O globálnom otepľovaní hovoríme, keď sa priemerná teplota oceánov a atmosféry počas viacerých rokov zvýši v mierke celej planéty. Vo všeobecnom význame sa tento termín používa na klimatické zmeny pozorované na konci 20. storočia.

Priemerné ročné teploty sa zvýšili od konca 19. storočia o 0.6 ± 0.2°C. Vedeckým konsenzom je, že na tomto zvýšení sa výraznou mierou, najmä v posledných 25-50 rokov, podieľajú emisie ľudských činností, a to skleníkových plynov, ako oxidu uhličitého (CO2). Alternatívnym názorom je, že hlavnou, dokonca jedinou príčinou sú prírodné cykly, ako napríklad kolísanie slnečnej aktivity. Tento názor zastáva určitá časť žurnalistov a politikov, ale len malá časť uznávaných vedcov.

Rôzne klimatické modely predpovedajú, že teploty sa zvýšia v rozmedzí 1.4°C do 5.8°C medzi rokom 1890 a 2100. Hoci diskusie ohľadom globálneho otepľovania sa často sústreďujú najmä na teplotu, klimatické zmeny môžu priniesť aj zmeny iných geografických prvkov, zahŕňajúc zvýšenie hladiny morí, extrémne zrážky a iné. Tieto zmeny môžu spustiť rôzne ničivé javy, ako potopy, suchá, veľké horúčavy a zníženie poľnohospodárskych výnosov, ale aj extrémne okolnosti spôsobujúce masové vyhladenie populácie.

Termín globálne otepľovanie vo všeobecnosti zahŕňa ľudský faktor. Neutrálnejší termín klimatické zmeny sa používa pre zmeny v klíme, bez predpokladu príčin a bez charakteristiky typu zapríčinených zmien. Je potrebné tiež poznamenať, že existuje výnimka tomuto pravidlu: Rámcová dohoda OSN o zmene klímy (United Nations Framework Convention on Climate Change – UNFCCC) používa termín klimatické zmeny pre ľudskými činnosťami vynútené zmeny a klimatické kolísanie pre zmeny bez ľudského pričinenia. Niekedy sa pre naznačenie predpokladu ľudského vplyvu používa termín antropogénne klimatické zmeny.

Priemysel a ďalšie ľudské aktivity (ako odlesňovanie) vypúšťajú do atmosféry zvýšené množstvá plynov, najmä oxid uhličitý. V súčasnosti tieto zdroje uvoľňujú do ovzdušia každý rok viac než sedem miliárd ton uhlíku. Väčšina tohto množstva tam pravdepodobne zostane po obdobie jedného storočia alebo i dlhšie. Oxid uhličitý je dobrým pohlcovačom vyžarovaného tepla, vychádzajúceho zo zemského povrchu, zvýšené množstvo oxidu uhličitého preto pôsobí nad povrchom ako pokrývka a udržuje ho teplejšie, ako by bol za normálnych okolností. So zvýšenou teplotou sa v atmosfére zvyšuje také množstvo vodnej pary, to sa predáva k pokrývkovému efektu a spôsobuje ďalšie otepľovanie.

Stav otepľovania sa môže zapáčiť tým z nás, ktorí žijeme v chladnom podnebí. Zvýšenie celkovej teploty však povedie ku zmene celkového podnebia. Keby bola zmena malá a dochádzalo k nej dostatočne pomaly, skoro určite by sme boli schopní sa jej prispôsobiť. S rýchlym rozvojom svetového priemyslu však nie je pravdepodobné, že by zmena bola buď malá, alebo pomalá. Pokiaľ nedôjde k úsiliu o obmedzenie emisií oxidu uhličitého, bude celková priemerná teplota stúpať o štvrtinu stupňa Celzia každých desať rokov alebo o dva a pol stupňa behom storočia. Ak zrovnáme tento trend s normálnymi výkyvmi teploty medzi dňom a nocou alebo medzi dvoma nasledujúcimi dňami, nevyzerá to možno ako veľká zmena. Nejde však o teplotu na jednom mieste, nie to ide o priemernú teplotu na celej zemeguli. Predpovedaná rýchlosť, s akou sa celková priemerná teplota menila kdekoľvek behom posledných desaťtisíc rokov. A pretože medzi najchladnejšími časťami doby ľadovej a teplým obdobím medzi dobami existuje rozdiel v globálnej priemernej teplote iba okolo piatich alebo šiestich stupňoch, môžeme očakávať, že niekoľko stupňov v celkovému priemeru môže znamenať veľkú podnebnú zmenu.

Všetky klimatické zmeny nebudú nakoniec nepriaznivé. Niektoré časti sveta postihujú častejšie alebo vážnejšie suchá či záplavy, naproti tomu iné oblasti, napríklad subarktické, sa môžu stať obývateľnejšími. I tam však pravdepodobná rýchlosť zmeny spôsobí problémy v oblastiach roztvárajúceho permafrostu dôjde k veľkým škodám na budovách a stromy subarktických lesov, podobne ako kdekoľvek inde, budú potrebovať čas k adaptácií na nový klimatický režim.

O skutočnosti globálneho otepľovania a o zmene klímy v závislosti na ľudských aktivitách sú odborníci presvedčení. Podstatná neistota sa však týka veľkosti otepľovania a rozmanitosti jeho dôsledkom v rôznych častiach sveta. Existujú síce niektoré náznaky, ale vedci doposiaľ nemôžu uviesť väčšie množstvo detailov o tom, ktoré oblasti budú najviac ovplyvnené a akým spôsobom.

Globálne otepľovanie už teraz zabíja niektoré živočíšne druhy

SITA, 22. november 2006

WASHINGTON 21. novembra (SITA/AP) - Živočíšne a rastlinné druhy začali v dôsledku globálneho otepľovania vymierať alebo meniť sa rýchlejšie, ako sa predpokladalo. Vyplýva to z analýzy stoviek vedeckých štúdií. Rýchlosť, akou dochádza k adaptácii, prekvapuje aj biológov a odborníkov v oblasti ekológie. Podľa analýzy mnohých štúdií v dôsledku klimatických zmien vymrelo už najmenej 70 druhov žiab, prevažne tých, ktoré obývali horské oblasti, pretože nemali kam utiecť pred zvyšujúcou sa teplotou. Vážne ťažkosti má 100 až 200 živočíšnych druhov, ktoré žijú v studených oblastiach, napríklad tučniaky a polárne medvede.

"Vidíme vymieranie druhov," povedala biologička Texaskej univerzity Camille Parmesanová, ktorá je autorkou analýzy. "Je to realita. Nejde len o tušenie biológov. Deje sa to." Jej analýzu 866 vedeckých štúdií zverejnila Ročenka o prehľade ekológie, evolúcie a náuke o triedení. Parmesanovej analýza poukazuje na trendy, podľa ktorých sa živočíchy, ktoré majú tú možnosť, sťahujú na sever, rastliny skôr kvitnú a zvyšuje sa počet hmyzu a parazitov. Parmesanová upozorňuje aj na skoršie kvitnutie čerešní a skoršiu úrodu hrozna, či na to, že 65 druhov vtákov žijúcich v Británii začína znášať vajíčka o 9 dní skôr ako pred 35 rokmi.

Parmesanová a ďalší vedci takéto zmeny predpovedali, ale ona sama bola prekvapená nájdením dôkazov, že sa to už deje. Aj Douglas Futuyma, profesor ekológie a evolúcie na Štátnej univerzite v New Yorku hovorí, že ide o naliehavý problém. Deti, ktoré dnes majú desať rokov, podľa jeho názoru budú vo veku 50 alebo 60 rokov žiť vo veľmi odlišnom, desivom svete. Kým štúdie z uplynulých rokov poukazovali na problémy určitých druhov alebo zemepisných oblastí, Parmesanová urobila komplexnú analýzu vytvárajúcu obraz zmien vyvolaných globálnym otepľovaním, povedal Chris Thomas, profesor biológie z anglického Yorku.