Filozofia práce, objektívne a subjektívne dôvody vzniku myšlienky vychádzali z Európskej charty o životnom prostredí a zdraví prijatej na Prvej európskej konferencii o životnom prostredí a zdraví Svetovej zdravotníckej organizácie vo Frankfurte nad Mohanom v Nemecku 8. decembra 1989. Charta zdôrazňuje potrebu chrániť, zachovávať a zlepšovať stav životného prostredia a zabezpečovať trvalo udržateľný a z hľadiska životného prostredia bezproblémový rozvoj, uznávajúc, že zodpovedajúca starostlivosť o životné prostredie je nevyhnutná na dosiahnutie blahobytu ľudstva a zabezpečenie základných ľudských práv, vrátane práva na život ako taký, uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v prostredí, ktoré je postačujúce na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu a súčasne je povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií.
Táto štúdia v plnej miere podporuje v nadväznosti na práva ľudstva, prístup k informáciám, každý má právo podieľať sa na rozhodovacom procese a k prístupom k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Filozofia myšlienky vychádza z nevyhnutnosti neustále zlepšovania environmentálneho podvedomia obyvateľstva, samozrejme všetkých subjektov zúčastnených nie v ľahkých procesoch dodržiavania uvedenej filozofie. Pristúpením Slovenskej republiky za právoplatného člena Európskeho spoločenstva sa prijali nielen záväzky a napĺňania Európskej charty o životnom prostredí a zdraví, ale aj určitý počet Smerníc Európskeho spoločenstva o životnom prostredí ako aj určitý počet Rozhodnutí Rady Európskych spoločenstiev, Európskeho parlamentu a Komisie Európskeho spoločenstva.
Pred napísaním štúdie som si materiály dôkladne zvážila ako aj všetky právne normy platné v Slovenskej republike, ktoré implementujú nevyhnutné body z predpisov Európskeho spoločenstva, úzko súvisiace s odpadovým hospodárstvom SR, čím nepochybne napĺňaním filozofie myšlienky, prispeje nie malým podielom k rozvoju všetkých oblastí vedúcich k prehlbovaniu environmentálneho podvedomia a vedomia všetkých zúčastnených.
Environmentálne problémy nie sú len problémy, Slovenskej republiky, Európskeho spoločenstva, ale sú celosvetovými problémami, všetky prijaté rezolúcie o životnom prostredí na konferenciách OSN danú problematiku riešia tými najdostupnejšími cestami. Ľudstvo pri zabezpečovaní svojich potrieb postupne poškodzuje zložky životného prostredia, degraduje , devastuje, znečisťuje. Vývoj vo všetkých oblastiach spoločností charakterizovaný ako rozkvet, nemôže trvať večne. Ľudstvu hrozia prírodné katastrofy, hlad, záplavy, zemetrasenia, sopky. Katastrofy poukazujú na geografické rozdiely, sú však aj sociálne determinované. Najmä hlad je dnes pokladaný za dôsledok vojen a konfliktov o územia.
Zmenšovanie sveta je neodvrátiteľné a týka sa i environmentálnych problémov sprevádzajúcich ľudskú činnosť. Ochudobňuje sa celá ľudská spoločnosť a budúce generácie. Človek neustále vytvára nové materiály, výrobok sa stane nepotrebným, nie je biologicky rozložiteľný v prírode, nastáva problém s hromadením odpadu, často sa ich snažia rozvinuté krajiny vyviezť do krajín tretieho sveta i za úplatu, pričom chudobnejšie krajiny sa snažia týmto spôsobom získať finančné prostriedky. Environmentálne problémy majú svoje korene v medzinárodných ekonomických a politických vzťahoch, ide vlastne o veľké medzinárodné nerovnosti.
Cez rôzne fondy a finančné prostriedky bohatí začali prispievať chudobným, všetky ich opatrenia v environmentálnej politike by boli zbytočné – globálne životné prostredie. A ako sú použité finančné zdroje v chudobnejších krajinách? Ako príklad uvediem Slovenskú republiku v ďalšej kapitole, ktorá vysvetľuje druhy finančných prostriedkov a ich účelové využitie.Nerovnomerné rozdelenie bohatstva je jedným z najväčších nebezpečenstiev pre prírodné prostredie našej planéty, ak sa na ňu pozeráme ako na uzavretý ekosystém.
Medzinárodné environmentálne problémy sú spojené hlavne s problémov vyčerpávania neobnoviteľných zdrojov, poškodzovania úbytku zdrojov obnoviteľných, a s problémom znečisťovania všetkých zložiek životného prostredia ako aj prírodných ekosystémov.
Najväčšie medzinárodné ekologické problémy sú spojené hlavne s problematikou:
1. znečisťovanie ovzdušia (poškodzovanie zdravia ľudí, emisie a znečisťujúce látky v ovzduší, kyslé dažde, skleníkový efekt, zväčšovanie ozónovej diery)
2. znižovanie tvorby kyslíka (najmä výrub tropických dažďových pralesov)
3. znečisťovanie vôd (tečúce vody, moria, oceány, ohrozenie zdrojov pitnej vody)
4. úbytok a znehodnocovanie pôdy (napr. odlesňovaním, pesticídy, kyslé dažde....)
5. nadmerné čerpanie nerastných zdrojov (fosílne palivá, rudy a iné nerastné suroviny)
6. nárast objemu odpadov a problémy ich odstraňovania (hlavne novovytvorené materiály, ktoré nemožno rozkladať prirodzenými procesmi – plasty a iné)
Vvnímam a sledujem nielen všetky právne normy a predpisy v oblasti environmentálneho ponímania sveta, ale aj prácu famóznych organizácií akou je napr. Greenpeace, ktorá pôsobí v mnohých krajinách sveta. Taktiež všetci vieme o úspešnom pôsobení v Európskom parlamente Strany zelených, ceníme si prácu Kráľovskej spoločnosti na ochranu vtáctva a mnohé iné. Národná dôvera pôsobiaca vo Veľkej Británii bola založená dokonca v roku 1 895 a úspešne pôsobí aj v súčasnej dobe.
Je skutočne veľmi zložité vyvinúť účinné a funkčné medzinárodné environmentálne režimy, ktoré sa zaoberajú riešením globálnych environmentálnych problémov. Ide o náročný vedecký i diplomatický proces, ktorý sa vyvíja kontinuálne počas mnohých rokov až desaťročí s postupnými novými zisteniami v oblasti vedy a výskumu, zvádzaním nových technológií v hospodárstve i úspechmi v rokovaniach na domácej i medzinárodnej politickej scéne, zahrňujúc prácu nespočetného množstva vedcov, technikov, environmentalistov, politikou i angažovanosti širokej verejnosti. Etablujú sa medzinárodné režimy, či už formou medzinárodných dohovorov, dohôd za účasti mnohých aktérov, implementujú sa do národných programov, povzbudením je pre nás všetkých, otázky ochrany životného prostredia nie sú ľahostajnými.
Hovoríme celosvetovo, subjekt, ktorý sa stará a chráni životné prostredie ako ekosystém je zeleným človekom.
Nakladanie s odpadmi a odpadové hospodárstvo
Človek sa v každej dobe učil mnohým postupom a hodnotám od prírody. Príroda človeku vždy dáva príklad, ako sa dá zaobchádzať a rozumne využívať materiály a produkty, ktoré nám ponúka naša planéta Zem. Nie je predsa možné, aby ľudia donekonečna produkovali ťažko spracovateľné materiály a neefektívne zaberali plochy skládkami.
Odpad je užitočným zdrojom materiálov a energie, ale kvôli veľkému množstvu manuálnej práce vynaloženej na jeho zber je to zdroj veľmi nákladný. V rozvinutých krajinách je odpad z domácností a obchodov obvykle skladovaný vo vreciach alebo v smetných košoch a každý týždeň ho odvážajú smetiari. Niektoré oblasti majú pneumatický systém, systém podzemných zberných komôr. Iným nákladným procesom je separácia materiálov určených k recyklácii, a preto sú obyvatelia domov vedení k tomu, aby aspoň časť tejto práce vykonávali oni sami. Miestne úrady žiadajú, aby oddeľovali starý papier a na centrálnych miestach umiestňujú tieto úrady aj zberné kontajneri na sklo. Peniaze daňových poplatníkov sa šetria výrobou a rozmiestňovaním separátnych nádob na hnedé, zelené a čisté sklo, aby sa tieto druhy skla nemuseli neskôr triediť v samotnej sklárni. Modernizujú sa smetiarske autá, vznikajú nové zberné miesta pre nábytok, sporáky, chladničky, rôznu elektroniku.
V podstate celá záťaž všetkých poplatkov súvisiacich s povinnosťami hospodárskych operátorov v odpadovom hospodárstve vo všetkých krajinách v záverečnom kolobehu finančných prostriedkov zostáva na konečnom spotrebiteľovi a okamihom úhrady obalov a výrobkov balených v obaloch sa všetky poplatky vracajú späť postupne k hospodárskym operátorom.
Mnohé priemyslové odvetvia produkujú veľké množstvá rôznych odpadových materiálov. Napr. pri výrobe kovu z rúd alebo pri tavení kovov vzniká odpad – struska, ktorá sa po spracovaní používa ako jeden zo základných materiálov v stavebnom priemysle. Z niektorých starých handier sa vyrábajú vysoko kvalitný papier.
Najľahším spôsobom likvidácie odpadu je vysypať ho na pôdu. K predchádzaniu takéhoto znečisťovania environmentálneho prostredia sú tzv. riadené skládky, modernizujú sa technológie v spaľovniach odpadov. Na spaľovanie odpadov sú vo svete využívané cementárne, energeticky sa zhodnocuje.
V krajinách strednej a východnej Európy sa systémy nakladania s odpadmi len budujú. Systémy čelia mnohým problémom ako napr. malý počet vyhovujúcich zariadení na zhodnocovanie alebo zneškodňovanie odpadov, neúplná alebo neúčinná legislatíva, nedostatok finančných prostriedkov.
Veľké množstvá odpadového papiera, kovov, umelých hmôt a skla sa v vracia späť k recyklácii. Získavajú sa užitočné látky, druhotné suroviny, rôzne materiály získavané späť z rôznych komodít odpadu. Riešia sa otázky nebezpečného odpadu, nebezpečných látok v ňom, ktoré by ohrozovali priamo či nepriamo aj ľudí, celý ekosystém. Zhodnocovať a recyklovať sa musí bez ohrozenia ľudského zdravia a bez použitia postupov či metód, ktoré by mohli poškodiť životné prostredie.
Pre naplnenie cieľov odpadového hospodárstva ako i cieľov ochrany environmentálneho prostredia, environmentálnej politiky je nevyhnutné prispôsobovanie predpisov v životnom prostredí, vrátane všetkých právnych noriem odpadového hospodárstva, európskym direktívam. Na Slovensku treba rozvíjať technológie spracovania odpadu, nielen kvôli Európskemu spoločenstvu, ale predovšetkým, aby sme nenarušili ekologické systémy.
Legislatíva
Na Slovensku existuje široké spektrum názorov na legislatívu v odpadovom hospodárstve. Pri príprave zákona o odpadoch v roku 2001, Ministerstvo životného prostredia obdržalo viac ako 1700 oficiálnych pripomienok. Záujmové skupiny informatívne poukazujú na systém zavedenia dvojitého spoplatňovania vychádzajúci zo zákona o odpadoch a obaloch, t.j., pri plnení povinností hospodárskych operátorov. Názor je však nesprávny, akékoľvek poplatky sú ťarchou konečného spotrebiteľa a vždy sa vracajú späť k hospodárskemu operátorovi.
Ministerstvu životného prostredia vytýkam, nezverejňovanie počtu hospodárskych operátorov, vzniká situácia neprehľadnosti, nedá sa skontrolovať aký počet spoločností sa venuje oblastiam odpadového hospodárstva a napĺňaniu jeho cieľov. Môžeme si myslieť, mnohé spoločnosti sa možno venujú činnostiam v odpadovom hospodárstve fiktívne o čom by mohli napovedať štatistiky vzniku a zániku hospodárskych operátorov, frekvencia a doba vykazovania ako takej hospodárskej činnosti.
Súhlasím s názormi, odsudzujúce existenciu zákonom o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov zriadeného neštátneho účelového fondu – Recyklačný fond.
Nie je logické, zriaďovanie neštátneho štátom a následne parlamentom odsúhlasiť. Zarážajúcou skutočnosťou zostáva, štát odsúhlasí neštátny účelový fond nad ktorým nestanoví žiadnu kontrolu, v skutočnosti ide o kolobeh veľkého množstva finančných prostriedkov a v nadväznosti na zriadenie Recyklačného fondu, neexistuje štatistika hospodárskych operátorov pôsobiacich v Slovenskej republike. Vzniká vzduchoprázdna bublina neodkontrolovateľných finančných zdrojov a činností hospodárskych operátorov.
Neexistujú účinné štúdie vyhodnocujúce nákladovosť všetkých poplatkov a príspevkov, ktoré v konečnom dôsledku sú bremenom konečných spotrebiteľov tzv. daňových poplatníkov , recipročne k nákladovosti zhodnocovania a recyklácie v prípade samostatného zabezpečenia hospodárskym operátorom. Skutočnosti však naznačujú ziskovosť hospodárskych operátorov platiacich príspevky do Recyklačného fondu pred plnenia si povinností vyplývajúcich zo zákonov a predpisov odpadového hospodárstva.
Samozrejme Recyklačný fond nie je kontrolovateľným subjektom a nikto ho nemá právo sankcionovať, nesankcionuje nikto hospodárskych operátorov. Absencia účinného kontrolného mechanizmu nie je otázkou krátkodobou, otázka pretrváva od svojho vzniku a pokračuje, nikto ju z kompetentných nerieši, kompetentní subjekt nebol stanovený.
Práve nastávajúce voľby možno povedú k zrušeniu Recyklačného fondu a k vzniku hospodárskych operátorov zabezpečujúcich ciele zhodnocovania a recyklácie ako aj zberových povinností v odpadovom hospodárstve.
Štát vytvorí a schváli sa neštátne a každý sa zbavuje kontroly nad kolobehom finančných prostriedkov a celej činnosti neštátneho subjektu.
Uvedené skutočnosti možno ako prvé vytýkať legislatíve Slovenskej republiky v odpadovom hospodárstve.
Slovenskej legislatíve v oblasti odpadového hospodárstva sa dá logicky vytknúť skutočnosť, ktorá nie je kompatibilná so Smernicou Európskeho spoločenstva, uvádza percentuálne množstvá zhodnocovania a recyklácie z hmotnosti odpadu a nie z hmotnosti obalov uvedených na trh hospodárskymi operátormi ako stanovuje legislatíva Slovenskej republiky. Každý hospodársky operátor musí vedieť a plánovať množstvo odpadu vznikajúceho jeho ekonomickou činnosťou a zodpovedne a adekvátne z množstva odpadu následne zhodnocovať a recyklovať. Všetky záväzné limity zhodnocovania a recyklácie Slovenskej republiky vychádzajú z uvedeného množstva obalov a výrobkov v nich na trh a nie z hmotnosti odpadu. Vzniká opäť prázdny kruh, nikto nemá prehľadnosť koľko odpadu hospodársky operátor svojou ekonomickou činnosťou vyprodukuje. Hospodársky operátor je zodpovedný za vzniknuté množstvo odpadu v hospodárskych obdobiach svojho pôsobenia a neudáva množstvo vzniknutého a spôsobeného odpadu, strácame prehľad kde veľké množstvo odpadového materiálu končí, opätovne chýbajú štatistiky množstva skutočne vzniknutého odpadu spôsobenú aktivitou hospodárskych operátorov.
Podľa môjho názoru, nedostatkom slovenskej legislatívy je aj absencia povinnosti stanovenia premietnutia akýchkoľvek poplatkov hospodárskych operátorov, vyplývajúce z právnych noriem, ktoré znáša daňovník v konečnej fáze kolobehu finančných prostriedkov do cenových kalkulácií hospodárskych operátorov, pri určovaní predajných cien v jednotlivých medzistupňoch obehu obalov a výrobkov v nich. Skutočnosť by prispela k zvýšeniu informovanosti širokej verejnosti o podielaní sa finančnými zdrojmi na plnení cieľov environmentálnej politiky Slovenskej republiky.
Odlišné vnútroštátne právne predpisy ohľadom hospodárstva obalov a odpadov z obalov mali harmonizovať, aby sa na jednej strane predchádzalo ich vplyvom na životné prostredie, alebo sa tento vplyv obmedzil, zabezpečujúc tak vysokú úroveň ochrany životného prostredia a na strane druhej zabezpečilo fungovanie vnútorného trhu a aby sa vyhlo prekážkam v obchode a deformovaniu a obmedzovaniu hospodárskej súťaže vo vnútri spoločenstva.
Z Direktív Európskeho spoločenstva vyplýva pre členské štáty vytvorenie systémov, ktoré zabezpečia:
a, návrat alebo zber použitých obalov alebo odpadov z obalov od spotrebiteľa, iného konečného užívateľa alebo z prúdu odpadov s cieľom ukončiť ho najvhodnejšou alternatívou odpadového hospodárstva,
b, opätovné použitie alebo zhodnotenie vrátane recyklácie zozbieraných obalov alebo odpadov z obalov
Systémy by mali byť otvorené pre účasť hospodárskych operátorov dotknutých sektorov a pre účasť príslušných verejných inštitúcií. Taktiež sa vzťahujú na dovážané výrobky, nediskriminujú ich ani podrobnými opatreniami ani poplatkami za prístup do systému a sú navrhnuté tak, aby nevytvárali bariéry v obchode alebo nedeformovali hospodársku súťaž v súlade so zmluvou.
Systémy sú vždy súčasťou politiky, ktorá pokrýva všetky obaly a odpady z obalov a berú do úvahy najmä požiadavky týkajúce sa ochrany životného prostredia a zdravia spotrebiteľov, bezpečnosti a hygieny, ochrany kvality, autentickosti a technických charakteristík balených tovarov a použitých materiálov a ochrany priemyselných a komerčných majetkových práv.
Hospodárstvo obalov a odpadov z obalov vyžaduje vytvoriť systémy pre návratnosť, zber a zhodnotenie, zaistenie maximálnej možnej návratnosti obalov a odpadov z obalov.
Každý hospodársky operátor svojou hospodárskou činnosťou a vstupom do určitého systému bude napomáhať pri riešení všetkých problémov odpadového hospodárstva Slovenskej republiky. Systém pri svojej činnosti privíta všetky námietky a pripomienky, ktoré budú smerovať k ochrane životného prostredia, ekosystému, zdravia a bezpečnosti obyvateľstva Slovenskej republiky.
Na základe informácií Ministerstva životného prostredia SR je celkový počet spoločností, ktorých sa týkajú obalové povinnosti v SR (musia plniť recyklačné limity) väčší ako 6 000. Minimálne 3 000 z nich si zámerne, alebo nevedomky neplní žiadne povinnosti vyplývajúce zo zákonov o odpadoch a obaloch.
Približne 400 povinných osôb dobrovoľne platí príspevky do Recyklačného fondu a neplní ciele recyklácie, pričom štát tento stav toleruje a uvedené spoločnosti v rozpore zo zákonom nesankcionuje.
Finančné zdroje, štrukturálne a kohézne fondy v Slovenskej republike v rámci znižovania zaťažovania životného prostredia
Popri ekonomických a sociálnych zámeroch globálnych cieľov Európskeho spoločenstva je nevyhnutné sledovať a napĺňať prioritné environmentálne ciele a environmentálnu integráciu. Stratégia predpokladá dlhodobú víziu, ktorá zahŕňa kombináciu dynamickej ekonomiky a sociálnej súdržnosti s vysokými štandardmi v oblasti životného prostredia. Súdržnosť a integrácia politík musí napomáhať udržateľnému rozvoju, finalizovať a širšie rozvinúť stratégie na zohľadnenie hľadiska životného prostredia do všetkých dôležitých oblastí politík Spoločenstva so zámerom ich čo možno najskoršej implementácie a realizovať všetko tak, že významné ciele vytýčené v akčných programoch životného prostredia a stratégia trvalo udržateľného rozvoja by mali byť zohľadnené.
Je potrebné vyvíjať aktivitu na národných úrovniach, aby sa mohli splniť záväzky prijaté na úrovni Únie, keďže kompetencie Spoločenstva sú v mnohých smeroch obmedzené. Pri implementácii záväzkov Únie do národných programov sa kladie dôraz na dobrý postup, prijatie vhodných opatrení, zvýšiť pozornosť a politickú podporu na najvyššej úrovni.
Environmentálna integrácia a rast ekonomiky a zamestnanosti by sa mali navzájom pozitívne podporovať. Okrem globálnych cieľov ako sú podpora malého a stredného podnikania z domácich zdrojov, dôraz na znižovanie nezamestnanosti, posilnenie všetkých druhov spolupráce, zvýšenie priestorovej a odvetvovej diverzifikácie priemyslu je prioritným cieľom i znižovanie zaťaženosti životného prostredia.
Významné rozhodnutia Európskeho spoločenstva predstavovali finančné predvstupové nástroje (2000 – 2006) pre desať kandidátskych krajín, ako SAPARD (520 miliónov EUR ročne), PHARE (1560 miliónov EUR ročne), ISPA. Predstavovali zdroje pre financovanie investícií v oblasti životného prostredia v rámci programu ISPA.
ISPA na podporu projektov rozvoja infraštruktúry v oblasti dopravy a životného prostredia predstavovala finančnú sumu 1040 miliónov EUR ročne.
Slovenská republika z uvedených prostriedkov programu ISPA obdržala 3,5 – 5,5%, to znamená niekoľko desiatok miliónov EUR.
Podpora programu ISPA bola v súlade s environmentálnou legislatívou EU, zachovanie, ochrana a skvalitnenie životného prostredia, ochrana zdravia obyvateľstva, rozvážne a racionálne využívanie prírodných zdrojov. Zásady programu ISPA predstavovali obozretnosť, preventívne konanie, napravenie škody pri zdroji, platiť by mal vždy znečisťovateľ.
Pri platení znečisťovateľa sa pozastavujeme, pretože neexistuje štúdia cenotvorby znečisťovateľov a podľa nášho názoru tieto environmentálne poplatky vstupovali vždy do cien pre daňových poplatníkov. V skutočnosti by mala legislatíva zakázať umelé zvyšovanie konečných cien pre spotrebiteľov prirážkami, kde si znečisťovateľ zakalkuluje sankčné poplatky bez akéhokoľvek informovania širokej verejnosti.
V rámci programu ISPA každé opatrenie malo mať dopad na oblasť ochrany životného prostredia. Náklady na jedno opatrenie nesmeli byť nižšie ako 5 miliónov EUR.
Nevieme v závere posúdiť ako vyhodnotili jednotlivé opatrenia kontrolné orgány a ako vyhodnotili nakladanie s finančnými prostriedkami pri realizáciách opatrení. Slovenská republika sa vyznačuje nie najlepšou legislatívou, vychádza v ústrety záujmovým skupinám a ťažko sa obyčajný daňový poplatník dovoláva informácií a spravodlivosti. Vychádzajúc z tejto skutočnosti môžeme opäť spochybniť nakladanie s finančnými prostriedkami už v prístupových procesoch a či kompetentní konali podľa vysokej miery vedomia, rozumom a v súlade s dodržiavaním ako takých právnych predpisov.
Ide o veľkú sumu finančných prostriedkov a za šesť rokov bežný občan nepociťuje výrazné zlepšenie svojho okolia a životného prostredia.
Do momentu vstupu prístupové krajiny boli financované zo spomenutých programov v rámci investícií v oblasti životného prostredia a od momentu vstupu sú investície financované zo štrukturálnych fondov a kohézneho fondu, ktoré z hľadiska objemu predstavujú mnohonásobne vyššiu čiastku. Je samozrejme možné čerpať prostriedky aj v rámci iniciatív INTEREG, URBAN, LEADER, EQUAL.
Štrukturálne fondy, Kohézne fondy
Štrukturálnym fondom zodpovedajú hlavné oblasti rozvojových politík EÚ. Ide o Európsky fond pre regionálny rozvoj, Európsky sociálny fond, Európsky poľnohospodársky usmerňovací a záručný fond (usmerňovacia sekcia) a Finančný nástroj pre usmerňovanie rybného hospodárstva. Pre rok 2006 vo finančnom pláne Štrukturálneho fondu vyčlenilo 660 mil. EUR. Na rozdiel od štrukturálnych fondov uchádzajúcimi regiónmi sú krajiny ako celok. Ide o najzaostalejšie (kohézne) krajiny, medzi ktoré patrí aj Slovenská republika. Z dôvodu zaostalosti krajiny je aj Slovenská republika subjektom Kohézneho fondu.
Prostriedky kohézneho fondu sú určené na rozsiahle investície v oblasti dopravnej infraštruktúry a v oblasti zlepšenia životného prostredia.
Kohézny fond bol založený s cieľom prispieť zo strany Európskej únie na financovanie infraštrukturálnych projektov v oblasti dopravy a životného prostredia. Financovanie z Kohézneho fondu zahrňuje projekty, finančne a technicky nezávislé etapy projektov, skupiny projektov alebo schémy projektov pre dopravnú a environmentálnu infraštruktúru. Financovať možno aj predbežné a technické štúdie, štúdie realizovateľnosti a technickej pomoci. Zodpovednosť za konečný výber projektov a stanovenie úrovne ich financovania nesia Európska komisia, ktorá posudzuje osobitne každý projekt.
Pri financovaní z Kohézneho fondu musia byť splnené napr. nasledovné podmienky:
- celkové náklady každého projektu by v princípe nemali byť nižšie ako 10 mil. EUR. V riadne zdôvodnených prípadoch s prihliadnutím na osobitné okolnosti môžu byť celkové náklady projektu aj nižšie ako 10 mil. EUR
- celková národná alokácia z Kohézneho fondu musí byť rovnomerne rozdelená medzi rezorty životného prostredia a dopravy
- celkové ročné príjmy každého členského štátu z Kohézneho fondu spolu s podporou lv rámci štrukturálnych fondov by nemali prekročiť 4% HDP členského štátu
- žiadny projekt nemožno súčasne financovať z Kohézneho fondu a zo štrukturálnych fondov, iniciatívy Európskeho spoločenstva alebo záručnej sekcie Európskeho poľnohospodárskeho usmerňovacieho a záručného fondu.
V oblasti odpadového hospodárstva sú oprávnenými žiadateľmi pre všetky projekty vyššie územné celky (VÚC).
Projekty pre oblasť životného prostredia sú posudzované a schvaľované v poradí, v akom žiadatelia predložia žiadosti s úplnou sprievodnou a projektovou dokumentáciou v súlade s kritériami uvedenými v Stratégii Slovenskej republiky pre Kohézny fond 2004 – 2006.
Celkové investície zo štrukturálnych fondov a z kohézneho fondu v rokoch 2004 – 2006 predstavujú čiastku 100 mld. SKK. V uvedenom nie je zohľadnená spoluúčasť finančného sektora (cca 10 mld. SKK, keďže maximálny možný príspevok zo štrukturálnych fondov pre podnikateľské subjekty, ktoré ich využijú na technológie, dosiahne zhruba 35%. Asi 36 mld. SKK.
Ciele ako dosiahnuť stav životného prostredia sa uskutočňujú nielen reštriktívne cez príslušný regulačný rámec, ale i tzv. rozvojovo, skrz Eurofondy, konkrétne prostredníctvom Európskeho fondu regionálneho rozvoja a Kohézneho fondu.
