Riziká atómovej doby

1 OBSAH


1 ÚVOD 2
2 CHEMICKÁ ČASŤ 3
2.1 Vývoj chémie a chemických látok 3
2.2 Neuvážené použitie chemických látok 4
2.3 Havárie v chemickej prevádzke 6
2.4 Zneužitie chemických látok vo vojne - akcia Ranch Hand 8
3 JADROVÁ ČASŤ 9
3.1 Začiatky a smer využitia rádioaktívnych materiálov 9
3.2 Ako sa konštruujú jadrové zbrane 10
3.3 Testy atómových bômb 12
3.4 Rádioaktívny odpad 13
3.5 Ako sa hasia jadrové elektrárne a nehody v ich prevádzke 15
3.6 Transmutácia 17
3.7 Jadrový konflikt 20
3.8 Ako budeme búrať jadrové elektrárne 22
4 ZÁVER 23
5 VLASTNÁ ČASŤ 24
5.1 Vysvetlivky 24
5.2 Prílohy 26
5.3 Anketa 35
6 METODIKA PRÁCE 36
7 ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY 37



1 ÚVOD*

Za jediný rok vychŕlia komíny závodov na celom svete stá milióny splodín, ktoré znečisťujú ovzdušie a pokrývajú Zem zhubným povlakom. Takmer polovica lesov na svete, nesmierne dôležitých pre prírodnú rovnováhu Zeme, už bola zničená. Každý rok ľudstvo stráca asi šesť miliónov hektárov ornej pôdy .. Takto by sme mohli pokračovať vo vyratúvaní problémov, ktoré dnes stručne nazývame ekologickými problémami.
Vybrala som sa po probléme pochádzajúceho z nebezpečenstva použitia chemických a jadrových látok. Pokúšala som sa zhromaždiť čo najviac dostupných údajov a stručne Vám ich podať v jasnej a zrozumiteľnej forme. Prinášam Vám informácie spojené s haváriou jadrovej elektrárne v Černobyle, popis a schémy jadrových elektrární, ekologické katastrofy chemického či jadrového charakteru a množstvo zaujímavostí a dôvodov zamyslieť sa ako ďalej.
Pre túto prácu som sa rozhodola nakoľko popisovaná problematika ma zaujíma, je aktuálna a je nutné rozšíriť informovanosť, pretože fakty popisované v práci môžu byť veľmi nebezpečné a pre ľudstvo môžu mať časom katastrofálne následky. Za poskytnutú pomoc by som chcela poďakovať Fedorovi Tiršelovi, ktorý mi okrem prekladu informácii z internetu poskytol aj rôzne materiály, týkajúce sa tohto problému. 2 CHEMICKÁ ČASŤ


2.1 Vývoj chémie a chemických látok

Prudký rozmach chemizácie nastáva po 2. svetovej vojne a to v mnohých odvetviach priemyslu v takom rozsahu, že to málokto predvídal.
Pred 2. svetovou vojnou sa v USA vyrobilo len 500 mil. kg syntetických látok, v roku 1976 to už bolo 81 mld. kg za rok. Čo sa týka polychlorovaných bifenylov (PCB), jeho výroba vzrástla do roku 1970 z 20 mil. kg na 43 mil. kg, a takisto vzrástla produkcia polyvinylchloridu (PVC) do roku 1973 zo 160-tich mil. kg na 2,6 mld.

kg za rok.
Vyššie napísané údaje sú len z oblasti USA. Podobný nárast chemickej výroby môžeme sledovať prakticky vo všetkých priemyselných krajinách.
Mohutná výroba plastov vytláča celú paletu iných materiálov. Plasty sa uplatnili pre ich veľké množstvo oceniteľných vlastností, ale nemalo by sa zabúdať aj na ich negatívne stránky - plasty sa takmer nerozkladajú, a tak sa hromadia po krajoch komunikácii, alebo na brehoch riek.
Pre ich všestranné využitie sa dostávajú aj do lekárstva, napríklad ako banky na úschovu krvi. Až po vyše 10-tich rokoch sa zistilo, že z polyvinylchloridových nádob uniká toxická látka, ktorá usmrcuje tkaninové kultúry, čo dlho spôsobovalo u človeka po transfúzii takzvaný „pľúcny šok“. Ako stabilizačné látky sa do PVC pridávajú aj organické zlúčeniny cínu, ktoré sú prudko jedovaté.
Na výrobu PVC sa zamestnávalo niekoľko 10.000 ľudí a až do roku 1970 nebolo vôbec známe riziko s tým spojené. V tomto roku taliansky vedec T.L. Viola zistil, že vysoká koncentrácia PVC spôsobuje u myší rakovinu. Na to bola prijatá do zákona maximálna koncentrácia PVC a ustanovili ju na 500 ppm. O dva roky ďalší výskumník zistil výskyt nádorov u myší aj pri koncentrácii 250 ppm. Od roku 1974 je prípustná koncentrácia 50 ppm a predpokladá sa zníženie na 1 ppm. 2.2 Neuvážené použitie chemických látok

Chemizácia postupne prenikla do každodenného života, napríklad lacnejšou výrobou rozmanitých práškov na pranie a čistenie. Tieto prostriedky však obsahujú značný podiel fosforu a ich odpad prispieva k eutrofícii vôd. To spôsobuje prebytok dusičnanov, oxidu uhličitého a fosforečnanov vo vode. Podporuje sa tým rast rias, siníc, vytvorí sa množstvo organických látok, ktoré po odumretí klesnú na dno a pri rozklade spotrebujú množstvo kyslíka. Takýmto spôsobom môžu zahubiť množstvo vodných organizmov vrátane rýb, ktoré potrebujú kyslík pre život.
Chemizáciou prechádza takisto aj živočíšna výroba. Do krmív sa pridávajú antibiotiká, pre celkové zdravie zvieraťa. To však môže mať aj následky. Baktérie sa totiž časom stanú proti podávanému antibiotiku imúnne, čo sa potom odrazí na liečbe ochorenia spôsobené takýmito baktériami.
S rozvojom chemickej výroby tiež narastá nemalým tempom znečisťovanie životného prostredia, a to nielen priemyslom, ale aj prostredníctvom poľnohospodárstva. Moderný roľník vymenil organické hnojivo za syntetické. Dosahuje tým maximálnu úrodu, ale nie je to zadarmo.

Znižuje sa obsah humusu často až pod jedno percento, čo má za následok zhoršenie pôdnej štruktúry a stratu absorbčných schopností, a tak nemalá časť živín dodávaná do pôdy putuje do riečnych tokov. Asi najzávažnejšou zložkou, ktorá znečisťuje povrchové a bohužiaľ aj podzemné vody sú dusičnany, ktoré sa dostali aj do našich pitných vôd. V organizme sa dusičnany premieňajú na dusitany a to pôsobením baktérii mliečneho kvasenia, vznikajú nitrosoamíny a tie patria k látkam, ktoré podnecujú vznik rakoviny.
Rastliny, ktoré nasali veľa dusičnanov, čerpajú takisto aj veľa vody, aby vyrovnali zvýšený osmotický tlak vo svojich bunkách. Preto dosiahnutá úroda pri zbere je podstatne vyššia čerstvá hmotnosť, ale podstatne nižšia sušina. Svedčia o tom výskumy švédskeho výskumníka G. Pettersona. Zemiaky hnojené stajňovým trusom mali o 15 % nižšiu čerstvú hmotnosť ako zemiaky hnojené syntetickým hnojivom. Po skladovaní sa ukázalo, že zemiaky hnojené
syntetickým hnojivom mali 30 % stratu na váhe, ale u zemiakov hnojených prírodným hnojivom bola strata len 12,5 %.
Počas 2. svetovej vojny boli vyvinuté syntetické biocídy a začali sa často používať v nadmernom množstve. Najskôr to bolo DDT od ktorého Paul Muller odvodil DDD, DDE a DDA. Vo svojej dobe znamenalo DDT veľký pokrok proti škodlivému hmyzu a v zdravotníctve proti prenášačom nákaz.
Postupným používaním sa zistili aj negatívne vlastnosti DDT. Bol to veľmi pomalý rozklad, látka sa hromadí v potravinových reťazcoch vo vysokých koncentráciách. Tým, že sa ukladá najmä v tukoch, môže zostať dlho inaktívny až do doby, kedy organizmus mobilizuje svoje rezervy. Ešte dodnes nie je presne určený účinok DDT na človeka, no najčastejšie sa hovorí o zlyhaní obličiek.
Dôsledky nadmerného alebo neopatrného používania pesticídov sú niekedy otrasné. Napríklad len v Japonsku došlo v rokoch 1953-1954 k 140 otravám z pescitídov, v Turecku sa v rokoch 1955 -1959 otrávilo hexachlorbenzenom (HCB) asi 3 tisíc ľudí a zomrelo z nich asi 300. K otrave došlo preto, lebo si piekli chlieb zo zamoreného osiva.
Donedávna sa u nás používali ako insekcítídy aldrin a dieldrin. Aldrin sa pomerne rýchlo mení v rastlinách, živočíchoch aj v pôde na dieldrin. Ten sa rozkladá veľmi pomaly, ukladá sa v potravinových reťazcoch a boli zistené u myší chromozómové poruchy. Dieldrin je asi 5 krát jedovatejší ako DDT, pri priamom použití, keď sa vstrebá do pokožky je až 40 krát jedovatejší.
Ďalšou skupinou pesticídov sú arganofosfáty. Ich výhodou je najmä rýchly rozklad. Na niektoré baktérie a kvasinky pôsobí mutagenne. Človeku v malých dávkach pravdepodobne neškodí, ale aj tak pri práci s nimi treba dávať pozor. Jedným z nich je aj parathion.

Je o ňom známe, že narušuje funkciu enzýmov nervovej sústavy. Pri opakovaných malých dávkach
parathionu sa nemusí nič stať, ale nesmie byť prekročená hranica, pretože veľká dávka parathionu môže byť smrteľná.
Aj keď si to asi neuvedomujeme, dôsledky neuváženej chemizácie patria k najväčším ekologickým katastrofám našej doby.


2.3 Havárie v chemickej prevádzke

K chemickému ohrozovaniu nedochádza len pri používaní chemických prípravkov či zbraní, ale aj pri chemickej výrobe, kde dochádza občas k havárii, ktoré môžu prepuknúť až do katastrofálnych rozmerov. Množstvo takýchto nehôd sa podarilo ututlať a len málo z nich sa dostalo na známosť širokej verejnosti.
Napríklad v chemickej továrni firmy BASF v meste Ludwigshafen sa koncom roka 1953 poškodil kotol asi s jednou tonou chemikálii. V kotli bol tlak 15 atmosfér a teplota 150°C a vyvalil sa z neho oblak do haly a oknom unikol do okolia. O niekoľko dní prišli opravári, ktorí namontovali nový 2,5 m široký poklop. Pri práci sa však nemohli vyhnúť dotyku s chemikáliami, a ani sa tomu nevyhýbali, pretože nemali tušenie, že by to mohlo mať nejaké následky. Všetci, ktorí sa dostali do styku s jedom, za niekoľko dní dostali horúčku, na pokožke sa im objavili vyrážky a nastalo čiastočné ochrnutie. Ale až po 12-15 rokoch začali jeden po druhom umierať na rakovinu žalúdka, čriev, obličiek a pečene. V uniknutom oblaku bol totiž dioxin, v skratke TCDD.
V roku 1954 došlo k havárii v hamburskom závode, kde sa vyrábal 2, 4, 5 – trichlorfenol (TCP), ku ktorému je primiešavaný dioxin. Otrávilo sa ním 33 ľudí a väčšina z nich zomrela. Nejde o ojedinelý prípad, keď roku 1983 unikol z chemickej továrne v Trentone v New Jersey (USA) dioxin a zamoril značnú plochu tak, že pomer dioxinu v pôde bol 500 : 1 miliarde, pričom nebezpečná životu je aj koncentrácia 1 : miliarde.
V noci z 2. na 3. decembra 1984 prenikla do chemického reaktoru voda, ktorá zreagovala s jeho obsahom. Pretlakom sa porušil ventil zásobníka, ochranné betónové dosky praskli, a jedovatý plyn začal unikať do okolia. Únik plynu nebol vôbec spozorovaný, a tak pokračoval celú hodinu, až jedovatý oblak pokryl plochu 40 km2. Únik plynu bol strašný. Bezprostredne po zasiahnutí zomrelo 2500 ľudí, vyše tisíc ľudí trvalo osleplo, alebo majú ťažko postihnutý
zrak, 50 tisíc obyvateľov Bhópalu bolo zdravotne postihnutých. Vyše 152 tisíc obyvateľov mesta muselo byť presťahovaných. Tí ktorí prežili , majú poškodené obličky, pečeň a pľúca.
Akonáhle bol únik plynu spozorovaný, nastala skoro v miliónovom meste panika.

Vyše 300 tisíc ľudí bolo evakuovaných a až po týždni sa začali vracať domov. Život celého mesta bol nadlho ochromený. Treba ale podotknúť, že vedenie firmy bolo upozorňované už viackrát na nedostatky bezpečnosti v prevádzke, ale neboli podniknuté žiadne náležité opatrenia. Aj vyšetrovanie ukázalo, že bezpečnosť bola trestuhodne zanedbaná. Hlavná siréna, ktorá mala v prípade havárie varovať obyvateľov v okolí, bola odpojená. Chladiace zariadenie nádrže s jedovatými plynmi nefungovalo už pol roka pred haváriou, rozprašovače, ktoré mali zmierniť únik plynu, neboli taktiež v poriadku. Neboli tu umiestnené žiadne detektory unikajúcich plynov a počet bezpečnostných technikov bol v posledných dvoch rokoch znížený na polovicu (príloha č.6) .
Katastrofa mala ohlas na celom svete. Brazília vrátila zásielku 13 ton metylkyanidu do USA, francúzska vláda na istú dobu zakázala dovoz tejto látky. Havária koncernu Union Carbige sa onedlho po Bhopále opakovali v USA tak aj inde, napríklad v septembri 1985 vo švédskom Trollhathane. V tom istom období prasklo potrubie s metylizokyanátom aj v továrni v meste Institute v Západnej Virginii (USA) a 175 ľudí bolo týmto plynom zasiahnutých.
Ak je toto trestuhodná neopatrnosť, ktorá vedie k neúmyselnému znečisťovaniu nebezpečnými jedmi, ako potom označiť úmyselnú devastáciu chemickými prípravkami ?


2.4 Zneužitie chemických látok vo vojne - akcia Ranch Hand

Keď sa armáde Spojených štátov severoamerických nepodarilo poraziť Vietnam bombardovaním, tak v rokoch 1961- 1975 siahli po chemických zbraniach. Aby však nevzbudili odpor po celom svete, ktorý sa zaviazal nepoužívať chemické zbrane proti človeku, vymysleli niečo, proti čomu by sa nemuselo podľa ich názoru protestovať. Nebudú otravovať priamo ľudí, ale zničia ich úkryty v džungli a úrodu na poliach. Nepoužili bojové plyny, ale len obyčajné poľnohospodárske defolianty. Použili 2, 4, 5 - T (kyselina trichlorofenoxyoctová), ale pomerne v malom rozsahu.
V arzenáli US Army boli hlavne tri prípravky, označované podľa balenia:
· agent white - zmes 4 : 1 herbicídov: kyseliny dichlorofenoxyoctovej (2, 4 - D) a picloramy čiže kys. 4 – amino - 3, 5, 20 - trichloropicolinovej
· agent blue - herbicid, označovaný ako kokodylová kyselina čiže kyselina dimetylserová
· agent orange - zmes 1 : 1 kyseliny 2, 4, 5 - chlorofenoxyoctovej (2, 4, 5 - T) a 2, 4 - D
Na plochu 1,7 mil. ha bolo rozprášených 72 mil. litrov defoliantov. Pre Vietnam to znamenalo stratu asi 300 mil.

kg potravín, ale tieto straty boli zanedbateľné v porovnaní s dlhodobými následkami pre krajinu i človeka (príloha č. 2, 5) .
Keď sa les presvetlil, opadliny sa rýchlejšie rozložili a bohaté dažde značnú časť živín vyplavili z pôdy von. Pretože dážď nebol zachytávaný v korunách stromov, dostával sa ľahko k pôde, kde nastala erózia, ktorá sa stále stupňovala. Tým bola kedysi úrodná pôda za krátku dobu úplne zničená.
Keďže podstatná časť živočíchov bola závislá na hornom stromovom poschodí, boli tým zbavené svojej potravinovej základne. Pokiaľ neboli zasiahnuté priamou dávkou postreku, alebo sa dodatočne neotrávili, museli sa odsťahovať alebo uhynúť. V nepostihnutej oblasti žije 170 druhov vtákov a 30 – 55 druhov cicavcov. V postihnutej oblasti žilo po desiatich
rokoch 24 druhov vtákov a 5 druhov cicavcov. Fauna bola postrekom buď silne zredukovaná, alebo celkom vyhynula.
Bolo už podaných viac ako 20 tisíc žalôb ťažko postihnutých vietnamských veteránov, adresované buď štátu, alebo na továrne, ktoré vyrábali defolianty. Proces sa skončil až v roku 1984 s rozhodnutím, že koncerny Monsato, Dow Chemical Company a ďalší zaplatia veteránom vietnamskej vojny 200 mil. dolárov odškodné. Výroba jedovatých defoliantov bola zastavená.



3 JADROVÁ ČASŤ


3.1 Začiatky a smer využitia rádioaktívnych materiálov

Tak ako sa obdobia v predhistorickom vývoji ľudstva označujú podľa používaného materiálu - doba kamenná, bronzová a železná - tak sa naša doba podľa niektorých autorov označuje ako „vek atómu“. Táto atómová (presnejšie jadrová) éra sa datuje od doby z pred 90-tych rokov, kedy v roku 1896 francúzsky fyzik H. Becquerel po prvý krát pozoroval rádioaktívne žiarenie vychádzajúce z jadier atómov uránu. Postupne sa ľudia zoznámili s účinkami rádioaktívnych látok a naučili sa ich využívať. V období na začiatku 2. svetovej vojny vynašli aj spôsob - v podobe tzv. reťazovej reakcie - ako uvoľniť obrovskú energiu driemajúcu v atómovom jadre a začali umelo vytvárať aj nové, v prírode neexistujúce atómové jadrá.
Väčšina známych nuklidov je rádioaktívnych, vydáva prenikavé žiarenie, ktoré vzniká rozpadom jadier. Niektoré nuklidy sa rozkladajú pomerne rýchlo a keď v prírode existovali v dobe utvárania našej slnečnej sústavy, dávno zanikli a už sa s nimi nestretávame. Naproti tomu iné stále vznikajú, buď ako produkty rozpadu iných, dlhodobo žijúcich nuklidov, pod vplyvom kozmického žiarenia a v poslednej dobe tiež zásahom človeka. Ako typický príklad môže slúžiť plutónium 239, nesmierne nebezpečný nuklid, silne rádioaktívny a toxický.

Rozpadá sa na polovicu pôvodného množstva vždy za 24 tisíc rokov a z prírody už dávno vymizol. Naproti tomu je dnes vyrábaný stále vo väčších množstvách a tvorí náplň tisíckam jadrových hlavíc. Jediný rozumný spôsob likvidácie by bol použiť ich v atómových elektrárniach k výrobe energie a ďalšie plutónium keby sa dalo, tak nevyrábať. Ťažko si môžeme dovoliť čakať desiatky tisíc rokov, kým sa znovu samovoľne rozpadne. Využívaním energie uvoľňujúcej sa z rozpadu atómu ide hlavne dvoma cestami a to mierové energetické využitie (lekárstvo, technika) a na vojenské zbrojenie jadrovými zbraňami.


3.2 Ako sa konštruujú jadrové zbrane

Jadrové zbrane udržiavali svet v neistej rovnováhe mieru a strachu od chvíle, keď jediné dve dosiaľ použité atómové bomby prinútili Japonsko 2. septembra 1945 kapitulovať a ukončili 2. svetovú vojnu. Nesmierna sila týchto zbraní pochádza z obrovského množstva energie, uvoľnenej z atómových jadier štiepnou a termonukleárnou reakciou.
Štiepenie je proces, pri ktorom sa atóm delí, a je podstatou atómových bômb. Termonukleárna reakcia je opačná – pri nej dochádza k zlučovaniu atómov, ktoré vytvoria nový väčší atóm. Uvoľňuje sa ešte väčšie množstvo energie ako pri štiepení – preto majú termonukleárne (vodíkové) bomby takú ničivú silu. Termonukleárna reakcia je asi aj zdrojom energie slnka. Väčšina súčasných jadrových zbraní využíva obidva postupy.
Bomby založené na štiepnej reakcii musia obsahovať jednu s dvoch prísad – urán alebo plutónium. Bomba zhodená 6. augusta 1945 na Hirošimu využívala urán, kým Nagasaki bolo 9. augusta 1945 zničené plutóniovou bombou. Urán i plutónium sú štiepne materiály s jadrami, ktoré sa dajú rozbíjať elementárnymi časticami zvanými neutróny. Pri každom štiepení jadra sa uvoľnia najmenej dva neutróny. Z malého množstva štiepneho materiálu tieto častice neškodne vylietajú do vzduchu. Ale ak je kus plutónia či uránu dosť veľký (asi ako grapefruit) a dosiahne takzvanú kritickú hmotu, neutróny sa budú skôr, ako uniknú do ovzdušia, zrážať s ďalšími jadrami. Výsledkom budú dve nové štiepenia, pri ktorých sa uvoľnia štyri nové neutróny a tie spôsobia štyri ďalšie štiepenia, z ktorých sa uvoľní osem neutrónov, atď. Každý z týchto krokov trvá jednu stomilióntinu sekundy. Za čas kratší ako milióntina sekundy sa táto reťazová reakcia zopakuje toľkokrát, až dôjde k výbušnému uvoľneniu energie. Energia sa uvoľňuje preto, že ľahké atómy vzniknuté štiepením, majú menšiu hmotnosť ako pôvodný ťažký atóm.

Hmota sa neničí, len sa jej časť premieňa na energiu, ktorá sa pohybuje rýchlosťou svetla, Tým sa spustí reťazová reakcia, ktorá sa skončí, len čo sa pôvodná hmota spotrebuje – alebo sa štiepna látka uvoľneným teplom odparí, vybuchne a neutróny v nej už nemôžu ďalej vyvolávať štiepnu reakciu. Približne polovica energie sa vybije pri výbuchu, viac ako tretina má formu tepelného žiarenia a zvyšok sa uvoľní v podobe radiácie – žiarenia gama, neutrónového a röntgenového. Po jadrovej explózii na zem dopadnú milióny rádioaktívnych čiastočiek, nazývaných spad. Reťazová reakcia prebehne v zlomku sekundy. Konštruktér nálože sa musí postarať, aby kritická hmota uránu alebo plutónia zostala pokope dostatočne dlho, až kým ju výbuch neroztrhne. V hirošimskej bombe na to poslúžili nálože bežnej trhaviny, ktoré v upravenej delovej hlavni vystrelili jeden kus uránu proti druhému. Ani jeden kus nebol sám o sebe dosť veľký na to, aby sa v ňom rozbehla reťazová reakcia. Ale keď obidva kusy spojila zrážka, prekonali kritickú hmotu a vybuchli. Bomba na Nagasaki využila to, že sa kritická hmota šitepnej látky zmenší a jej hustota zväčší, ak je stlačená. Podkritická hmota plutónia v podobe gule bola obklopená náložami konvenčnej trhaviny. Výbuchom náloží sa plutónium stlačilo, jeho hmota sa stala nadkritickou a došlo k jadrovej explózii so silou 22 000 ton TNT. V termonukleárnych bombách sa používajú dva izotopy vodíka – deutérium a trícium. Keď sa jadrá týchto izotopov zlučujú, dochádza k mohutnému uvoľňovaniu energie. Na naštartovanie zlučovacej reakcie je však potrebná teplota okolo 14 miliónov °C, ako v jadre slnka. Možno ju dosiahnuť len pomocou štiepnej jadrovej nálože. Preto vodíkové bomby pracujú na princípe štiepneho i termonukleárneho procesu. Okrem štiepneho a termonukleárneho materiálu obsahuje typická bomba alebo bojová hlavica rakety neutrónové delo, ktoré spúšťa štiepny proces, zariadenie na zabezpečenie a odistenie nálože a mikroprocesor, ktorý riadi sled úkonov pri roznete. Ďalej má zapaľovač, ktorý spúšťa výbuch a dopravnú poistku. Každá americká jadrová zbraň (o sovietskych vieme menej) má poistku. Prvé zbrane mali drôtenú poistku, vypínač a zámku. Moderné jadrové zbrane sú zabezpečené nabíjacími a roznecovacími zariadeniami ovládanými kódmi. Aj keď sa lietadlo s jadrovými zbraňami na palube zrúti a začne horieť, nebezpečenstvo jadrového výbuchu nehrozí – bomba nie je nabitá. Chemické výbušniny, ktoré tvoria roznecovadlo jadrovej bomby, však explodovať môžu. Aby sa predišlo riziku výbuchu pri nehode, sú najnovšie jadrové hlavice vybavené bezpečnými chemickými výbušninami.


3.3 Testy atómových bômb

O následkoch výbuchu atómových bômb zhodených na Hirošimu a Nagasaki, vie azda každý človek (príloha č.1).

Je ale smutné, že príprava atómovej vojny od tej doby stále pokračuje, a že tieto prípravy sprevádzajú veľké riziká. Po mnoho rokov bola napríklad atmosféra celej Zeme znečisťovaná rádioaktívnym stronciom 90 a to zo skúšok atómových bômb. Rádioaktívny spád zo skúšobných výbuchov spôsobil v svetovej populácii asi 86 tis. abnormalít novorodených detí ( príloha č. 9 )
Na prípravu atómovej vojny doplatili aj obyvatelia Marshalových ostrovov, ktoré boli po vojne zverené do správy USA. Tie začali s testmi bômb hneď od roku 1946, vlastne si zo zvereného územia urobili strelnicu (príloha č.3). Na ostrove Bikini vybuchlo celkom 23 atómových bômb, to však nestačilo (príloha č.4). Boli vysťahovaní aj obyvatelia ostrova Eniwotek. Na Eniwoteku vybuchlo 43 bômb, vrátane vodíkových. Účinnosť jednej z nich zodpovedá 750 bombám, aké spadli na Hirošimu. Ostrov bol náležíte ošetrený, aby bol vôbec obývateľný. Povrchová vrstva pôdy bola odhrnutá a odvezená do krátera na ostrove Runit. Tam bola kontaminovaná pôda zmiešaná s cementom a celý zasypaný kráter bol ešte naviac pokrytý betónovými doskami. Tento ostrovček bude prístupný za 24 tisíc rokov.
V roku 1963 z iniciatívy bývalého Sovietskeho Zväzu bola uzatvorená dohoda o zákaze skúšok atómových zbraní vo vzduchu, aby sa predišlo ďalšiemu poškodzovaniu zdravia obyvateľov.


3.4 Rádioaktívny odpad

Jedným z najchúlostivejších problémov je odstraňovanie rádioaktívneho odpadu Vysoko rádioaktívny odpad je niekoľko tisíc rokov smrteľne nebezpečný. Vyhorené palivo jadrového reaktora obsahuje smrtiacu zmes rádioaktívnych látok: plutónia, stroncia a cézia. Spôsob jeho uskladnenia sa v jednotlivých štátoch odlišuje
V USA sa spracovaný odpad skladuje v dvojplášťových antikorových cisternách, zaliatych do meter hrubého betónu. Väčšina odpadu sa však vo forme vyhorených palivových tyčí v pôvodnom puzdre umiestňuje do špeciálnych bazénov v blízkosti atómových elektrární. Z dlhodobého hľadiska je takéto uskladnenie nemysliteľné. Vo Veľkej Británii sa jadrový odpad skladuje v kvapalnej forme (má podobnú farbu ako čaj) v oceľových nádržiach (podobných americkým), zaliatych do betónu. Rozpadom rádioaktívnych článkov sa uvoľňuje teplo. Oceľové nádrže sa chladia vodou, aby sa predišlo odpareniu kvapaliny a možnému úniku radiácie. Napriek tomu, že sa tieto nádrže používajú už 40 rokov, sú tiež len dočasným riešením.
Azda najlepší súčasný spôsob uloženia odpadu je ten, keď sa rádioaktívny odpad zataví do sklených valcov a skladuje sa hlboko v zemi. V pokusnom zariadení v Marcoule vo Francúzsku sa táto metóda používa už od roku 1978.

Odpad sa zahrievaním v rotujúcom bubne vysuší dosucha. Aby sa dal zataviť do skla, zmieša sa s oxidom kremičitým, bórom a ďalšími látkami. Nasype sa do vertikálnej komôrky a zahreje na 1500°C. Prúd taveniny vyteká zospodu komôrky a plní sa do kontajnerov z nehrdzavejúcej ocele, ktoré sú asi dvakrát väčšie ako kanva na mlieko. Tisícmegawattová elektráreň naplní približne 15 takých kontajnerov ročne. Len čo sklo stuhne, kontajnery sa uzavrú privareným vekom. Kontajnery sa potom skladujú v špeciálnych šachtách neďaleko Marcoule. Každý z nich vydá 1,5 kW tepla a na jeho chladenie stačí vzduch. Tuto technológiu začínajú používať aj Briti a Američania. Ak je rádioaktívny odpad pod kontrolou, nemal by spôsobiť nijaké ťažkosti. Ideálny spôsob skladovania by sa však mal zaobísť bez akéhokoľvek dosahu na človeka. Jedeným z návrhov, ako to dosiahnuť, je zaliať kontajnery do železa alebo medi, uložiť ich v podzemných jaskyniach do dier alebo do vyhĺbených jám a zabetónovať alebo prekryť ílom zvaným bentonit (pohlcuje rádioaktivitu). Kontajnery by predtým, ako skorodujú a prestanú tesniť, mali vydržať aspoň tisíc rokov, pretože po 500 rokoch rádioaktivita klesne asi na úroveň rádioaktivity uránovej rudy. Vhodným výberom jaskyne a umiestnením odpadu hlboko pod zem (niekoľko sto metrov) by sa podľa názoru odborníkov malo predísť akýmkoľvek problémom. Niektorý z rádioaktívnych odpadov by mohol presiaknuť na povrch najskôr za milión rokov. Za taký dlhý čas sa však rádioaktívny odpad rozpadne na relatívne neškodné látky. V oblastiach zvolených za skládky rádioaktívnych odpadov by sa nemali nachádzať nijaké cenné minerály, aby budúce civilizácie pri ich dolovaní nenatrafili na rádioaktívne látky. Odpad by mal byť ukrytý pod toľkými vrstvami, že jeho únik v zohľadňovanom časovom období by bol celkom nemožný.
Vo vodách východného pobrežia USA, kde bol v 60-tych rokoch rádioaktívny odpad ukladaný v špeciálnych sudoch, bola zistená mnohonásobne vyššia koncentrácia rádioaktívneho cézia 137 v porovnaní s predchádzajúcou hodnotou. Asi 800 km od západného pobrežia Veľkej Británie je miesto, kam ukladajú členské štáty NATO veľké množstvá rádioaktívnych materiálov. Uvádza sa, že tam je už dnes uložených vyše 860 tisíc týchto životu nebezpečných látok.
V septembri 1983 narazila americká atómová ponorka Sam Rayburn pri juhozápadnom pobreží Veľkej Británie do sudov s rádioaktívnym odpadom a niekoľko z nich poškodila. Musela tri dni zostať na morskom dne a až potom mohla byť na základni odmorená, čo trvalo celý mesiac.

Nebezpečný materiál z rozbitých sudov však zostal v mori.
Určité riziko nastáva aj pri preprave nuklidov. Dňa 25. augusta 1984 sa zrazila francúzska loď Mont Louis s trajektom Olau Britannia a pri belgickom pobreží kleslo na dno s ňou aj 450 ton hexafluoridu uránu, ktorý bol na ceste do bývalého Sovietskeho Zväzu k obohateniu. Našťastie boli nádrže s týmto rádioaktívnym nákladom z vraku úspešne vyzdvihnuté bez akéhokoľvek poškodenia – vrak ležal totiž v neveľkej hĺbke. Aj keď tento incident nespôsobil žiadne škody na prostredí, bol varovaním, že nabudúce takýto transport nemusí skončiť šťastne.


3.5 Ako sa hasia jadrové elektrárne a nehody v ich prevádzke

Určité riziko prináša aj mierové využitie atómovej energie. Aj keď atómové elektrárne a jadrové zariadenia patria z bezpečnostného hľadiska k najprísnejšie sledovaným, nie je možné ani u nich ako u každého technického diela vylúčiť možnosť zlyhania, technickú poruchu či ľudský omyl. Na jednej strane je treba vedieť, že atómové elektrárne predstavujú dnes alternatívny zdroj energie, ktorý umožní ľudstvu riešiť krízu spôsobenú postupným vyčerpávaním fosílnych palív. Za normálnej prevádzky je atómová elektráreň nielen pomerne bezpečné zariadenie, ale aj omnoho menej ohrozuje prírodné prostredie, ako uholné elektrárne, pri ktorých vznikajú haldy uhlia. Niektoré krajiny, ako napríklad Francúzsko a Belgicko, ktoré vyrábajú takmer tri štvrtiny výroby elektrickej energie práve z atómových elektrární poukazujú na prednosti tohoto spôsobu získavania energie ( príloha č. 7 ). Na druhej strane počas prevádzky stoviek atómových reaktorov na celom svete, výskumných aj energetických, došlo k rade drobných aj väčších porúch a v niektorých prípadoch aj k úniku rádioaktívnych látok do okolitého prostredia. Od počiatkov jadrovej energetiky sa odohrali zatiaľ tri väčšie jadrové havárie. Keď sa v marci 1970 prehrial reaktor v elektrárni Three Mile Island pri Harrisburgu v Pensylvánii, nijaký požiar nevznikol. K vážnym požiarom však došlo v roku 1957 vo Windscale v severozápadnom Anglicku a v apríli 1986 v Černobyle na Ukrajine.
Aj keď horiaci reaktor nemôže vybuchnúť ako jadrová bomba, menšie explózie, ktoré pri požiari vzniknú, i samotný oheň ho môžu zničiť a pri tom sa do atmosféry uvoľní obrovské množstvo škodlivých rádioaktívnych látok. Počas hasenia černobylského aj windscalského požiaru unikala do ovzdušia rádioaktivita. Nesmierne nebezpečný požiarny zásah sa musel uskutočniť čo najrýchlejšie. Reaktor vo Windscale skonštruovali na výrobu plutónia do britských jadrových zbraní.

Požiar vznikol po chybe obsluhy, pričom došlo k prehriatiu aktívnej zóny. Požiar sa podarilo uhasiť až o dva dni.
Technici v ochranných protiradiačných kombinézach sa najskôr pokúšali oheň uhasiť oxidom uhličitým, ktorý bráni prístupu vzduchu, ale ich úsilie bolo zbytočné. Použiť vodu sa obávali, aby pri jej chemickej reakcii s horiacim grafitom nedošlo k tvorbe kyslíka, ktorého vábuch by reaktor rozmetal na kúsky. Nakoniec sa rozhodli, že toto riziko musia podstúpiť a zaplavili reaktor obrovským prívalom vody z požiarnych striekačiek. Pokus sa podaril, ale aj tak uniklo veľké množstvo radiácie. Zničený reaktor neskôr zabetónovali.
Požiar černobylskej jadrovej elektrárne bol oveľa horší. Vznikol po tom, ako operátori manuálne vyradili niekoľko automatických bezpečnostných opatrení. Chceli vedieť, ako dlho budú parné turbogenerátory vyrábať elektrinu i po uzavretí prívodu pary. Reaktor sa vymkol spod kontroly a po dvoch silných explóziách začal prudko horieť. Výbuch odtrhol veko reaktora a do vzduchu vyrazil stĺp dobiela rozpálených čiastočiek rádioaktívneho paliva, od ktorých budova vzbĺkla. Hrozilo nebezpečenstvo, že oheň zachváti aj susednú reaktorovú halu. Prví došli na miesto katastrofy miestni hasiči, ktorí sa bez ochranných odevov statočne pustili do boja so strašným živlom a začali požiar hasiť obyčajnými požiarnymi hadicami. Mnohí z nich na následky ožiarenie zomreli, ale je takmer isté, že ich zásah zachránil vedľajší reaktor a predišiel ešte väčšej katastrofe. Na hasenie použili dosiaľ nevyskúšanú metódu. Skupina vrtuľníkov zhodila zo vzduchu na reaktor takmer 5000 ton suchého ílu a piesku, čo malo požiar udusiť. Aby reaktor nevybuchol znova, pridával sa do tejto zmesi karbid bóru, ktorý absorbuje neutróny. Vrtuľníky zhadzovali aj olovo, ktoré pri roztavení pohlcovalo teplo a po stuhnutí pomáhalo reaktor izolovať. Okrem toho sa reaktor poprašoval mletým vápencom, aby s uvoľňoval oxid uhličitý, ktorého clona by zabránila opakovanému vznieteniu haly. Vrtuľníky museli lietať nepretržite štrnásť dní a akcia sa napokon podarila. Smrteľne nebezpečný požiar černobylského reaktora sa podarilo uhasiť a únik radiácie zastaviť. Bolo paradoxné, že túto metódu mohli Sovieti použiť len preto, že došlo naozaj k veľkému výbuchu a že sa veko reaktora odtrhlo. Keď sa radiácia konečne znížila bol reaktor navždy pochovaný do betónového sarkofágu s meter hrubými stenami.
Černobyl bol doteraz najhoršou katastrofou v dejinách jadrovej energetiky. Prišlo pri nej o život 31 ľudí vrátane 6 požiarnikov.

Mnoho ďalších čakala smrť v dôsledku vysokého stupňa ožiarenia alebo zvýšenej úmrtnosti na leukémiu.
Uvedené havárie sú pre ľudstvo dôvodom, ktoré nútia k vážnemu zamysleniu sa. Varujú pred rizikom plynúcim z podobných havárii nielen mierových jadrových zariadení, ale predovšetkým oveľa viac nebezpečnejším vojenským náložiam. Za druhé ukazujú, že je nutné zdokonaľovať a zvyšovať bezpečnosť jadrových elektrární, naučiť sa ešte lepšie ovládať a zaobchádzať s nimi.


3.6 Transmutácia

Neustále sprísňovanie bezpečnosti jadrových elektrární prenieslo záujem o otázku likvidácie odpadov z jadrových reaktorov. Vyhoreného paliva, toho zvyšku zo spaľovania uránu, je síce neporovnateľne menej ako bežného komunálneho odpadu, zato je extrémne rádioaktívny a má vysokú teplotu. Nedá sa spáliť, ani chemicky rozložiť. Rádioaktívny materiál síce môže zmeniť vnútornú formu, ale sama rádioaktivita napriek tomu nezmizne inak, než samovoľným rozpadom. Existuje však jedna cesta, vďaka ktorej by sa mohlo podariť znížiť rádioaktivitu ukladaného odpadu a dokonca krátiť dobu rozpadu až o desiatky tisíc rokov. Táto cesta má názov transmutácia. Transmutácia - interakcia atómových jadier s časticami, z ktorých je jadro zložené, teda s protónmi, neutrónmi, alebo ich kombináciami: jadro atómu zachytí okolo letiacu časticu a zabuduje ju do svojej štruktúry. Tým sa však poruší stabilita jadra a preto sa jednej resp. viacerých častíc zbaví (príloha č.13). Pritom sa premení na iný atóm - rádioaktívny alebo stabilný. Iniciátorom akýchkoľvek transmutačných reakcií sú neutróny. Všetky zdroje neutrónov, vrátane jadrových reaktorov, poskytujú neutróny letiace veľkou rýchlosťou. Tie väčšina jadier málo zachytáva. Pre pohodlnejšiu transmutáciu je treba rýchle neutróny zabrzdiť v tzv. moderátore. Zachytením pomalých neutrónov v jadre sa takmer všetky známe prvky stanú rádioaktívnymi. U ťažkých prvkov, napríklad urán alebo plutónium, môžu neutróny vyvolať i štiepenie spojené s uvolnením značnej energie. Tú dokážeme využívať v jadrových elektrárniach. V bežných reaktoroch sa "kúri" uránom. Prírodný urán však obsahuje necelé jedno percento neutrónmi štiepateľného izotopu 235, ostatok tvorí izotop 238, ktorý sa neutrónmi takmer neštiepi (ale mení sa na štiepateľný izotop plutónia). K jednoduchšiemu udržaniu reťazovej štiepnej reakcie v klasických tlakovodných reaktoroch sa prírodný urán pomerne pracne obohacuje na 3-4 % štiepateľného izotopu. Z tohoto množstva sa v reaktore využije približne polovica. Pritom z každého rozštiepeného jadra uránu vzniknú jadrá dvoch ľahších prvkov. Vo vyhorenom palive tak vznikne až 180 rôznych nuklidov.

Väčšina týchto produktov štiepenia je rádioaktívnych a ich doba rozpadu sa pohybuje od zlomkov sekundy až po milióny rokov. Okrem pestrej škály produktov štiepenia však vo vyhorenom palive nájdeme ešte ďalšie nuklidy. Aj urán 238, ktorého je v palive dvadsaťkrát viac než štiepateľného izotopu 235, taktiež zachytáva neutróny. Tie ho ale nerozštiepia, ale postupne premenia na iné prvky ťažšie ako urán, tzv. transurány. V prírode sa nevyskytujú, vznikajú len v jadrovom reaktore. Najznámejším z nich je plutónium. Také transurány sú samozrejme rádioaktívne. Ak použijeme ako vstup do 1000 MW reaktora 100 ton obohateného uránu a z tohoto množstva sa premení 2,4 ton uránu 238 a vyhorí 2,5 ton uránu 235, potom všetko vyhorené palivo krátko po vytiahnutí z reaktora bude obsahovať okolo 3,5 ton štiepnych produktov, 890 kilogramov plutónia a viac ako 500 kilogramov ďalších transuránov. Pritom v prvých rokoch po vytiahnutí z reaktoru tvoria cez 90 % rádioaktivity vyhoreného paliva štiepne produkty, po desiatich a viac tisícich rokoch sa pomer obráti v prospech transuránov. Znamená to, že z hľadiska bezpečnosti trvalého ukladania pod zem sú transurány dôležitejšie. Našťastie majú jednu podstatnú vlastnosť - sú štiepateľné pôsobením neutrónov. Prečo sa teda neštiepia rovno v reaktore? Na to by sa totiž najskôr museli s neutrónmi stretnúť. Aby sa odpadové transurány stali užitočným palivom, musia sa buď skoncentrovať, alebo sa musí zahustiť prietok neutrónov okolo nich. Koncentrovanie transuránov a spolu s nimi i oddeľovanie nespotrebovaného uránu sa uskutočňuje už mnoho rokov. Nazýva sa prepracovanie vyhoreného paliva. Pre značnú technickú náročnosť a rizikovosť manipulácie s vysoko rádioaktívnymi látkami ho používajú len niektoré najvyspelejšie štáty sveta. A to spravidla nie kvôli recyklácii paliva, ale pre vojenské účely. Plutónium je totiž ideálnym materiálom pre jadrové zbrane. Po skončení studenej vojny a pri obmedzovaní zbrojenia už spracovanie vyhoreného paliva nie je tak perspektívne. Ostáva otázka: "Kam s plutóniom z zlikvidovaných hlavíc?". A tu sa práve ponúka druhá cesta k transmutácii - zahustením neutrónov v reaktore. Veď tisícnásobné zvýšenie ich toku palivom zodpovedá približne tisícnásobnému skoncentrovaniu paliva. Také zvýšenie toku neutrónov nie je nedosiahnuteľné. Problém je s podstatným zvýšením teploty v aktívnej zóne reaktora. Odvod tepla za týchto podmienok najlepšie prebieha, ak sú prítomné zložky v tekutom stave. To spolu s úmerne vyššou radiačnou záťažou kladie extrémne nároky na konštrukčné materiály týchto zariadení.

Výsledok by bol natoľko lákavý, že to odborníkov neodradzuje. V súčasnosti je teoreticky prepracovaných viac ako tridsať rôznych transmutačných techník. Konečná transmutačná stratégia však doteraz nie je celkom jasná - chýba praktická skúsenosť. Výbor amerického ministerstva energetiky návrhy transmutačných technológií vyhodnotil. V správe z roku 1996 okrem iného označuje za najperspektívnejšiu z transmutačných techník paradoxne práve ten najzložitejší a najodvážnejší variant - transmutačná technológia riadená urýchľovačom (Accelerator-Driven transmutation Technology - ADDT). Podivuhodný urýchlovač: Rozštiepením jedného jadra uránu 235 vznikne asi 2,4 neutrónov. S tými sa potom musí veľmi dobre hospodáriť, aby práve len jeden z nich vyvolal ďalšie štiepení. Jedine tak totiž môže prebiehať riadená reťazová reakcia. Taká "jednoneutrónová" sústava sa nazýva kritická. V prípade jej nadkritičnosti (štiepi sa viac ako jeden neutrón) dochádza k nekontrolovateľnému lavínovitému štiepeniu, v prípade podkritičnosti sa naopak štiepenie samovoľne zastaví. A tu prichádza na radu urýchľovač - ako ďalší zdroj neutrónov. Predstavme si silne urýchlený protón, ktorý narazí napr. do jadra olova. Pritom ho roztriešti a uvolní z neho 42 neutrónov. Zavedením týchto neutrónov do primerane podkritickej sústavy je možné tiež vyvolať a udržať reťazovú reakciu. Mohutný zdroj protónov (jadrá atómov bežne dostupného vodíku) teda bude v terči - roztavené zliatiny olova a bizmutu - uvoľňovať neutróny. Niektorí fyzici sa domnievajú, že v tesnej blízkosti terča potom bude možné nie len rozštiepiť až 99% všetkých ťažkých jadier, ale tiež premeniť väčšinu dlhodobo rádioaktívnych štiepnych produktov na krátkodobé rádioaktívne až stabilné. Palivo bude aktívnym priestorom pretekať vo forme roztavených solí o teplote 600°C - 700°C, bude z intenzívneho chladenia neustále cirkulovať okolo terča, pričom z nej budú priebežne oddeľované zložky už schopné uloženia. Ostatok sa vráti do reaktoru k ďalšej transmutácii. Iný fyzici ale tento postup nepovažujú za reálny, pokiaľ nebude overený. Aj potom by za úspech považovali i len tretinovú účinnosť. Z uvedeného je zrejmé, že systém ADDT stojí a padá nie len so schopnosťou izolovať transmutačné produkty, ale aj so zdrojom protónov, teda urýchľovačom. Ten musí byť schopný protóny nie len dostatočne urýchliť, ale predovšetkým z nich dlhodobo udržať dostatočne hustý zväzok. Skonštruovať takéto urýchľovače sa dlho nedarilo.

Nakoniec pred niekoľkými rokmi prišli na svet a to vďaka strategickej obrannej iniciatíve americkej vlády 80. rokov. Pre ich "hviezdne vojny" boli nákladne vyvinuté protónové delá, schopné zostreľovať nepriateľské rakety ešte v stratosfére, ďaleko pred cieľom dopadu. Po páde železnej opony boli uvolnené pre civilné účely a prakticky okamžite navrhnuté na riadeniu transmutácie. Systémy ADDT majú ešte jednu obrovskú výhodu - sú totiž podkritické. K tomu dodajme, že technológia ADDT dokáže "spaľovať" i prvok thorium, ktorý je v zemskej kôre neporovnateľne viac zastúpený než urán a ktorý doterajšie bežné reaktory nedokázali priamo využiť. Technologické zvládnutie ADDT by teda okrem zaistenia dostatku jaderného paliva rozhodujúcou mierou prispelo k riešeniu oboch hlavných problémov jadrovej energetiky: jadrovej bezpečnosti prevádzky elektrární aj radiačnej bezpečnosti uloženia rádioaktívnych odpadov. Je nutné zdôrazniť, že i ADDT produkuje rádioaktívne odpady, ktoré bude nutné ukladať, ale doba ich rizikovosti bude podstatne kratšia. V čom to viazne? Z čisto teoretického hľadiska je problematika ADDT zvládnutá. Na modely už dokonca tento variant transmutácie fungoval. Napriek tomu aj prívrženci tejto technológie usudzujú, že prvá experimentálna prevádzka takéhoto zariadenia nezačne skôr než za 5 rokov. O ďalších päť, možno desať rokov môže vzniknúť zariadenie použiteľné na ktorejkoľvek jadrovej elektrárni. To by podľa predstáv vedcov slúžilo i okolitým reaktorom tak, že by sa k nemu vyhorené palivo k transmutácii dovážalo. Hlavné problémy technologického využitia ADDT sú tri. Prvým sú nároky na konštrukčné materiály, ktoré musia odolávať extrémne vysokému žiareniu, teplote a agresivite roztaveného paliva. Druhým je priebežná separácia produktov transmutácie z vysoko rádioaktívnej zmesi - tá doteraz nie je nikde na svete uspokojivo vyriešená. A nakoniec, doposiaľ nie je isté, ktoré rádioaktívne prvky a do akej miery je možné transmutovať. Bez úložiska to nepôjde: Transmutácia nikdy nebude stopercentná, takže transmutované vyhorené palivo bude síce menej a krátkodobejšie rádioaktívne, ale prísne podmienky pre povrchové uloženie nesplní. Tak či tak bude nutné uložiť odpad do úložiska pod zem, ale transmutáciou sa skráti čas izolácie. Tým ešte vzrastie bezpečnosť úložišť. Ani po skončení vývoja však nebude koniec. Na radu príde cena. Napríklad transmutácia vyhoreného paliva zo všetkých funkčných amerických reaktorov by prišla odhadom na sto miliárd dolárov, čo je trikrát viac, než priame hlbinné uloženie..

Preto väčšina zemí, ktoré sa vývojom transmutácie zaoberajú, postupujú v zásade podobne - predovšetkým vyvíjať hlbinné úložisko, a vedľa toho tiež transmutačnú technológiu (napríklad u nás sa do nej investuje 5% z celkových výdajov na vývoj hlbinného úložiska). Niektoré zeme taktiež plánujú odložiť definitívne uzavretie svojho hlbinného úložiska o sto rokov, aby bolo možné vyhorené palivo prípadne vyzdvihnúť a transmutovať. Tých okrúhlych sto rokov nie je náhodných. Pri súčastnom tempe rozvoja jadrovej energetiky vo svete má práve za túto dobu urán zdražieť tak, že sa vyplatí "spaľovať" i vyhorené palivo. Transmutácia by sa tak stala nie len ekologicky, ale i ekonomicky prijateľnou. Dnes je ťažké odhadnúť, kedy sa začne transmutácia priemyselne využívať. Nie je však pochýb o tom, že v ďalšom storočí bude k dispozícii bezpečná jadrová energetika, ktorá bude produkovať podstatne menej odpadov ako tá dnešná.


3.7 Jadrový konflikt

Takáto situácia bola vymodelovaná pomocou počítačovej simulácie. Predpokladalo sa, že dnešný jadrový arzenál zodpovedá sile viac ako 12 tisíc megaton TNT, a vychádzali z použitia bômb o sile 5 tis. megaton, čo zodpovedá medzikontinentálnym raketám USA a Ruska.
Najneskôr týždeň po vypuknutí jadrového konfliktu by sa nad severnou pologuľou vytvoril prašný mrak, ktorý by trval niekoľko mesiacov. Každá bomba o sile 1 megotony vyhodí do ovzdušia 100 tisíc ton prachu, k tomu by sa pridal dym požiarov z miest - o chvíľu by tak bolo zachytené a odrazené všetko slnečné žiarenie a na severnej pologuli by zavládla “nukleárna zima“ s teplotami -15°C až -25°C. Povrchové vody by zamrzli a zvieratá by postupne hynuli smädom. Mrazmi by bola takisto zničená úroda na celej severnej pologuli, najmä keby došlo k vypuknutiu konfliktu na jar alebo v lete. Nedostatkom slnečného žiarenia by bola narušená aj fotosyntéza všetkých rastlín, čo by malo katastrofálne následky na celú biosféru. Čoskoro by sa tieniaci rádioaktívny mrak rozšíril aj na južnú pologuľu a celá vzdušná globálna cirkulácia by bola úplne narušená. Najviac by boli postihnuté tropické pralesy, pretože neznesú ani len malé zníženie teploty a svetla. K tomu by ešte obyvateľstvo tropických veľkomiest, závislé do značnej miery na dodávkach potravín zo severnej pologule, emigrovalo po narušení ich prísunu z miest do lesných oblastí a to by spôsobilo deštrukciu tropickej prírody.
Ďalej je treba pripočítať k následkom aj rádioaktívny spád, ktorý by trval celé týždne. Podľa výsledkov uvedenej simulácie by na tretine územia mierneho pásma bolo obyvateľstvo vystavené dávkam najmenej 250 remov, kdežto na polovici územia by dostalo dlhodobú dávku vyššiu ako 100 remov.

Takáto dávka by podstatne znížila imúnnu ochranu organizmu, a tým by sa zvýšila náchylnosť k epidémiám a rakovine. Nádeje, že by bolo možné získať
potravu z mora náhradou za zničenú úrodu na súši, sú mizerné. Život v moriach by bol otrávený rádioaktívnym spádom a ryby by boli nepožívateľné.
V týchto súvislostiach nebol uvažovaný vplyv lesných požiarov a elektrické výboje búriek, ktoré by nasledovali po výbuchu bômb. Tieto požiare by sa čoskoro vymkli z pod kontroly, pretože by nemal kto hasiť. Pretože v skladiskách tovární je množstvo plastov s výnimočne tmavými splodinami horenia, zosilnela by ešte viac mraková clona nad severnou pologuľou. Oxidy dusíka, zanesené výbuchy do stratosféry, by narušili ozónosféru asi o 30 percent. Po zoslabnutí mrakovej clony by ultrafialové žiarenie ohrozilo život väčšiny organizmov. Bolo by 2-krát až 4-krát silnejšie než teraz. U človeka by sa okrem iného znížila odolnosť imunitného systému, narušil by sa zrak a množstvo ľudí aj zvierat by osleplo.
Doteraz sa uvažovalo o najpravdepodobnejšej dávke bômb o účinku 5 tisíc megaton TNT, ale vedci varujú aj pred tisíc, či 100 megatonovými náložami. Za prekročenie prahu regionálnych následkov považujú výbuchy nad 100 megaton. Pri takej sile výbuchu by nad mestami nastali nízke teploty blízke bodu mrazu a vznikli by požiare, ktoré by mali podobné následky, ako výbuchy 50-krát väčšie. Tým pádom každý jadrový konflikt by mal globálne následky.
Predpokladá sa, že by v jadrovom konflikte zahynulo najmenej 1,1 miliardy ľudí, ďalšia miliarda by hynula na nepríjemné následky. Ostatok obyvateľstva by umieralo hladom v temnom , mrznúcom svete. Na severnej pologuli by sotva niekto prežil, a na južnej len niekoľko skupiniek.
Zatiaľ sme uvažovali len o vplyve takéhoto konfliktu na človeka. Je ale jasné, že by bol zasiahnutý aj rastlinný a živočíšny svet, že by bola silne narušená aj celá biosféra, čo by malo ťažko odhadnuteľné následky pre celé ľudstvo - respektíve pre ten zlomok ľudstva, ktorý by prežil.


3.8 Ako budeme búrať jadrové elektrárne

Niektoré veľké budovy sa dajú zbúrať za niekoľko dní, ale rozobratie atómovej elektrárne môže kvôli rádioaktívnemu nebezpečenstvu trvať sto i viac rokov. Keď sa jadrová elektráreň vyradí z prevádzky, musí sa z nej najskôr odstrániť všetko jadrové palivo. Z reaktora sa vyberie rovnako, ako sa počas prevádzky pravidelne vymieňalo vyhorené palivo za nové. Robí sa to pomocou diaľkovo ovládaného zariadenia, ktoré ukladá vyhorené palivo do špeciálnych kontajnerov.

Tie sa premiestnia do stanice vyhoreného paliva, kde sa články obohacujú na použitie v iných reaktoroch. Vzniká pri tom aj malé množstvo rádioaktívneho odpadu, ktoré sa skladuje a potom likviduje.
Pretože reaktor v závislosti od svojej konštrukcie obsahuje 23 000 až 43 000 vysoko rádioaktívnych palivových článkov, a každý článok sa musí odstrániť samostatne, môže táto činnosť trvať až 5 rokov. Vyvezením paliva sa z elektrárne odstráni 99 % rádioaktívnych látok. V ďalšej etape sa likvidujú všetky normálne zariadenia, vybavenie a budovy. Pri tejto činnosti, ktorá zaberie možno 5-10 rokov, sa musí odstrániť zvyšná rádioaktivita, napríklad v parných kotloch. Plánovaná dĺžka poslednej, najproblematickejšej etapy je v každej krajine iná. Zvyčajne sa zakonzervovaný reaktor nechá sto i viac rokov na pokoji, aby sa odbúrala rádioaktivita. Aj keď existujú diaľkovo ovládané roboty, schopné rozoberať reaktor zvnútra, boli by potrebné ďalšie roboty na zabezpečenie ich prevádzky a údržby. O 100 rokov bude úroveň radiácie taká nízka, že sa ľudia budú môcť postarať o údržbu robotov sami. Takže väčšinou ostanú reaktory v 50 metrov vysokých betónových krytoch, pripomínajúcich starodávne monumenty. Do konca roku 1986 na svete vyradili 34 jadrových elektrární. Väčšinu z nich zakonzervovali, aby čas odbúral rádioaktivitu. Francúzski jadroví špecialisti sa uspokojujú s tým, že zanechávajú zakonzervované reaktory budúcim generáciám a modernejším technológiám. Ale britskí odborníci sa usilujú na vzorovom projekte ukázať, že sa reaktory dajú rozobrať rýchlejšie. V Sellafielde v Cumbrii plánujú premenu plynom chladeného jadrového reaktora na zelenú lúku do konca roku 1996. práce sa začali v roku 1982 a demontáž sa uskutočňuje pod oceľovou kupolou pri zníženom tlaku vzduchu, aby rádioaktívny plyn nemohol unikať. Diaľkovo ovládané zariadenie v tvare ruky sa ponorí do vnútra reaktora a bude ho kyslíkovo-propánovým horákom rezať na kusy s hmotnosťou asi jednej tony. Proces sa bude monitorovať na uzavretom televíznom okruhu. Každý kus sa dopraví do komory, kde sa odváži a zmeria jeho rádioaktivita. Potom sa uloží do železobetónového bloku a zabetónuje tak, že vznikne betónový kváder s hmotnosťou 50 ton. Týmto spôsobom sa bude musieť uložiť takmer 1900 ton rádioaktívneho odpadu. Železobetónové kvádre sa budú skladovať v elektrárni, až kým sa nepostaví sklad jadrového odpadu.

Metódy rozoberania betónových ochranných krytov na diaľku sa stále ešte skúmajú.



4 ZÁVER

Možno si nik z nás neuvedomuje svoj vzťah k životnému prostrediu, ale každý človek sa na ňom podieľa a každému z nás by malo záležať, ako sa k nemu správa. Ako to vyjadril americký ekológ Barry Commoner vo svojej knihe Uzatvárajúci sa kruh, že aj keď sa objavuje pri štúdiu životného prostredia množstvo chmúrnych perspektív, nesmieme strácať optimizmus, "pretože kríza životného prostredia je výsledkom chybného hospodárenia ľudskej spoločnosti so svetovými zdrojmi, môže byť riešená a človek môže prežiť na tejto planéte, pokiaľ sa stane spolupracujúcou zložkou veľkého globálneho celku". Fakty popisované v práci môžu byť veľmi nebezpečné a mať časom katastrofálne následky nielen pre prírodu ale pre ľudstvo samotné. Preto je potrebné aby sa každý z nás zamyslel nad otázkou: "Ako dlho bude trvať civilizácii úplné zdevastovanie kedysi prekvitajúcej planéty?". Cieľom môjho snaženia bolo pospájať niekedy len útržkovité informácie z rozličných zdrojov a vytvoriť tak jeden súvislý celok ponúkajúci perspektívne riešenie mnohých problémov. Uvedením odstrašujúcich príkladov, ktoré sa odohrali v relatívne nedávnej minulosti a popisom množstva ekologických katastrôf som chcela ukázať, že každý zásah do životného prostredia je potrebné vopred riadne premyslieť a zhodnotiť z ekologického hľadiska - dopadu na životné prostredie. Keď chceme nechať odkaz i pre nasledujúce generácie, mali by sme sa už konečne zobudiť a zamyslieť sa sami nad sebou. Zostáva nám už len dúfať, že ľudstvo sa už dostatočne poučilo z vlastných chýb a katastrof. A tie by sa už nikdy nemali zopakovať!



5 VLASTNÁ ČASŤ

5.1 Vysvetlivky
ADDT - Accelerator-Driven transmutation Technology
aldrin - 1, 2, 3, 4, 10, 10 - hexachlor - 1, 4, 4a, 8, 8a - hexahydroexo - 1, 4 - endo - 5, 8 - dimetanonnaftalen; insekticíd
DDA - bis - (p-chlórfenyl) octová kyselina; derivát DDT
DDD - 1, 1 - bis (p-chlórfenyl) 2, 2 - dichlóretán; derivát DDT
DDE - 1, 1 - bis (p-chlórfenyl) 2, 2 - dichlóretylén; derivát DDT
DDT - 1, 1 - bis (p-chlórfenyl) 2, 2, 2 - trichlóretán; insekticíd
defoliant - prostriedok k odlistneniu rastlín
dieldrin - 1, 2, 3, 4, 10, 10 hexachlór - 6, 7 - epoxy - 1, 4, 4a, 5, 6, 7, 8, 8a oktahydroexo 1, 4 - endo - 5, 8 - dimetenonnaftalén; insekticíd
dioxin - TCDD, tj.

2, 3, 7, 8 - tetrachlórdibenzo - p - dioxin, prudký jed vznikajúci pri výrobe niektorých pesticídov
erózia - rozrušovanie a vymieľanie zemského povrchu vodou, vetrom, snehom a ľadom
izotop - nuklid s rovnakým protónovým ale s rôznym nukleónovým a neutrónovým číslom
mutagény - látky vyvolávajúci náhle dedičné odchýlky
nuklid - súbor atómov charakterizovaný rovnakým protónovým a nukleonovým číslom
ppb - part per billion, miliardtina
ppm - part per million, milióntina
potravinový reťazec - základom potravinového reťazca sú rastliny, ktoré produkujú organickú hmotu (producenti), ďalšími článkami sú bylinožravce a mäsožravce (konzumenti) alebo parazity; ich odumreté telá sú rozkladané deštruentami (reducenti), ktorí vracajú rozložené odpady do ďalšieho kolobehu
PVC - polyvinylchlorid, látka používaná pre plasty
TCDD - viď. dioxin
TCP - 2, 4, 5 - trichlórfenol, herbicíd
TNT - trinitrotoluén, výbušnina, slúžiaca ako porovnávacia jednotka výbušnej sily iných výbušnín



5.2 Prílohy

Príloha č. 1
Pohľad na zvyšky japonského mesta Hirošima, zničeného atómovou bombou v roku 1945


Príloha č. 2
Smutné svedectvo prítomnosti americkej armády v južnom Vietname


Príloha č. 3
Marshallové ostrovy, dejisko pokusných výbuchov atómových bômb


Príloha č. 4
Jeden z ďalších výbuchov atómovej bomby v zálive ostrova Bikini


Príloha č. 5
Dva zábery zobrazujúce krajinu pred a po poprášení prípravkom Agent Orange v roku 1965


Príloha č. 6
Ešte po viac ako štyroch rokoch zostáva okolie chemickej továrne zamorené


Príloha č. 7
Nemecká atómová elektráreň JE Grafenrheinfeld s ľahkovodným reaktorom


Príloha č. 8
Odoberanie vzoriek z barelov s doposiaľ neznámymi chemikáliami na čiernej skládke


Príloha č. 9
Ajnura - osemročná obeť jadrových výbuchov


Príloha č. 10
Riadiace centrum jadrovej elektrárne


Príloha č. 11
Jadrová elektráreň Jaslovské Bohunice


Príloha č. 12
Linka na spracovanie vyhoreného paliva


Príloha č. 13
Štiepenie jadier pri transmutácii


Príloha č. 14
Parížska a Viedenská konvencia
Ako ukázala najťažšia možná havária na jadrovej elektrárni Černobyľ, ktorej rozsah u iného typu jadrového reaktora je nepravdepodobný, nie sú škody vzniknuté v dôsledku havárie takého rozsahu obmedzené hranicami štátu, kde sa jadrové zariadenie nachádza. V prípade takejto udalosti, ktorá môže zasiahnuť viac ako jednu krajinu je žiadúce, aby ochrana postihnutých bola zabezpečená určitou dohodou umožňujúcou náhradu ich škôd. I keď úroveň bezpečnosti jadrových zariadení je vysoká a kontinuálne sa zvyšuje na základe prevádzkových skúseností, existuje, hoci veľmi nízka, pravdepodobnosť havárie, ktorá môže mať dôsledky na zdravie ľudí a poškodiť či zničiť ich majetok. Od počiatku uplatňovania jadrovej energie pri výrobe elektrickej energie a tiež v dôsledku dopravovania jadrových materiálov cez územia rôznych krajín bola snaha vytvoriť určitý systém umožňujúci náhradu škôd poškodeným v dôsledku jadrovej havárie. V súčasnosti existujú dva medzinárodné systémy pokrývajúce zodpovednosť za jadrové škody. Prvým z nich je Parížska konvencia o občiansko-právnej zodpovednosti za jadrové škody (ďalej iba Parížska konvencia), ktorá bola schválená 29. júla 1960 a je prijatá väčšinou západoeurópskych krajín. Druhým z nich je tzv.

Viedenská konvencia o občiansko-právnej zodpovednosti za jadrové škody, ktorá bola pripravená Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu vo Viedni a schválená 21. mája 1963 a má celosvetovú pôsobnosť. Parížska konvencia bola doplnená od 31. januára 1993 dodatkovou tzv. Bruselskou konvenciou. Obe boli postupne dvakrát upravované. Významným krokom bolo schválenie tzv. (Spoločného) protokolu 21. septembra 1988 medzi Viedenskou a Parížskou konvenciou, ktorý nadobudol platnosť 27. apríla 1992. Obidve konvencie sú založené na rade dôležitých zásad:
prevádzkovateľ jadrového zariadenia je plne zodpovedný za škodu pri jadrovej udalosti na zariadení, alebo v spojení so zariadením, vrátane tých, ktorí môžu vzniknúť pri doprave jadrových materiálov
zodpovednosť prevádzkovateľa je absolútna (prevádzkovateľ jadrového zariadenia je zodpovedný, bez ohľadu na to, či je možno pôvodcu vzniku škody určiť, stačí dokázať, že táto škoda je v príčinnej súvislosti s jadrovou udalosťou)
napriek tomu, že zodpovednosť prevádzkovateľa je úplná a absolútna je limitovaná v objeme a v čase
I keď sú obidve hlavné konvencie podobné (Viedenská a Parížska), nepredstavujú samy o sebe rovnaký režim pre všetkých účastníkov tak jednej, ako aj druhej. Až do roku 1992 obidve konvencie platili izolovane jedna od druhej, čo znamenalo, že mohlo dôjsť k odškodneniu poškodeného iba ak štát ratifikoval tú konvenciu, na území účastníka ktorej došlo k jadrovej havárii. Znamenalo to napríklad, že pri jadrovej havárii na území štátu účastníka Parížskej konvencie nebolo možno odškodniť postihnutého na území štátu účastníka Viedenskej konvencie. Tento nedostatok bol odstránený Spojovacím protokolom, ktorý bol podpísaný v roku 1988, avšak nadobudol platnosť až v roku 1992. Signatári spojovacieho protokolu sa chápu potom ako účastníci obidvoch protokolov. Zodpovednosť každého prevádzkovateľa je však stanovená podľa konvencie, ktorej je účastníkom štát, v ktorom sa zariadenie prevádzkovateľa nachádza. Tento protokol tiež rieši potenciálne konflikty medzi obidvoma konvenciami, osobitne v prípade škody vzniknutej pri preprave jadrových materiálov tak, aby sa uplatnila v tomto prípade iba jedna konvencia. Použitie obidvoch konvencií pri jadrovej udalosti, ktorá sa stala v nečlenskej krajine je vymedzené iba na jadrovú udalosť pri preprave paliva a zodpovedným prevádzkovateľom je prevádzkovateľ jadrového zariadenia v štáte, ktorý je členom konvencie. Režimy zabezpečenia náhrady za jadrovú škodu v prípade jadrovej udalosti jadrového zariadenia majú však celý rad medzier a problémov.

Ako bolo v úvode uvedené tieto režimy nie sú dostatočne univerzálne, nakoľko mnohé jadrové krajiny nie sú členmi ani jednej z konvencií. (napr. USA, Japonsko, Kanada, Rusko, Ukrajina nie sú členmi žiadnej z týchto konvencií.) Skutočnosť je taká, že z viac ako 400 jadrových elektrární vo svete viac ako dve tretiny nepodliehajú režimu konvencií. Ďalším problémom podľa názoru niektorých krajín je nízka úroveň zabezpečenia pre krytie škôd. Okrem úprav týchto konvencií je snaha vytvoriť nový celosvetový systém dodatočných fondov analogický systému vytvorenému v rámci Bruselskej dodatkovej konvencie. Tieto fondy by boli vytvorené tak jadrovým priemyslom, ako aj z verejných prostriedkov. Tento celosvetový systém dodatkových fondov by dopĺňal tak Viedenskú, ako aj Parížsku konvenciu. Práce na zdokonalení resp. revízii Viedenskej konvencie, ako aj na príprave novej Konvencie o dodatkovom financovaní náhrady jadrových škôd boli zahájené na počiatku 90-tych rokov. Na základe odporúčaní Generálnej konferencie Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) menovala Rada guvernérov MAAE vo februári 1990 tzv. "Stálu komisiu o občianskej zodpovednosti za jadrové škody". Úlohou Stálej komisie bolo riešiť zodpovednosť za jadrové škody v oblasti medzinárodnej občianskej zodpovednosti a vzťahov medzi medzinárodnou zodpovednosťou a zodpovednosťou štátu. Práca Stálej komisie sa sústredila najmä na revíziu Viedenskej konvencie, ktorá už v plnom rozsahu nevyhovuje požiadavkám súčasného stavu rozvoja využitia jadrovej energie a prípravu novej Konvencie o dodatkovom financovaní jadrového odškodnenia. Na rokovaniach Stálej komisie sa zúčastňuje cca 50 štátov a niekoľko medzivládnych a nevládnych organizácií. Slovenská republika, ktorá je stranou Viedenskej konvencie od 6. júna 1995 sa týchto rokovaní zúčastňuje od roku 1995. Medzi týmito štátmi sú štáty s rôznym rozsahom využívania jadrových energetických zdrojov, a preto sú prístupy jednotlivých štátov rozdielne a niekedy až protichodné. Slovenská republika ratifikovala Viedenskú konvenciu a Spojovací protokol dňa 7. júna 1995. Povinnosti vyplývajúce z pristúpenia k týmto medzinárodným dohodám je potrebné postupne zapracovať do národnej legislatívy. V zásadách zákona NR SR o mierovom využívaní jadrovej energie sú tieto záväzky zahrnuté. Pred nadobudnutím platnosti tohto zákona je plnenie záväzkov v oblasti náhrady škody v prípade jadrovej nehody zabezpečované prehlásením Vlády SR a vyčlenenou rezervou v štátnom rozpočte SR. Zástupcovia SR sa zúčastňujú na rokovaní tohto výboru od roku 1995, t.j. na 13. a 14. zasadaní.

Na základe doterajších skúseností podporujú iba tie návrhy úprav, ktoré bude možné plniť bez značných problémov. Doterajší priebeh rokovania však ukazuje, že pravdepodobný kompromis vo vyššie uvedených otázkach bude značne vzdialený od terajších možností plnenia zo strany SR. Nie je reálne predpokladať, že diplomatická konferencia (asi v roku 1997) podstatne zmení znenia návrhov. Ak však budú v názoroch diplomatickej konferencie značne rozdielne názory môže táto skončiť neúspechom. Pristúpenie k obidvom pripravovaným konvenciám bude dlhodobejší proces pre väčšinu krajín. Medzinárodný systém bezpečnej prevádzky JE nezahŕňa iba problematiku náhrady jadrovej škody, ale vyžaduje plniť záväzky prijaté SR v rámci konvencie o jadrovej bezpečnosti, ktorých plnenie si vyžiada značné finančné prostriedky zo strany prevádzkovateľa a vytvorenie vhodných ekonomických nástrojov štátu k umožneniu prevádzkovateľovi plniť programy zvyšovania bezpečnosti prevádzky JE. Záväzky SR v oblasti náhrady jadrovej škody ba nemali viesť k obmedzeniu prostriedkov na trvalé zvyšovanie jadrovej bezpečnosti.



5.3 Anketa

Chcela som zistiť informovanosť študentov OBCHODNEJ AKADÉMIE na Skalickej ulici v Bratislave, okolo problematiky týkajúcej sa dnešných jadrových pomerov, a preto bol vytvorený krátky a jednoduchý test. Tento test sa ale nepodarilo uskutočniť, a preto ponúkam aspoň otázky tohto testu.


1) Na akom princípe pracujú jadrové zbrane?
a) termonukleárna reakcia (zlučovanie atómov)
b) štiepna reakcia (delenie atómov)
c) a) aj b)

2) Čo sa stalo v Černobyle v roku 1986?
a) vybuchol reaktor
b) po explóziach začal horieť reaktor
c) nič

3) Čo označuje skratka PVC?
a) polyvilchlorid
b) polyvinylchlorid
c) polyesterchlorid

4) Ako sa skladuje jadrový odpad?
a) v špeciálnych sudoch v morských hlbinách alebo v opustených doloch
b) na Sibíri a vo vesmíre
c) existuje len veľmi malé množstvo odpadu, ktoré sa neskladuje

5) Ktorú formu vzniku energie považuješ za najekologickejšiu?
a) vodná
b) tepelná
c) jadrová

6) Súhlasíš s použitím jadrovej sily vo vojenskom konflikte?
a) áno
b) nie

6 METODIKA PRÁCEPri zbieraní potrebného materiálu som sa nestretla s vážnejšími ťažkosťami. Začala som získavaním informácii z internetu. Ďalšie texty som získavala z literatúry. Menší problém robil ich prepis do počítača. Nakoniec som všetko doma upravila do výslednej podoby.Prácu som chcela doložiť testom informovanosti uskutočneným na Obchodnej akadémii, ktorý sa nakoniec kvôli komplikáciám neuskutočnil. 7 ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

Ako funguje svet, vydal Reader˘s Digest Výber, spol. s r.

o., vydanie prvé, 448 strán, Bratislava 1998, originál knihy How is it done?

Internet, http://www.greenpeace.org/ctox.html/
http://www.isternet.sk/greenpeace/
http://www.r-net.sk/eko/tp/tp9-d.html/
http://www.seps.sk/zmz/zmz/cernobyl/cer1.html/.