Preto väčšina zemí, ktoré sa vývojom transmutácie zaoberajú, postupujú v zásade podobne - predovšetkým vyvíjať hlbinné úložisko, a vedľa toho tiež transmutačnú technológiu (napríklad u nás sa do nej investuje 5% z celkových výdajov na vývoj hlbinného úložiska). Niektoré zeme taktiež plánujú odložiť definitívne uzavretie svojho hlbinného úložiska o sto rokov, aby bolo možné vyhorené palivo prípadne vyzdvihnúť a transmutovať. Tých okrúhlych sto rokov nie je náhodných. Pri súčastnom tempe rozvoja jadrovej energetiky vo svete má práve za túto dobu urán zdražieť tak, že sa vyplatí "spaľovať" i vyhorené palivo. Transmutácia by sa tak stala nie len ekologicky, ale i ekonomicky prijateľnou. Dnes je ťažké odhadnúť, kedy sa začne transmutácia priemyselne využívať. Nie je však pochýb o tom, že v ďalšom storočí bude k dispozícii bezpečná jadrová energetika, ktorá bude produkovať podstatne menej odpadov ako tá dnešná.


3.7 Jadrový konflikt

Takáto situácia bola vymodelovaná pomocou počítačovej simulácie. Predpokladalo sa, že dnešný jadrový arzenál zodpovedá sile viac ako 12 tisíc megaton TNT, a vychádzali z použitia bômb o sile 5 tis. megaton, čo zodpovedá medzikontinentálnym raketám USA a Ruska.
Najneskôr týždeň po vypuknutí jadrového konfliktu by sa nad severnou pologuľou vytvoril prašný mrak, ktorý by trval niekoľko mesiacov. Každá bomba o sile 1 megotony vyhodí do ovzdušia 100 tisíc ton prachu, k tomu by sa pridal dym požiarov z miest - o chvíľu by tak bolo zachytené a odrazené všetko slnečné žiarenie a na severnej pologuli by zavládla “nukleárna zima“ s teplotami -15°C až -25°C. Povrchové vody by zamrzli a zvieratá by postupne hynuli smädom. Mrazmi by bola takisto zničená úroda na celej severnej pologuli, najmä keby došlo k vypuknutiu konfliktu na jar alebo v lete. Nedostatkom slnečného žiarenia by bola narušená aj fotosyntéza všetkých rastlín, čo by malo katastrofálne následky na celú biosféru. Čoskoro by sa tieniaci rádioaktívny mrak rozšíril aj na južnú pologuľu a celá vzdušná globálna cirkulácia by bola úplne narušená. Najviac by boli postihnuté tropické pralesy, pretože neznesú ani len malé zníženie teploty a svetla. K tomu by ešte obyvateľstvo tropických veľkomiest, závislé do značnej miery na dodávkach potravín zo severnej pologule, emigrovalo po narušení ich prísunu z miest do lesných oblastí a to by spôsobilo deštrukciu tropickej prírody.
Ďalej je treba pripočítať k následkom aj rádioaktívny spád, ktorý by trval celé týždne. Podľa výsledkov uvedenej simulácie by na tretine územia mierneho pásma bolo obyvateľstvo vystavené dávkam najmenej 250 remov, kdežto na polovici územia by dostalo dlhodobú dávku vyššiu ako 100 remov.