Je ale smutné, že príprava atómovej vojny od tej doby stále pokračuje, a že tieto prípravy sprevádzajú veľké riziká. Po mnoho rokov bola napríklad atmosféra celej Zeme znečisťovaná rádioaktívnym stronciom 90 a to zo skúšok atómových bômb. Rádioaktívny spád zo skúšobných výbuchov spôsobil v svetovej populácii asi 86 tis. abnormalít novorodených detí ( príloha č. 9 )
Na prípravu atómovej vojny doplatili aj obyvatelia Marshalových ostrovov, ktoré boli po vojne zverené do správy USA. Tie začali s testmi bômb hneď od roku 1946, vlastne si zo zvereného územia urobili strelnicu (príloha č.3). Na ostrove Bikini vybuchlo celkom 23 atómových bômb, to však nestačilo (príloha č.4). Boli vysťahovaní aj obyvatelia ostrova Eniwotek. Na Eniwoteku vybuchlo 43 bômb, vrátane vodíkových. Účinnosť jednej z nich zodpovedá 750 bombám, aké spadli na Hirošimu. Ostrov bol náležíte ošetrený, aby bol vôbec obývateľný. Povrchová vrstva pôdy bola odhrnutá a odvezená do krátera na ostrove Runit. Tam bola kontaminovaná pôda zmiešaná s cementom a celý zasypaný kráter bol ešte naviac pokrytý betónovými doskami. Tento ostrovček bude prístupný za 24 tisíc rokov.
V roku 1963 z iniciatívy bývalého Sovietskeho Zväzu bola uzatvorená dohoda o zákaze skúšok atómových zbraní vo vzduchu, aby sa predišlo ďalšiemu poškodzovaniu zdravia obyvateľov.


3.4 Rádioaktívny odpad

Jedným z najchúlostivejších problémov je odstraňovanie rádioaktívneho odpadu Vysoko rádioaktívny odpad je niekoľko tisíc rokov smrteľne nebezpečný. Vyhorené palivo jadrového reaktora obsahuje smrtiacu zmes rádioaktívnych látok: plutónia, stroncia a cézia. Spôsob jeho uskladnenia sa v jednotlivých štátoch odlišuje
V USA sa spracovaný odpad skladuje v dvojplášťových antikorových cisternách, zaliatych do meter hrubého betónu. Väčšina odpadu sa však vo forme vyhorených palivových tyčí v pôvodnom puzdre umiestňuje do špeciálnych bazénov v blízkosti atómových elektrární. Z dlhodobého hľadiska je takéto uskladnenie nemysliteľné. Vo Veľkej Británii sa jadrový odpad skladuje v kvapalnej forme (má podobnú farbu ako čaj) v oceľových nádržiach (podobných americkým), zaliatych do betónu. Rozpadom rádioaktívnych článkov sa uvoľňuje teplo. Oceľové nádrže sa chladia vodou, aby sa predišlo odpareniu kvapaliny a možnému úniku radiácie. Napriek tomu, že sa tieto nádrže používajú už 40 rokov, sú tiež len dočasným riešením.
Azda najlepší súčasný spôsob uloženia odpadu je ten, keď sa rádioaktívny odpad zataví do sklených valcov a skladuje sa hlboko v zemi. V pokusnom zariadení v Marcoule vo Francúzsku sa táto metóda používa už od roku 1978.