Ochrana prírody a území Slovenska sú širokou, ale zároveň jednoznačnou oblasťou, ktorá predstavuje nevyčerpateľné možnosti ako opísať nielen historické a štatistické údaje, ale vyjadriť neskutočný obdiv a hrdosť nad prírodným bohatstvom Slovenska, a zároveň potvrdiť nevyhnutnú potrebu jej ochrany.

Oblasti, ktoré sú chránené zákonom sa delia do niekoľkých kategórií vzhľadom na výmeru, charakteristiku a stav územia, ktorých ochrana má význam z dendrologického, historického, klimatického či zdravotného hľadiska a ich zachovanie v pôvodnej, alebo ľudskými zásahmi málo narušenej podobe je celospoločenským záujmom. Ja sa však v mojej práci, po histórií, vzniku a všeobecnej charakteristike chránených území, zameriam na Národné parky a Chránené krajinné oblasti Slovenska, ktoré tvoria najrozsiahlejšiu oblasť ochrany prírody.

„Charakteristický vzhľad a štruktúra krajiny a jej zachovanie sú jedným z dôvodov budovanie systému chránených krajinných oblastí a národných parkov. Tieto fenomény budú zachované opäť len za predpokladu trvalého udržania činností a ľudských aktivít, ktoré prispeli k ich vyformovaniu.“

(Ing. Marián Jasík, Casopis Chranene uzemia Slovenska december 1997)

Vznik a história chránených území

Ochrana prírody a vznik podmienok na právnu existenciu chránených území sa viažu na obdobie feudálneho vlastníctva pôdy a ich podstatou bola ochrana lesov a poľovnej zveri (13.-15. storočie), ochrana liečivých prameňov (Kráľovský patent z roku 1682 a 1715) a najmä Tereziánsky lesný poriadok z roku 1769.

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa postupne zabezpečovala ochrana prírody na právnej úrovni a vznikajú prvé územia, ktoré majú štatút rezervácie (najstaršia rezervácia Ponická Huta je z roku 1895). V roku 1955 bol prijatý zákon o štátnej ochrane prírody, na ktorého základe sa začala systematicky zabezpečovať štátna ochrana prírody. Slovenská republika mala do roku 1990 inú štruktúru vlastníckych vzťahov s dominantným štátnym vlastníctvom nehnuteľného majetku. Štát ako hlavný vlastník pôdneho fondu súčasne určoval a kontroloval spôsob a podmienky využívania krajiny. Územie bolo rozdelené do základných kategórií pre poľnohospodárske a lesohospodárske využívanie krajiny. Toto základné rozdelenie pokrývalo viac ako 5/6 územia, zvyšok bol určený na ostatné využívanie, najmä osídlenie, líniové a ostatné stavby (stavebné pozemky), pozemky na banské účely (dobývacie priestory) a pozemky na osobitné určenie.

Prvé veľkoplošné chránené územie - Tatranský národný park vznikol na základe zákona SNR č.11 z roku 1949, a keďže sa týmto zákonom stanovili aj kritériá ochrany a využívania územia národného parku, stal sa tento zákon prvým zákonom zameraným na ochranu prírody na území Slovenska. Po prijatí zákona SNR č. 1/1955 Zb. o štátnej ochrane prírody neboli prvé roky priaznivé pre rozvoj územnej ochrany prírody. Zákonom sa stanovilo 8 kategórií územnej ochrany prírody a definovalo kategórie druhovej ochrany. Na jeho základe boli postupne vyhlásené 4 národné parky, 16 chránených krajinných oblastí a ďalších 899 chránených, viac-menej izolovaných území s menšou rozlohou.

Na základe stanovených podmienok na vznik chránených území, vznikla plocha chránená zákonom, ktorá predstavovala približne 23% územia Slovenskej republiky. Chránené územia boli zabezpečené základným nevyhnutným personálnym a technickým vybavením, pričom sa výrazne preferoval výskum a prieskum daných území pred účinnou ochranou a trvalo udržateľným využívaním krajiny. Na druhej strane sa preferenciou výskumu získala podrobná inventarizácia a prehľad o vedeckej hodnote prírody. V roku 1994 bol prijatý nový zákon NR SR č. 287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny s účinnosťou od 1. januára 1995 a následne sústava právnych noriem. Ústredným orgánom štátnej správy pre tvorbu a ochranu životného prostredia vrátane ochrany prírody a krajiny je Ministerstvo životného prostredia, ktoré v spolupráci s ostatnými vládnymi i mimovládnymi inštitúciami neustále reguluje, upravuje a vykonáva kontroly plnenia záujmov nielen v prospech Slovenska, ale aj v rámci ustanovení EÚ.
Evidencia a správa chránených území Slovenska

Na Slovensku sa nachádza 7 lokalít zaradených podľa Dohovoru o ochrane mokradí majúcich medzinárodný význam najmä ako biotopy vodného vtáctva ( Ramsarský dohovor) a 2 lokality zaradené do zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Jeden národný park a tri chránené krajinné oblasti sú zaradené do Svetovej siete biosférických rezervácií programu UNESCO Človek a biosféra. Sústava chránených území sa postupne vyvíja. Podľa § 16 ods. 1 a 2 zákona NR SR č. 287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny a zákona č. 222/1996 Z.z. sa kategória prírodná rezervácia, prírodná pamiatka a chránený areál vyhlasujú všeobecne záväznou vyhláškou miestne príslušného krajského úradu. Oznámenie o vydaní záväznej vyhlášky sa uverejňuje vo vestníku vlády Slovenskej republiky. Dokumentácia o vyhlásených chránených územiach sa centrálne eviduje v štátnom zozname ochrany prírody a zapisuje do katastra nehnuteľností, ako vecné bremeno.

Kategórie národná prírodná rezervácia, národná prírodná pamiatka a chránená krajinná oblasť ustanovuje všeobecne záväznou vyhláškou Ministerstvo životného prostredia SR, ktorá sa uverejňuje v Zbierke zákonov SR. Národný park zriaďuje vláda Slovenskej republiky nariadením na návrh Ministerstva životného prostredia SR. O ochranu prírody a životného prostredia sa však starajú aj mnohé iné inštitúcie a neziskové organizácie. Dôvody pre ich činnosť sú podložené nielen zákonom (Ministerstvo životného prostredia, Štátna ochrana prírody, Slovenská agentúra životného prostredia) ale aj prirodzenou ľudskou potrebou (zväzy ochrany prírody, jaskyniarstva, vtáctva, rastlín a pod.)

Stupne územnej ochrany prírody a krajiny

Pre územnú ochranu prírody a krajiny je zákonom NR SR č. 287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny ustanovených 5 stupňov ochrany: Prvý stupeň ochrany platí na celom území Slovenskej republiky t.j. na území pre ktoré sa neposkytuje osobitná ochrana. Druhý stupeň ochrany platí pre chránené krajinné oblasti. Tretí stupeň ochrany platí pre národné parky. Štvrtý stupeň ochrany platí pre chránené areály.

Chránený areál je menšie územie s výmerou do 1000 ha, ktoré v prevážnej miere predstavujú biokoridory, interakčné prvky alebo biocentrá miestneho alebo regionálneho významu. Piaty stupeň ochrany platí pre prírodné rezervácie a prírodné pamiatky
Prírodná rezervácia je menšie územie, spravidla s výmerou do 1000 ha , ktoré predstavujú pôvodné alebo ľudskou činnosťou málo pozmenené ekosystémy alebo biocentrá.

Prírodná pamiatka je bodový líniový alebo iný maloplošný ekosystém . Jeho zložky alebo prvky majú spravidla výmeru do 50 ha. Má vedecký, kultúrny, ekologický, estetický alebo krajinotvorný význam. Sú to najmä odkryvy, skalné útvary, kamenné moria, rokliny, piesočné duny, časti vodných tokov, pramene, ponory alebo jazerá. V prípade ohrozenia prírodnej rezervácie alebo národnej prírodnej rezervácie môže orgán ochrany prírody zakázať v nej akúkoľvek hospodársku činnosť a zásahy do ekosystémov, ich zložiek alebo prvkov. V prípade jej ohrozenia nadmernou návštevnosťou môže rozhodnúť o jej uzavretí pre verejnosť alebo dočasne obmedziť vstup do nej.

Charakteristika CHKO a NP

Chránená krajinná oblasť je rozsiahlejšie územie spravidla s výmerou nad 1 000 ha, s rozptýlenými ekosystémami významnými pre zachovanie biologickej rozmanitosti a ekologickej stability, s charakteristickým vzhľadom krajiny alebo so špecifickými formami historického osídlenia. Je to kategória území, chránených za účelom zachovania typického krajinného prostredia, s rozptýlenými prírodnými výtvormi, kde je príroda dosiaľ vo vyvážení s ľudskou činnosťou. Ich ochrana bola vyhlásená v zmysle zákona SNR o štátnej ochrane prírody. Slúžia pre vedecký výskum, rekreáciu, turistiku a vzdelávanie. Spôsob využívania týchto prírodných zdrojov regulujú stanovené ochranné podmienky.

Národný park je rozsiahlejšie územie, podľa medzinárodných kritérií najmenej 500 ha, spravidla však o výmere nad 1000 ha. Jedná sa o územie pôvodnej, alebo ľudskými zásahmi málo narušenej prírody, s osobitým vedeckým a kultúrno-spoločenským významom. Nachádza sa v jedinečnej a prirodzenej krajinnej štruktúre, tvoriacej nadregionálne biocentrá a najvýznamnejšie prírodné dedičstvo v ktorom je ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti. Od najbližšieho okolia chráni Národný park ochranné pásmo s osobitými ochrannými podmienkami. Prvý národný park na svete (Yellowstonský ) bol vytvorený v USA v roku 1872.
Národné parky Slovenska

Tatranský národný park (TANAP) bol vyhlásený v roku 1948 a je najstarším spomedzi súčasných deviatich národných parkov na Slovensku.. Výmera národného parku je 74 111 ha, jeho ochranného pásma 36 574 ha. Člení sa na Východné (Vysoké, Belianske) a Západné Tatry. Na ich tvorbe sa podieľali najmä ľadovce, ktoré vymodelovali ľadovcové doliny so širokými kotlami, v ktorých vznikli jazerá - plesá. Najväčšie a najhlbšie z tatranských plies je Veľké Hincovo pleso, hlboké 54 m. Najvyššou a najznámejšou časťou tohto horstva sú Vysoké Tatry s najvyšším vrchom - Gerlachovským štítom (2655 m n. m.). Z početných jaskýň je sprístupnená len Belianska jaskyňa (dĺžka 1752 m). Návštevníkom slúži takmer 600 km turistických značkovaných chodníkov. Takmer dve tretiny územia pokrývajú lesy, pričom dominantnou drevinou je smrek obyčajný, výrazný je výskyt borovice lesnej a limbovej, smrekovca opadavého a kosodreviny. Zastúpenie majú aj bučiny a javoriny. Flóra je veľmi rozmanitá, rastie tu mnoho vzácnych rastlín a z pestrej palety živočíchov sú najatraktívnejšie vysokohorské druhy ako kamzík vrchovský tatranský ktorý je symbolom Tatier a svišť vrchovský tatranský. Typickými sú aj hraboš snežný z vtákov orol skalný.

Národný park Nízke Tatry (NAPANT) je rozlohou najväčší národný park na Slovensku. Jeho výmera je 72 842 ha a jeho ochranného pásma 110 162 ha. Bol vyhlásený v roku 1978. Jeho najvyšším vrcholom je Ďumbier (2043 m n. m.). Sedlom Čertovica je rozdelená na 2 časti: západnú - Ďumbierske Tatry a východnú - Kráľovohoľské Tatry. Masív Kráľovej hole je pramenným miestom troch slovenských riek - Váhu, Hrona a Hnilca. Po tisícročia vody vyhĺbili a sformovali podzemný svet, ktorý možno obdivovať v sprístupnených jaskyniach (Demänovská jaskyňa Slobody, Demänovská ľadová jaskyňa, Bystrianska a Važecká jaskyňa). Najdlhším jaskynným systémom je Demänovský s labyrintom chodieb dlhým 23 km. Najväčším stálym prirodzeným plesom je Vrbické pleso v Demänovskej doline. Les pokrýva asi 70 % územia národného parku. Prechádza od zmiešaných lesov nižších polôh, až po vysokohorské smrečiny a pásmo kosodreviny, na ktoré nadväzujú alpínske hole. Rastie tu napr. cyklámen fatranský, horcokvet Clusiov, astra alpínska i plesnivec alpínsky. Rozľahlosť územia a pestrosť podmienok podmieňuje hojné zastúpenie rôznych druhov živočíchov napr. medveď hnedý, ktorý sa stal aj symbolom národného parku, na vodné toky je viazaná vydra riečna. Bralnatú časť obýva kamzík vrchovský tatranského pôvodu a v aplínskom pásme sa nachádza svišť vrchovský.

Národný park Slovenský raj sa rozprestiera v severovýchodnej časti Slovenského rudohoria. Jeho rozloha je 19 763 ha, rozloha ochranného pásma 13 011 ha a za národný park bol vyhlásený v roku 1988. Medzi typické fenomény krajiny patria náhorné plošiny, hlboké kaňony, rokliny, vodopády, povrchové krasové javy a podzemné priestory s kvapľovou a ľadovou výzdobou. Najvyšším bodom národného parku je Predná hoľa (1545 m n. m.). Najznámejšími roklinami sú Suchá Belá, Piecky, Sokol a Kyseľ s početnými vodopádmi. Nachádza sa tu takmer 200 jaskýň a priepastí, z ktorých je sprístupnená len Dobšinská ľadová jaskyňa, ktorá je známa už od roku 1870. K zaujímavým geomorfologickým javom patrí aj 11 km dlhá prielomová dolina Hornádu. Takmer celé územie pokrývajú lesy s prevládajúcimi bučinami, ale aj pozmenenými smrečinami. Medzi významné druhy rastlín patrí astra alpínska, poniklec slovenský, prvosienka holá, zvonček karpatský a mnohé iné. Krajinu oživuje pestré spoločenstvo živočíchov s množstvom motýľov, spevavých a dravých vtákov - orol krikľavý, sokol myšiar, výr skalný, bocian čierny a ďalšie. V hlbokých lesoch majú domov veľké šelmy ako medveď hnedý, či rys ostrovid. Na skalách roklín sa vyskytuje kamzík vrchovský alpského pôvodu.

Národný park Malá Fatra je ďalším národným parkom, vyhláseným v roku 1988.Vyznačuje sa prekrásnou krajinou s pestrým bohatstvom rastlín a živočíchov. Zahŕňa Krivánsku Fatru s najvyšším vrcholom Kriváňom (1709 m n. m.). Charakteristickou dominantou je však Veľký Rozsutec (1610 m n. m.), ktorý mnohí považujú za najkrajší vrch Slovenska. K pozoruhodnostiam národného parku patrí Kryštálová jaskyňa pod Malým Rozsutcom s kalcitovou výzdobou, 38 m vysoký Šútovský vodopád, kľukatý 7 km dlhý prielomový úsek Váhu medzi Dubnou skalou a Strečnom.Jeho výmera je 22 630 ha, výmera ochranného pásma 23 262 ha. Viac ako tri štvrtiny územia pokrýva les od bukového po kosodrevinový stupeň. Zaujímavý je výskyt teplomilných dubín pri Starhrade. V rozmanitosti a kráse rastlinstva vyniká horcokvet Clusiov, prvosienka holá, klinček včasný, v bukových lesoch aj orchidea - črievičník papučkový. Živočíšstvo tvoria typický západokatpatský predstavitelia. Zo vzácnych vtákov tu žije orol skalný, výr skalný, bocian čierny a mnohé ďalšie. Lesy sú domovom veľkých šeliem ako medveďa hnedého , rysa ostrovida, ale aj mačky divej a vlka dravého. Atraktívne sú aj kultúrne hodnoty územia, hrady (Strečno, Starhrad), ľudová architektúra (Štefanová, Podšíp), ako aj folklór spätý s jánošíkovskou tradíciou.
Pieninský národný park (PIENAP) je najmenší, ale bohatý na prírodné hodnoty. Nachádza sa na Východnom Slovensku v bradlovom pásme Pienin. Symbolom Pienin je poľský masív Trzy Korony (982 m n. m.). Najvyšším vrchom na slovenskej strane je Plašná (890 m n. m.), zmána je aj Holica (828 m n. m.) .V Haligovskom krase ja najznámejšou jaskyňou Aksamitka, pomenovaná po veliteľovi bratríkov, ktorý sa v nej údajne zdržiaval. Vyhľadávanou pamiatkou je stredoveký Červený kláštor, založený v roku 1330. Územie je lesnaté so zachovalými jedľovo - bukovými porastmi a pôvodnými borinami na skalách. Nachádza sa tu aj smrekovec opadavý poľský a miestami aj tis obyčajný. K najvýznamnejším rastlinným druhom patrí chryzantéma pieninská, palina pravá, horčičník pieninský, nevädza Triumfettova pieninská, borievka netatová. Zvláštnosťou Pienin je tavoľník prostredný pravý. Z pestrej palety živočíchov treba spomenúť kobylku pieninskú, z motýľov jasoňa červenookého, z chrobákov fúzača alpského, zo šeliem rysa ostrovida, občas možno vidieť vlka dravého a už zriedkavého obyvateľa brehov vodných tokov vydru riečnu. Zo vzácnejších druhov vtáctva sa tu vyskytujú orol krikľavý, výr skalný, bocian čierny. V Dunajci žije 20 druhov rýb, vrátane pstruha dúhového, či kráľovnej vôd hlavátky veľkej. Bol vyhlásený v roku 1967. Jeho rozloha je 3 750 ha a jeho ochranného pásma 22 444 ha.

Národný park Poloniny leží v severovýchodnej časti Slovenska na hraniciach s Poľskom a Ukrajinou. Bol vyhlásený v roku 1997. Jeho výmera je 29 805 ha, výmera jeho ochranného pásma 10 973 ha. Mimoriadne zachovaná príroda a typický ráz krajiny boli dôvodom na zaradenie územia národného parku medzi biosférické rezervácie v zmysle programu UNESCO Človek a biosféra. Dominantnou prírodnou zložkou Polonín sú lesy, najmä bukové a jedľovobukové. K najväčším hodnotám patria zachované karpatské pralesy s mohutnými, až 400 ročnými jedľami. Najznámejším je prales Stužica pod najvyšším vrchom Kremenec (1221 m n. m.). Rastlinstvo sa vyznačuje prítomnosťou východokarpatských druhov. Rastie tu starček sírovožltý, hadomor ružový, v lesoch iskerník karpatský, čemerica purpurová a veľa iných rastlín. Z obojživelníkov tu žijú všetky druhy mlokov, z plazov aj najväčší had užovka stromová, z vtákov tu hniezdi orol krikľavý , haja červená, sova dlhochvostá . Stav početnej jelenej zveri regulujú šelmy, z ktorých vlk dravý je symbolom tejto oblasti. Občas na územie z Poľska preniká zubor hôrny a los mokraďový. Súčasťou chráneného územia sú jedinečné kultúrne pamiatky - drevené kostolíky (cerkvi) v Topoli, Uličskom Krivom, Ruskom potoku a Jalovej.

Národný park Muránska planina bol vyhlásený v roku 1997. Jeho výmera je 20 318 ha, výmera jeho ochranného pásma 21 698 ha. Krasová náhorná planina v Slovenskom rudohorí si vďaka odľahlosti územia zachovala pôvodný, prirodzený ráz. Do širokej škály krasových foriem patrí 170 jaskýň, často aj s kvapľovou výzdobou alebo zaľadnením, 14 priepastí s najhlbšou 105 metrovou Michňovou a 70 krasových prameňov. Najrozsiahlejším jaskynným systémom je Bobačka, 2221 m dlhá jaskyňa s podzemnými jazierkami a kvapľovou výzdobou. Pre Muránsku planinu sú príznačné rozsiahle lesy s prevahou bučín a bukovo - jedľových lesov, zastúpené sú aj umelo vysadené smrečiny. Na najvyššom vrchole, ktorým je Fabova hoľa (1439 m n. m.), sa nachádza niekoľko nepôvodných límb. Najzaujímavejšie sú skalné rastliny, kde rastie aj vzácny, voňavý lykovec muránsky, ktorý už nikde inde nenájdete. Nezaostáva však ani živočíšstvo. Nachádza sa tu mnoho mäkkýšov, chrobákov, motýľov, mloky i nápadná salamandra škvrnitá. Rozmanité je aj zastúpenie vtáctva, vrátane dnes vzácneho orla skalného a najväčšej sovy výra skalného. Dobré životné podmienky majú aj šelmy. Jaskyne poskytujú útočište asi 18 druhom netopierov. Minulosť pripomína zrúcanina Muránskeho hradu s povestným bralom Cigánka, ako aj zámok na Prednej Hore.

Národný park Veľká Fatra. Toto krásne pohorie na strednom Slovensku dosahuje dĺžku asi 40 km a maximálnu výšku na Ostredku (1592 m n. m.). Jeho výmera je 40 371 ha, výmera ochranného pásma 26 133 ha. Krásy podzemia reprezentuje sprístupnená Harmanecká jaskyňa, ktorá bola objavená v roku 1932.Veľká Fatra je považovaná za najbohatšie stredoeurópske nálezisko zaujímavej, jedovatej dreviny - tisu obyčajného, ktorá ja pozostatkom z obdobia treťohôr. Značnú časť územia pokrývajú lesy s prevahou bučín a jedľobučín. Z významnejších rastlín treba spomenúť plesnivec alpínsky, astru alpínsku, veternicu narcisokvetú, a najmä veľmi zriedkavý cyklámen fatranský. Na rašeliniskách v predhorí možno nájsť vachtu trojlistú, mäsožravú rosičku okrúhlolistú i anglickú. Zo živočíchov tu majú dobré podmienky veľké šelmy - medveď hnedý, rys ostrovid, vysoká zver - jeleň karpatský, srnec hôrny, v bralnatej Gaderskej doline žije kamzík vrchovský aplského pôvodu, z dravých vtákov orol skalný, orol krikľavý. Kultúrne hodnoty zachováva pamiatková rezervácia ľudovej architektúry Vlkolínec, zapísaná do svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO. Národný park Veľká Fatra bol vyhlásený v roku 2002, takisto ako národný park Slovenský kras.
Výmera Národného parku Slovenský kras je 34 611 ha a ochranného pásma 11 742 ha. Je naším najrozsiahlejším krasovým územím, v juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria. Nachádzajú sa tu najznámejšie sprístupnené jaskyne - Domica, Gombasecká, Jasovská a Ochtinská aragonitová jaskyňa, s jedinečnou mineralogicky vzácnou výzdobou trsov a kríčkov mliečne bieleho aragonitu. Osobitosťou je tiež Silická ľadnica - priepasť so stálou ľadovou výzdobou. Väčšinu územia pokrývajú listnaté lesy, zastúpené dubom, hrabom a bukom. Toto územie patrí z floristického hľadiska medzi najbohatšie územia v strednej Európe. Rastú tu druhy (napr. rumenica turnianska, kandík psí, klinček včasný pestrý, áron alpský štíhly), ktoré sa vyskytujú len na území Slovenského krasu. Vytvorili sa aj pestré životné podmienky pre vývoj živočíšstva. Vyskytuje sa tu veľmi vzácna sága stepná, modlivka zelená, z plazov jašterica múrová, užovka stromová, z dravých vtákov sokol rároh, ktorý je symbolom tohto územia, orol krikľavý, orol kráľovský. Významnú zložku cicavcov tvoria netopiere (z 24 druhov vyskytujúcich sa na Slovensku sa tu zistilo 22). Silne ubúdajúcim druhom je koloniálne žijúci syseľ pasienkový. Územie je našou prvou biosférickou rezerváciou (od roku 1977). V roku 1995 bolo 12 jaskýň Slovenského krasu zaradených do zoznamu Svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO v rámci slovensko - maďarského projektu Jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu.

Chránené krajinné územia Slovenska

CHKO Biele Karpaty bola vyhlásená v roku 1979 a jej rozloha predstavuje 43519 ha. Najvyšším vrchom sú Vršatecké Bralá. Nachádza sa v západnej časti karpatského oblúka na česko-slovenskom pomedzí. Predstavujú charakteristický súbor prírodných hodnôt, ktoré človek oddávna využíval. Na juhovýchode predhoria Bielych Karpát vystupuje bradlové pásmo.V komplexe bukového pásma prevládajú bučiny, bukové dúbravy, na svahoch a sutiach lipové a jaseňové javoriny. Významným fenoménom Bielych Karpát sú lúčne spoločenstvá s bohatým výskytom druhov z čeľade vstavačovitých, medzi ktorými sú aj vstavačovec Fuchsov Soóv a hmyzovník Holubyho. Na viacerých súkromných políčkach rastú ohrozené druhy, ako kúkoľ poľný, iskerník roľný, černuška roľná a mnohé iné. Zo živočíchov sa tu vyskytuje napríklad modlivka zelená, fúzač alpský, roháč obyčajný, jasoň červenooký, mlok veľký, bocian čierny, sokol rároh, výr skalný, rys, mačka divá. Osobitný pôvab v krajinnom obraze dotvára kopaničiarske osídlenie s prvkami pôvodnej ľudovej architektúry a pestrosťou ľudových tradícií. CHKO nadväzuje na CHKO Bíle Karpaty na českej strane.

CHKO Cerová vrchovina sa nachádza na juhu stredného Slovenska, priamo na hranici s Maďarskom. Územie zahrňuje v rámci Matransko-slanskej oblasti prevažnú časť oddielu Hajnáčska vrchovina, juhovýchodný výbežok oddielu Fiľakovská brázda a centrálnu časť oddielu Petrovská vrchovina. Jeho rozloha je 16280 ha a vyhlásený bol v roku 1989. Na odlesnených svahoch sa silne prejavuje erózia pôdy. Najrozšírenejším lesným spoločenstvom na území sú bukové dúbravy. Najväčšie zastúpenie tu má dub zimný spolu s dubom letným a cerom. Pôvodný je aj buk lesný, ktorý sa v súčasnosti uplatňuje s hrabom. Najsuchšie a najteplejšie lokality zaberá borovica lesná. Z chránených rastlín sa vyskytuje najmä poniklec lúčny černastý, kukučka vencová, kosatec nízky, mechúrnik stromovitý, zlatofúz južný a viaceré druhy kavyľov. V zmysle zoogeografického členenia patrí územie do panónskeho pásma stepí. Z viacerých vzácnych skupín bezstavovcov, vyskytujúcich sa v území, bolo dosiaľ zistených najmä mnoho ohrozených druhov chrobákov a motýľov. Zo stavovcov sa tu vyskytujú napríklad skokan rapotavý, jašterica zelená, hadiar krátkoprstý, včelárik zlatý, výrik lesný. Podzemné priestory využívajú viaceré druhy netopierov.

CHKO Dunajské luhy bola ustanovená Vyhláškou MŽP SR č. 81/1998 Z. z. o Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy z 3. marca 1998 s účinnosťou od 1. mája 1998.

Rozprestiera sa na Podunajskej nížine v geomorfologickom celku Podunajská rovina, vedľa slovenského a slovensko - maďarského úseku Dunaja od Bratislavy až po Veľkolélsky ostrov v okrese Komárno. Pozostáva z piatich samostatných častí. Patrí k najväčším vnútrozemským riečnym deltám v Európe. V závislosti od hydrologických podmienok pozdĺž Dunaja sa tu na pomerne malom území vyskytujú spoločenstvá lesné, vodné, mokraďné, lúčne a psamofilné. Zo vzácnych a ohrozených vodných rastlín, sú zastúpené chránené druhy lekno biele, leknica žltá, vzácna salvínia plávajúca, kotvica plávajúca, leknovec štítnatý a i. V lúčnych spoločenstvách rastú viaceré ohrozené druhy čeľade vstavačovitých - vstavač ploštičný, v. vojenský, v. obyčajný, kruštík širokolistý, vemenník dvojlistý a i. Lesné spoločenstvá ovplyvňuje predovšetkým vyššia až vysoká hladina podzemnej vody a občasné záplavy. V závislosti od výšky hladiny podzemnej vody sa tu vyvinuli spoločenstvá vŕbových jelšín, dubových jasenín a brestových jasenín s topoľom, brestových jasenín s hrabom a drieňových dúbrav.
V území bolo zistených 109 druhov mäkkýšov, z toho 22 ohrozených. Na Podunajsku (od Bratislavy po Štúrovo) bolo zistených viac ako 1 800 druhov chrobákov. Z nich je pozoruhodný najmä výskyt doteraz vo svete neznámeho druhu Thinobius korbeli, ale aj viacerých druhov, ktoré sa vyskytujú na Slovensku iba v priestore ramennej sústavy Dunaja. Z drobných cicavcov je významný výskyt hraboša severského. Osobitný význam má územie pre hniezdenie vodného vtáctva. Pravidelne sa tu vyskytujú vzácne druhy vtákov, ako napríklad orliak morský, beluša malá a volavka purpurová. Slovensko-maďarský úsek Dunaja je medzinárodne významným vtáčím územím (IBA). Dôležitou zložkou živočíšstva navrhovaného chráneného územia sú ryby. V Dunaji a jeho ramenách sa vyskytuje najvyšší počet druhov rýb zo všetkých vodných tokov Slovenska. Táto skupina živočíchov patrí medzi najviac postihnuté výstavbou vodných diel na Dunaji. Zo vzácnych a chránených druhov tu žije divá forma kapra (sazan), blatniak tmavý, šabľa krivočiara a býčko škvrnitý. Celé územie CHKO je zapísané do Zoznamu mokradí medzinárodného významu (Ramsarská konvencia).

CHKO Horná Orava s rozlohou 70332 ha, vyhlásená 12.7.1979, zahŕňa štátne prírodné rezervácie: Babia hora, Sosnina, Pilsko, Klinské rašelinisko, Tisovnica, Paráč. Nachádza sa v najsevernejšej časti Slovenska. Takmer polovicu územia chránenej krajinnej oblasti zaberajú lesy. Značnú časť pokrývajú najmä lesy bukovo-jedľového vegetačného stupňa so silne zastúpenými smrekovými. Výnimku tvoria lesné komplexy Babej hory, Pilska a Paráča s pralesovitými porastami smreka s prímesou jarabiny. Stupeň kosodreviny je vyvinutý na Babej hore a Pilsku. Ďalším výnimočným javom vo vegetácii CHKO je prítomnosť značnej pestrosti rašelinnísk s výskytom charakteristických vzácnych a ohrozených druhov rastlín. Na hodnotách prírody oblasti sa značnou mierou podieľa aj živočíšstvo. Z veľkých šeliem sa v nej vyskytujú medveď, vlk, vzácnejší je rys. Bežná je raticová zver - jelenia, srnčia i diviačia. Charakteristickými druhmi stupňa lesa sú tetrov, hlucháň, jariabok lesný. Z dravých vtákov tu hniezdi orol krikľavý, myšiak hôrny, početný je krkavec čierny. V ostatných desaťročiach svoj hniezdny areál v oblasti rozšíril bocian čierny. V posledných rokoch prenikol do územia los mokraďový. V oblasti majú svoje stanovištia aj viaceré vzácne a ohrozené druhy bezstavovcov, ako napríklad žltáčik čučoriedkový, lovčík pobrežný a i.

CHKO Kysuce, bola vyhlásená 23.5.1984 a na rozlohe 65462 ha zahŕňa štátne prírodné rezervácie: Veľká Rača, Veľký Javorník, Čierna Lutiša, Malý Polom

Chránená krajinná oblasť Kysuce je situovaná na severozápade Slovenska, pričom ju tvoria dve samostatné, od seba navzájom oddelené časti. Západná javornícka a východná beskydská. Viac ako polovicu územia pokrývajú lesy. Pôvodné zmiešané lesy sú zachované vo vrcholových polohách. Vplyvom valašskej kolonizácie a kopaničiarskeho osídlenia má krajina mozaikovitý, parkový ráz so striedaním lesov, lúk, polí a osád so zachovalou ľudovou architektúrou. Zvláštnosťou oblasti je výskyt povrchového výronu ropy v Korni a pieskovcových gúľ, známych najmä z územia Prírodnej rezervácie Klokočovské skálie.
Územie má bohatú sieť tokov, množstvo prameňov, prechodných rašelinísk a slatinných lúk s chránenými a ohrozenými druhmi rastlín - rosičkou okrúhlolistou, perovníkom pštrosím, ľaliou zlatohlavou, orlíčkom obyčajným a viacerými druhmi vstavačovitých.
V území bolo dosiaľ zistených 205 druhov stavovcov. Predstavuje západnú hranicu rozšírenia všetkých veľkých šeliem Slovenska - vlka, medveďa, rysa. Vyskytuje sa tu i vydra, lesné kury, z glaciálnych reliktov pôtik kapcavý, kuvičok vrabčí, ďubník trojprstý, myšovka vrchovská. Na viacerých miestach prežíva karpatský endemit - mlok karpatský. Chránené prírodné výtvory: Vychylovské skálie, Prah Vychylovský, Korňanský ropný prameň, Brest u Papajov, Lipy u Kanderov, Lipa u Beloňov, Lipa u Kladivovcov, skupina dubov na Trojačke

CHKO Latorica je po Chránenej krajinnej oblasti Záhorie druhé veľkoplošné chránené územie nížinného typu krajiny. Zahŕňa hlavný tok Latorice a dolnú časť toku Laborca a Ondavy so sústavou slepých ramien a s priľahlými lužnými lesmi a aluviálnymi lúkami. Najvýznamnejším fenoménom Chránenej krajinnej oblasti Latorica sú už dnes zriedkavé a mimoriadne vzácne vodné a močiarne biocenózy, tvoriace komplex, ktorý nemá obdobu v celej republike. Druhové zloženie rastlinných spoločenstiev je veľmi rôznorodé. Zo vzácnych vodných druhov tu môžme nájsť lekno biele, leknicu žltú, rezavku aloovitú, kotvicu plávajúcu, húsenikovec erukovitý a mnohé iné. Pravidelne zaplavované lúky, slúžiace ako pastviny, sú charakteristické rozptýlenými skupinami krovín a vŕbami. Poloha územia v migračnej ceste vodného vtáctva predurčuje vysoký počet tu sa vyskytujúcich živočíchov zo vzdialenejších geografických oblastí. Z fauny sa v oblasti vyskytuje koník stepný, modlivka zelená, korytnačka močiarna, volavka purpurová, beluša malá, kormorán veľký, orliak morský, kúdelníčka lužná, netopier obyčajný a iné.
Chránená krajinná oblasť Latorica s rozlohou 15620 ha je zapísaná do Zoznamu medzinárodne významných mokradí. Vyhlásená bola v roku 1990.
CHKO Malé Karpaty, vyhlásený 5.5.1976 zahŕňa štátne prírodné rezervácie Veľká Vápenná, Čachtický hradný vrch, Plešivec, Pohanská, Hajdúky, dolina Hlboče, Pod Pajštúnom, Nad Šenkárkou, Záruby, Kršlenica, Lošonský háj, Devínska kobyla, Roštún a chránené prírodné výtvory Driny, Deravá skala, Čachtická jaskyňa, Tmavá skala, Plavecká jaskyňa, Tisové skaly, Limbašská vyvieračka, Veľká Pec, Občasná vyvieračka pod Bachárkou, Šašnatá, Jaskyne v Dolnom Prepadlom. Chránená krajinná oblasť Malé Karpaty o rozlohe 65504 ha je jediné veľkoplošné chránené územie vinohradníckeho charakteru. Jediná sprístupnená jaskyňa v CHKO je jaskyňa Driny (dlhá 680 m) v Smolenickom krase, zaujímavá svojou genézou a bohatou sintrovou výzdobou.

Z kultúrno - historického aspektu je významná jaskyňa Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši, ktorú osídľoval človek už v staršej dobe kamennej a jaskyňa Veľká pec pri Vrbovom. Územie z veľkej časti pokrývajú listnaté lesy s bukom, jaseňom štíhlym, javorom horským a lipou. Z nepôvodných drevín sa tu vyskytuje gaštan jedlý. V teplomilných trávinno - bylinných spoločenstvách sa vyskytuje hlaváčik jarný, zlatofúz južný, poniklec veľkokvetý, klinček Lumnitzerov. K druhom, ktoré tu majú jediný výskyt na Slovensku, patrí listnatec jazykovitý, ranostaj ľúbi, rašetliak skalný. Malé Karpaty majú druhovo pestré živočíšstvo. Zistilo sa tu doteraz 700 druhov motýľov a okolo 20 druhov mravcov. Z bohato zastúpeného vtáctva možno spomenúť napríklad skaliara pestrého a skaliarika sivého. Sokol rároh má v Malých Karpatoch najhojnejší výskyt na Slovensku. Z ďalších druhov vtákov v oblasti hniezdia napríklad bocian čierny, včelár obyčajný, hadiar krátkoprstý, výr skalný, myšiarka ušatá, lelek obyčajný. Najvyšší vrch pohoria sú Záruby /768m/. Súčasťou územia je Borinský kras v okolí hradu Borinka /Pajštún/ so Zbojníckou jaskyňou. V Plaveckom krase na severe územia sa nachádzajú povrchové krasové jamy /cca 510m/. V oblasti prevažuje povrchový odtok vôd, avšak nachádza sa tam niekoľko vyvieračiek a prameňov. Územie Malých Karpát slúži hlavne na oddych obyvateľov miest južného Slovenska a hlavného mesta Slovenska Bratislavy.

CHKO Poľana je naše najvyššie sopečné pohorie. Vulkanickou činnosťou sa na jej území vytvorila mohutná sopka s priemerom 20 km, čím sa zaraďuje medzi najväčšie vyhasnuté sopky v Európe. Má rozlohu 20079 ha, vyhlásená bola v auguste roku 1981
Zvyšky lávových andezitových prúdov slúžia ako náučné objekty a veľa z nich je vyhlásených za maloplošné chránené územia. Sú to Kalamárka, Melichova skala, Vodopád Bystré. Aglomerátové zvyšky reprezentuje Bátovský balvan, Jánošíkova skala, Veporské skalky.V území sa vyskytuje jedinečná sieť potokov, ktorá nemá na Slovensku obdobu. Osobitosťou chránenej krajinnej oblasti je vrcholová smrečina na Zadnej Poľane, ktorá sa nachádza na najjužnejšom okraji pôvodného areálu v Západných Karpatoch. V území dochádza k prelínaniu teplomilných a horských druhov rastlín a živočíchov. Z chránených druhov rastlín sa tu vyskytuje soldanelka uhorská, žltohlav európsky, chvostník jedľovitý, kukučka vencová, rosička okrúhlolistá, kosatec sibírsky a mnohé ohrozené druhy z čeľade vstavačovitých. Z vtáčích druhov môžeme pozorovať napríklad orla krikľavého, výra skalného, kuvička vrabčieho, ďatla bielochrbtého, drozda kolohrivého, rozšírený je krkavec, vyskytuje sa tu tiež bocian čierny. Podpoľanie je charakteristické hojným výskytom strakoša kolesára. Stálymi obyvateľmi územia sú medveď, vlk a rys. Pre výnimočné kvality z hľadiska poľovníctva bola stredná a južná časť chránenej krajinnej oblasti vyhlásená za chránenú poľovnícku oblasť pre chov jelenej zveri. Od roku 1990 je územie biosférickou rezerváciou UNESCO.

CHKO Ponitrie, vyhlásená 24.6.1985, sa nachádza v dvoch odlišných orografických celkoch - Tribeči a Vtáčniku. Rozloha chránenej krajinnej oblasti je 37665 ha. Tribeč patrí ku starým jadrovým pohoriam. Typické sú dubovo-hrabové, dubové a vo vyšších polohách bukové lesy. Vyskytujú sa tu zväčša teplomilné rastlinné spoločenstvá. Rastú tu vzácne a chránené druhy ako peniažtek slovenský, hrdobárka páchnuca, hrachor benátsky, kosatec nízky, hlaváčik jarný, poniklec veľkokvetý, ľalia zlatohlavá a rad ďalších chránených druhov. Mladšie pohorie sopečného pôvodu - Vtáčnik je súčasťou vulkanického Slovenského stredohoria. Tu sú typické bukové porasty a zmiešané porasty buka a jedle. Vrchol Vtáčnika pokrýva tzv. listnatá kosodrevina s pôvodným smrekom, v ktorej sa objavujú horské druhy rastlinstva, ako sú mačucha cesnačkovitá, kamzičník rakúsky, chlpaňa lesná, iskerník platanolistý, prilbica moldavská a pozoruhodný výskyt má škarda sibírska. Vzácne sa tu vyskytuje aj tis obyčajný.
Zo zástupcov fauny Chránenej krajinnej oblasti Ponitrie si pozornosť zaslúži výskyt rysa a mačky divej ako pôvodných šeliem. Ďalej sa v nej vyskytuje jelenia, v nižších polohách srnčia a diviačia zver. Veľmi dobre sa v Tribeči darí danielej a muflónej zveri, ktorá bola na Slovensku introdukovaná v roku 1867. Zo vzácnych dravcov sa v oblasti vyskytuje orol krikľavý, orol kráľovský, hadiar krátkoprstý a včelár obyčajný. Treba spomenúť aj veľmi vzácneho jariabka hôrneho, ktorého stavy vo Vtáčniku sú už pomerne nízke. Územie je bohaté aj na mnohé vzácne a chránené bezstavovce, ako sú napríklad fúzač obrovský, nosorožtek obyčajný, cikáda viničová, sága stepná. Z motýľov jeto napr. jasoň chochlačkový, vidlochvost ovocný a feniklový, z pavúkov stepník červený. Najvyšším vrcholom je Vtáčnik /1346m/. Krasové procesy spôsobili vznik krasových javov /Svoradova jaskyňa/. Vyše 92 percent územia patrí do lesového pôdneho fondu. Celkom sa tam vyskytuje 101 druhov drevín, z ktorých je 73 pôvodných. Veľmi bohatá je fauna teplomilných lesostepných živočíchov, z ktorých je vyše 140 druhov chránených. Súčasť chránenej krajinnej oblasti Ponitrie je aj Nitriansky lesopark.
CHKO Strážovské vrchy sa nachádza na strednom Slovensku a viaže sa na dva orografické celky, Strážovské vrchy a Súľovské vrchy. Typickými horninami Súľovských skál sú bazálne zlepence. Prevládajúcimi spoločenstvami sú bučiny. Vo vyšších polohách prevládajú jedľovobukové spoločenstvá s vyšším zastúpením ihličnatých drevín. Sú tu prítomné viaceré vzácne rastliny ako poniklec slovenský, klinček včasný, klinček lesklý, soldanelka karpatská, kostrava tatranská, večernica snežná, kurička vápencová, chrastavec Kitaibelov a panónsky, či endemit bodliak kopcový. Zo vzácnych druhov živočíchov sú to napríklad jasone - červenooký a chochlačkový, vidlochvosty - feniklový a ovocný. Vyskytuje sa tu mlok vrchovský, užovka stromová i hladká, sokol myšiar, sokol lastovičiar, myšiak hôrny, jastrab veľký, včelár obyčajný. V území ďalej žije hlucháň, krkavec čierny, skaliar pestrý. Z veľkých šeliem sa v oblasti vyskytuje medveď a rys. Žije tu aj poľovná zver - jelenia, srnčia, diviačia a muflónia.
Do rámca chránenej krajinnej oblasti harmonicky zapadá aj obec Čičmany so svojráznymi drevenými stavbami s bohatou ornamentálnou výzdobou, ale i miestne výšivky a krajky. Vyhlásená: 1989, Rozloha: 30979 ha

CHKO Vihorlat vyhlásili za chránenú v roku 1973. Zahŕňa štátne prírodné rezervácie Motrogon, Podstavka, Morské oko, Ďurova mláka, Vihorlat, Pod Veľkou Trestiou, na rozlohe 4383 ha. Vihorlat je napriek neveľkej rozlohe a nadmorskej výške impozantné sopečné pohorie. Vypína sa nad rozsiahlou Východoslovenskou nížinou a jeho najvyššie vrcholy presahujú výšku 1000 metrov. Patrí medzi najlesnatejšie pohoria Slovenska s prevahou listnatých, najmä bukových lesov. Z drevín má najväčšie zastúpenie buk, ktorý vytvára spolu s dubom, jaseňom, javorom a jedľou lesné spoločenstvá. Jeho osobitný geologický vývoj podmienili vznik takých prírodných zvláštností ako sú napríklad jazero Morské oko, Sninský kameň, vrchoviskové rašeliniská i spoločný výskyt rastlinných druhov západokarpatskej, východokarpatskej a panónskej flóry. Z chránených druhov sa tu vyskytuje bleduľa jarná karpatská, telekia ozdobná, prilbica chlpatoplodá a iné. Na severnej strane Vihorlatu rastú horské druhy ako napr. soldanelka karpatská, kým na južných svahoch sa vyskytujú lesostepné spoločenstvá s teplomilnými druhmi.

Podľa doterajších poznatkov sa v oblasti vyskytuje vyše 2000 druhov bezstavovcov. Zo stavovcov sú to napríklad mlok karpatský, mlok vrchovský, užovka stromová, ako aj takmer 100 druhov hniezdiacich vtákov, napríklad bocian čierny, včelár obyčajný, orol krikľavý. Veľkým bohatstvom vihorlatských lesov je prítomnosť šeliem - vlka, rysa, mačky divej a vydry.

CHKO Štiavnické Vrchy

Štiavnické vrchy sú najväčšie sopečné pohorie Západných Karpát s rozlohou 77630 ha . Ležia na rozhraní dvoch rozdielnych klimatických typov, čoho odrazom je horizontálne a vertikálne prelínanie teplomilných prvkov flóry a fauny s karpatskými horskými prvkami. Atraktívnosť územia zvyšujú vodné nádrže - tajchy. Ich budovanie si vynútil rozvoj baníctva v minulých storočiach a slúžili ako zdroj energie i úžitkovej vody. Dnes slúžia hlavne na rekreačné účely, najznámejšie z Tajchov sú Počúvadlianské, Richňavské, Evičkino, Belianske, Hodružské a Studenské jazero.

V exploatovaných rudných žilách bolo popísaných viacero vzácnych a jedinečných minerálov Slovenska. V tunajších lesoch sa vyskytuje veľké množstvo cudzokrajných drevín. Súvisí to so založením lesníckej katedry v roku 1807, ktorá sa stala súčasťou Baníckej a lesníckej akadémie z roku 1764. V rámci nej neskôr vznikla botanická záhrada, v ktorej na ploche 3, 5 ha boli vysadené dreviny z rozličných častí sveta. Ešte väčší podiel cudzokrajných drevín má lesnícke arborétum Kysihýbel, v ktorom sa na ploche 7, 7 ha dodnes pestujú cudzokrajné dreviny pre lesné hospodárstvo.Na niektorých stanovištiach nájdeme poniklec veľkokvetý a šafrán rôznofarebný. Severnejšie rastie aj brusnica obyčajná, brusnica čučoriedková a valdštajnka trojlistá Magicova. Zo živočíštva sú hojne zastúpené vtáky, ako orol krikľavý, myšiak hôrny, sova obyčajná a mnoho druhov spevavcov. Vyskytujú sa tu i vzácne mäsožravé cicavce - rys a mačka divá. K najnápadnejším druhom hmyzu patria motýle - vidlochvost feniklový a ovocný, žije tu tiež vzácna modlivka zelená, roháč obyčajný a fúzač alpský. V opustených banských dielach našlo skrýše niekoľko druhov netopierov, napríklad podkovár veľký, podkovár malý, netopier obyčajný, večernica malá a iné.

Chránená krajinná oblasť Štiavnické vrchy vyniká množstvom kultúrnohistorických a stavebnotechnických pamiatok, počtom výskytov minerálov. Vyhlásená bola 22.9.1979. Najvyšší vrchol Štiavnických vrchov je Sitno /1009m/. Územie je bohaté na liečivé minerálne vody. Len v Sklených Tepliciach vyviera 12 liečivých prameňov. V lesoch oblasti sa nachádza najviac cudzokrajných porastov na Slovensku. V nich žije okolo 116 druhov chránených živočíchov a 30 druhov chránených rastlín.
Štiavnické vrchy sú ideálnym miestom na trávenie voľného času. Nachádza sa tu bohatá sieť turistických chodníkov, množstvo atraktívnych cyklotrás, sú tu aj termálne kúpele v Sklených Tepliciach a termálne kúpalisko vo Vyhniach.
CHKO Východné Karpaty tvorí severozápadnú prihraničnú časť z územia pôvodnej chránenej krajinnej oblasti, ktorá nebola začlenená do národného parku Poloniny. Vyhlásený: 1977
Oblasť o rozlohe 26833 ha sa vyznačuje bohatými lesmi, ktoré sú vhodným prostredím pre rastlinstvo a živočíšstvo viazané na lesné prostredie. V jej chránených územiach sú ešte zachované prirodzené jedľové bučiny na svahoch Laboreckej vrchoviny. V ich bohatom bylinnom výskyte prevažuje kostrava horská, ostružina srstnatá, lipkavec marinkový. Cenné je zastúpenie rašelinníkov, páperníka pošvatého, kýchavicou Lobelovou, bezkolencom belasým. Z východokarpatských druhov sa tu vyskytuje mliečnik Sojákov. V prírodnej rezervácii Pod Demjatou je chránený výskyt štyroch chránených druhov plavúňov a to plavúnika splošteného, chvostníka jedľového, plavúňa pučivého a plavúňa obyčajného. Pôvodné lesné porasty sú zároveň vhodným prostredím pre chránené a ohrozené živočíchy, z ktorých tu žije napríklad vlk, rys, medveď, vydra, sova dlhochvostá, bocian čierny a ďalšie druhy.

CHKO Záhorie

Chránená krajinná oblasť Záhorie je prvou vyhlásenou nížinnou chránenou krajinnou oblasťou na Slovensku. Stalo sa tak v roku 1998 a jej rozloha je 27522 ha. Pozostáva z dvoch častí - severovýchodnej a západnej. Severovýchodná časť je ovplyvnená veternými procesmi súvisiacimi s prenosom piesku. Záhorská nížina vďaka svojmu umiestneniu križuje horské celky na trase sever - juh, čím tvorí dôležitú migračnú trasu pre sezónne ťahy vtákov. Súčasný teplotný kontrast podmieňuje bohatú druhovú pestrosť rastlín, kde sa striedajú druhy horské, pozostatky z chladnejších období, s druhmi typickými pre teplé a suché stanovištia.

Živočíchy sú zastúpené hlavne druhmi viažúcimi sa na teplé a suché stanovištia, ako sú mravcolevy a dudky. Borovicové porasty s bohatstvom hmyzích predátorov sú potravnou základňou pre lelka, škovránika stromového a netopiere. Západná časť CHKO predstavuje krajinu s riečnymi terasami a širokou riečnou nivou. Zaplavované lúky nemajú v súčasnosti svojou rozsiahlosťou na Slovensku obdobu. Členité hranice lesov s lúkami sú husto pretkané sieťou starých ramien, riečnych jazier a sezónnych mokradí. Tieto tri hlavné prvky krajinnej štruktúry spolu vytvárajú pestré a pravidelnými záplavami aj dynamické prostredie a vhodné životné podmienky pre veľkú škálu rastlinných a živočíšnych druhov. Z rastlinstva tu pokrýva niekoľko štvorcových kilometrov veľký koberec plamienka celistvolistého. Zo živočíchov sú najcharakteristickejšie skupiny viažúce sa na vodu, ako kôrovce, mäkkýše, ryby, obojživelníky a množstvo druhov vodného vtáctva. V poslednom období bol opäť zaznamenaný výskyt bobrov.

Slovensko, malá krajinka v srdci Európy, ktorá svojou rozlohou pripomína väčšie mesto niektorého z ázijských štátov, vyniká veľkosťou prírodnej krásy a bohatstva. Preto si myslím, že ochrana nielen zákonom chránených a štátom vyhlásených území, ale každého centimetra našej krajiny by malo byť prirodzenou formou správania každého z nás.

Na území Slovenska sa nachádza najstaršia ľadová jaskyňa v Európe - Dobšinská ľadová jaskyňa, najväčší riečny ostrov v Európe - Žitný ostrov na Južnom Slovensku, najväčší drevený oltár na svete: Levoča - Kostol sv. Jakuba, územia zapísané do Zoznamu mokradí medzinárodného významu, či do svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO, jedinečné kultúrne pamiatky, 180 hradov a zámkov, 3800 jaskýň (z nich 12 v UNESCO), úrodné nížiny a nádherné hory s výskytom najrôznejších druhov vzácnych rastlín a živočíchov a bezpochyby jedinečnú a vo svete obdivovanú kultúru. Slovensko je v mojich očiach najkrajším Národným parkom a v srdci najvzácnejšou prírodnou rezerváciou.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Chránené územia a národné parky Slovenska