Predovšetkým v týchto krajinách sa začali následne zriaďovať rôzne ústredné orgány verejnej správy, ktorých základný mandát predstavoval ochranu životného prostredia a prírodných zdrojov.

1.6.1 Všeobecné dôvody rozvoja environmentálnej politiky
a.) zanedbateľnosť ekologických problémov;
b.) obmedzenosť finančných prostriedkov - ich racionálna alokácia;
c.) časová naliehavosť ekologických problémov;
d.) medzinárodné záväzky;
e.) jednota životného prostredia - voľný pohyb polutantov - komplexný systém ochrany;
f.) nevyhnutnosť koordinácie činností verejnej správy.

1.6.2 Východiská a orientácia environmentálnej politiky

Na začiatku svojho vzniku sa environmentálna politika (ekologická politika) zameriavala len na ochranu životného prostredia a niektorých prírodných zdrojov a až neskôr sa začala orientovať aj na širšie súvislosti negatívnych ľudských aktivít.
V tomto období sa tieto aktivity realizovali v zmysle všeobecne akceptovaných stratégií environmentálnej politiky, stratégie riadenia – vypúšťanie polutantov v zriedenom stave a stratégie kontroly a riadenia - na základe určenej limitnej hodnoty koncentrácie škodlivej látky sa reguluje množstvo škodlivín do prostredia. Táto stratégia viedla k rozvoju environmentálnej politiky, zvýšeniu úrovne legislatívy v oblasti riadenia ochrany životného prostredia, rozvoja technických zariadení a koncepcií maloodpadových, bezodpadových a recyklačných technológií.
V súčasnom období je základným východiskom environmentálnej politiky stratégia trvalo udržateľného rozvoja, nazývaná tiež Stratégia prevencie. Hlavným cieľom tejto stratégie je maximálne zabránenie vzniku látok a javov s negatívnym dopadom na životné prostredie pri ich pôvode.
Je založená na troch princípoch:
- princíp prevencie - predchádzanie vzniku znečistenia je lacnejšie ako odstraňovanie následkov;
- princíp integrácie - vplyvy a opatrenia treba skúmať integrovane na všetkých stupňoch realizácie;
- princíp opatrnosti - je potrebné sledovať a preverovať účinky dlhodobo a brať do úvahy komutatívny účinok, ktorý sa prejavuje neskôr.

Základné všeobecne platné smery jej realizácie sú sformulované v dokumente Agenda 21.

Environmentálna politika má v podstate dva hlavné smery :
- preventívne znižovanie environmentálnych záťaží;
- riešenie následkov ľudskej činnosti a orientácia sa na riešenie špecifických národných, regionálnych a lokálnych problémov v kontexte s globálnymi svetovými problémami.
1.6.3 Politický cyklus environmentálnej politiky

Zložitosť, dimenzie a globálny charakter environmentálnych problémov vyžadujú principiálne a kontinuálne riešenie. Tento kontinuálny proces je definovaný ako ekopolitický cyklus. Má tieto fázy :
- identifikácia problémov;
- formulácia cieľov a stratégií;
- legitimizácia;
- presadzovanie;
- rozvíjanie, hodnotenie.

Primárny význam má identifikácia a rozpoznanie problému. Na identifikáciu nadväzuje formulácia cieľov politiky. Ich formulácia má byť jasná, definovaná, časovo limitovaná, adresná a kontrolovateľná. Vyúsťuje do programových vyhlásení, strategických, dlhodobých, strednodobých a krátkodobých plánov alebo akčných plánov. Charakterizujú postupy na plnenie stratégie a definujú taktiku jej napĺňania.
Legitimizácia environmentálnej politiky znamená hľadenie a zabezpečovanie podpory politických subjektov najširšej politickej a spoločenskej zhody a následné prijatie odpovedajúcich - potrebných zákonov. Hľadanie politickej a spoločenskej zhody je zložitý proces, ktorého sa zúčastňuje celý rad subjektov (štátne orgány, zákonodarne orgány, poslanci, verejnosť, občianske združenia, nevládne organizácie, podniková sféra) a využíva rôzne formy.