Hustone: „Je veľmi ťažké predstaviť si Saddáma Husajna v Afrike.“

1.5. Ochrana amerických záujmov
Popri podpore brutálnych západoafrických režimov, americká vojenská zaangažovanosť pravdepodobne tiež vzrastie. Oficiálne, aby „dovolila americkému námorníctvu a ozbrojeným silám ľahšie presadiť svoju silu na ochranu záujmov USA a ich spojencov v západnej Afrike“. Po 25 rokoch podpory lokálnych vojen a vražedných diktátorských režimov, potrebuje Afrika viac americkej vojenskej prítomnosti?
No vyzerá to, že Afričania majú málo možností vyberať si. Podľa správ dala už Bushova administratíva zelenú Military Professional Resources, Inc. – súkromnej firme vedenej bývalými americkými vojenskými pohlavármi – aby začala s tréningom guinejských bezpečnostných síl, ktoré budú mať na starosti ochranu pobrežných ťažobných zariadení.

V októbri 2002, vyššie postavený americký generál Carlton Fulford navštívil krajinu Svätý Tomáš a Princov ostrov, súostrovie na polceste medzi Nigériou a Angolou, aby prerokoval možnosť postavenia vojenskej základne. Začne sa americká armáda miešať do vnútornej a zahraničnej politiky krajín so zásobami ropy? Zdá sa to pravdepodobné – Washington už vyjadril svoje „znepokojenie“ nad úzkymi vzťahmi niektorých miestnych vlád s Kaddáfiho Líbyou.
Zatiaľ čo americká administratíva hovorí o západoafrickom obchode s ropou ako o vzájomne výhodnom podniku, skúsenosti z Blízkeho a Stredného východu a západnej Afriky ukazujú, že zisky končia väčšinou v rukách ropných spoločností a skorumpovaných režimov – nie v peňaženkách ľudí, z ktorých pôdy sa „čierne zlato“ ťaží. Po storočiach koloniálneho zanedbávania a využívania si Afričania nemôžu dovoliť, aby ich zem bola znásilnená a vyrabovaná novou koloniálnou mocnosťou. Juhoafrický prezident Thabo Mbeki volá po „africkej renesancii“, no ten typ rozvoja, ktorý prinesie obchod s ropou, spôsobí úpadok, nie renesanciu.

2. Znečistenie životného prostredia ropnými látkami
2.1. Znečisťovanie uhľovodíkmi
Uhľovodíky sú dôležité chemické suroviny a palivá možno ich získať z troch zdrojov a)uhlia b)ropy c)plynu Nachádzajú sa v zemskej kôre a vznikli v dávnych dobách premenou živočíchov alebo rastlín bez prístupu vzduchu. Spaľovaním uhľovodíkov dochádza k znečisťovaniu životného prostredia CO2. Spaľovaním uhlia sa zas uvoľňuje SO2, oxidy dusíka, zlúčeniny arzénu, popolček a CO2. Ropa znečisťuje prírodu haváriami tankerov a ich čistením a inými únikmi do životného prostredia. Najmenej škodlivý z uhľovodíkov je plyn, z neho sa tiež uvoľňuje CO2 ale nie v takom množstve ako napr. z uhlia. CO2 je hlavný skleníkový plyn. Ako už bolo povedané hlavne sa uvoľňuje spaľovaním uhľovodíkov ale aj inými spôsobmi. Ďalšie skleníkové plyny sú vodná pára, metán (CH4) a oxid dusný (N2O). Vedľa toho skleníkový efekt spôsobujú rovnako niektoré umelé látky, predovšetkým, freóny,, polyfluorovodíky a fluorid sírový (SF6).Zďaleka najdôležitejší medzi človekom produkovanými skleníkovými plynmi je oxid uhličitý. Na prídavnom skleníkovom efekte sa podieľa 64 percentami. Niektoré človekom produkované látky znečisťujúce ovzdušie, predovšetkým oxid siřičitý, ovzdušie zase ochladzujú.

Tieto plyny spôsobujú nadmerný skleníkový efekt. Zem pohlcuje časť slnečného žiarenia. Vo forme tepelného žiarenia ho vzápätí vysiela späť do ovzdušia. Tepelné lúče sú pri prechode atmosférou pohlcované niektorými plynmi, napr. vodnou parou CO2 a v nepatrnom množstve aj metánom a ozónom a freónmi. Tieto plyny odrážajú teplo na zemský povrch a zohrievajú ho: vzniká skleníkový efekt. Toto zohrievanie udržiava priemernú teplotu povrchu zemegule na +13 C. Keby tento jav nevznikal, teplota by klesla na –20 C. Preto je skleníkový efekt nevyhnutný pre náš život, nesmie sa však zosilňovať, aby nedošlo k nadmernému prehriatiu Zeme. Vedci v boji proti globálnemu otepľovaniu
uvažujú nad viacerými možnosťami. Jednou z nich je "zúrodnenie" oceánov. Na ich dno by sa nasadilo železo a rastlinný planktón, ktorý by dokázal pohlcovať oxid uhličitý z vody. Morská voda zbavená oxidu uhličitého by potom absorbovala tento plyn z ovzdušia. Išlo by však o veľmi nákladnú operáciu a na pohltenie všetkých škodlivín ovzdušia by sa takto musela upraviť obrovská časť svetového oceánu. Druhou alternatívou je napumpovanie oxidu uhličitého priamo na dno oceánu. Pod vplyvom obrovského tlaku by sa tento plyn zmenil na kvapalinu a pomaly by sa rozpustil vo vode.

Nikto si však zatiaľ netrúfa odhadnúť, čo by to urobilo s niektorými morskými živočíchmi a rastlinami. Iným spôsobom, ako "pochovať” oxid uhličitý je dostať ho pod zemskú kôru. Tam sa z neho v dôsledku tlaku stane z plynu kvapalina zaberajúca oveľa menej miesta. Zemská kôra podľa expertov ponúka priestor na uskladnenie všetkých škodlivých emisií, ktoré Európa vyprodukuje za 600 rokov. Nevýhodou sú zatiaľ obrovské náklady spojené s extrahovaním plynu z ovzdušia. Z ďalších návrhov možno spomenúť používanie filtrov a membrán na komínoch továrni. No určite najjednoduchším riešením by bolo počet škodlivých emisií obmedziť. Najväčší znečisťovatelia sú USA, Čína, Rusko, Japonsko. Aby sme dosiahli skutočný zvrat, potrebuje ľudstvo obmedziť produkciu exhalátov o 60 až 80 %! Ak neobmedzíme produkciu exhalátov potom sa nevyhneme následkom otepľovania. Tie sú : klíma na celej Zemi by sa mohla výrazne zmeniť, začali by sa roztápať ľadovce, stúpať hladiny morí, púšte premieňať na úrodné planiny a naopak , posúvať vegetačné pásma. Životnosť CO2 v atmosfére je približne 50-200 rokov. Podľa mnohých klimatológov je otepľovanie atmosféry už dnes príčinou záplav a uragánov, ktoré stále častejšie postihujú viaceré krajiny sveta.

Silné búrky sú dnes oveľa bežnejšie, ako boli v minulosti. Ak bude súčasný trend v emisiách skleníkových plynov pokračovať ďalej, očakáva sa že hladina morí sa zvýši o 65 cm do roku 2100.Zvýši sa aj teplota do roku 2100 o 3,5 až 1 stupeň Celzia. Čo by to znamenalo? V rovníkových oblastiach by bolo ešte teplejšie a vlhkejšie a subtropické oblasti by zmiernili svoj púštny charakter. Naproti tomu na juhu Európy by zavládli ešte väčšie suchá. V oblastiach mierneho pásma by zosilneli letné suchá, ale zima by sa vyznačovala výdatnejšími zrážkami. Výrazná zrážková činnosť v polárnych krajoch by zvýšila množstvo sladkej vody, čo by spomalilo pohyb hlbinných morských prúdov. Z hľadiska dlhodobej perspektívy by došlo k rozpusteniu ľadovcov. Podľa vedeckých odhadov od roku 1750 stúpla hladina o svetového oceánu o 10 až 25 cm. Keby sa do roku 2100 zvýšila teplota o 1 až 3,5 C oceán by v priemere stúpol o pol metra a nižšie položené miesta by sa ocitli pod vodou. Situácia je o to závažnejšia, že aj keby došlo k stabilizácii koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére, vzhľadom na veľkú zotrvačnosť celého klimatického systému, hladina morí bude naďalej stúpať ešte niekoľko desaťročí. Ropa Ropa je zmes nízkomolekulárnych a vysokomolekulárnych uhľovodíkov.
 
späť späť   1  |   2  |  3  |  4    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.