S tvrdým aj s mäkkým pancierom:

Korytnačky (Testudinata) sú plazy s charakteristickým pokryvom tela, ktorý sa nevyskytuje u žiadnej inej živočíšnej skupiny. Po našej planéte sa pohybujú už od polovice triasu, teda 200 miliónov rokov. Ich kosteno-rohovinový pancier tvoria dve časti. Chrbtová, obyčajne vyklenutá, sa nazýva karapax a plochá brušná plastrón. Obe sú buď pevne zrastené, alebo spojené pružným väzivom, pričom spredu zostáva otvor pre hlavu a predné nohy, vzadu na zadné nohy a chvost. Tieto časti tela môžu korytnačky v nebespečenstve zatiahnúť dnu.

Aj kostra sa na niektorých miestach líši od kostry ostatných plazov, ale aj iných zvierat. Pancier zrastá s rebrami, častami stavcov, prsnou kosťou a kľúčnymi kosťami. Lebka je malá a ústa bezzubé. Zuby nahrádza rohovinová obliečka čeľusti, podobne ako u vtákov. Ramenné a stehenné kosti sú tak ohnuté, že končatiny nesmerujú pod telo, ale do bokov. Korytnačky sa dožívajú vysokého veku. História hovorí, že roku 1777 daroval anglický kapitán James Cook korytnačku domorodcom na ostrove Tonga. Žila až do roku 1966, čiže mala najmenej 189 rokov.

S obľubou žerú huby a lesné plody a vyhľadávajú aj zdochliny, z ktorých obhrýzajú rozkladajúce sa mäso. Chytajú aj hmyz, a preto ich chovajú aj v domácnostiach. Po prebudení zo zimného spánku sa hneď na jar rozmnožujú. Do jamky ktorú si sama vyhrabala, nakladie samička 4 až 5 vajíčok.

Korytnačka zelenkastá (Testudo hermanni)

V južnej Európe sa stretávame s viacerými druhmi korytnačiek. Medzi najznámejšie patrí korytnačka zelenkastá, predtým nesprávne nazývaná grécka, korytnačka žltohnedá (Testudo graeca), pôvodne opísaná z Pyrenejského polostrova. Korytnačka zelenkastá sa živí zelenými výhonkami, plodmi, hmyzom a niekedy aj zdochnutých zvierat. Kedysi boli obdiva tieto druhy veľmy hojné. Ale vďaka chamtivosti a zlej starostlivosťi mnohýchm"ilovníkov" korytnačiek, ktorí ich húfne zo Stredomoria vyvážajú, sa ich počty neustále zmenšujú. Podľa úradných záznamov sa z Juhoslávie za jediný rok vyviezlo do Nemecka 2 milióny korytnačiek. V severnej Afrike a v Španielsku je už korytnačka žltohnedá na zozname chránených druhov.

Korytnačka karolínska (Terrapene carollina)

Tak, ako sú v Európe populárne predchádzajúce dva druhy korytnačiek, v USA a v južnej Kanade je to korytnačka karolínska. Jej nezvyčajný plastrón je rozdelený na dve časti, a tak sa môže vpredu aj vzadu úplne pritisnúť ku karapaxu. Korytnačka sa tak uzavrie ako do nejakej škrupiny či škatule. Tento druh korytnačky sa zdržiava hlavne na suchu, ale nevyhýba sa ani vlhkým miestam. Za silného slnečného žiarenia sa schovávajú do tieňa alebo zahrabávajú do zeme a viliezajú až na súmraku. Živia sa rastlinnou, ale aj živočíšnou potravou.

Južná časť Severnej Ameriky je domovom dvoch veľmi podobných, pekne sfarbených korytnačiek-Chrysemys picta a Chrysemys cinerea. Oba druhy žijú vo vode a veľmi dobre plávajú. Často kormidlujú len s jednou nohou, kým druhú si schovajú pod pancier. Inač sú to veľmi čulé, dravé, ale aj veľmi chúlostivé korytnačky, ktoré vyžadujú veľké teplo, dostatok slnka a vhodnú potravu. Ak sú chované doma, musí sa im slnečné žiarenie nahrádzať horským slnkom. Pestro sfarbené mláďatá patria medzi najkrajšie akváriové zvieratá. Po vyliahnutí merajú asi 2,5 cm a majú takmer kruhový pancier. V 2-3 rokoch sú asi 8 cm veľké a postupne strácajú pestré sfarbenie. Vtedy už začínajú loviť aj väčšiu korisť, napríklad ryby. Dospelé exempláre merajú asi 30 cm a ich pôvodný pestrofarebný šat už dávno ustúpil nevýraznej zelenohnedej farbe. V prírode tieto korytnačky cez zimu spia. V južných oblastiach len krátko, na severe až pol roka. Zo zimného spánku sa prebúdzajú, keď teplota vody stúpne nad 10 °C. S mäkkým pancierom je len Trojpazúrka hryzavá (Trionyx ferox).

Deň korytnačiek je 22. 05.