Viedenská konvencia o občiansko-právnej zodpovednosti za jadrové škody, ktorá bola pripravená Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu vo Viedni a schválená 21. mája 1963 a má celosvetovú pôsobnosť. Parížska konvencia bola doplnená od 31. januára 1993 dodatkovou tzv. Bruselskou konvenciou. Obe boli postupne dvakrát upravované. Významným krokom bolo schválenie tzv. (Spoločného) protokolu 21. septembra 1988 medzi Viedenskou a Parížskou konvenciou, ktorý nadobudol platnosť 27. apríla 1992. Obidve konvencie sú založené na rade dôležitých zásad:
prevádzkovateľ jadrového zariadenia je plne zodpovedný za škodu pri jadrovej udalosti na zariadení, alebo v spojení so zariadením, vrátane tých, ktorí môžu vzniknúť pri doprave jadrových materiálov
zodpovednosť prevádzkovateľa je absolútna (prevádzkovateľ jadrového zariadenia je zodpovedný, bez ohľadu na to, či je možno pôvodcu vzniku škody určiť, stačí dokázať, že táto škoda je v príčinnej súvislosti s jadrovou udalosťou)
napriek tomu, že zodpovednosť prevádzkovateľa je úplná a absolútna je limitovaná v objeme a v čase
I keď sú obidve hlavné konvencie podobné (Viedenská a Parížska), nepredstavujú samy o sebe rovnaký režim pre všetkých účastníkov tak jednej, ako aj druhej. Až do roku 1992 obidve konvencie platili izolovane jedna od druhej, čo znamenalo, že mohlo dôjsť k odškodneniu poškodeného iba ak štát ratifikoval tú konvenciu, na území účastníka ktorej došlo k jadrovej havárii. Znamenalo to napríklad, že pri jadrovej havárii na území štátu účastníka Parížskej konvencie nebolo možno odškodniť postihnutého na území štátu účastníka Viedenskej konvencie. Tento nedostatok bol odstránený Spojovacím protokolom, ktorý bol podpísaný v roku 1988, avšak nadobudol platnosť až v roku 1992. Signatári spojovacieho protokolu sa chápu potom ako účastníci obidvoch protokolov. Zodpovednosť každého prevádzkovateľa je však stanovená podľa konvencie, ktorej je účastníkom štát, v ktorom sa zariadenie prevádzkovateľa nachádza. Tento protokol tiež rieši potenciálne konflikty medzi obidvoma konvenciami, osobitne v prípade škody vzniknutej pri preprave jadrových materiálov tak, aby sa uplatnila v tomto prípade iba jedna konvencia. Použitie obidvoch konvencií pri jadrovej udalosti, ktorá sa stala v nečlenskej krajine je vymedzené iba na jadrovú udalosť pri preprave paliva a zodpovedným prevádzkovateľom je prevádzkovateľ jadrového zariadenia v štáte, ktorý je členom konvencie. Režimy zabezpečenia náhrady za jadrovú škodu v prípade jadrovej udalosti jadrového zariadenia majú však celý rad medzier a problémov.