Škodlivé účinky stenčovania ozónovej vrstvy nie sú na prvý pohľad zrejmé. Rozhodne nie sú tak nápadné, ako dôsledky znečisťovania vzduchu a vody, ale aj tak sú vážne. Ultrafialové žiarenie, vyvolávajúce rakovinu kože, je jednou z príčin. Ozónová diera tak môže spôsobiť prírastok počtu nemocných, trpiacich touto chorobou. Bolo odhadnuté, že úbytok ozónu o 1% zvýši frekvenciu výskytu rakoviny kože o 3%. To znamená, že zníženie obsahu ozónu o 10% môže ročne spôsobiť len v samotných Spojených štátoch 160 000 týchto ochorení. 

Rakovina nie je jediným následkom rednutia ozónovej vrstvy. Rovnako narastá počet prípadov očného zákalu. Pri nadmernom UV žiarení dochádza k tzv. snehoslepote. Odhaduje sa, že úbytok 10% ozónu by v roku 2050 viedol k 4 miliónom prípadov očného zákalu naviac, a to len v USA. Prenikajúce ultrafialové žiarenie môže tiež oslabiť imunitný systém a zvýšiť počet prípadov infekčných ochorení. Ľudia nie sú jedinými obeťami stenčovania ozónovej vrstvy. Ultrafialové lúče škodia aj rastlinám.

V oceánoch hynie planktón, ktorý tvorí najnižšiu úroveň potravinového reťazca v oceáne. Tým môže byť ovplyvnený všetok život v moriach. Ide tu o tak vážny problém, že už bolo nutné začať ho riešiť. V celom svete sa hľadá náhrada za freóny a iné látky rozkladajúce ozón. V mnoho krajinách sa už freóny prestávajú vyrábať a miesto nich sa používajú iné, neškodné plyny. To znamená, že celý svet si uvedomil, že otázky týkajúce sa životného prostredia je nutné riešiť kolektívnou spoluprácou, nie individuálne. 

 
Následky ozónovej diery 

Melanóm - nádor spôsobený jednou z foriem rakoviny kože, na jej dôsledky zomiera do 5 rokov asi 40% pacientov. Výskyt ostatných druhov rakoviny kože je úzko spätý s dlhodobým pôsobením UV - B žiarenia na kožu. Vyskytujú sa najmä na ožiarenej koži starších ľudí a u tých, ktorí trávia väčšinu času vonku.

Ďalšie škodlivé vplyvy UV-B žiarenia na človeka sú: tendencia narušiť imunitný systém ľudského tela a poškodenie zraku, najmä spôsobením šedého zákalu. Tieto vplyvy by mohli postihnúť celé populácie. 

Suchozemské rastliny - sa čiastočne prispôsobili súčasnému spektru a intenzite žiarenia. Asi dve tretiny sa ukazujú byť citlivé na UV-B žiarenie, pričom stupeň citlivosti sa mení v širokom rozpätí, dokonca aj v rámci rôznych odrôd jedného druhu. Ukazuje sa, že u citlivých rastlín pri zvýšenej intenzite UV-B žiarenia dochádza k spomaleniu rastu, majú menšie listy a preto nie sú schopné účinnej fotosyntézy a rastliny majú nižšiu úrodnosť. V niektorých prípadoch rastliny dokonca vykazujú zmeny v chemickom zložení, čo môže ovplyvniť kvalitu potravín. Zvýšená intenzita UV-B môže taktiež ovplyvniť aj produktivitu lesa, jemnú rovnováhu v prírodných ekosystémoch a tým zmeniť rozloženie a početnosť rastlinných druhov. 
 

Vodné ekosystémy - potenciálny vplyv akéhokoľvek zvýšenia UV-B závisí od hĺbky, do ktorej preniká. Môže ohroziť takmer polovicu všetkých morských rýb, celú pobrežnú flóru a faunu a všetky živočíchy a rastliny žijúce v ústiach a lagúnach. Taktiež je škodlivé pre mnohé drobné vodné organizmy - zooplanktón, larválne kraby a garnáty a pre mladé vývojové štádiá rýb, taktiež spomaľuje proces fotosyntézy vo fytoplanktóne. 
 

Podnebie - Ďalšie obavy sú spojené s druhou významnou úlohou ozónu v atmosfére. Opakované cykly vzniku a zániku ozónu v atmosfére sú sprevádzané celkovou absorpciou slnečného žiarenia, ktoré sa nakoniec hromadí v stratosfére vo forme tepla. Preto možno predpokladať, že akýkoľvek úbytok ozónu môže spôsobiť zmenu teplotnej štruktúry atmosféry. Okrem toho ozón absorbuje infračervené žiarenie, a preto tiež akékoľvek zmeny jeho koncentrácie v troposfére v dôsledku jeho redistribúcie len zvýšia účinok skleníkového efektu. 

Prvým krokom k obmedzovaniu vypúšťania CFC (freónov) do životného prostredia bola akcia v USA v roku 1977, keď tri federálne organizácie vydali spoločné vyhlásenie, ktoré viedlo k prijatiu zákonov zakazujúcich používanie CFC sprejov v nádobách od konca roku 1978.

Prvé kroky k dosiahnutiu medzinárodnej dohody boli urobené v roku 1981. Bola vytvorená pracovná skupina právnych a technických odborníkov, poverená zostavením návrhu „Konvencia na ochranu ozónovej vrstvy“, a po dlhých rokovaniach sa dospelo k Viedenskej dohode, ktorú v marci 1985 podpísalo 20 štátov.

Montrealský protokol bol dohodnutý 16. septembra 1987. Ratifikovalo ho 11 štátov, ktoré predstavovali dve tretiny celkovej spotreby a bola doňho zavedená odstupňovaná kontrola piatich CFC a troch halogénov. Celkovým cieľom bolo do roku 1992 zmraziť spotrebu halogénov na úrovni roku 1986 a do roku 2000 znížiť spotrebu CFC na 50% úrovne 1986, postupné vyradenie zlúčenín s dlhou životnosťou ako aj metylchloroformu, CFC, halogénov, chloridu uhličitého a hľadanie iných technických možností.