O b s a h
str.
1.Kapitola
Súčastný stav ropných látok
1.1. Ropa – požehnanie či prekliatie
1.2. Čí rozvoj?
1.3. Ropné spoločnosti – agenti rozvoja či deštrukcie?
1.4. Späť do budúcnosti...
1.5. Ochrana amerických záujmov
2. Kapitola
Znečistenie životného prostredia ropnými látkami
2.1. Znečisťovanie uhľovodíkmi
2.2. Znečistenie jednotlivých zložiek ŽP
2.2.1. Znečisťovanie ovzdušia
2.2.2. Znečisťovanie vody
2.2.3. Znečisťovanie pôdy
3. Kapitola
Riešenie problému
3.1. Pochovanie problému
3.2. Alternatívne zdroje energie
4. Kapitola
Prínos práce
Záver
1.Súčasný stav ropných látok
1.1. Ropa – požehnanie či prekliatie
V máji 2001 zverejnila Bushova administratíva správu o národnej energetickej politike. Plán rátal s masívnou diverzifikáciou amerických ropných dodávok tak, aby sa politicky nestabilný Perzský záliv nahradil „priateľskejšou“ subsaharskou Afrikou. Najmä krajinami v Guinejskom zálive.
Polmesiac začínajúci Pobrežím Slonoviny na severozápade a končiaci západným pobrežím Juhoafrickej republiky na juhu skrýva dokázané zásoby 20-30 miliárd barelov, predovšetkým v pobrežných ložiskách. Západná Afrika už dnes pokrýva asi 12 percent dovozu nespracovanej ropy do USA, podľa predpokladov Americkej národnej spravodajskej služby toto číslo do roku 2015 vzrastie na 25 percent. Záujem o africké „čierne zlato“ zvýšila vojna proti Iraku, nedávne štrajky vo Venezuele a potenciálna nestabilita v Saudskej Arábii. To všetko len podčiarklo americkú zraniteľnosť, keďže potreba ropy narastá. Rozvoj ťažby v západnej Afrike ponúka, podľa expertov, veľa možností. Ložiská sú bohaté, kvalita vysoká a morské dopravné trasy do Severnej Ameriky kratšie ako z ktoréhokoľvek iného regiónu.
Inštitút pre rozšírené strategické a politické štúdie (IASPS – Institute for Advanced Strategic and Political Studies), konzervatívny think-tank sídliaci vo Washingtone a Jeruzaleme, je na špici výskumu strategického významu západoafrickej ropy pre Spojené štáty. V januári minulého roka usporiadal IASPS v texaskom Hustone sympózium, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia vlády a ropného priemyslu. Na stretnutí vznikla vplyvná pracovná skupina nazvaná African Oil Policy Initiative Group (AOPIG), ktorá sa stala zodpovednou za americkú vládnu politiku týkajúcu sa ropy zo západnej Afriky. Podľa správy, ktorú AOPIG na konci sympózia vydala: „Africká ropa nie je cieľom, ale prostriedkom na zvýšenie energetickej bezpečnosti USA a rýchlejší africký hospodársky rozvoj.“
1.2. Čí rozvoj?
Misia AOPIG sa môže zdať vznešená, no po tom, čo Spojené štáty predviedli na svetovom summite o trvalo udržateľnom rozvoji v Johannesburgu, kde Colin Powell strávil úbohých 24 hodín, slová znejú falošne. Bol to celkom príkladný obraz oddanosti myšlienke rozvoja. Aj ropné projekty sa dajú len ťažko chápať ako pozitívne príklady afrického rozvoja. Nigéria, najväčší producent a vývozca ropy v Afrike, exportuje každoročne v hodnote miliónov dolárov. Za posledné štyri desaťročia sa z delty Nigeru vyťažilo bohatstvo v hodnote 300 miliárd dolárov, obyvatelia však naďalej žijú v hroznej chudobe. Podľa OSN žije 70 percent ľudí v krajine z menej ako dolára denne a najchudobnejšia pätina populácie dostáva len 4 percentá národného bohatstva. Percento ľudí žijúcich v chudobe sa od roku 1980 viac ako zdvojnásobilo. Napriek tomu, že vláda získala zo ziskov z predaja ropy asi 14 miliárd dolárov.
Zbedačené ropné krajiny Blízkeho a Stredného východu a západnej Afriky pripomínajú, že ropné peniaze nekončia tam, kde ich najviac potrebujú. Na to by nemali zabúdať projektanti rozvojových plánov, keď sa rozhodnú sadnúť si za stôl s manažérmi ropných spoločností. Nie náhodou boli ropné zisky v jednej krajine za druhou spreneverené, zle spravované, verejné výdavky stúpali do neudržateľných výšok, priemysel odumrel, občianska nespokojnosť narástla a chudoba sa zhoršila. „Nemáme jediný príklad, že by ropa viedla v rozvojových krajinách k dlhodobým pozitívnym výsledkom,“ tvrdí politológ Terry Lynn Karl zo Stanfordskej univerzity. Afrika nie je výnimka. Najväčší africký rozvojový projekt – 1040 kilometrov dlhý ropovod medzi Čadom a Kamerunom, ktorý stál 4,3 miliardy dolárov – bol kritizovaný pre zničujúce dosahy na záujmy chudobných. Spoločnosti Exxon prinesie síce zisk 4,6 miliardy dolárov, no kritizovali
ho mnohé environmentálne a ľudskoprávne organizácie. Juhoafrický arcibiskup Desmond Tutu povedal: „Čadsko-kamerunský projekt nie je pomocou, o ktorú sme žiadali, alebo ktorú sme potrebovali. Pri chýbajúcej vláde zákona a nerešpektovaní ľudských práv a potrieb životného prostredia, financovanie obrovských projektov ničí životné prostredie i nás.“
Niektorí experti tvrdia, že najlepšou cestou, ako zlepšiť podmienky, je prinútiť veľké spoločnosti zverejniť údaje o tom, koľko peňazí platia vládam krajín, v ktorých pôsobia. Bez týchto informácií občania nedokážu kontrolovať lídrov, či príjmy z ropy nekončia na zahraničných bankových účtoch. Takáto transparentnosť sa stáva životne dôležitou najmä vo svetle strategickej dôležitosti západnej Afriky, predovšetkým pre program Nové partnerstvo pre rozvoj Afriky (Nepad – New Partnership for African Development). Vyššia zodpovednosť ropných spoločností však ostáva, bohužiaľ, v najbližšej budúcnosti nedosiahnuteľným cieľom. Podľa Georgea Ayitteyho, ekonóma z americkej univerzity a špecialistu na africký rozvoj: „Slabým miestom africkej ropnej politiky Bushovej administratívy je jeho neochota tlačiť na ropné spoločnosti so sídlom v USA, aby zverejňovali, komu čo platia. No dynamika svetovej politiky sa zmenila tak drasticky, že už nemožno zavierať oči pred dohodami medzi ropnými spoločnosťami a skorumpovanými africkými režimami.“ Režim vo Washingtone však robí práve to a nadnárodné firmy dokázali podkopať všetky formy demokratizácie a rozvoja v krajinách, v ktorých operujú.
1.3. Ropné spoločnosti – agenti rozvoja či deštrukcie?
V deväťdesiatych rokoch popravila nigérijská vláda Ken Saro-Wiwana, lídra národa Ogoni, a s ním aj ďalších demonštrantov. Jeho brat odhalil, že firma Shell, ktorá kontroluje 50 percent ropných operácií v delte Nigeru, ponúkla zrušenie popravy, ak bude Saro-Wiwa súhlasiť s odvolaním demonštrácií proti Shellu. Správy prenikajúce z regiónu hovoria o spoločnostiach, najmä Shell a Chevron, ktoré najímajú žoldnierov, aby zabíjali politických protivníkov a lokálnych aktivistov. Mnohé protesty v delte Nigeru viedli ženy, ktoré občas dosiahli ústupky od ropných firiem. V júli 2002, po sérii okupácií ijawských žien, sľúbil Chevron, že vybuduje školy a zamestná miestnych ľudí. Podobná akcia prebehla začiatkom augusta. Mala prinútiť Chevron, aby prestal so znečisťovaním. Demonštrantov napadli policajti a vojaci, povolaní spoločnosťou, niekoľkých z nich dokonca zabili.
Minulosť Georgea Busha, ako manažéra ropnej spoločnosti, môže čiastočne vysvetliť jeho odmietavý postoj k škodlivým vplyvom ropného priemyslu na lokálne komunity, životné prostredie a rozvoj. Napriek jeho kritike represívnych režimov na Strednom a Blízkom východe ho hľadanie bezpečnejších ropných zdrojov privádza pred dvere najnedemokratickejších vlád. V tom však Washington nevidí problém.
1.4.Späť do budúcnosti...
Analytici a aktivisti sa obávajú, že Bushova administratíva zopakuje chyby z minulosti, keď Spojené štáty tolerovali otázne praktiky vlád krajín bohatých na ropu, len aby presadili svoje záujmy v studenej vojne a zaistili si energetickú bezpečnosť. Potenciálne problémové miesta zahŕňajú Rovníkovú Guineu, tretieho najväčšieho afrického producenta ropy po Nigérii a
Angole. Po objavení pobrežných nálezísk v roku 1994 tu Spojené štáty opäť otvorili svoje veľvyslanectvo. Bushova administratíva rozvíja tesné vzťahy s miestnym diktátorom, brigádnym generálom Teodorom Obiangom, ktorého publikácia CIA označila za „bezohľadného vodcu“.
Ďalším horúcim miestom je Angola, kde ropa financovala tri desaťročia neľútostnej občianskej vojny a miliardy petrodolárov sú ukryté na zahraničných účtoch. Medzi ďalších afrických producentov ropy s dokumentovanými prípadmi vládnej korupcie, volebných podvodov, zlého manažmentu financií či porušovania ľudských práv patria Čad, Kamerun i Demokratická republika Kongo.
Najväčším hráčom na západoafrickom ropnom trhu je Nigéria, ovládaná diktatúrami po väčšinu svojej nezávislej existencie. V deväťdesiatych rokoch viedol diktátor Sani Abacha extrémne brutálny skorumpovaný režim. Ani netreba hovoriť, že obrancovia investícií do ropného priemyslu mali málo problémov s vojenskou vládou. Podstatné bolo, že tiekla ropa.
Terajšia vláda prezidenta Oluseguna Obasanja (ktorého nedávne znovuzvolenie bolo spojené s obvineniami o zmanipulovaní volieb) prejavuje veľkú ochotu nasledovať v regionálnej politike kurz Washingtonu. Aj keď je Obasanjo civilný vládca, netreba zabúdať, že v 70. rokoch viedol krajinu ako vojenský diktátor a korupcia s násilím sú charakteristikami jeho terajšieho režimu. Všetko sa to zdá takmer komické, keď si človek uvedomí, ako predseda afrického podvýboru Edward Royce povedal počas minuloročného sympózia v Hustone: „Je veľmi ťažké predstaviť si Saddáma Husajna v Afrike.“
1.5. Ochrana amerických záujmov
Popri podpore brutálnych západoafrických režimov, americká vojenská zaangažovanosť pravdepodobne tiež vzrastie. Oficiálne, aby „dovolila americkému námorníctvu a ozbrojeným silám ľahšie presadiť svoju silu na ochranu záujmov USA a ich spojencov v západnej Afrike“. Po 25 rokoch podpory lokálnych vojen a vražedných diktátorských režimov, potrebuje Afrika viac americkej vojenskej prítomnosti?
No vyzerá to, že Afričania majú málo možností vyberať si. Podľa správ dala už Bushova administratíva zelenú Military Professional Resources, Inc. – súkromnej firme vedenej bývalými americkými vojenskými pohlavármi – aby začala s tréningom guinejských bezpečnostných síl, ktoré budú mať na starosti ochranu pobrežných ťažobných zariadení.
V októbri 2002, vyššie postavený americký generál Carlton Fulford navštívil krajinu Svätý Tomáš a Princov ostrov, súostrovie na polceste medzi Nigériou a Angolou, aby prerokoval možnosť postavenia vojenskej základne. Začne sa americká armáda miešať do vnútornej a zahraničnej politiky krajín so zásobami ropy? Zdá sa to pravdepodobné – Washington už vyjadril svoje „znepokojenie“ nad úzkymi vzťahmi niektorých miestnych vlád s Kaddáfiho Líbyou.
Zatiaľ čo americká administratíva hovorí o západoafrickom obchode s ropou ako o vzájomne výhodnom podniku, skúsenosti z Blízkeho a Stredného východu a západnej Afriky ukazujú, že zisky končia väčšinou v rukách ropných spoločností a skorumpovaných režimov – nie v peňaženkách ľudí, z ktorých pôdy sa „čierne zlato“ ťaží. Po storočiach koloniálneho zanedbávania a využívania si Afričania nemôžu dovoliť, aby ich zem bola znásilnená a vyrabovaná novou koloniálnou mocnosťou. Juhoafrický prezident Thabo Mbeki volá po „africkej renesancii“, no ten typ rozvoja, ktorý prinesie obchod s ropou, spôsobí úpadok, nie renesanciu.
2. Znečistenie životného prostredia ropnými látkami
2.1. Znečisťovanie uhľovodíkmi
Uhľovodíky sú dôležité chemické suroviny a palivá možno ich získať z troch zdrojov a)uhlia b)ropy c)plynu Nachádzajú sa v zemskej kôre a vznikli v dávnych dobách premenou živočíchov alebo rastlín bez prístupu vzduchu. Spaľovaním uhľovodíkov dochádza k znečisťovaniu životného prostredia CO2. Spaľovaním uhlia sa zas uvoľňuje SO2, oxidy dusíka, zlúčeniny arzénu, popolček a CO2. Ropa znečisťuje prírodu haváriami tankerov a ich čistením a inými únikmi do životného prostredia. Najmenej škodlivý z uhľovodíkov je plyn, z neho sa tiež uvoľňuje CO2 ale nie v takom množstve ako napr. z uhlia. CO2 je hlavný skleníkový plyn. Ako už bolo povedané hlavne sa uvoľňuje spaľovaním uhľovodíkov ale aj inými spôsobmi. Ďalšie skleníkové plyny sú vodná pára, metán (CH4) a oxid dusný (N2O). Vedľa toho skleníkový efekt spôsobujú rovnako niektoré umelé látky, predovšetkým, freóny,, polyfluorovodíky a fluorid sírový (SF6).Zďaleka najdôležitejší medzi človekom produkovanými skleníkovými plynmi je oxid uhličitý. Na prídavnom skleníkovom efekte sa podieľa 64 percentami. Niektoré človekom produkované látky znečisťujúce ovzdušie, predovšetkým oxid siřičitý, ovzdušie zase ochladzujú.
Tieto plyny spôsobujú nadmerný skleníkový efekt. Zem pohlcuje časť slnečného žiarenia. Vo forme tepelného žiarenia ho vzápätí vysiela späť do ovzdušia. Tepelné lúče sú pri prechode atmosférou pohlcované niektorými plynmi, napr. vodnou parou CO2 a v nepatrnom množstve aj metánom a ozónom a freónmi. Tieto plyny odrážajú teplo na zemský povrch a zohrievajú ho: vzniká skleníkový efekt. Toto zohrievanie udržiava priemernú teplotu povrchu zemegule na +13 C. Keby tento jav nevznikal, teplota by klesla na –20 C. Preto je skleníkový efekt nevyhnutný pre náš život, nesmie sa však zosilňovať, aby nedošlo k nadmernému prehriatiu Zeme. Vedci v boji proti globálnemu otepľovaniu
uvažujú nad viacerými možnosťami. Jednou z nich je "zúrodnenie" oceánov. Na ich dno by sa nasadilo železo a rastlinný planktón, ktorý by dokázal pohlcovať oxid uhličitý z vody. Morská voda zbavená oxidu uhličitého by potom absorbovala tento plyn z ovzdušia. Išlo by však o veľmi nákladnú operáciu a na pohltenie všetkých škodlivín ovzdušia by sa takto musela upraviť obrovská časť svetového oceánu. Druhou alternatívou je napumpovanie oxidu uhličitého priamo na dno oceánu. Pod vplyvom obrovského tlaku by sa tento plyn zmenil na kvapalinu a pomaly by sa rozpustil vo vode.
Nikto si však zatiaľ netrúfa odhadnúť, čo by to urobilo s niektorými morskými živočíchmi a rastlinami. Iným spôsobom, ako "pochovať” oxid uhličitý je dostať ho pod zemskú kôru. Tam sa z neho v dôsledku tlaku stane z plynu kvapalina zaberajúca oveľa menej miesta. Zemská kôra podľa expertov ponúka priestor na uskladnenie všetkých škodlivých emisií, ktoré Európa vyprodukuje za 600 rokov. Nevýhodou sú zatiaľ obrovské náklady spojené s extrahovaním plynu z ovzdušia. Z ďalších návrhov možno spomenúť používanie filtrov a membrán na komínoch továrni. No určite najjednoduchším riešením by bolo počet škodlivých emisií obmedziť. Najväčší znečisťovatelia sú USA, Čína, Rusko, Japonsko. Aby sme dosiahli skutočný zvrat, potrebuje ľudstvo obmedziť produkciu exhalátov o 60 až 80 %! Ak neobmedzíme produkciu exhalátov potom sa nevyhneme následkom otepľovania. Tie sú : klíma na celej Zemi by sa mohla výrazne zmeniť, začali by sa roztápať ľadovce, stúpať hladiny morí, púšte premieňať na úrodné planiny a naopak , posúvať vegetačné pásma. Životnosť CO2 v atmosfére je približne 50-200 rokov. Podľa mnohých klimatológov je otepľovanie atmosféry už dnes príčinou záplav a uragánov, ktoré stále častejšie postihujú viaceré krajiny sveta.
Silné búrky sú dnes oveľa bežnejšie, ako boli v minulosti. Ak bude súčasný trend v emisiách skleníkových plynov pokračovať ďalej, očakáva sa že hladina morí sa zvýši o 65 cm do roku 2100.Zvýši sa aj teplota do roku 2100 o 3,5 až 1 stupeň Celzia. Čo by to znamenalo? V rovníkových oblastiach by bolo ešte teplejšie a vlhkejšie a subtropické oblasti by zmiernili svoj púštny charakter. Naproti tomu na juhu Európy by zavládli ešte väčšie suchá. V oblastiach mierneho pásma by zosilneli letné suchá, ale zima by sa vyznačovala výdatnejšími zrážkami. Výrazná zrážková činnosť v polárnych krajoch by zvýšila množstvo sladkej vody, čo by spomalilo pohyb hlbinných morských prúdov. Z hľadiska dlhodobej perspektívy by došlo k rozpusteniu ľadovcov. Podľa vedeckých odhadov od roku 1750 stúpla hladina o svetového oceánu o 10 až 25 cm. Keby sa do roku 2100 zvýšila teplota o 1 až 3,5 C oceán by v priemere stúpol o pol metra a nižšie položené miesta by sa ocitli pod vodou. Situácia je o to závažnejšia, že aj keby došlo k stabilizácii koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére, vzhľadom na veľkú zotrvačnosť celého klimatického systému, hladina morí bude naďalej stúpať ešte niekoľko desaťročí. Ropa Ropa je zmes nízkomolekulárnych a vysokomolekulárnych uhľovodíkov.
Hlavné zdroje ropy ležia väčšinou mimo ťažiska priemyslovej výroby , preto sa dopravuje cisternovými loďami alebo potrubiami dlhými niekedy až tisíce kilometrov. Hlavná cesta tankerov, najpoužívanejšia, vedie cez juhozápadnú časť Indického oceánu od Arabského polostrova okolo Južnej Afriky do západnej Európy, druhou dôležitou traťou je karibská oblasť a taktiež cesta od Arabského polostrova do Japonska. Vo väčšine európskych a amerických krajín je výroba tankerov prísne strážená- dodržiavajú sa prísne bezpečnostné predpisy pre výrobu tankerov a hlavne pre ich vlastníctvo. Podnikanie s nimi (a teda i s ropou) je vysoko zdanené a tak koncerny hľadajú ľahšiu a lacnejšiu cestu. Východiskom je Libéria v západnej Afrike, kde sa tankery registrujú. Obchodníci sa tak vyhnú zdaneniu, pričom prižmúria oko nad tým, že tankery z Libérie neboli vyrobené pod prísnou kontrolou a bezpečnostné opatrenia na palube lode nie sú absolútne spoľahlivé. A tak dochádza k haváriám. Veď len v priebehu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov havarovalo okolo 250 tankerov. Na hladine svetového oceánu preváža ropu asi 2000 tankerov, čo je asi o 1000 menej ako v sedemdesiatich rokoch , keď bol ich počet najvyšší. Dnešné tankery sú však oveľa väčšie ako v minulosti. Každoročne sa do svetového oceánu vypúšťa asi 3500 miliónov litrov ropy. Najväčšími znečisťovateľmi sú zväčša ropné tankery, ktoré si v mori umývajú nádrže, alebo z nich ropa uniká po havárii. Dôsledky takýchto nehôd sú obrovské a vyžadujú si značné finančné náklady na čistenie.
2.2. Znečistenie jednotlivých zložiek ŽP
2.2.1. Znečisťovanie ovzdušia
Škodlivými účinkami znečisteného ovzdušia sa začali odborníci zaoberať až okolo roku 1930 po vypuknutí ochorení, ba dokonca smrteľných prípadov v okolí rieky Másy, pensylvánskom Donore, Londýne, Los Angeles a v mnohých ďaľších oblastiach. V údolí Másy zahynulo 60 ľudí, tisícky ochoreli. V Donore zomrelo 17 ľudí, pričom až 43% obyvateľstva mesta malo príznaky otravy. V oboch prípadoch boli hlavným zdrojom znečistenia ovzdušia ťažký priemysel, oceliarne a závody na výrobu zinku. V Londýne nastalo 1500 mimoriadnych úmrtí, doplnených enormne vysokým počtom ochorení s príznakmi postihnutia dýchacích ciest. Tu mali priemyselné zdroje menší význam. Najväčším zdrojom bolo spaľovanie uhlia v domácnostiach. Tragické udalosti vo všetkých troch prípadoch zapríčinila kombinácia hmly a dymu, tzv. „čierny“ smog. Príznaky boli takmer totožné (dráždenie v hrdle, kašeľ, zvracanie, sťažené dýchanie). Rozdiel bol iba v tom, že v údolí Másy a v Donore prepuklo ochorenie až po dvoch dňoch, kým v Londýne za prvých 12 hodín. Oblasť Los Angeles je najviac znečistená motorovými vozidlami, rafináciou ropy a spaľovaním odpadov. Kombináciou hmiel s exhalátmi začal vznikať tzv. fotochemický (losangelský) smog. Táto forma znečistenia má pravidelne alarmujúce rozmery zapríčiňujúce veľké škody na zdraví obyvateľstva.
Veľmi nebezpečné je taktiež znečistenie prachovými časticami. Z tohto hľadiska je nebezpečný akýkoľvek prach obsahujúci kremík, teda kremičitý, uhoľný a antracitový prach. Všetky spôsobujú silikózu – zaprášenie pľúc časticami menšími ako 5 mikrometrov. Častice s väčšími rozmermi sa bezpečne odfiltrujú nosovou dutinou. Silikóza je ochorenie podobné tuberkulóze. Avšak súčasné ochorenie na silikózu aj tuberkulózu – siliko-tuberkulóza – urýchľuje priebeh choroby a spôsobuje rýchlu smrť postihnutého. Zaujímavé je, že africké obyvateľstvo vystavené pôsobeniu kremičitého prachu z púštnych búrok nepostihla silikóza.
To znamená, že silikózu zapríčiňujú len čerstvo nalámané častice kremeňa s ostrými hranami.
Karcinogénne pôsobenie azbestu sú asi všetkým známe. Menej známa je však skutočnosť, že ozón, ktorý je spolu s oxidom uhoľnatým súčasťou fotochemického smogu, má podobné pôsobenie na život ako rôzne druhy vysokoenergetického žiarenia (napr. gama a röntegenové žiarenie).Ďalšiu hrozbu predstavujú mutagénne freóny, toxické olovo z výfukových plynov, zlúčeniny síry spôsobujúce kyslé dažde, zmenšujúca sa ochranná vrstva ozónu a prítomnosť rádioaktívnych častíc v ovzduší.
2.2.2. Znečisťovanie vody
Znečisťovanie vodných zdrojov je celosvetovým problémom. Týka sa celej hydrosféry, teda všetkých potokov, riek , rybníkov, morí i oceánov sveta. Človek ovplyvňuje vodstvo priamo aj nepriamo. Nepriame ovplyvňovanie sa deje prostredníctvom znečistených zrážok z ovzdušia. O tom sme tu už, myslím, hovorili. Priamo je hydrosféra ovplyvnená znečisťovaním odpadovými vodami z priemyslu, poľnohospodárstva a ľudských sídel. Druhy a formy znečisťovania vôd sú neobyčajne rozmanité. Každá nová výroba a technologický postup, ktorý je vybudovaný bez uváženia vplyvu na životné prostredie, zvyšuje závažnosť tohto problému. Jedným z najškodlivejších príspevkov civilizácie v mori je ortuť. Rieky jej dopravia do mora prirodzenou cestou asi 3000 ton ročne. Činnosť človeka, odpadové vody z priemyselných závodov a spaľovaním fosílnych palív zvyšuje toto množstvo na viac ako 10000 ton. Zlúčeniny ortuti podliehajú vo vode rozličným chemickým a biochemickým procesom. Koncentrujú sa v usadeninách, v rastlinstve a vodných živočíchoch. Odtiaľ sa potravinovým reťazcom dostávajú aj do človeka.
Ortuť, ktorá sa do tela človeka dostane napr. konzumáciou mäsa z priotrávených rýb, spôsobuje tzv. minamatskú chorobu, nazvanú podľa miesta prvého výskytu (Japonsko). Postihnutí sa na celom tele triasli, mali neprestávajúce kŕče, nemohli ani hovoriť. Zlúčeniny ortuti sa totiž veľmi ľahko dostanú do nervových buniek. Ďalším obrovským znečisťovateľom morí a oceánov je ropa a jej produkty. Zapríčiňujú hynutie organizmov, čím sa naruší biologická rovnováha v prírode. Liter ropy alebo ropných látok znehodnotí najmenej dva milióny vody. Vytvára na hladine vody film, ktorý zabraňuje prístupu kyslíka do vody. Ak sa ropné nešťastie stane na hladine oceánov, zapríčiní nevyčísliteľné škody, masové hynutie vodných organizmov, znečistenie pobreží atď. Po niekoľkých rokoch sa však ropa z veľkej časti rozloží a stratí. Horšie je to ale v prípade, keď sa ropa dostane do podzemných vôd. V takejto situácií nenastáva biodegenerácia týchto látok ani po 50 rokoch. V podzemných vodách totiž nie je dostatok kyslíka pre baktérie, ktoré by sa rozklad mohli postarať.
2.2.2. Znečisťovanie pôdy
Aj na pôdu pôsobí množstvo znečisťujúcich a znehodnocujúcich vplyvov. Aj tie sú najčastejšie vyvolané človekom. Pôda je vlastne ovplyvnená tak čistotou vzduchu, ako aj čistotou vody. Kyslé dažde a mnoho iných faktorov znečisteného ovzdušia ničia pôdu a spôsobujú eróziu presne tak, ako znečistená voda. No keď sa pridajú ďalšie znečistenia pôdy, ktoré na druhú stranu ovplyvňujú čistotu podzemných vôd, je to ako začarovaný kruh. Opäť sú na vine chemikálie, rozdelené do dvoch skupín:
1. Látky pochádzajúce z poľnohospodárstva. Sú to rozličné chemické prípravky, ktoré prenikajú do pôdy v dôsledku chemizácie poľnohospodárstva a patria sem aj rozličné odpady organického charakteru, pochádzajúce priamo z poľnohospodárskej výroby. Sú to najmä pesticídy i priemyselné hnojivá. Z organických nečistôt sú, pokiaľ ide o množstvo a škodlivosť, dôležité odpady z veľkochovov a zo zle utesnených silážnych jám a hnojísk.
2. Látky, ktoré pochádzajú z rôznych nepoľnohospodárskych činností. Ich zdrojom je predovšetkým priemysel, energetika a automobilizmus. Tieto nečistoty sa do pôdy dostávajú najmä vo forme vzdušných emisií, niekedy aj pri závlahách znečistenou vodou.
Pôda je tak poškodzovaná toxickým pôsobením, alebo menením pôdnej reakcie. Najtoxickejšie účinky majú imisie obsahujúce arzén, olovo, kadmium, chróm a iné ťažké kovy. Účinnosť takýchto látok ale nemusíme dlhší čas spozorovať v dôsledku tlmivej schopnosti pôdy. Až po prekročení určitej hranice nastáva zmena pôdnej reakcie, často dosahujúca extrémne rozmery. Pôdu ohrozujú aj prírodné činitele. Vodná a veterná erózia ničí obrovské plochy ornej pôdy. Opäť je však na vine viac-menej človek. Nič však ešte nie je stratené. Ak ľudia tohto sveta prejavia dobrú vôľu a vzájomné pochopenie pre životné prostredie, môžeme dosiahnuť v ekológií a ochrane životného prostredia veľké úspechy. Nové technológie genetického inžinierstva môžu v budúcnosti priniesť zatiaľ nepredstaviteľné možnosti nápravy toho, čo človek zničil a zachrániť náš spoločný dom, ktorý sa volá Zem.
3. Riešenie problému
3.1. Pochovanie problému
Vedci v boji proti globálnemu otepľovaniu uvažujú nad viacerými možnosťami. Jednou z nich je "zúrodnenie" oceánov. Na ich dno by sa nasadilo železo a rastlinný planktón, ktorý by dokázal pohlcovať oxid uhličitý z vody. Morská voda zbavená oxidu uhličitého by potom absorbovala tento plyn z ovzdušia. Išlo by však o veľmi nákladnú operáciu a na pohltenie všetkých škodlivín ovzdušia by sa takto musela upraviť obrovská časť svetového oceánu. Druhou alternatívou je napumpovanie oxidu uhličitého priamo na dno oceánu. Pod vplyvom obrovského tlaku by sa tento plyn zmenil na kvapalinu a pomaly by sa rozpustil vo vode.
Nikto si však zatiaľ netrúfa odhadnúť, čo by to urobilo s niektorými morskými živočíchmi a rastlinami. Iným spôsobom, ako "pochovať” oxid uhličitý je dostať ho pod zemskú kôru. Tam sa z neho v dôsledku tlaku stane z plynu kvapalina zaberajúca oveľa menej miesta. Zemská kôra podľa expertov ponúka priestor na uskladnenie všetkých škodlivých emisií, ktoré Európa vyprodukuje za 600 rokov.
Nevýhodou sú zatiaľ obrovské náklady spojené s extrahovaním plynu z ovzdušia. Z ďalších návrhov možno spomenúť používanie filtrov a membrán na komínoch továrni. No určite najjednoduchším riešením by bolo počet škodlivých emisií obmedziť. Najväčší znečisťovatelia sú USA, Čína, Rusko, Japonsko. Aby sme dosiahli skutočný zvrat, potrebuje ľudstvo obmedziť produkciu exhalátov o 60 až 80 %! Ak neobmedzíme produkciu exhalátov potom sa nevyhneme následkom otepľovania. Tie sú : klíma na celej Zemi by sa mohla výrazne zmeniť, začali by sa roztápať ľadovce, stúpať hladiny morí, púšte premieňať na úrodné planiny a naopak , posúvať vegetačné pásma. Životnosť CO2 v atmosfére je približne 50-200 rokov. Podľa mnohých klimatológov je otepľovanie atmosféry už dnes príčinou záplav a uragánov, ktoré stále častejšie postihujú viaceré krajiny sveta. Silné búrky sú dnes oveľa bežnejšie, ako boli v minulosti. Ak bude súčasný trend v emisiách skleníkových plynov pokračovať ďalej, očakáva sa že hladina morí sa zvýši o 65 cm do roku 2100.Zvýši sa aj teplota do roku 2100 o 3,5 až 1 stupeň Celzia.
3.2. Alternatívne zdroje energie
V oblasti elektro-energetiky by mal byť dosiahnutý inštaláciou slnečných článkov s celkovým výkonom 3000 MW (3 veľké atómové elektrárne) na viac ako 1 milióne striech, inštalovaním 40.000 MW vo veterných elektrárňach, 1000 MW v elektrárňach na biomasu a ďalších 1000 MW v geotermálnych elektrárňach. V súčasnosti využívané obnoviteľné zdroje zahrňujú hlavne veľké vodné elektrárne, u ktorých sa vzhľadom na negatívne dôsledky na životné prostredie, do budúcnosti v EÚ nepredpokladá ďalší rozvoj. V oblasti výroby tepla sa nárast očakáva hlavne z biomasy a inštaláciou asi 100 milión m2 slnečných kolektorov. Inštalovaný výkon v tepelných čerpadlách by mal dosiahnuť 2 milióny MW. Tento program by si mal do roku 2010 vyžiadať investície asi 165 miliárd Eúr.
Jeho prínosom však bude aj vytvorenie približne 900.000 nových pracovných miest a zníženie emisií CO2 o 402 milión ton ročne. Z odhadovaného počtu nových pracovných príležitostí pripadá podľa Európskej asociácie pre veternú energiu asi 320.000 na vybudovanie cieľových 40.000 MW vo veterných elektrárňach. Asociácia pre fotovoltaiku (výroba elektriny zo slnečnej energie) predpokladá, že 3000 MW znamená asi 100.000 pracovných miest a Federácia výrobcov slnečných kolektorov predpokladá prírastok asi 250.000 pracovných miest. Zvyšok predstavuje tvorba nových pracovných miest v oblasti využívania biomasy (asi 230.000). Zabezpečenie domáceho cieľa by však nebolo jediným prínosom k tvorbe pracovných príležitostí. Experti odhadujú, že pri takomto rozvoji by významne vzrástla aj exportná schopnosť krajín EÚ, čo by viedlo k tvorbe ďalších asi 350.000 pracovných miest viazaných na zabezpečenie exportu. Dokument EÚ “White Paper” tiež prináša návrh opatrení na zabezpečenie realizácie tohto cieľa, ktoré zahrňujú daňové a iné finančné zvýhodnenia. Tvorba pracovných príležitostí je jednou z najdôležitejších hybných síl rozvoja obnoviteľných zdrojov. Hoci stanoviť externé náklady je mimoriadne zložité, čo súvisí s tým, že je len veľmi ťažké určiť cenu dôsledkov znečistenia životného prostredia a v mnohých prípadoch to ani nie je možné (napr. cenu dôsledkov globálnych klimatických zmien), vo svete existuje viacero štúdií, ktoré poukazujú na to, že tieto náklady sú značné.
Napríklad nemecká štúdia uvádza, že externé náklady na výrobu elektriny, bez započítania dôsledkov klimatických zmien, sa pohybujú v rozsahu od 0,024 – 0,055 USD za kilowatthodinu (1,05 - 2,45 Sk/kWh) a v prípade jadrových elektrární je to až 2,7 Sk/kWh. Ak by boli tieto náklady zahrnuté do cien energie, obnoviteľné zdroje by boli na mnohých miestach sveta v oveľa lepšej pozícii, ako sú dnes a ich presadzovanie sa na trhu s energiou by bolo podstatne jednoduchšie. V tejto súvislosti je nutné poznamenať, že situácia nie je nemenná a pomaly sa vyvíja v prospech obnoviteľných zdrojov. Niektoré z týchto palív ako napr. drevo, bioplyn, veterná energia sú už dnes schopné vo viacerých rozvinutých krajinách (SRN, Rakúsko, Švédsko a i.) konkurovať klasickým palivám. Ukazuje sa, že aj tie najdrahšie spôsoby výroby energie, napr. fotovoltaickými článkami, by sa po započítaní externých nákladov do cien a pri ich masovej výrobe stali cenovo porovnateľné s tými palivami, ktoré využívame dnes.
4. Prínos práce
Prínos a zmysel tejto práce je oboznámiť širokú verejnosť s problematickým vplyvom ropných látok na jednotlivé zložky životného prostredia. Ropné látky majú vplyv na náš každodenný život a preto by sa o probléme, ktorý predstavujú mal zaujímať každý z nás.
Práca by mala predstaviť čitateľovi súčasný stav ŽP, definovať problém a predstaviť aj niekoľko riešení, ktoré sú finančne pomerne nenáročné. Ekonomickým prínosom by malo byť predstavenie alternatívnych zdrojov energie, keďže v konečnom dôsledku ropných látok ubúda a štúdie ukazujú, že súčasné zdroje vydržia iba niekoľko desaťročí. V budúcnosti bude treba problém určite riešiť. Finančné náklady spojené s transformovaním a prechodom na alternatívne zdroje energie sa tiež nebudú dať jednoducho prehliadnuť. Odborným prínosom je presné definovanie problému a návrh jeho riešenia z rôznych hľadísk, ktorého podkladom sú početné vedecké štúdie a prognózy.
Záver
Problém s ropnými látkami je všeobecne známy. Ropné látky ovplyvňujú náš život už dlhú dobu. Riešenia, ktoré sú predstavené s tejto práci nie sú len odporúčania, sú jedinou cestou, ktorá nám zostáva. Éra ropy čoskoro skončí a treba sa na ňu pripraviť. Riešenia sú koncipované, tak aby boli pomerne ľahko zrealizovateľné a aby boli finančné náklady čo najnižšie, efektivita hraje takisto veľkú rolu. Niektoré sa už dávnejšie začali realizovať, ale niektoré budú možno realizovateľné, až keď sa na nich nájdu prostriedky, prípadne až keď veda dostatočne postúpi. Náhrada ropy ako zdroj energie nie je jediné na čo treba myslieť. Využívanie ropných látok už dlho pôsobí na prírodu devastujúco. Následky treba odstrániť, keďže každoročne spôsobujú obrovské problémy a majú hrozný vplyv na ľudí, zvieratá a rastliny. Činnosť ľudí môže viest k ich vlastnej záhube, preto by mali postupne prijať myšlienku, že ak bude znečisťovanie ďalej pokračovať, tak ľudstvo vlastnou chybou zanikne.
