Odpad sa zahrievaním v rotujúcom bubne vysuší dosucha. Aby sa dal zataviť do skla, zmieša sa s oxidom kremičitým, bórom a ďalšími látkami. Nasype sa do vertikálnej komôrky a zahreje na 1500°C. Prúd taveniny vyteká zospodu komôrky a plní sa do kontajnerov z nehrdzavejúcej ocele, ktoré sú asi dvakrát väčšie ako kanva na mlieko. Tisícmegawattová elektráreň naplní približne 15 takých kontajnerov ročne. Len čo sklo stuhne, kontajnery sa uzavrú privareným vekom. Kontajnery sa potom skladujú v špeciálnych šachtách neďaleko Marcoule. Každý z nich vydá 1,5 kW tepla a na jeho chladenie stačí vzduch. Tuto technológiu začínajú používať aj Briti a Američania. Ak je rádioaktívny odpad pod kontrolou, nemal by spôsobiť nijaké ťažkosti. Ideálny spôsob skladovania by sa však mal zaobísť bez akéhokoľvek dosahu na človeka. Jedeným z návrhov, ako to dosiahnuť, je zaliať kontajnery do železa alebo medi, uložiť ich v podzemných jaskyniach do dier alebo do vyhĺbených jám a zabetónovať alebo prekryť ílom zvaným bentonit (pohlcuje rádioaktivitu). Kontajnery by predtým, ako skorodujú a prestanú tesniť, mali vydržať aspoň tisíc rokov, pretože po 500 rokoch rádioaktivita klesne asi na úroveň rádioaktivity uránovej rudy. Vhodným výberom jaskyne a umiestnením odpadu hlboko pod zem (niekoľko sto metrov) by sa podľa názoru odborníkov malo predísť akýmkoľvek problémom. Niektorý z rádioaktívnych odpadov by mohol presiaknuť na povrch najskôr za milión rokov. Za taký dlhý čas sa však rádioaktívny odpad rozpadne na relatívne neškodné látky. V oblastiach zvolených za skládky rádioaktívnych odpadov by sa nemali nachádzať nijaké cenné minerály, aby budúce civilizácie pri ich dolovaní nenatrafili na rádioaktívne látky. Odpad by mal byť ukrytý pod toľkými vrstvami, že jeho únik v zohľadňovanom časovom období by bol celkom nemožný.
Vo vodách východného pobrežia USA, kde bol v 60-tych rokoch rádioaktívny odpad ukladaný v špeciálnych sudoch, bola zistená mnohonásobne vyššia koncentrácia rádioaktívneho cézia 137 v porovnaní s predchádzajúcou hodnotou. Asi 800 km od západného pobrežia Veľkej Británie je miesto, kam ukladajú členské štáty NATO veľké množstvá rádioaktívnych materiálov. Uvádza sa, že tam je už dnes uložených vyše 860 tisíc týchto životu nebezpečných látok.
V septembri 1983 narazila americká atómová ponorka Sam Rayburn pri juhozápadnom pobreží Veľkej Británie do sudov s rádioaktívnym odpadom a niekoľko z nich poškodila. Musela tri dni zostať na morskom dne a až potom mohla byť na základni odmorená, čo trvalo celý mesiac.