referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Eugénia
Piatok, 18. septembra 2020
Ničenie dažďových pralesov
Dátum pridania: 03.05.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: whack
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 108
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 5.8
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 9m 40s
Pomalé čítanie: 14m 30s
 
Tropický dažďový prales je najzložitejší a najrozmanitejší ekosystém na Zemi. Tvoria ho stromy mnohorakých druhov a žije v ňom vyše polovica všetkých druhov rastlín, hmyzu a zvierat sveta – odhaduje sa až 30 miliónov druhov. Len asi 2 milióny z nich bolo doposiaľ popísaných, alebo podrobnejšie preštudovaných. Iba Amazonská džungľa je domovom asi milióna rôznych zvierat a rastlín, vrátane 2500 druhov stromov, 1800 druhov vtákov a 2000 druhov rýb. V jednej rieke v Brazílií žije viac druhov rýb, než vo všetkých riekach v Spojených štátoch. Na jednom hektári pralesa môže rásť až 400 druhov stromov. Tento obrovský počet stromov poskytuje nesčísliteľné množstvo kombinácií úkrytov pre obyvateľov pralesa. Oblasť s rozlohou 10 km² môže obývať 125 druhov cicavcov, 100 druhov plazov, 400 druhov vtákov a 150 druhov motýľov. Takto vzniká ohromné množstvo biospoločenstiev. Niektoré z druhov sa pritom obmedzujú iba na jednu oblasť, iné možno nájsť na veľkých územiach. Podklad väčšiny pralesov tvorý tenká povrchová vrstva pôdy, zriedkakedy presahujúca hĺbku 5 cm. Rastliny a živočíchi žijú spolu v simbióze a tak tvoria jeden životaschopný celok. Ak sa však nejaký článok „stratí“, má to dopad na celé spoločenstvo.

Väčšina výživných látok pre rastliny pochádza z organickej hmoty, ktorá pokrýva pôdu pralesa. Táto hmota sa skladá z listov, haluzí a drobných, uhynutých živočíchov. Vďaka stálemu teplu a vlhkosti, ale aj pôsobením mnohých organizmov, sa táto vrstva veľmi rýchlo rozkladá. Všetko je recyklované. Prostredníctvom transpirácie a odparovania baldachínu horných vrstiev prales zúžitkuváva až 75% vody zo zrážok. Oblaky, ktoré pri procese transpirácie a odparovania vznikajú, prales opäť zavlažujú. Stromy plnia neoceniteľnú úlohu pri znovuvytváraní kyslíka do atmosféry. Nie nadarmo sa o pralesoch hovorí ako o pľúcach Zeme.

Pralesy spĺňajú aj iné životne dôležité úlohy, ako je regulácia dažďových zrážok, regulácia teploty, ochrana proti erózií pôdy. Tieto veci si ľudia zriedkakedy uvedomujú. Prales je totiž zdrojom potravy a materiálu na prežitie pre jeho domorodých obyvateľov. Okrem toho je aj svetovou lekárňou. Štvrtina všetkých liekov je vyrobená z druhov rastlín, ktoré rastú iba v pralesoch, taktiež z mnohých pralesných živočíchov sa získavajú potrebné protilátky a sekréty. Aj keď pralesy vykonávajú života dôležité funkcie pre celú Zem, ich hodnota je často prehliadaná, alebo musí ustúpiť krátkozrakým potrebám kapitálu a ziskuchtivosti. Chamtivosť a sebectvo žiaľ stále prevládajú.

Dnes pralesy pokrývajú 5% zemského povrchu. Pred 100 rokmi to bolo ešte 12%. Ničenie dažďových pralesov ide ruka v ruke s rastúcou industrializáciou, problémom populačnej explózie a rozširovania globálneho kapitalizmu. Úbytok dažďových pralesov nemožno chápať oddelene od ostatných problémov sveta, pretože práve s týmito problémami je problém ničenia pralesov úzko spätý.

Každý rok zmizne z povrchu Zeme 130.000 km² pralesov. Je to plocha väčšia ako rozloha Anglicka. Toto číslo však nezahrňuje plochy, ktoré boli postupne devastované, alebo iba čiastočne vyťažené a zmenili sa na nekvalitný porast. Totiž, ak sa vyrúbe v pralese malá plocha, veľmi rýchlo sa obnový, ak sa však v pralese vyrúbe alebo vypáli väčšia plocha, prales sa len veľmi ťažko obnový. Pokiaľ by sme brali do úvahy aj toto, výsledné číslo by sa zdvojnásobilo. Ak bude ničenie v tomto rozsahu pokračovať, svet bude bez pralesov za 40 rokov. Bohužiaľ všetko nasvedčuje iba tomu, že tento trend bude naďalej stúpať.

Dnes je už ohrozený celý ekosystém. Vedci varujú, že by to bola najväčšia biologicko-ekologická katastrofa, akú kedy človek spôsobil. Prečo však dažďové pralesy tak rýchlo miznú?

Medzi hlavné príčiny patrí pôda, drevo a hamburgery. Rozvojové krajiny chudobné na poľnohospodársku pôdu sú pod tlakom pôžičiek a splácania dlhov nútené pestovať plodiny na vývoz. Na obrovské plochy sú sadené monokultúrne plodiny určené na export. Tie sú skupované západnými krajinami za nízke ceny, pričom obyvatelia rozvojových krajín sami nie sú potravinovo zabezpečený. Komodity pre nich je potrebné skupovať za oveľa vyššie ceny, ako predajná cena nimi prestovaných potravín. Takto sú štáty potravinovo závislé na krajinách bohatého severu a ich dlhy sa len neustále zvyšujú. Toto je príčina hladu v treťom svete. Okrem toho sa pri pestovaní monokultúrnych plodín používajú chemické hnojivá a pesticídy vo vysokých dávkach, ktoré vyčerpávajú a zamorujú pôdu a napomáhajú erózii pôdy a ničia biomasu, ktorá pred tým v pôde žila. Celých 80% toho, čo jeme, má svoj pôvod v tropoch, napr. sója z Brazílie pokrýva 30% poptávky Európskeho spoločenstva. Od roku 1965 sa rozloha sójových polí zväčšila 20x a teraz predstavuje asi 18% brazílskej poľnohospodárskej pôdy. Roľníci a chudobný bezzemkovia vyrubujú a vypaľujú časti pralesa, aby získali svoje podiely. Následky sú však deštruktívne pre prales, aj pre farmárov.

Prales možno vytvára ilúziu, že v ňom bude rásť čokoľvek. To sa však veľmi rýchlo zmení. Tenká vrstva úrodnej pôdy je čoskoro vyčerpaná natoľko, že už sa v nej nedá čosi pestovať. Pôda eroduje a mení sa na púšť. Tento proces sa opakuje každé 2 roky po získaní nových polí a tak roľníkom neostáva nič iné ako vyrúbať či vypáliť ďalšiu plochu hlbšie do pralesa. Nemajú však žiadnu ľahšiu formu roľníctva na výber, v boji o prežitie je ochrana pralesa prílišný luxus. Na svete je okolo 200 miliónov roľníkov živiacich sa takýmto spôsobom. Na svedomí majú každoročne 50% zmiznutej plochy.

Ďalšou významnou príčinou odlesňovania je chov dobytka. Kým jedny vytínajú prales, aby mohli pestovať plodiny, iný to robia pre potreby získania pastvín. V strednej a južnej amerike je chov dobytka najhlavnejšou príčinou odlesnenia. Pasienok, ktorý vzíde z popola dažďového pralesa, dokáže sítiť dobytok nie viac ako 5 rokov. Potom treba ďalšie pastviny. Mäso z dobytka paseného na týchto pasienkoch obvykle končí v USA alebo v Európe, v sieti reštaurácií s rýchlym občerstvením. Taktiež aj veľa plodín, ktoré sa pestujú na vývoz, slúži na výkrm dobytka – sója z Brazílie, tapioka z Thajska, atď. Len v Kostarike je každoročne zničených 70 000 hektárov pralesa iba preto, aby sa získali pastviny. Premieňať dažďový prales na hamburgery nepochybne prináša nadnárodným spoločnostiam zisk, ide však nepochybne o najnehospodárnejší systém výroby potravín, aký ľudstvo vymyslelo. Po káve a banánoch je mäso treťou položkou na zozname vyvážaných potravín rozvojových štátov na západný trh.

Vážna príčina miznutia dažďových pralesov je aj drevorubačstvo. Vlády s nedostatkom financií ľahko predávajú právo na výrub pralesa nadnárodným spoločnostiam. V mnohých prípadoch je to jeden z mála dostupných zdrojov na získanie peňazí a tým aj prostriedkov na splácanie zahraničných dlhov. Každý rok drevorubačské spoločnosti vyrúbu 45 000 km² pralesa, pričom treba dodať, že ide väčšinou o ťažbu holorubnú. Takto prichádza o svoj domov mnoho živočíchov, nehovoriac o rastlinstve, ktoré je ničené mechanizáciou. 2/3 plochy sú tak zdevastované, že sa už neobnovia. Spoločnosti sa síce chvália „ozdravovacími programmi“, ale tie sú skôr vínimkou. Okrem toho sa vysádza iba zopár druhov stromov, ktoré v žiadnom prípade nemôžu nahradiť biologickú rozmanitosť a pestrosť predtým zdevastovaných území. Stromy takto ani nie sú sadené pre zachovanie pralesa, ale pre možnosť opätovného využívania územia pre potreby spoločností. Ide totiž o rýchlo rastúce druhy stromov, ktoré budú o pár rokov opäť využité za účelom získania drevného materiálu. Drevo, predovšetkým drahé exotické drevo, ide na export najmä do Japonska a do západných krajín, kde sa využíva na výrobu nábytku, umeleckých predmetov, ďalej na obklady, okenné rámy a iné stavebné časti.

Keď stromy horia, uvoľňuje sa z nich oxid uhličitý a oxid uhoľnatý. Oxid uhličitý vytvára v atmosfére skleníkový efekt, ktorý vedie ku globálnemu otepľovaniu. Oxid uhoľnatý je hlavná zložka nachádzajúca sa v smogu. Vypaľovaním pralesov sa koncentrácia oxidu uhličitého v atmosfére zdvojnásobila. Vypaľovanie pralesov má vyše 35%-ný podiel na emisiách oxidu ohoľnatého. Vypaľovanie v amazonskej oblasti prerástlo do takých rozmerov, že sa celé mestá dusili pod mrakmi dymu, ktorý sa šíril až do ďalších štátov. Podľa údajov zo satelitu vzrástlo vypaľovanie v amazonskej oblasti o 28%.

Ničenie dažďových pralesov podporuje aj Svetová banka (WB) a Medzinárodný menový fond (IMF) a to podporami a dotáciami „rozvojových projektov“ (Ako výstavba ciest a priehrad v pralesoch... Napr. v Brazílii bolo zaplavených 220 000 hektárov pralesa, kvôli projektu Tucurui...) a ich spoluprácov s vládami krajín a ich presídlovacími programmi v rámci získania novej hospodárskej pôdy: v Indonézii bolo viac než 3.6 miliónov Javanských roľníkov poslaných do hustých lesov na riedko osídlených ostrovoch Archipelagu, pričom treba dodať, že nie všetci tam išli dobrovoľne... Tento presídľovací program ohrozuje najmenej 3.3 miliónov hektárov tropického pralesa, pričom to nie je určite konečné číslo. V Brazílii je podobná kolonizácia zodpovedná za 17% škôd spôsobených pred tridsiatimi rokmi (od vtedy už čas pekne pokročil...).

Ochrana pralesa je veľmi ťažká. Určité možnosti sa naskytujú v podobe prírodných rezervácií a národných parkov, ale tie sa obmedzujú iba na malú časť územia – chránených je asi 8% z pralesov, pričom mnohé z týchto rezervácií a parkov sú iba na papiery, keďže nie sú k dispozícií peniaze, ani ľudia... Záchrana dažďových pralesov vyžaduje medzinárodnú spoluprácu a celosvetové riešenia. Na začiatku 90-tych rokov vyvíjali enviromentálne a ochranárske hnutia a skupiny tlak na OSN. Riešenie tohoto problému videli vo vyhlásení dažďových pralesov za spoločné bohatstvo. Neuspeli. Riešenie tohoto problému vzhľadom ku globálnosti bohužiaľ ostáva na „mocných“ tohoto sveta, no tí nejavia záujem o túto problematiku.

Eko-ochranárske organizácie sa snažia urobiť, čo je v ich silách, avšak ich pôsobenie je väčšinou iba lokálne. Na riešenie tohoto problému by bolo treba oveľa viac. Nie sú to chudobní roľníci a bezzemkovia, ktorí ničia prales ale globálny kapitalizmus v celej jeho zvrátenej podobe. Pokiaľ bude mať chamtivosť a bezohľadnosť úzkej elity prednosť pred potrebami sveta, vyhliadky sú viac než pesimistické. V systéme, kde sú hlavnou prioritou peniaze a moc, tomu ani nemôže byť inak. V našich podmienkach je formou boja predovšetkým bojkot. Ide predovšetkým o potraviny a výrobky z rozvojových krajín a krajín tretieho sveta. Regionálne družstvá, LETS systémy, čo najväčšia sebestačnosť – tam je cesta.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.