Väčšina týchto produktov štiepenia je rádioaktívnych a ich doba rozpadu sa pohybuje od zlomkov sekundy až po milióny rokov. Okrem pestrej škály produktov štiepenia však vo vyhorenom palive nájdeme ešte ďalšie nuklidy. Aj urán 238, ktorého je v palive dvadsaťkrát viac než štiepateľného izotopu 235, taktiež zachytáva neutróny. Tie ho ale nerozštiepia, ale postupne premenia na iné prvky ťažšie ako urán, tzv. transurány. V prírode sa nevyskytujú, vznikajú len v jadrovom reaktore. Najznámejším z nich je plutónium. Také transurány sú samozrejme rádioaktívne. Ak použijeme ako vstup do 1000 MW reaktora 100 ton obohateného uránu a z tohoto množstva sa premení 2,4 ton uránu 238 a vyhorí 2,5 ton uránu 235, potom všetko vyhorené palivo krátko po vytiahnutí z reaktora bude obsahovať okolo 3,5 ton štiepnych produktov, 890 kilogramov plutónia a viac ako 500 kilogramov ďalších transuránov. Pritom v prvých rokoch po vytiahnutí z reaktoru tvoria cez 90 % rádioaktivity vyhoreného paliva štiepne produkty, po desiatich a viac tisícich rokoch sa pomer obráti v prospech transuránov. Znamená to, že z hľadiska bezpečnosti trvalého ukladania pod zem sú transurány dôležitejšie. Našťastie majú jednu podstatnú vlastnosť - sú štiepateľné pôsobením neutrónov. Prečo sa teda neštiepia rovno v reaktore? Na to by sa totiž najskôr museli s neutrónmi stretnúť. Aby sa odpadové transurány stali užitočným palivom, musia sa buď skoncentrovať, alebo sa musí zahustiť prietok neutrónov okolo nich. Koncentrovanie transuránov a spolu s nimi i oddeľovanie nespotrebovaného uránu sa uskutočňuje už mnoho rokov. Nazýva sa prepracovanie vyhoreného paliva. Pre značnú technickú náročnosť a rizikovosť manipulácie s vysoko rádioaktívnymi látkami ho používajú len niektoré najvyspelejšie štáty sveta. A to spravidla nie kvôli recyklácii paliva, ale pre vojenské účely. Plutónium je totiž ideálnym materiálom pre jadrové zbrane. Po skončení studenej vojny a pri obmedzovaní zbrojenia už spracovanie vyhoreného paliva nie je tak perspektívne. Ostáva otázka: "Kam s plutóniom z zlikvidovaných hlavíc?". A tu sa práve ponúka druhá cesta k transmutácii - zahustením neutrónov v reaktore. Veď tisícnásobné zvýšenie ich toku palivom zodpovedá približne tisícnásobnému skoncentrovaniu paliva. Také zvýšenie toku neutrónov nie je nedosiahnuteľné. Problém je s podstatným zvýšením teploty v aktívnej zóne reaktora. Odvod tepla za týchto podmienok najlepšie prebieha, ak sú prítomné zložky v tekutom stave. To spolu s úmerne vyššou radiačnou záťažou kladie extrémne nároky na konštrukčné materiály týchto zariadení.