Koncentrácie prízemného ozónu narastajú v dôsledku emisií CO, NOx a uhľovodíkov (NMVOC), ktorých veľmi významným zdrojom sú výfukové plyny, spaľovanie fosílnych palív a pri NMVOC aj používanie rozpúšťadiel.
N2O sa dostáva do atmosféry z viacerých malých zdrojov. Najvýznamnejším sa javia emisie z pôdy (prebytky dusíka ako dôsledok intenzívneho hnojenia a nevhodných agrotechnických postupov). Zdrojom emisií je aj spaľovanie palív, niektoré priemyselné technológie, veľkochovy dobytka a odpadové vody. Celosvetová antropogénna emisia sa odhaduje na 3-7 mil. ton N/rok. Prírodné zdroje sú asi 2x väčšie ako antropogénne. N2O je odbúravaný hlavne fotolyticky v stratosfére.
2. Zmena klímy
Teplota na zemskom povrchu sa výrazne mení v priebehu dní, ročných období a na rôznych miestach planéty v dôsledku skleníkového efektu. Predpokladá sa, že v dôsledku vzrastu koncentrácie skleníkových plynov vzrastie priemerná teplota na zemskom povrchu. Modelové výpočty ukazujú vzrast teploty o 1,5-4,5 °C pri zdvojnásobení koncentrácie CO2. Nie je jasné, podľa akej trajektórie bude rast koncentrácie skleníkových plynov prebiehať, pretože to záleží na vývoji ich emisií v svetovom merítku, takže sa nedá presne povedať, kedy ku zdvojnásobeniu dôjde. Je však takmer isté, že v najbližších 2-3 desaťročiach emisie CO2 a ďalších plynov globálne vzrastú. Predpokladané oteplenie môže mať veľmi vážne následky pre celú pozemskú biosféru a pre mnohé ľudské činností. Nejde totiž len o oteplenie, ale o celkovú zmenu klímy, zmenu celého klimatického režimu, ktorý predstavuje veľmi jemne vyvážený systém s dvoma veľkými subsystémami, atmosférou a oceánmi a mnohými ďalšími menšími subsystémami. Zmena môže znamenať okrem iného náhlu zmenu morských prúdov alebo monzúnov, čo by malo pre ľudstvo katastrofálne následky. Takmer určite bude sprevádzaná častejším výskytom extrémnych situácií: vĺn extrémne horúcich období, ale aj mrazov, silných vetrov a dažďov či obdobiami súch. Zvlášť významný bude takmer určite vplyv na vodné zrážky, ktoré v niektorých oblastiach môžu výrazne poklesnúť. V kombinácií s oteplením sa môžu výrazne znížiť riečne prietoky.
Jedným z veľmi hrozivých sprievodných javov môže byť stúpnutie hladiny oceánov. V tejto otázke sú zatiaľ predpovede neisté, avšak sa nedá vylúčiť zvýšenie hladiny oceánov až o niekoľko desiatok centimetrov a vo vzdialenejšej budúcnosti aj metrov. Oteplenie určite prinesie vyšší objem vody v oceánoch v dôsledku zvýšenia ich teploty a termálnej rozpínavosti. K tomu by mohla prispieť voda z roztopených ľadovcov. Stúpaním hladiny morí a oceánov sú najviac ohrozené malé ostrovné štáty, ale aj rozsiahle, často veľmi husto osídlené nížiny.
Z hospodárskych činností pravdepodobne priamo utrpí poľnohospodárstvo, ktoré je veľmi citlivo adaptované na súčasné klimatické podmienky, a každé, i malé zmeny budú znamenať nutnosť novej adaptácie, ktorá vôbec nebude jednoduchá.
Hrozba zmeny klímy sa považuje za vôbec najvážnejšie ohrozenie životného prostredia vo svetovom merítku.
3. Rámcové zmluvy
Svetové spoločenstvá si tieto nebezpečia uvedomujú stále intenzívnejšie a v posledných rokoch akcie, ktoré by mali túto hrozbu odvrátiť, narastajú na intenzite. V roku 1992 bola v Rio de Janeiro podpísaná Rámcová zmluva o zmene klímy, v ktorej sa štáty zaviazali čo najviac obmedzovať emisie skleníkových plynov a podniknúť aj ďalšie akcie na odvrátenie hrozby zmeny klímy. Dlhšiu dobu sa vcelku nič nedialo, prielom priniesol až rok 1997, kedy bol v decembri v japonskom Kjóte podpísaný protokol, ktorý obsahuje právne záväzné limity pre emisie šiestich chemických látok, najmä však CO2, ktoré sú zodpovedné za globálne otepľovanie klímy.
Dokument ratifikovalo 141 krajín, vrátane 30 priemyselných, zachránila ho však až ratifikácia v Rusku koncom minulého roka. Bez nej by sa nepodarilo splniť podmienku, aby protokol ratifikovalo najmenej 55 krajín, ktoré zároveň predstavujú najmenej 55 percent celosvetových emisií skleníkových plynov.
Cieľom protokolu je v období 2008-12 znížiť celkové emisie škodlivých plynov o 5,2 percenta oproti úrovni z roku 1990. Keďže od protokolu po jeho podpise odstúpili USA a Austrália, ktoré ako vyspelé krajiny patria medzi najväčších znečisťovateľov ovzdušia, vedci pochybujú o možnosti splniť tento cieľ. Odhadujú, že bez týchto dvoch krajín sa do roku 2012 podarí znížiť emisie len o dve až tri percentá. Problémom je tiež, že Kjóto neobsahuje právne záväzné ciele pre rozvojové ekonomiky ako Čína či India, hoci tieto patria dnes už k veľkým znečisťovateľom ovzdušia.
Vtedajšia 15-členná Európska únia spolu so Slovenskom, Českom, Estónskom, Lotyšskom, Litvou, Slovinskom, Rumunskom, Monakom, Lichtenštajnskom a Švajčiarskom sa pri dohode o protokole zaviazala znížiť emisie skleníkových plynov o 8% oproti roku 1990, Maďarsko a Poľsko o 6%.
