Viditeľné symptómy odumierania lesov sa poprvýkrát objavili v Európe v roku 1979 a v priebehu 4 rokov sa rozšírili do veľkých oblastí tohoto kontinentu. Je veľmi ťažké určiť vždy špecifické príčiny tohoto javu, o ktorom sa hovorí ako o kyslom daždi, keďže nepôsobí osamote ale ako súčasť rôznych foriem znečistenia ovzdušia a taktiež je následné kombinovaný s ďalšími stresovými faktormi ako je sneh, vietor, napadnutie hmyzom, hubovými ochoreniami a škodcami

Zdravé ihličnaté stromy strácajú svoje ihličie po 6 - 8 rokoch, choré už po 2 - 3 rokoch. Na poškodenom ihličnatom strome zostáva len najmladšie ihličie. Potom klesá aj odolnosť stromov voči chorobám. Výrazne sa zvyšuje účinok prirodzených záťaží, napr. obdobie sucha, mráz alebo napadnutie škodcami, ktoré za normálnych podmienok škodia stromom menej. Dokonca ani arktické ovzdušie sa nevyhlo znečisteniu. Kyslé dažde poškodzujú u rastlín korene i listy, čo nepriaznivo ovplyvňuje obsah vody a živín, a znižuje sa ich fotosyntéza a rast.

Oxid siričitý môže prenikať cez prieduchy listov. S vodou, ktorá sa nachádza v rastlinných tkanivách, môže tvoriť kyselinu siričitú. Tá poškodzuje bunky a rastlinné farbivo - chlorofyl - dôležité pre fotosyntézu 

Kyslé aerosóly škodlivo pôsobia aj na človeka. Ľudia sú závislí na potrave, vode a vzduchu, ktorý dýchajú. Všetky tieto zložky sú ovplyvňované kyslým spádom a vplývajú tak na kvalitu ľudského zdravia. Väčšina medzinárodných štúdií poukazuje na to, že existuje závislosť medzi znečistením a dýchacími problémami v citlivej časti ľudskej populácie, kam patria napr. deti, starší a chorí lúdia. Kyslé aerosóly škodlivo sa dostávajú do dýchacích ciest, dráždia sliznice a tak uľahčujú vstup infekciám do pľúc.

Kyslé dažde taktiež robia niektoré toxické prvky ako sú hliník, meď a ortuť rozpustnejšími, čím sa tieto škodliviny ľahšie dostavajú do ľudského organizmu. Podľa správy U.S. Office of Technology Assessment kyslé dažde spôsobujú v USA približne 50 tisíc úmrtí ročne.

Jedným z najdôležitejších problémov spojených s kyslými dažďami je, že dažde prenášajú kontamináciu veľmi ľahko a rýchlo z oblasti zdroja znečistenia do oblasti kde žiadne emisie nie sú.

Vysoké komíny elektrárni a tovární majú zabezpečiť, aby sa znečistenie nedostávalo do okolitých miest, ale bolo rozptýlené v atmosfére. Keď sú tieto škodliviny absorbovane vzdušnou vlhkosťou, okysľujú ju a následné sa dostavajú do ovzdušia, kde sú súčasťou oblakov. 

Kyslé dažde môžu mať väzný vplyv aj na stavby. Materiály, ako sú kameň, rôzne nátery a maľby alebo iné štruktúry, vrátané kovov, sú nimi poškodzované alebo často úplne zničené. Kyslé dažde doslova pomaly "požierajú" materiál až pokiaľ sa úplne nerozpadne. Stavebné materiály sa tak začínajú rozdrobovať, kovové konštrukcie korodujú, farby v maľbách miznú a na skle sa usadzujú inkrusty. Odhaduje sa, že korózia kovových konštrukcií budov v dôsledku kyslých dažďov spôsobuje škody len v USA v sume dvoch miliárd dolárov ročne.

Na mnohých miestach sveta boli zničene stavebne pamiatky, ktoré v minulosti prežili stáročia, ale neprežili posledne desaťročia. Príkladom môže byt katedrála Sv. Pavla v Londýne, ktorej kamenné múry boli "rozožraté" kyslými dažďami. V Ríme bola Michelangelova socha Marka Aurélia odstránená z verejného priestranstva, aby bola uchránená pred pôsobením vzdušného znečistenia. 
 

Ozónová diera  

Atmosféra je rozdelená do piatich vrstiev: troposféra, stratosféra, mezosféra, termosféra a exosféra. Na vrchole stratosféry (asi 50 km) je koncentrovaný ozón vo vrstve, ktorej hovoríme ozónová vrstva.  Teplota je tu vyššia než v troposfére (vrstva najbližšia zemskému povrchu), pretože ozón zachytáva veľké množstvo škodlivých ultrafialových slnečných lúčov. V ozónosfére prebieha neustály kolobeh vzniku a zániku ozónu. Za prítomnosti slnečného žiarenia tu dochádza k fotochemickým procesom, ktorých výsledkom je vyššia koncentrácia ozónu.