Tatranský les

Tatry oplývajú neobyčajným bohatstvom vzácnej karpatskej fauny a flóry. Snaha o jej zachovanie viedla už v roku 1949 k založeniu prvého slovenského národného parku - TANAPu. Dnes, viac ako pol storočia od jeho vyhlásenia, sa snažíme naplniť ciele definované prísnymi medzinárodnými kritériami a rešpektovať základné poslanie národného parku, ktorým je ochrana tatranskej prírody. Lesy TANAP-u sú však postihované vetrovými kalamitami a premnožením podkôrneho hmyzu. Môžeme si dovoliť ponechať im spontánny priebeh tak, aby vývoj tatranského lesa nebol ovplyvňovaný ľudskými zásahmi?

Prírodné katastrofy, pri ktorých odumrú naraz veľké plochy stromov, sú nezlučiteľné s našou predstavou o ideálnom lese a považujeme ich za zlé. Všetci máme skúsenosť prevažne s lesmi, v ktorých sa hospodári. Preto máme sklon považovať ich za normálne a mŕtvy strom vnímame ako príznak ochorenia lesa. Ale príroda sa riadi vlastnými zákonmi. Prírodné procesy prebiehajú nezávisle od našich predstáv. Smrť v nich predstavuje nevyhnutnú súčasť života. Tam, kde niečo neustále vzniká, musí niečo iné zanikať. Smrť stromov je podmienkou kolobehu života a teda - paradoxne - jeho večného trvania.

Prečo stromy zomierajú?

Príčiny zomierania stromov sú rôzne. Mladé stromčeky sa stávajú potravou pre lesnú zver, podľahnú jarným mrazom, konkurencii okolitých stromov alebo rôznym ochoreniam. Väčší strom môže zasiahnuť blesk, vyvrátiť víchrica alebo lavína, zlomiť hrubá vrstva snehu, oslabiť dlhotrvajúce sucho a následkom oslabenia môže podľahnúť podkôrnemu hmyzu. Väčšie plochy stromov odumierajú len zriedka, ak sa vyskytnú extrémne nepriaznivé okolnosti, akými sú silné víchrice alebo dlhotrvajúce sucho. Aj keď prírodné katastrofy postihujú častejšie umelé lesy vysadené človekom ako prirodzené lesy, tiež patria k programom prírody.

Mŕtve stromy - živý les?!

Odumreté stromy sa nestávajú odpadom. Práve naopak, ich drevo je cennou surovinou, v ktorej sú dôležité živiny a energia slnka, nahromadené počas života stromu. Túto surovinu sa ponáhľajú využiť tisícky rôznych mikroorganizmov, hmyzu, húb, machov či lišajníkov.

Drobné chrobáčiky sa zavŕtavajú do dreva a začínajú tak proces jeho rozkladu. Na svojom tele nesú spóry húb, ktoré v dreve klíčia, vytvárajú dlhé vlákna (hýfy) a neskôr aj nápadné plodnice. Povrch kmeňa osídľujú machy a lišajníky. Rozmanitosť druhov je nepredstaviteľná. Každý odumretý strom obýva iné spoločenstvo, niektoré druhy uprednostňujú čerstvo odumreté, iné už spráchnivené drevo, niektoré potrebujú tieň, iné svetlo, niektoré vlhké prostredie, iné skôr suchšie,… A tak je tatranský les tvorený okrem živých stromov aj pestrou mozaikou odumretých stromov - domovov obyvateľov lesa.

Mŕtve stromy predstavujú pre vtáky bohatý zdroj potravy, aj bezpečný domov. Ďatle, ktoré sem láka veľké množstvo hmyzu, vytesávajú do odumretých stromov každý rok nové dutiny. Po ďatľoch v nich hniezdia aj ďalšie druhy: drobné sovy - kuvik vrabčí alebo pôtik kapcavý, sýkorky či brhlíky. Pod odlúpnutou kôrou si buduje hniezdo kôrovník a v koreňovom koláči vetrom vyvráteného stromu hniezdi drobný oriešok. Okraje kalamitných plôch využíva na hniezdenie vzácny tetrov hlucháň.

V zdanlivo mŕtvom lese nachádzajú útočisko aj jeho najväčší a najtajomnejší obyvatelia. Medvede prechádzajú po spadnutých kmeňoch sem a tam, rozbíjajú spráchnivené kmene a vylizujú chutný hmyz. Živiny uvoľňované z rozkladajúcich sa stromov podporujú rast bohatého rastlinstva. Ťažká priechodnosť lesa zabezpečí zvieratám pokoj od všadeprítomných ľudí.

Ten istý les, ktorý pôsobí tak smutne je v skutočnosti plný života. Dokonca v ňom žije viac organizmov ako v napohľad zdravom, zelenom lese.Kolobeh látok v lese.

Strom sa v prírode rozkladá desiatky rokov. Mnohé generácie organizmov ho postupom času premenia na kvalitný humus, ktorý bude poskytovať živiny a udržiavať vodu. Obohatia tak lesnú pôdu - základ existencie lesa.

Pod odumretými stromami vzniká nová generácia lesa. Aj tú najväčšiu kalamitu prežije aspoň niekoľko stromov. Sú to tí najodolnejší jedinci, nositelia vzácnych génov, ktoré im umožnili prežiť v ťažkých časoch. Tieto stromy produkujú obrovské množstvo semien, z ktorých vzniká nová generácia stromov, odolnejšia, ako bola predchádzajúca. Pod vyschnutými stromami nachádzajú drobné semenáčiky vhodnú mikroklímu, živiny z rozkladajúcich sa stromov aj dostatok svetla prenikajúceho pomedzi vyschnuté konáre. Popadané stromy zabraňujú prístupu kopytníkov, ktorí patria v prvých rokoch života k najväčším nepriateľom stromov.

Rýchlosť nástupu novej generácie býva ohromujúca. Už po niekoľkých rokoch je vidieť, že o budúcnosť lesa nemusíme mať obavy. Okrem smrekov nájdeme v podraste aj semenáčiky jarabiny, vŕby, brezy, jedle, smrekovca, buka, javora, bresta alebo borovice limby. Príroda si z nich vyberie tie druhy, ktoré sa najlepšie hodia do konkrétnych podmienok. V novom lese nájdeme viac druhov stromov s lepšími genetickými vlastnosťami ako v pôvodnom lese a navyše rôzneho veku. Najstaršie stromy sú tie, ktoré kalamitu prežili a najmladšie tie, ktoré vyrastajú na tlejúcom dreve.

Takýto rozmanitý les je do budúcnosti dobre vybavený a ľahšie odolá nástrahám života akým umelý, človekom vypestovaný les často podľahne.

Smrek a podkôrny hmyz žili spolu milióny rokov. Napriek tomu podkôrniky smrek nevyhubili. Naopak, sú prirodzenou súčasťou smrekového lesa, odstraňujú z neho choré a oslabené stromy, čím ho neustále ozdravujú. Stromy najčastejšie oslabí suché a teplé počasie alebo vetrové polomy. Vtedy sa podkôrniky rýchlo rozmnožujú a napádajú ďalšie oslabené stromy v okolí. Ale aj podkôrniky majú svojich prirodzených nepriateľov. Sú to rôzne parazitické huby a plesne, vírusy, dravý hmyz, vtáky a podobne. Tie sa koncentrujú v miestach s veľkým výskytom podkôrnikov, množia sa a tlmia šírenie podkôrnikov. Nepriateľom podkôrnikov je aj studené a vlhké počasie. Počasie a prirodzení nepriatelia dokážu znížiť počet podkôrnikov na minimum. Celý cyklus trvá obyčajne 5-7 rokov.

Klimatické zmeny a imisie.

Počas miliónov rokov evolúcie boli lesy vystavené viacerým zmenám klímy a chemizmu atmosféry. Existencia lesov v súčasnosti je dôkazom toho, že lesné ekosystémy sa dokážu so všetkými zmenami vysporiadať bez pomoci človeka. Kalamity sú prirodzenou súčasťou týchto procesov a v podmienkach Tatier sa vyskytovali aj v minulosti. Lesné porasty v Tatrách sú vystavené účinku klimatických zmien a imisií. Staršie stromy sa zmeneným podmienkam nedokážu prispôsobiť a zákonite dochádza k ich odumieraniu, a to aj formou kalamity. Po ich hromadnom odumretí však dochádza k prirodzenej obnove porastov mladými stromami, ktoré sú už lepšie adaptované na zmenené podmienky.

Ani najväčšie kalamity nedokážu zničiť les. Práve naopak, v prípade, že do ich priebehu človek so svojou technikou nezasiahne, môže pozorovať, akým fascinujúcim spôsobom vzniká nový, rozmanitejší a odolnejší les plný života. Pozorovanie a ochrana týchto procesov je jedným z hlavných cieľov národného parku. Asanačné zásahy proti podkôrnemu hmyzu sa vykonávajú v zóne medzi prísne chránenými a obhospodarovanými lesmi, aby sa zabránilo škodám na produkcii drevnej hmoty.

Vývojový cyklus lesa.

Stromy v lese obyčajne odumierajú postupne. Pod odumretými stromami vznikajú presvetlené miesta, na ktorých nachádzajú ideálne podmienky semenáčiky dlhovekých, klimaxových drevín (smrek, smrekovec, limba, buk, jedľa). V štádiu dorastania je mladý les výškovo a hrúbkovo rozrôznený, neskôr, v štádiu optima, dochádza k vyrovnaniu výšok stromov. Vo vyššom veku stromy začínajú znovu odumierať účinkom vetra a podkôrneho hmyzu, vtedy hovoríme o štádiu rozpadu. Kým v lese dôjde k výmene všetkých stromov novou generáciou, uplynie asi 400 rokov. Tento proces sa opakuje a nazýva sa malý vývojový cyklus lesa.

Po katastrofickom rozpade lesa (polom, požiar, kalamita podkôrneho hmyzu) vznikajú rozsiahle plochy s extrémnymi mikroklimatickými podmienkami. Tieto nevyhovujú klimaxovým druhom drevín. Na kalamitných plochách sa najprv uplatňujú krátkoveké, tzv. pionierske dreviny ako jarabina alebo osika. Postupne odrastajú a pripravujú podmienky pre klimaxové dreviny, ktoré sa pod ochranou krátkovekých drevín obnovia. Hovoríme o veľkom vývojovom cykle lesa. Po obnove klimaxových drevín vývojový cyklus pokračuje ďalej.

Vývojový cyklus a biodiverzita.

Rozdielna štruktúra a druhové zloženie lesa v jednotlivých vývojových štádiách sú dôležité pre zachovanie druhovej rozmanitosti. Mnohé živočíchy a rastliny sú viazané na jednotlivé štádiá. Napríklad niektoré druhy vzácneho hmyzu žijú len v štádiu rozpadu.

Prelínanie a trvalé zastúpenie jednotlivých štádií je podmienkou prežitia množstva druhov tatranského lesa.