Odpady

Pod pojmom odpady si predstavíme niečo nepotrebné, nepoužiteľné, čo treba iba vyhodiť. Opak je pravdou. S odpadmi sa človek stretáva odjakživa. V dobách lovcov -zberačov to boli kosti z ulovených zvierat či zvyšky jedla. Príroda sa s tým vedela vysporiadať. Postupne, ako sa vyvíjala ľudská spoločnosť, narastalo aj množstvo odpadov. V 60. rokoch 20. storočia nastal boom odpadov. Začali sa vo veľkom vyrábať a používať plasty. V súčasnosti sa hovorí o konzumnej spoločnosti – kupujeme aj to, čo nepotrebujeme, a to, čo nepotrebujeme, skôr či neskôr vyhodíme. Vzťah odpad -človek sa končí odhodením nepotrebnej veci do smetného koša. Odpady majú dnes viaceré škodlivé účinky na životné prostredie, zdravie ľudí i na našu ekonomiku.

Druhy odpadov:

• Komunálny odpad:
  - stretávame sa s ním denno-denne. Patria sem bežné odpadky, napr. zvyšky potravín, kuchynský odpad, odpad po drobných stavebných opravách, odpad z kúrenia, no najväčší podiel tejto skupiny tvoria plastové obaly a najrôznejšie kovové, sklenené, drevené a papierové odpadky. Sú objemné, väčšinou sa skladujú na mestských skládkach alebo spaľujú. Sú vhodné na recykláciu.
• Organické odpady:
  - pôvod majú v mäsokombinátoch, obchodných a reštauračných zariadeniach, kožušníctve, výrobe a skladovaní potravín, liekov alebo krmív. Môžu obsahovať choroboplodné mikroorganizmy, sú dobrým prostredím na liahnutie múch, a s tým je spojené kvasenie a hnitie. V okolí organických odpadov sa môžu nachádzať hlodavce. Zvláštnu pozornosť je nutné venovať biologickému odpadu z nemocníc a zdravotníckych oddelení. Zneškodňujú sa v spaľovniach, kafilériách alebo zakopávaním na vyhradenom mieste. Je veľmi nebezpečné zneškodňovať ich s komunálnym odpadom na skládkach, hlavne ak by sa k nim dostali deti alebo iné nepovolané osoby.
• Toxické odpady:
  - sú veľmi nebezpečnou skupinou látok, pretože ohrozujú zdravie človeka, ničia rastliny a živočíchy. Medzi najtoxickejšie patria polychlórované dioxíny, furány a bifenyly, ktoré vznikajú pri spracovaní chemických látok a pesticídov obsahujúcich chlór, pri bielení papiera elementárnym chlórom či pri výrobe PVC. Do prostredia sa najviac dostávajú zo spaľovní odpadu. Toxické odpady sa ukladajú na vyhradené skládky, predtým je však potrebné zneškodniť ich toxické účinky alebo ich chemicky zmeniť tak, aby neznehodnotili povrchovú ani pozemnú vodu a aby nemohlo dôjsť ani k náhodnej otrave ľudí alebo zvierat.
• Rádioaktívny odpad:
  - je nebezpečný podobne ako toxické látky. Na rozdiel od nich, rádioaktívne účinky pretrvávajú niekoľko sto až tisíc rokov. Pochádza najmä z jadrových elektrární. Existujú vo všetkých konzistenciách – plynné, kvapalné, tuhé. Ukladať možno len tuhé odpady. Plynné exhaláty s obsahom rádioaktívnych látok musia prechádzať filtrami, kde sa splodiny odchytia a koncentrujú. Filtre potom predstavujú súčasť tuhého rádioaktívneho odpadu. Kvapalné sa chemicky spracúvajú, zahusťujú a upravujú najčastejšie bitumenáciou alebo cementáciou. Bitumenácia - kvapalný rád. odpad sa rovnomerne rozptýli v roztavenom bitumene, táto zmes sa zaleje do pozinkovaných oceľových sudov a nechá sa stuhnúť. Cementácia – kvapalný rád. odpad sa viaže na cement a vznikajú pevné betónové bloky.
  
  Rádioaktívne odpady sa uskladňujú v tzv. pohrebiskách rádioaktívnych látok, kde je nutné zabezpečiť tienenie gama žiarenia a merať rádioaktivitu v okolí.

Skládkovanie: prevažná väčšina odpadov na Slovensku končí na skládkach, aj keď sa skládky všeobecne považujú za najhorší spôsob nakladania s odpadom, ktorý by mal byť tým posledným riešením. Nebezpečné nie sú len obávané divoké skládky, hrozbu v sebe skrývajú aj skládky riadené. Skládkovanie odpadov na riadených skládkach sa nemôže považovať za trvalé zneškodnenie. Rozkladné procesy vo vnútri skládky prebiehajú nesmierne pomaly, pretože je tam nevhodná klíma pre rozkladné mikroorganizmy.

Bariéry, ktoré sa používajú na izoláciu skládky, majú obmedzenú životnosť (maximálne niekoľko desiatok rokov). Kvôli spomalenému procesu rozkladu začne byť skládka nebezpečná hlavne po ukončení životnosti izolácií. Preto dlhodobo hrozí vyplavenie nebezpečných látok do podzemných vôd a pôdy. Skládka poškodzuje miestne druhy zvierat a rastlín, zaberá úrodnú pôdu, alebo časť prírody a zohyzďuje okolitú prírodu. Jednou z najhorších vecí v systéme skládkovania je miešanie veľkého množstva rozdielnych látok. Vzniká tak nebezpečný bioreaktor, v ktorom prebiehajú nové chemické reakcie a tvoria nové zlúčeniny, z ktorých dodnes veľké množstvo nepoznáme. Pri biologických procesoch vo vnútri skládky vzniká plyn metán, spôsobujúci klimatické zmeny a ktorý môže so vzduchom vzplanúť, vybuchnúť a spôsobiť požiare. Tie sú bežným javom na skládkach a dochádza k nedokonalému horeniu. Pri ňom sa uvoľňujú škodlivé látky ako dioxíny, furány, ťažké kovy a ďalšie látky. Na Slovensku sa viac preferuje skládkovanie, pretože je to ekonomickejší spôsob zneškodňovania odpadov- hoci na úkor životného prostredia.


Spaľovanie: spálením sa zníži objem odpadu o cca 80-90 %. Spaľovaním tuhých nebezpečných odpadov možno získať paru pre rozličné technologické procesy a teplo na ohrev technologickej alebo úžitkovej vody. Za desať rokov prevádzky sa ušetrí až milión ton uhlia. Ďalšou prednosťou oproti skládkovaniu sú menšie nároky na plochy skládok, možnosť zneškodnenia vysoko-toxických i biologicky nerozložiteľných odpadov. Na druhej strane však spaľovňa skoncentruje množstvo škodlivých látok, hmota sa neničí, mení sa iba chemické zloženie a toxicita spaľovaných zlúčenín. Do ovzdušia unikajú mnohé škodlivé látky: napr. ťažké kovy, ftaláty, dioxíny, furány a ďalšie. Dioxíny a furány v prírode odolávajú rozkladu, akumulujú sa v tukovom tkanive. Spaľovne na likvidáciu nebezpečných odpadov obsahujú spravidla rotačnú spaľovaciu pec, doplnenú dohrievaciou komorou. Rozsah pracovných teplôt je 900 – 1300 °C. Spaliny prechádzajú systémom čistenia, ktorý pozostáva z troch stupňov – dvoch suchých a jedného mokrého. Škvara sa odváža na skládku a prachový popolček, ktorý je toxickejší než škvara sa zneškodňuje na základe hodnotenia chemickej analýzy. Na výstavbu spaľovne sú potrebné obrovské počiatočné finančné náklady. Aby sa investície vrátili, je spaľovňa závislá na prísune veľkého množstva odpadov. V miestach, kde sú veľkokapacitné spaľovne, sa preto nerozvíjajú iné programy triedenia odpadov pre recykláciu, kompostovanie, opätovné využívanie.

Recyklácia: týmto spôsobom by sa mali nepoužiteľné veci vyrobiť znovu. Recykláciou sa šetrí prostredie a prírodné zdroje. Oproti likvidácii ušetrí prírodné zdroje, energiu, zníži množstvo odpadov. Odborné štúdie dokázali, že recykláciou sa ušetrí viac energie, ako môžeme získať spaľovaním. Recyklovaním 1 tony starého papiera sa pri výrobe ušetrí 500 – 600 kWh elektrickej energie. Aby sme mohli recyklovať, musíme najprv vytriediť jednotlivé zložky pri zdroji – doma, v práci, škole. Zmiešaním odpadov ich znečistíme a znemožníme ich ďalšie využitie. Recyklácia začína naším triedením na jednotlivé zložky – papier, sklo, kovy, textil, plasty a časť nebezpečných odpadov. Odtiaľ putujú do papierní, sklární, železiarní ..., kde ich použijú ako surovinu na výrobu nových výrobkov.

Ekonomický prínos recyklácie a triedeného zberu je:

• Úspora primárnych surovín a energie, finančných nákladov na ne
• Úspora miest na skládkach odpadov
• Zníženie zaťaženia životného prostredia a zdravia ľudí pri ťažbe primárnych surovín a pri zneškodňovaní odpadov
• Recyklácia uvoľní tisíce hektárov na zmysluplnejšie využitie

Jedným z najhoršie recyklovateľných materiálov sú plasty, pretože sa na trhu vyskytujú v mnohých podobách. Môžu sa recyklovať len na produkt s nižšou kvalitou – plastová PET fľaša od nápojov sa môže len vyčistiť, rozomlieť na malé kúsky a použiť ako vypchávka do kresiel. Značné množstvo plastového odpadu napriek tomu ostane nevyužité, pretože jeho zostatková cena je zanedbateľná.

Naopak recyklácia kovov je v porovnaní s plastmi ekonomicky oveľa výhodnejšia. Čím je kov drahší, ako napríklad zlato a striebro, tým viac sa ho oplatí recyklovať. To platí aj o hliníku, pretože pri jeho výrobe z bauxitu sa vynakladá obrovské množstvo energie.

Odpadový papier sa rozomieľa na kašu, čistí, bielením sa zbavuje tlačiarenskej farby a špiny a rovnakým technologickým spôsobom ako pri dreve a handrovine sa z neho vyrába nový papier. V Japonsku predstavuje recyklovaný papier asi polovicu produkcie.

Kompostovanie: je mimoriadne šetrný spôsob zneškodňovania odpadov z poľnohospodárstva a domácností, ktoré sú kvantitatívne najvýznamnejšou skupinou odpadov. Kompostovaním v blízkosti zdroja sa dá ušetriť v niektorých prípadoch až polovica poplatkov za odvoz a likvidáciu odpadov. Ďalším prínosom je ušetrenie financií za nákup hnojív alebo pestovateľských substrátov či už na zazeleňovacie práce v obci, pestovanie v záhrade alebo v domácnosti. Rovnako je kompostovanie považované za optimálne riešenie v nakladaní s kalmi z čističky odpadových vôd a hnojnými odpadmi z poľnohospodárskej výroby, ktoré sú potencionálne rizikové z mikrobiologického hľadiska. Správnymi kompostovacími postupmi je možné tieto riziká eliminovať. Je to najstaršia a najpoužívanejšia recyklačná technológia. Kompostovanie je riadený, prevažne aeróbny mikrobiálny proces, v priebehu ktorého sú organické odpady premieňané na orgáno-minerálne hnojivo- kompost. Vyzretý kompost je vysoko stabilné hnojivo, čo znamená, že živiny v ňom obsiahnuté sú do pôdy uvoľňované len veľmi pomaly, takže nehrozí ich vylúhovanie do podzemných vôd. Táto premena organických látok prebieha rovnakým spôsobom ako v pôde, ale môžeme ju technologicky ovládať a získať čo najväčšie množstvo humusu v čo najkratšom čase. Kompostovanie sa skladá z niekoľkých operácií: odpady sa najprv triedia, oddelia sa nekompostovateľné časti, k nevytriedeným odpadom sa pridá rašelina, uhoľný odpad, kaly z čistiarní, obsahujúce mikroorganizmy a živé priemyselné odpady. Takáto zmes sa kompostuje, upravená hromada odpadu sa prekryje asi 20 cm vrstvou zeme.

Metanizácia: je najefektívnejšie zúžitkovanie rôznych kalov s vysokým obsahom vody, kde je spaľovanie nerentabilné. Konečným produktom je biomasa, využívaná ako hnojivo v rastlinnej výrobe a bioplynu s obsahom metánu, ktorý možno využiť ako palivo.

Pyrolýza: je chemická deštrukcia organických látok teplom za neprítomnosti kyslíka. Pri pyrolýze vznikajú okrem plynných produktov aj kvapalné a tuhé produkty. Pyrolýzou sa likvidujú produkty najmä v závodoch na výrobu plastov, gumy aj pri likvidácii odpadov vznikajúcich po použití ich výrobkov.
ADTT – Accelerator Driven Transmutation Technology: je to nová technológia zneškodňovania jadrového odpadu. V preklade ADTT znamená Urýchľovačom riadená transmutácia. Ide o zmenu rádioaktívneho materiálu na materiál s nižšou rádioaktivitou, alebo až materiál stabilný.

Novovzniknutý materiál musí mať tieto vlastnosti:

1. Musí mať kratší polčas rozpadu alebo musí byť stabilný
2. Jeho toxicita musí byť čo najmenšia
3. Má byť relatívne ľahko a bezpečne skladovateľný klasickými postupmi
4. Nesmie byť zneužiteľný

Systém, ktorý sa pri prevádzke technológie používa, pracuje v podkritickom režime, teda je odstránený problém nekontrolovateľnej štiepnej reakcie. Systém si vyrobí potrebnú energiu, aby mohol pracovať a navyše produkuje energiu, ktorá sa po premene na elektrickú energiu môže využívať v distribučnej sieti.

Podstata:
- základom novej technológie je pôsobiť na materský materiál vonkajším vplyvom, a tým ho premeniť na iný materiál. Tento proces je možný len vtedy, ak sa materský materiál zmení vo svojej podstate, teda v samom jadre. Tým, že jadro atómu príjme novú časticu, dostáva sa do iného stavu, v ktorom bude vzbudené a bude sa snažiť z toho stavu dostať. Pri tejto zmene stavu sa materské jadro mení na nové jadro s novými vlastnosťami, a teda vzniká aj nový materiál. Častice, ktoré môžu takto na jadro pôsobiť, sú neutróny, fotóny, ale aj elektróny.

Odpady a zdravie:
- nemalo by byť žiadnym prekvapením, že bývanie v blízkosti skládok je zdraviu nebezpečné a nezáleží, či je to skládka tuhého komunálneho alebo nebezpečného odpadu. Skládky nebezpečného odpadu skladujú nežiadúce (nechcené) toxické zvyšky z výrobných procesov. Na druhej strane skládky komunálneho odpadu uskladňujú vyhodené výrobky, z ktorých boli mnohé vyrobené z toxických materiálov. Presakujúca voda (kvapalina) produkovaná vo vnútri týchto dvoch druhov skládok je chemicky identická. Mnoho výskumov sa venovalo vplyvu odpadov na zdravie človeka. Každý z nich došiel k záveru, že odpady majú vážne dôsledky na zdravie. Výskumníci taktiež podotkli, že presné mechanizmy nebezpečenstva zostávajú neznáme. Najbežnejšie oznamovaný dôsledok života v blízkosti skládok je nízka hmotnosť pri narodení a malá veľkosť u detí. Zvláštne nie sú ani vrodené poškodenia nervovej trubice, srdca a obehového systému.

Spaľovne odpadov sú spravidla najväčšími zdrojmi znečistenia dioxínmi (bodovo). Dioxíny už v minimálnych množstvách sú rakovinotvorné, poškodzujú imunitný systém, pohlavné orgány.

Niekoľko nápadov na znižovanie a recyklovanie odpadov:

1. Nekupujme to, čo skutočne nepotrebujeme. Tým znižujeme množstvo odpadov, šetríme prírodné zdroje a aj svoje peniaze
2. Opätovne používajme. Uprednostňujme vratné obaly a vyhýbajme sa jednorazovým a nadmerným obalom.
3. Uprednostňujme výrobky trvácne, s dlhou životnosťou, z recyklovaných materiálov a bez toxických látok.