76. Zmena krajinných podmienok.
77. Decentralizovanie hospodárenia s prírodnými zdrojmi na miestnu úroveň.
78. Obyvatelia žijúci pod hranicou chudoby v suchých oblastiach.
79. Národný ročný index zrážok.
80. Hodnota vegetačného indexu.
81. Krajina postihnutá desertifikáciou.
82. Dynamika populačného rastu v horských oblastiach.
83. Trvalo udržateľné využívanie prírodných zdrojov v horských oblastiach.
84. Prosperita obyvateľstva horských oblastí.
85. Používanie pesticídov v poľnohospodárstve.
86. Používanie umelých hnojív.
87. Percento zavlažovanej ornej pôdy.
88. Využívanie energie v poľnohospodárstve.
89. Orná pôda na jedného obyvateľa.
90. Zasolené a rozbahnené oblasti.
91. Vzdelávanie a nadstavbové kurzy v poľnohospodárstve.
92. Efektívnosť poľnohospodárskeho výskumu.
93. Intenzita ťažby dreva.
94. Zmeny výmery lesných pozemkov (lesov).
95. Percento obhospodarovaných lesných pozemkov.
96. Chránené lesné areály ako percento celkovej výmery lesných pozemkov.
97. Ohrozené druhy ako percento z celkového počtu žijúcich druhov.
98. Chránené územia ako percento z celkovej výmery štátu.
99. Výdavky na výskum a vývoj biotechnológií.
100. Existencia predpisov a smerníc o biologickej bezpečnosti.
101. Emisie plynov spôsobujúcich skleníkových efekt.
102. Emisie oxidu siričitého.
103. Emisie oxidov dusíka.
104. Spotreba látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu.
105. Koncentrácia znečisťujúcich látok v urbanizovaných oblastiach.
106. Výdavky na znižovanie znečisťovania ovzdušia.
107. Tvorba priemyselných a komunálnych tuhých odpadov.
108. Množstvo zneškodneného odpadu na jedného obyvateľa.
109. Výdavky na odpadové hospodárstvo.
110. Recyklácia a opätovné využívanie odpadov.
111. Zneškodňovanie komunálneho odpadu.
112. Chemicky indukované akútne otravy.
113. Počet zakázaných alebo prísne obmedzených chemických látok.
114. Tvorba nebezpečných odpadov.
115. Dovozy a vývozy nebezpečných odpadov.
116. Pozemky kontaminované nebezpečnými odpadmi.
117. Výdavky na úpravu nebezpečných odpadov.

Inštitucionálne ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja
118. Stratégie trvalo udržateľného rozvoja.
119. Program integrovaného environmentálneho a ekonomického účtovníctva.
120. Uzákonené posudzovanie vplyvov na životné prostredie.
121. Národné rady pre trvalo udržateľný rozvoj.
122. Vedecký a inžiniersky potenciál na milión obyvateľov.
123. Vedeckí pracovníci a inžinieri zamestnávaní vo výskume a rozvoji na milión obyvateľov.
124. Výdavky na výskum a rozvoj ako percento hrubého domáceho produktu.
125. Ratifikácia globálnych dohovorov.
126. Implementácia ratifikovaných globálnych dohovorov.
127. Hlavné telefónne linky na 100 obyvateľov.
128. Prístup k informáciám.
129. Programy pre národné environmentálne štatistiky.
130. Zastúpenie dôležitých skupín obyvateľstva v národných radách pre trvalo udržateľný rozvoj.
131. Zastúpenie etnických menšín a domorodých obyvateľov v národných radách pre trvalo udržateľný rozvoj.
132. Príspevok mimovládnych organizácií trvalo udržateľnému rozvoju.

1.6 Environmentálna politika

Environmentálna politika je súbor koncepcií, stratégií a taktík ako aj konkrétnych metód a spôsobov na riešenie environmentálnych problémov. Jej základom je súhrn predstáv rôznych subjektov politického systému o prioritách a spôsoboch riešenia jednotlivých otázok ochrany životného prostredia , racionálneho hospodárenia s prírodnými zdrojmi a ich ochrany a nastoľovanie vzťahov rovnováhy medzi ľudskými činnosťami a prírodou.
Vznik ekologickej politiky. Vznik environmentálnej politiky je výsledkom rozpoznania nepriaznivých dôsledkov ľudských činností na životné prostredie a prírodné zdroje. Tieto už majú rozmer nielen lokálny a regionálny, ale nadobúdajú rozmery globálne.
Exponenciálny rast spotreby zdrojov a populácie nevyhnutne signalizoval kolaps svetového prírodného, ekonomického, sociálneho systému najneskôr do polovice budúceho storočia. (Rímsky klub, Konferencia o životnom prostredí – 1972).
V tomto období vzniká nová situácia, na ktorú je potrebné reagovať formuláciou zodpovedajúcich koncepcií a cieľov tak, aby sa čelilo ďalšiemu zhoršovaniu znečistenia životného prostredia a devastácie prírodných zdrojov, či už obnoviteľných alebo neobnoviteľných. Tieto koncepcie a ciele sa stali základom formovania novej štátnej politickej činnosti environmentálnej politiky.
Problémy životného prostredia , národného i globálneho charakteru vniesli do činnosti politických strán celkom nové aspekty a tak postupne zmenili charakter a orientáciu tradičnej politiky. V podstate si vynútili nové prerozdeľovanie národného dôchodku medzi ekologickú potrebu a sociálnu spotrebu a ovplyvňujú formy tvorby a štruktúru národného dôchodku.
Tento nový fenomén a hospodárska situácia na začiatku osemdesiatych rokov (ropná kríza) ovplyvnili štruktúru politickej scény vo väčšine priemyselne rozvinutých krajín. Viedli k vzniku celého radu občianskych združení, mimovládnych organizácií zameraných na ochranu životného prostredia a prírodných zdrojov, ku vzniku nových politických strán, sústredených prevažne na ekologickú problematiku (tzv. „zelení“) a k postupnému uznaniu ochrany životného prostredia za dôležitú súčasť politických koncepcií etablovaných politických strán bez ohľadu na ich postavenie v politickom spektre.