Oxid uhličitý

Význam uhlíka je v prírode všeobecne známy. V rozmedzí rokov 1850 po súčastnosť sa koncentrácia atmosférického oxidu uhličitého zvýšila o 27 %. Najnovšie merania ukázali, že oceány absorbujú menšiu časť uhlíka (1.2 miliárd ton ročne), ale že významnejšiu časť absorbujú lesné porasty severnej pologule (okrem tropickej oblasti cez 3 miliardy ton ročne). Zalesňovanie veľkých plôch v miernom pásme by mohlo výrazne prispieť k obmedzovaniu vplyvu emisií oxidu uhličitého zo spaľovania fosílnych palív.

Vodná para 

Vodná para zohráva významnú úlhou pri skleníkovom efekte. Spomedzi skelníkových plynov je však jedinečná tým, že jej atmosférická koncentrácia závisí od teploty, ale len v malej miere od iných činiteľov. Preto sa normálne posudzuje skôr ako zložka klimatického cyklu, než ako samotný skleníkový plyn.

Metán

Metán je z niektorých aspektov najvýznamnejším skleníkovým plynom po oxide uhličitom. Analýzy vzduchových bublín, zachytené v ľadových jadrách ukazujú, že množstvo metánu prítomné v atmosfére sa v priemyselnej epoche viac ako zdvojnásobilo. Vyššie koncentrácie metánu v atmosfére zapríčiňujú skleníkové otepľovanie; vyššie teploty zvyšujú rýchlosť rozkladu. Metán je produkovaný baktériami v anaeróbnych podmienkach. Veľké množstvá metánu sú tiež neprístupne uzavreté v rašelinových močarinách pod zamrznutou arktickou tundrou, takže topenie večne zamrznutých oblastí by mohlo viesť k ďalšiemu uvoľňovaniu metánu. Hlavným procesom odstraňovania metánu z atmosféry je odbúravanie chemickou reakciou s radikálmi OH v dolnej atmosfére a stratosfére.

Oxid dusný

Tento plyn je známy aj pod označením rajský. Aj keď pochádza hlavne z vegetácie v prírode, vypúšťajú ho do ovzdušia v stále väčšom množstve i automobily a elektrárne na fosílne palivá. Určitá časť oxidu dusného sa do atmosféry dostáva aj z umelých hnojív, obsahujúcich dusík.

Ozón /prízemný/

V súčasných priemyselných spoločnostiach sa ozón vytvára aj v prízemnej vrstve pôsobením slnečného svetla na plynné škodliviny, akými sú uhľovodíky, oxidy dusíka a oxid uhoľnatý, emitované výfukovými plynmi automobilov. Vznikajúci takzvaný “fotochemický smog” je sám osebe nebezpečný pre životné prostredie a ozón ako ďalší produkt tohto procesu pôsobí ako skleníkový plyn v spodnej vrstve atmosféry.

Chlórofluórouhľovodíky (CFC)

Sú dôležité z dvoch celkom rozdielnych dôvodov – pretože sú veľmi účinnými skleníkovými plynmi a pretože majú dlhú životnosť. Aj keby boli emisie CFC hneď teraz celkom zakázané, súčasný obsah týchto plynov v atmosfére by podstatne prispieval k skleníkovému otepľovaniu v priebehu takmer celého budúceho storočia. Do roku 1990, ako vidno z obrázku 4, bol relatívny podiel CFC na antropogénnom skleníkovom otepľovaní odhadnutý na 24% - významný vplyv kategórie chemikálií, ktorá nebola až do 50. rokov vôbec emitovaná. Všetky CFC zaťažujúce atmosféru majú antropogénny povôd.