Ochrana prírody a území Slovenska sú širokou, ale zároveň jednoznačnou oblasťou, ktorá predstavuje nevyčerpateľné možnosti ako opísať nielen historické a štatistické údaje, ale vyjadriť neskutočný obdiv a hrdosť nad prírodným bohatstvom Slovenska, a zároveň potvrdiť nevyhnutnú potrebu jej ochrany.

Oblasti, ktoré sú chránené zákonom sa delia do niekoľkých kategórií vzhľadom na výmeru, charakteristiku a stav územia, ktorých ochrana má význam z dendrologického, historického, klimatického či zdravotného hľadiska a ich zachovanie v pôvodnej, alebo ľudskými zásahmi málo narušenej podobe je celospoločenským záujmom. Ja sa však v mojej práci, po histórií, vzniku a všeobecnej charakteristike chránených území, zameriam na Národné parky a Chránené krajinné oblasti Slovenska, ktoré tvoria najrozsiahlejšiu oblasť ochrany prírody.

„Charakteristický vzhľad a štruktúra krajiny a jej zachovanie sú jedným z dôvodov budovanie systému chránených krajinných oblastí a národných parkov. Tieto fenomény budú zachované opäť len za predpokladu trvalého udržania činností a ľudských aktivít, ktoré prispeli k ich vyformovaniu.“

(Ing. Marián Jasík, Casopis Chranene uzemia Slovenska december 1997)


Vznik a história chránených území

Ochrana prírody a vznik podmienok na právnu existenciu chránených území sa viažu na obdobie feudálneho vlastníctva pôdy a ich podstatou bola ochrana lesov a poľovnej zveri (13.-15. storočie), ochrana liečivých prameňov (Kráľovský patent z roku 1682 a 1715) a najmä Tereziánsky lesný poriadok z roku 1769.

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa postupne zabezpečovala ochrana prírody na právnej úrovni a vznikajú prvé územia, ktoré majú štatút rezervácie (najstaršia rezervácia Ponická Huta je z roku 1895). V roku 1955 bol prijatý zákon o štátnej ochrane prírody, na ktorého základe sa začala systematicky zabezpečovať štátna ochrana prírody. Slovenská republika mala do roku 1990 inú štruktúru vlastníckych vzťahov s dominantným štátnym vlastníctvom nehnuteľného majetku. Štát ako hlavný vlastník pôdneho fondu súčasne určoval a kontroloval spôsob a podmienky využívania krajiny. Územie bolo rozdelené do základných kategórií pre poľnohospodárske a lesohospodárske využívanie krajiny. Toto základné rozdelenie pokrývalo viac ako 5/6 územia, zvyšok bol určený na ostatné využívanie, najmä osídlenie, líniové a ostatné stavby (stavebné pozemky), pozemky na banské účely (dobývacie priestory) a pozemky na osobitné určenie.

Prvé veľkoplošné chránené územie - Tatranský národný park vznikol na základe zákona SNR č.11 z roku 1949, a keďže sa týmto zákonom stanovili aj kritériá ochrany a využívania územia národného parku, stal sa tento zákon prvým zákonom zameraným na ochranu prírody na území Slovenska. Po prijatí zákona SNR č. 1/1955 Zb. o štátnej ochrane prírody neboli prvé roky priaznivé pre rozvoj územnej ochrany prírody. Zákonom sa stanovilo 8 kategórií územnej ochrany prírody a definovalo kategórie druhovej ochrany. Na jeho základe boli postupne vyhlásené 4 národné parky, 16 chránených krajinných oblastí a ďalších 899 chránených, viac-menej izolovaných území s menšou rozlohou.

Na základe stanovených podmienok na vznik chránených území, vznikla plocha chránená zákonom, ktorá predstavovala približne 23% územia Slovenskej republiky. Chránené územia boli zabezpečené základným nevyhnutným personálnym a technickým vybavením, pričom sa výrazne preferoval výskum a prieskum daných území pred účinnou ochranou a trvalo udržateľným využívaním krajiny. Na druhej strane sa preferenciou výskumu získala podrobná inventarizácia a prehľad o vedeckej hodnote prírody. V roku 1994 bol prijatý nový zákon NR SR č. 287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny s účinnosťou od 1. januára 1995 a následne sústava právnych noriem. Ústredným orgánom štátnej správy pre tvorbu a ochranu životného prostredia vrátane ochrany prírody a krajiny je Ministerstvo životného prostredia, ktoré v spolupráci s ostatnými vládnymi i mimovládnymi inštitúciami neustále reguluje, upravuje a vykonáva kontroly plnenia záujmov nielen v prospech Slovenska, ale aj v rámci ustanovení EÚ.