Environmentálny manažment

1. SÚČASNÁ ETAPA VÝVOJA SPOLOČNOSTI A ŽIVOTNÉ PROSTREDIE

1.1 Globalizácia, trvalo udržateľný rozvoj a globálne environmentálne problémy

Vstup do nového tisícročia je sprevádzaný výraznými spoločenskými, ekonomickými, politickými, technickými a prírodnými javmi, ktoré súvisia s procesom vedecko-technického rozvoja. Z hľadiska charakteru pôsobenia človeka na prírodu a jeho činnosti, uspokojovania potrieb individuálnych či spoločenských ako aj spätného dopadu na životné prostredie sa jedná o etapu, ktorá je charakterizovaná intenzívnym rozvojom disciplín prírodných, technických a spoločenských vied, vznikom nových odborov interdisciplinárneho charakteru, pričom sa zvyšuje úloha spoločenských vied pri riešení všetkých problémov reprodukčného procesu a dôsledkov rozvoja ekonomiky, vrátane problémov životného prostredia.
Operatívne a rýchle zavádzanie nových poznatkov má za dôsledok zdokonalenie a zefektívnenie výrobných a technologických postupov, vývoj nových strojov a zariadení. Automatizácia, robotizácia, chemizácia, biologizácia výroby znamenala nielen prudký rast produktivity práce, ale aj zvýšenú náročnosť na prírodné zdroje akéhokoľvek charakteru.
S rastom produktivity práce začalo prudko stúpať množstvo a sortiment výrobkov. Prudký vzrast populácie má za následok zvýšenú spotrebu surovín a na druhej strane množstvo priemyselných a komunálnych odpadov.
Kvalitatívna a kvantitatívna záťaž, ktorú človek vybavený neustále sa zdokonaľujúcou technikou a účinnejšími technológiami, implantuje do prírody, sa stáva neúnosnou.
Príroda v dôsledku nadmerného čerpania prírodných zdrojov z prírodného bohatstva a intenzívneho, neúnosného zaťažovania produktmi ekonomických činností postupne znižuje až stráca produkčnú, asimilačnú a disimilačnú schopnosť, vyrovnanosť katabolických a anabolických procesov. Narúšajú sa väzby biotických systémov, vzájomné väzby jednotlivých zložiek prírody (v ekologickom ponímaní ide o stav charakterizujúci blížiacu sa ekologickú krízu). Výsledkom toho sú trvalé, nežiadúce zmeny prírody.
Negatívny dopad ľudskej činnosti na prírodu a svoje okolie dosiahol taký stupeň, že sú iniciované logické spätné väzby a ľudská činnosť ohrozuje existenciu samotného človeka.
Osobitný význam v týchto vzájomných interakciách má aj problém globalizácie. Táto je charakterizovaná ako stupeň procesu vývoja, v ktorom sú ekonomika, obchod, technológia a komunikácia čím ďalej tým viac medzinárodné.

Korene toho procesu siahajú do minulosti.
V konkrétnej podobe sa však tento proces v súčasnosti prejavuje:
1. vzrastajúcou vzájomnou závislosťou ekonomík, v ktorej hlavnými aktérmi sú medzinárodné organizácie (EÚ, OECD, WTO) svetová ekonomika prekračuje hranice;
2. vzrastajúcou vzájomnou závislosťou medzi jednotlivými štátmi, každé lokálne konanie má globálnu odozvu;
3. globálnym vojenským prerozdelením sveta;
4. regionálnou deľbou práce vo svetovom meradle a postupnou internacionalizáciou pracovnej sily;
5. nutnosťou riešiť aktuálne problémy vzájomnou súčinnosťou.

Hybnou silou tohoto procesu sú:
a.) silná až agresívna konkurencia;
b.) rýchle technické a technologické zmeny;
c.) prudký nárast vedeckých rýchlo aplikovateľných informácií riešených medzinárodnými tímami;
d.) hlboká liberalizácia režimov voľného obchodu;
e.) upevnenie a vznik nových medzinárodných spoločností rôzneho charakteru;
f.) vývoz kapitálu do rôznych častí sveta.






































0 1000 1500 1700 1800 1900 2000






Obr. č. 1: Etapizácia rozdielneho vplyvu produkcie na životné prostredie

Samotný proces jeho pozitíva a negatíva je objektom rôznych názorov a hodnotení, ktoré v mnohých prípadoch sú krajne rozporné.
Faktom je, že dôsledky komplexnej ľudskej činnosti synergickým pôsobením zapríčinili negatívnu zmenu kvality hodnoty životného prostredia, posunuli ich až za hranicu únosného zaťaženia a vyvolali globálne environmentálne problémy, ktoré majú celosvetový charakter.



1.2 Globálne problémy

Za globálne problémy ľudstva sú pokladané :

- globálne otepľovanie (globálna klimatická zmena);
- zoslabovanie ozónovej vrstvy v stratosfére;
- kyslá atmosferická depozícia (kyslé zrážky);
- ohrozenie biologickej diverzity;
- degradácia pôdy;
- kontaminácia vôd (oceány, rieky, podzemné zásoby vody);
- produkcia odpadov (kvantita, toxicita, rádioaktivita).

Najvážnejším globálnym problémom, z ktorého vyššie uvedené sa priamo alebo nepriamo odvodzujú sú:
- rast ľudskej populácie;
- rast materiálnej spotreby.

1.3 Teoretické východiská

Objektívna realita – existencia týchto problémov ohrozujúcich existenciu ľudstva stavia do popredia rad rôznych špecifických, biologických, technických, filozofických a spoločenských otázok rôzneho charakteru:
- ako minimalizovať negatívne dopady na prírodu;
- ako racionálne modifikovať a riadiť ľudskú činnosť v tejto etape;
- ako implantovať vedecko-technické poznatky technológií znižujúcich, resp. eliminujúcich znečistenie;
- ako aplikovať a orientovať environmentálne, agro a potravinárske biotechnológie;
- ako vysvetľovať nové prírodné javy a nové prvky vo vzťahu človeka k prírode;
- ako formulovať aspoň najvážnejšie morálne princípy záväzné pre človeka v jeho vzťahu k prírode;
- ako hodnotiť prosperitu ekonomiky vo väzbe na hodnotu spotrebovaných zdrojov prírodného bohatstva v etape trhovej ekonomiky, atď.

Teoretické východisko týchto problémov je environmentalizmus a environmentalistika. Hlavnou úlohou environmentalizmu je vytvárať náhľady na svet, skúmať jeho všeobecné princípy a zákony, určovať spôsoby harmonizácie (optimalizácie) vzťahov prírody (životného prostredia) a človeka, jeho zásady správania sa a hodnotovú diferenciáciu, formovať jeho vedomie, analyzovať jeho minulé, súčasné a budúce zásady do prírody a v nej jeho životného prostredia s cieľom zachovať toto prostredie pre rozvoj a život (antropocentricky ľudský, ekocentricky aj ostatných organizmov).

[ KLINDA,1998 ]

Hlavnou úlohou environmentalistiky je na základe environmentalizmu a určovania správnej fyziotaktiky navrhovať a realizovať koncepčné, legislatívne, organizačné, investičné, výchovno-vzdelávacie a ďalšie opatrenia zamerané na odstránenie dôsledkov a príčin nevhodných až devastačných zásahov do životného prostredia, eliminovať takéto zásady pred ich uskutočnením (prevencia) a celkove zlepšovať, v prípade vhodnosti zachovať (udržať) životné prostredie pre trvalo udržateľný život.

Tabuľka č. 1: Pravidlá štyroch ekoprincípov

PRINCÍP UZATVORENÝCH MATERIÁLOVÝCH TOKOV Zapojiť technosféru do prírodných cyklov tak, aby sa zmenila dynamika nerovnováhy, nespôsobovali ireverzibilné zmeny a negatívne neovplyvňovali autoregulačnú a autoreprodukčnú kapacitu evolúcie. - remediačné technológie;- realizovať správnu výrobkovú ekológiu;- nové materiály;- biodegradabilné bezodpadové technológie;- recyklačné technológie;- nové odrody odolné voči nepriaznivým podmienkam;- využívanie obnoviteľných zdrojov a netradičných surovín;- integrované plánovanie zdrojov.
PRINCÍP NEAGRESÍVNYCH TECHNOLÓGIÍ Obmedziť až vylúčiť produkciu polutantov a neefektívne postupy narušujúce vzájomné a skupinové väzby biotických a abiotických systémov, tým chrániť prirodzenú kapacitu biosféry a zvyšovať potenciál biosféry a nerušenú reprodukciu obnoviteľných zdrojov. - nové technologické postupy;- intenzívne využitie biokatalyzátorov;- zariadenia v ekologickom prevedení;- biodegradabilné produkty, obaly, pomocné suroviny;- zachovanie genofondu;- zvyšovať biologickú produkciu;- ochrany biodiverzity;- ochrana pracovného prostredia;- zvýšiť účinnosť fotosyntézy;- geneticky modifikované organizmy.
PRINCÍP EFEKTÍVNOSTI A HOJNOSTI Minimalizovať materiálové a energetické toky a znižovať straty účinnými technickými a inými opatreniami, optimalizovať procesy a maximálne využívať suroviny, zamedziť plytvaniu s materiálom, hotovými výrobkami a energiou. - environmentálny manažment;- environmentálne inžinierstvo;- nové netradičné zdroje energie a nové materiály;- prehodnotiť vzťah trhového mechanizmu k ŽP;- zmena negatívnych návykov spotrebiteľov, prehodnotiť ich potreby – envirovýchova;- potraviny pre zdravie;- technika regulácie a využitie tepla;- intenzifikácia technologického procesu.
PRINCÍP GLOBALITY A LOKALITY Orientovať ekonomické aktivity v miestnom regióne na maximálne využitie materiálových, technických a ľudských zdrojov, zabezpečiť pokrývanie, resp. uspokojovanie potrieb občanov z miestnych zdrojov v maximálnej možnej miere využívať všetky aktivity a činnosti realizovať vo väzbe na svetové globálne problémy. - zvýšenie aktivity miestneho hospodárstva;- racionálna diverzifikácia ekonomických aktivít;- maximálne využitie prírodných zdrojov, špecifík a priorít regiónov;- zvýšenie právomocí a väzieb lokálnych a globálnych problémov.

Environmentalistiku už v 21.

Storočí nebude možné chápať len zúženie ako „nejakú multidisciplinárnu náuku – vedný odbor" alebo „úzko vymedzený druh ľudskej činnosti“. Vedome alebo nevedome sa stáva sférou ľudského záujmu (na báze odvekej existenčnej ľudskej potreby) tak, ako ekonomická sféra a sociálna sféra, postupne s príslušným „vybavením“. Všetka tri sféry pôsobenia človeka predstavujú „spojené nádoby“ v určitom životnom prostredí, od ktorého od nepamäti existenčne závisia, nakoľko:
- životné prostredie je pre ekonomický systém zabezpečením existencie ľudstva. Poskytuje biologický, chemický a fyzikálny systém umožňujúci existenciu života.
- životné prostredie je zásobáreň prírodných zdrojov tým, že poskytuje suroviny a energiu potrebnú pre ekonomickú činnosť a pôdu pre poľnohospodársku produkciu.
- významnou funkciou životného prostredia pre ekonomický systém je jeho schopnosť byť médiom na odvádzanie škodlivých látok. V súvislosti s tým si treba uvedomiť, že v systéme životného prostredia je možné uložiť veľké množstvo „odpadu“, no len do bodu únosnosti, po ktorý nedôjde k narušeniu asimilačnej schopnosti jednotlivých zložiek životného prostredia.
- poskytuje občanom služby skrášľujúce a spríjemňujúce ich život.

Stav týchto troch sfér v „spojených nádobách“ a ich harmonizácia bude determinovať možnosti trvalo udržateľného rozvoja a života. Nevyrovnanosť hladiny v hociktorej z nich, ak nedôjde k okamžitej koncentrácií síl k ich ustáleniu, vytvorí „ šikmú plochu „ s narastajúcim sklonom. Mali by sme začať merať koľko stupňov dosahuje tento sklon už v súčasnosti a aké silné je ešte trenie chrániace systémy pred zrútením v globálnom alebo regionálnom meradle, zároveň vyvážajúce sily s určením a uplatnením podmienok na ich umocnenie a ich všeobecnú podporu. [ KLINDA, 1998 ]

Pre realizáciu v praxi to znamená nastoliť nový model zabezpečovania potrieb ľudstva, podľa ktorého sa bude využívať prírodné bohatstvo takým spôsobom, aby boli zachované možnosti potrieb budúcich generácií, teda aby sme uchovali bohatstvo prírody na základe zásady, čo je ekonomické musí byť aj ekologické a naopak, a čo v podstate znamená environmentálnu reštrukturalizáciu ekonomiky na báze ekoprincípov. Charakteristika a príklady dielčích úloh z nich vyplývajúcich pre rôzne aktivity uvádza tabuľka na predchádzajúcej strane.

1.4 Niektoré významné dokumenty pre riešenie environmentálnych problémov a environmentálne orientované riadenie

Pod vplyvom rapídne sa zhoršujúcej situácie v životnom prostredí dochádza v posledných dekádach dvadsiateho storočia k postupnej zmene vo vzťahu človeka k životnému prostrediu.

Dokumentuje to rad prijatých dokumentov, z ktorých mnohé vychádzali priamo z praxe a neskôr sa stali základom pre koncepčne riadenú a systémovú environmentálnu politiku a environmentálne orientovaný manažment, ako aj veľké množstvo aktivít na medzinárodnej a národnej úrovni. Z východiskových dokumentov pochádzajúc z tohoto obdobia uvádzame:

1. Založenie „Rímskeho klubu“ v roku 1968. Rímsky klub ako nevládna medzinárodná organizácia si za hlavný cieľ vytýčil upozorňovať vedúcich hospodárskych činiteľov a politikov, aké nebezpečie hrozí ľudstvu, ak bude v ekonomickom vývoji presadzovať intenzívny rozvoj bez ohľadu na stav a kvalitu prírodných zdrojov a regeneračnú schopnosť prírody. Tieto problémy boli popísané, vrátane alternatívnych modifikácii budúcnosti ľudstva, v publikácii „Hranice rastu“.
V nej zdôrazňujú nebezpečenstvo neodvratnej krízy vzájomného pôsobenia človeka a prírody, ktorá vyplýva z rýchlej industrializácie, rastu obyvateľstva, využívania surovín a znehodnocovania životného prostredia. Východiská sa hľadajú v tzv. nulovom raste, t.j. v spomalení až zastavení ekonomického rozvoja a zachovaní len jednoduchej produkcie výroby.
Táto koncepcia vychádza síce z reálnych protirečení, avšak závery spomalenia ekonomického rastu a realizovaní len jednoduchej produkcie sú neprijateľné z hľadiska ekonomického, sociálneho aj technického.

2. Valdézske princípy vyvinulo Združenie pre environmentálne zodpovednú ekonomiku – Coalition for Environmntally Responsible Economics (CERES) a stanovilo štandardy pre všeobecnú environmentálnu zodpovednosť.
a.) Ochrana biosféry: Budeme minimalizovať uvoľňovanie akýchkoľvek polutantov, ktoré by mohli spôsobiť environmentálne poškodzovanie vzduchu, vody alebo pôdy. Budeme strážcami obyvateľov riek, jazier, močiarov, pobrežných zón a oceánov a budeme sa vyhýbať vytváraniu skleníkového efektu, vyčerpaniu ozónovej vrstvy, kyslému dažďu a smogu.
b.) Udržateľné využívanie prírodných zdrojov: Budeme robiť udržateľné využívanie obnoviteľných prírodných zdrojov ako sú močiare a lesy. Budeme konzervovať neobnoviteľné prírodné zdroje účinným využívaním a starostlivým plánovaním. Budeme chrániť život v divočine, priestor pre život zvierat a rastlín, voľné priestory a pustatiny, aby sa zachránila rozmanitosť života.
c.) Redukcia a využívanie odpadu: Budeme minimalizovať odpad, zvlášť nebezpečný odpad a kde je to len možné recyklovať materiály. Budeme nakladať so všetkými odpadmi bezpečnými a zodpovednými metódami.
d.) Rozumné využívanie energie: Pre naše potreby budeme využívať environmentálne bezpečné a udržateľné energetické zdroje. Budeme investovať do zlepšenia energetickej účinnosti a znižovania energie v našich výrobách.

Budeme maximalizovať energetickú účinnosť produktov, ktoré používame alebo predávame.
e.) Redukcia rizika: Budeme minimalizovať environmentálne, zdravotné a bezpečnostné riziká pre našich zamestnancov a pre komunitu, v ktorej pracujeme používaním bezpečných technológií a operačných postupov a neustálou pripravenosťou na nebezpečenstvo.
f.) Marketing bezpečných produktov a služieb: Budeme predávať produkty, ktoré minimalizujú environmentálny dopad a sú bezpečné pri bežnom používaní spotrebiteľmi. Budeme informovať zákazníkov o environmentálnych dopadoch našich výrobkov a služieb.
g.) Kompenzácia škody: Budeme niesť zodpovednosť za každé poškodenie životného prostredia, vynaložíme všetko úsilie na jeho obnovenie a budeme kompenzovať tie osoby, ktoré boli poškodené.
h.) Odhalenie: Budeme odhaľovať našim zamestnancom a verejnosti nehody vzťahujúce sa na naše výrobné operácie, ktoré môžu poškodiť životné prostredie, alebo spôsobiť zdravotné alebo bezpečnostné riziko. Zverejníme potenciálne environmentálne, zdravotné alebo bezpečnostné riziko pri našich výrobných operáciách.
i.) Riaditelia a manažéri pre životné prostredie: Prinajmenej jedno miesto v tíme riaditeľa by malo byť vymedzené pre ochrancu životného prostredia. Budeme spolupracovať s manažmentom zdrojov, aby sme zaviedli tieto Princípy, vrátane podporovania úradu viceprezidenta pre životné prostredie, alebo ekvivalentnú právnu pozíciu na monitorovanie a podávanie správ o našich úspechoch v ich zavádzaní.
j.) Hodnotenie ročných správ: Budeme viesť a robiť verejné výročné samohodnotenie nášho pokroku v zavádzaní týchto Princípov a v súlade so všetkými aplikovateľnými zákonmi a predpismi. Naša práca bude smerovať k včasnej tvorbe nezávislých environmentálnych postupov hlásení, ktoré si chceme osvojiť.

3. Svetová konferencia OSN o životnom prostredí, 1972, Stockholm, sa stala kľúčovým momentom k zmene postoja a vzťahu k prírode všeobecne a životnému prostrediu osobitne. Na záverečnom zasadnutí dňa 16.6.1972 bola prijatá nasledujúca Deklarácia o životnom prostredí:
a.) Človek je súčasťou i tvorcom svojho prostredia, ktoré mu dáva predpoklady pre život a poskytuje mu možnosť pre všestranný morálny, sociálny a duchovný rozvoj. Obidva aspekty ľudského prostredia – prostredie prírodné i umelo vytvorené – sú dôležité na to, aby človek mohol žiť v blahobyte a využívať základné ľudské práva, dokonca i samotné právo na život.
b.) Ochrana a tvorba životného prostredia majú vplyv na blahobyt národov a na ekonomický rozvoj na celom svete. Je to požiadavka národov celého sveta a povinnosť všetkých vlád.
c.) Človek musí pretvárať svoje okolie tak, aby jeho tvorivá činnosť prinášala všetkým národom výhody rozvoja a zlepšovanie životnej úrovne. Nesprávne uplatňovanie tvorivej sily môže spôsobiť ľudskému prostrediu nespočetné škody.
d.) Znížiť rozdiely ekonomického rozvoja medzi priemyselne vyspelými krajinami a rozvojovými krajinami.

V rozvojových krajinách spolu so zabezpečením ich rozvoja venovať pozornosť zlepšeniu životného prostredia.
e.) Politické opatrenia vlád rozvojových krajín zamerať na usmerňovanie prirodzeného rastu populácie, ktorý predstavuje jeden zo základných problémov životného prostredia na Zemi.
f.) Ochrana a tvorba životného prostredia sa stali imperatívnym cieľom pre dnešné i budúce generácie. Dosiahnutie tohto cieľa musí byť v harmónii s dosiahnutím svetového pokroku.
g.) Riešenie problémov životného prostredia vyžaduje intenzívnu medzinárodnú spoluprácu. Rovnako je potrebné zabezpečenie dostatočnej kvality životného prostredia na všetkých úrovniach štátnej správy i samosprávy.

Zásady na realizáciu „Deklarácie o životnom prostredí“ obsahujú 26 článkov, z ktorých si zvýšenú pozornosť zasluhujú najmä tieto články:
- človek má základné právo nielen na slobodu a rovnosť, ale i na primerané životné podmienky,
- zachovanie prírodných zdrojov vrátane vzduchu, vody, pôdy, flóry a fauny, a zvlášť reprezentatívnych druhov prírodných ekosystémov musí byť ako pre terajšie tak i pre budúce generácie,
- musí byť zachovaná schopnosť Zeme dávať životne dôležité obnoviteľné zdroje,
- neobnoviteľné zdroje musia byť zachované tak, aby boli chránené proti vyčerpaniu,
- musí byť zastavené vypúšťanie toxických a iných nebezpečných látok v takom množstve, ktoré by prevyšovalo prirodzenú schopnosť prírody ich zneškodňovať,
- výchova v otázkach životného prostredia je základným predpokladom správneho správania sa jednotlivcov i celých podnikov,
- v súvislosti s problémami životného prostredia je treba rozvíjať vedecký výskum na národnej i medzinárodnej úrovni. 4. Akčné programy EÚ o životnom prostredí. Ide o päť na seba nadväzujúcich dokumentov, ktoré aktivitu ekonomického rastu orientujú z aspektu znižovania environmentálnych záťaží a na systémový prístup k riešeniu komplexných environmentálnych problémov v štátoch Európskeho hospodárskeho spoločenstva – neskôr Európskej únie. Zamerania jednotlivých programov vo väzbe na jednotlivé obdobia sú uvedené v nasledujúcej tabuľke.



Tab. č. 2: Programy štátov EHS, neskôr EÚ, v oblasti životného prostredia

Program č. Roky Zameranie programu
1. 1973-1976 - návrhy a koncepcia identifikácie environmentálnych problémov, ich internacionálny charakter.

Prvé zásady a priority, ktorými sa má riadiť politika ochrany životného prostredia.
2. 1976-1978 Základné prioritné oblasti riešenia:- redukcia znečistenia,- racionálne hospodárenie s pôdou a prírodnými zdrojmi,- ochrana a zlepšenie stavu životného prostredia,- medzinárodné aktivity na ochranu životného prostredia,- zavádzanie posudzovania vplyvov na životné prostredie.
3. 1982-1986 - integrácia politiky ochrany životného prostredia do riadenia ostatných oblastí politiky,- priorita prevencie.
4. 1987-1992 Orientácia environmentálnej politiky, formy kontroly znečistenia, aktivity sektorov na ochranu životného prostredia, výskumné projekty, medzinárodná spolupráca, regulácia všetkých látok a zdrojov znečistenia, právo v životnom prostredí.
1991 MAASTRICH – dohoda o integrácií – integrácia Európy
1993 – zmluva o Európskej únii
5. 1992-2000 - Trvalo udržateľný rozvoj – ekonomicko–ekologický prístup,-integrácia úsilia systémového prístupu a mobilizácia národohospodárskych nástrojov vedúcich k znižovaniu prírodného zaťaženia,- integrovaný systém manažmentu,- ekologická normalizácia výrobkov,- voľný prístup k informáciám,- hlavné oblasti pôsobenia v ochrane životného prostredia,- zmeny v spoločenskom správaní – široká angažovanosť.

5. Zásady environmentálnej etiky pre inžinierov – prehlásenie Svetovej federácie inžinierskych organizácii 1986, Ženeva.
Svetová federácia inžinieringu, Organizačný výbor Inžinierstva a Životného prostredia, so silnou a jasnou vierou, že prežitie a zotrvanie človeka na tejto planéte bude závisieť od starostlivosti a ochrany, ktorú bude venovať životnému prostrediu, vyslovuje nasledovné zásady:

Všetkým inžinierom (ak vyvíjajú profesionálnu aktivitu):
a.) Pokúste sa podľa vašich najlepších schopností, odvahy, nadšenia a možností získať čo najlepšie technické riešenie, ktoré prispeje k podpore zdravého a príjemného prostredia pre všetkých ľudí, v otvorenom priestore ako aj vo vnútri.
b.) Snažte sa zdokonaliť užitočné zámery vašej práce s čo najnižšou možnou spotrebou surovín a energie a najnižšou produkciou odpadov a akéhokoľvek druhu odpadu znečisťovania.
c.) Obzvlášť diskutujte dôsledky vašich návrhov a činností, priame alebo nepriame, bezprostredne alebo dlhotrvajúce, na zdravie ľudí, sociálne právo a lokálne hodnotové systémy.
d.) Starostlivo študujte životné prostredie, ktoré môže byť ovplyvnené. Zhodnoťte všetky dopady, ktoré môžu vznikať v statike, dynamike alebo estetike príslušného ekosystému urbanizovaného alebo prírodného, ako aj v primeraných socio-ekonomických systémoch a vyberte najlepšiu alternatívu pre environmentálne zdravý životaschopný vývoj.
e.) Podporujte jasné pochopenie činnosti požadovaných na obnovenie a ak je to možné, zlepšenie životného prostredia, ktoré môže byť porušené a zahrňte ich do vašich námetov.
f.) Odmietnite akúkoľvek spoluúčasť, ktorá by znamenala nečestné poškodenie ľudského prostredia a prírody a zariaďte najlepšie možné sociálne a politické riešenie.
g.) Buďte si vedomí toho, že princípy ekosystemickej vzájomnej závislosti, udržanie rozmanitosti, spätné získavanie zdrojov a harmónia vnútorných vzťahov tvoria základy našej pokračujúcej existencie a že každý z týchto základov obsahuje prah udržateľnosti, ktorý nemožno prekročiť.

Vždy pamätajte, že vojna, hlad, bieda a nezáujem plus prírodné katastrofy a ľuďmi indikované znečisťovanie a deštrukcia zdrojov, sú hlavné príčiny postupujúceho poškodzovania životného prostredia a že Vy, ako aktívny člen inžinierskej profesie, hlboko ovplyvňujúcej podporu vývoja, musíte využiť Váš talent, poznatky a predstavy, aby ste pomohli spoločnosti odstrániť tieto zlá a zlepšiť kvalitu života všetkých ľudí.

6.

Tokijská konferencia Komisie pre životné prostredie, Tokyo, 1987. Zhrnutie
výsledkov práce komisie obsiahnuté v správe „Naša spoločná budúcnosť“.
TRVALO UDRŽATEĽNÝ ROZVOJ - Stratégia pre 21. storočie.

Zásady jeho zaistenia:
a.) Oživiť hospodársky rast krajiny. Priemyselne vyspelé krajiny musia prispievať k oživeniu svetového hospodárskeho rastu a podporovať jeho rast v rozvojových krajinách, nakoľko chudoba ohrozuje celú ľudskú spoločnosť a je hlavným zdrojom znehodnotenia životného prostredia.
b.) Zmeniť hodnotenie kvality rastu. Hospodársky rast treba okrem štandardných hospodárskych ukazovateľov hodnotiť stavom prírodných zdrojov, lepším rozdelením príjmov, reálnou exponovanosťou voči prírodným katastrofám a priemyselným rizikám, uchovávaním prírodného a kultúrneho bohatstva, zdokonalenou zdravotnou starostlivosťou.
c.) Uchovávať a obohacovať bázu prírodných zdrojov. Efektívnejšie využívať suroviny, energiu, vodu, vzduch, znížiť ich spotrebu na obyvateľa.
d.) Zaistiť udržateľnú úroveň populácie.
e.) Inovovať techniku a odstraňovať riziká. Zaviesť inštitucionálne mechanizmy hodnotiace všetky zásady do prírodných systémov a potencionálne účinky nových technológií skôr, ako budú realizované. Zabezpečiť informovanosť verejnosti.
f.) V rozhodovaní integrovať ekologické a ekonomické aspekty. Orientovať sa na prioritné príčiny vzniku ekologických škôd a nie na dôsledky.
g.) Reformovať medzinárodné hospodárske vzťahy. Zavádzať také obchodné, kapitálové a technologické toky, ktoré budú zlučiteľnejšie s požiadavkami starostlivosti o prírodné zdroje a životné prostredie.
h.) Posilniť medzinárodnú spoluprácu. Vo všetkých oblastiach medzinárodného rozvoja a stykov sa musí priznať priorita monitorovania hodnotenie a výskumu životného prostredia, prírodných zdrojov, ich obhospodarovania a rozvoja.

7. Medzinárodná konferencia podnikateľských subjektov a ICC. Madrid 1991. Princípy ekologického manažmentu:
a.) spoločná priorita organizácie – uznať ekologický manažment za jednu z najvyšších priorít spoločnosti a kľúčový nástroj pre trvalo udržateľný rozvoj.

Stanoviť environmentálnu politiku, stratégiu a ciele.
b.) Integrovaný manažment – rozpracovať a integrovať environmentálnu politiku v každom podniku do všetkých úrovní riadenia.
c.) Proces zdokonaľovania – činnosť podnikov vo vzťahu k životnému prostrediu neustále prehodnocovať a cyklicky zdokonaľovať.
d.) Vzdelávanie zamestnancov – sústavne zvyšovať environmentálne povedomie a odborné vedomosti zamestnancov a viesť ich k environmentálnej zodpovednosti.
e.) Predbežné posúdenie – posudzovať vplyv svojej činnosti na životné prostredie v priebehu, pred a po ukončení činnosti.
f.) Výrobky a služby – poskytovať tak, aby neovplyvňovali negatívne životné prostredie.
g.) Poskytovať zákazníkom rady – ako používať, skladovať a likvidovať výrobky tak, aby neohrozovali životné prostredie.
h.) S environmentálnym aspektom – pristupovať k projektovaniu, inovácii a prevádzkovaniu závodov a zariadení.
i.) Orientácia výskumu – orientovať výskum na metódy, postupy, techniky a technológie smerujúce jednoznačne k minimalizácii, resp. odstráneniu environmentálnej záťaže.
j.) Princíp prevencie – orientovať činnosť na odstránenie, resp. zabránenie znečisťovania životného prostredia.
k.) Vzťah k dodávateľom – preventívny prístup a uplatňovanie charty vyžadovať aj od dodávateľov.
l.) Manažment rizika – dôsledne mapovať potenciálne riziká, vypracovať preventívne opatrenia a plány pripravenosti na mimoriadne udalosti v úzkej spolupráci so zainteresovanými stranami.
m.) Transfer technológie – prebudovávať staré technológie a metódy riadenia na princípy environmentálne nezávadných technológií a tento zámer aplikovať v celých priemyselných a verejných sektoroch.
n.) Príspevok k spoločnému úsiliu – prispieť k rozvoju verejnej politiky a k podnikateľským vládnym a medzivládnym programom a vzdelávacím iniciatívam, ktoré podporia vedomie chrániť životné prostredie.
o.) Otvorenosť v otázkach vyvolávajúcich znepokojenie – viesť dialóg so zamestnancami a zainteresovanými stranami o potenciálnych rizikách a nebezpečiach vyplývajúcich z ekonomickej aktivity, resp. výrobkov.
p.) Súlad s požiadavkami a informovanosť – zabezpečovať ekologickú efektívnosť, využívať k zlepšeniu svojej činnosti a hodnoteniu plnenia požiadaviek spoločnosti ekvivalentné audity a poskytovať relevantné informácie príslušným zainteresovaným stranám.

8. Konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji (UNCED) - Rio de Janeiro 1992

Konferencia OSN o životnom prostredí, konaná v roku 1992 v brazílskom Rio de Janeiro, je známa aj pod názvom "Summit Zeme" (The Earth Summit).
V Riu prijali 4 zásadné dokumenty:
1. Rio deklaráciu (namiesto očakávanej Charty Zeme), zameranú na povinnosti štátov pri zachovaní života na Zemi,
2. Dohovor o biologickej diverzite (biodiverzite), ktorý podpísalo 154 zo 178 zúčastnených štátov (nepodpísali napríklad USA a bývalá ČSFR),
3. Rámcový dohovor o klimatických zmenách, ktorý bývalá ČSFR nepodpísala,
4. Agendu 21 ako program trvalo udržateľného rozvoja a všestrannej starostlivosti o životné prostredie sveta s výhľadom do 21.

storočia.

Medzi ďalšie významné dokumenty medzinárodného práva, ku ktorým sa viaceré štáty pripojili, boli: Dohovor o dôsledkoch priemyselných havárií presahujúcich hranice štátov, Dohovor o ochrane a využívaní hraničných vodných tokov a medzinárodných jazier a Dohovor o hodnotení vplyvov na životné prostredie presahujúcich hranice štátov.
Najvýznamnejší dokument Agenda 21 má osobitný charakter a pre svoje poslanie mimoriadny význam, preto jeho charakteristiku uvádzame v osobitnej kapitole.
V tomto sledovanom období (80.- 90.-te roky 20. storočia) sa uskutočnil rad veľmi významných aktivít, ktoré významne ovplyvnili environmentálne aktivity (dokonalý prehľad o nich možno nájsť v "Environmentalistika a právo II", J. Klinda, MŽP SR 1998). Za všeobecné prínosy týchto aktivít možno považovať to, že sa vytvorili:

1. Možnosti hlbšieho spoznania technických, biologických a sociálnych zákonitostí umožňujúcich racionálne riadiť a regulovať ekvivalentné procesy.
2. Technický potenciál možností realizovať a zladiť ekonomický rozvoj a efektívnosť s požiadavkami zníženia, resp. odstránenia negatívnych dopadov ekonomík na životné prostredie.
3. Široká báza ekonomických a spoločenských nástrojov k integrovanému riadeniu ekonomík vo vzťahu efektívnosť – kvalita – bezpečnosť – životné prostredie.
4. Priestor pre spoločenskú aktivitu rôznych záujmových skupín pripomínajúcich reprezentantom decíznej sféry povinnosť akceptovať nepriaznivý stav vo vývoji vzťahov človek – príroda a hľadať cesty k zlepšovaniu stavu životného prostredia.
5. Metodiky a kritériá hodnotenia kvality a hodnoty procesu smerujúceho k zabezpečeniu takých hodnôt prírodného bohatstva, ktoré zabezpečia rozvoj budúcich generácií.
6. Dostatočné štruktúry a prepojenosť vládnych, nevládnych, národných a medzinárodných inštitúcií, schopných zabezpečiť postupný prechod k vytvoreniu pozitívnych vzťahov človek – príroda.

1.5 Agenda 21

- je koncepčný dokument rozdelený na štyri časti, zahŕňajúce 40 kapitol, a predstavuje reálny návod na dosiahnutie trvalo udržateľného rozvoja v lepšom – vyváženom životnom prostredí;
- ide o dokument, ktorý sa zameriava na sociálne a ekonomické dimenzie v environmentálnom kontexte. Hodnotí a naznačuje východiská v ochrane zdravia, rozvoji sídiel, ochrane a využívaní zdrojov, v boji s chudobou, desertifikáciou a suchom. Vyzdvihuje úlohu veľkých skupín, obchodu, priemyslu, vedy, medzinárodnej spolupráce a práva, podporuje rozvoj vzdelanosti, environmentálne vhodných technológií, informatiky atď.
Zo 132 ukazovateľov trvalo udržateľného rozvoja, predložených na 4. zasadnutí KOMISIE OSN pre trvalo udržateľný rozvoj 18. apríla až 3.

mája 1996 v New Yorku, sa:
- 76 zameriava na sociálne, ekonomické, a inštitucionálne otázky;
- 56 na environmentálnu problematiku.
Ide najmä o ukazovatele, ako: miera nezamestnanosti, koeficient populačného rastu, celková pôrodnosť, hustota obyvateľstva, pomerná gramotnosť, stredná dĺžka života pri narodení, dojčenská úmrtnosť, výživa detí, užívanie antikoncepcie, výdavky na zdravotníctvo, spotreba fosílnych palív v doprave motorovými vozidlami, pomer ceny domu a príjmu, podiel čistých investícií na hrubom domácom produkte, atď.

Viaceré indikátory sa venujú vzdelanostnej úrovni, vyváženosti rozvoja miest a vidieka, širšiemu uplatneniu žien atď. Environmentálne ukazovatele sa týkajú najmä pitnej vody, ochrany ovzdušia a pôdy, zneškodňovania a recyklácie odpadov, biodiverzity, budovania sústav chránených území a podobne.
V neposlednej miere sa hodnotí, či príslušný štát postupuje podľa schválenej Stratégie trvalo udržateľného rozvoja, nakoľko stredoeurópske štáty v procese transformácie ekonomiky na trhové hospodárstvo h nemôžu pozitívne vyhodnotiť.

V nadväznosti na UNCED ako prvá vypracovala Slovenská republika Stratégiu, zásady a priority štátnej environmentálnej politiky, schválenú Národnou radou SR a vládou SR v roku 1993. Tento dokument je akýmsi prierezovým zásadným koncepčným dokumentom dlhodobej platnosti (obsahuje krátko, stredno a dlhodobé ciele environmentálnej politiky), a bol základom pre Stratégie trvalo udržateľného rozvoja Slovenska, ktorý obsahuje krajské a okresné koncepcie TUR.
V roku 1996 vstupuje do platnosti Národný environmentálny akčný program (NEAP), ktorý obsahuje 1356 opatrení až do roku 2005, členených do 10 sektorov životného prostredia. Vychádzal zo správy o životnom prostredí v SR v rokoch 1992-1993, plus následných monitoringov.

ČASŤ I. Sociálne a ekonomické dimenzie

Kapitola 2. Medzinárodná spolupráca pri urýchľovaní trvalo udržateľného rozvoja v rozvojových krajinách a príslušné domáce .
Programové oblasti:
A. Presadzovanie trvalo udržateľného rozvoja prostredníctvom obchodu.
B. Vytvorenie podmienok pre vzájomnú podporu obchodu a životného prostredia.
C. Poskytovanie primeraných finančných zdrojov rozvojovým krajinám.
D. Podporovanie ekonomických politík priaznivých pre životné prostredie a trvalo udržateľný rozvoj.

Kapitola 3. Boj s chudobou.
Programová oblasť:
A. Umožniť chudobným trvalo udržateľné podmienky.

Kapitola 4. Zmena modelov spotreby.
Programové oblasti:
A. Trvalo neudržateľné modely výroby a spotreby.
B. Rozvoj národných politík a stratégií prispievajúcich k zmenám trvalo neudržateľných modelov spotreby.

Kapitola 5. Dynamika demografického rastu a trvalo udržateľný rozvoj.
Programové oblasti:
A. Rozvoj a rozširovanie poznatkov o vzťahoch medzi demografickými trendmi a faktormi a trvalo udržateľným rozvojom.
B. Vypracovanie integrovaných národných environmentálnych a rozvojových politík pri zohľadnení demografických trendov a faktorov.
C. Realizácia integrovaných environmentálnych a rozvojových programov na miestnej úrovni pri zohľadnení demografických trendov a faktorov.

Kapitola 6.

Ochrana a podpora ľudského zdravia.
Programové oblasti:
A. Uspokojovanie základných požiadaviek na zdravotnú starostlivosť, osobitne vo vidieckych oblastiach.
B. Kontrola prenosných chorôb.
C. Ochrana ohrozených skupín.
D. Riešenie problémov zdravotnej starostlivosti v sídlach.
E. Znižovanie zdravotných rizík vyvolaných znečistením a ohrozením životného prostredia

Kapitola 7. Podpora trvalo udržateľného rozvoja ľudských sídiel.
Programové oblasti:
A. Zabezpečenie vhodného prístrešia pre všetkých.
B. Zlepšenie starostlivosti o sídelné útvary.
C. Podpora plánovania starostlivosti o krajinu a jej trvalo udržateľného využívania.
D. Podpora vytvárania komplexnej infraštruktúry v životnom prostredí: voda, hygienické zariadenia, kanalizácia a odpadové hospodárstvo.
E. Podpora trvalo udržateľných energetických a dopravných systémov v ľudských sídlach.
F. Podpora plánovania a riadenia ľudských sídiel v ohrozených oblastiach.
G. Podpora činností trvalo udržateľného stavebníctva.
H. Podpora rozvoja ľudských zdrojov a vytváranie kapacít pre rozvoj ľudských sídiel.

Kapitola 8. Integrovanie životného prostredia a rozvoja pri rozhodovaní.
Programové oblasti:
A. Integrovanie životného prostredia a rozvoja v politike, plánovaní a riadení.
B. Zabezpečenie efektívneho právneho a regulačného rámca.
C. Účinné využitie ekonomických nástrojov, trhu a ďalších stimulov.
D. Vytvorenie systémov pre integrované environmentálne a ekonomické účtovníctvo.

ČASŤ II. Ochrana zdrojov a hospodárenie s nimi pre rozvoj

Kapitola 9. Ochrana ovzdušia.
Programové oblasti:
A. Vysporiadanie sa s nepredvídanými udalosťami – skvalitnenie vedeckej základne pre rozhodovanie.
B. Presadzovanie trvalo udržateľného rozvoja.
1. Rozvoj, efektívnosť a spotreba v energetike;
2. Doprava;
3. Priemyselný rozvoj;
4. Rozvoj suchozemských a morských zdrojov a využívanie krajiny.
C. Ochrana pred poškodzovaním stratosferickej ozónovej vrstvy.
D. Znečistenie ovzdušia presahujúce hranice štátov.

Kapitola 10. Integrovaný prístup k plánovaniu a hospodáreniu so zdrojmi krajiny.
Programová oblasť:
A. Integrovaný prístup k plánovaniu a k hospodáreniu v krajine.

Kapitola 11. Boj proti odlesňovaniu.
Programové oblasti:
A. Zachovanie viacnásobných úloh a funkcií všetkých typov lesov, lesného pôdneho fondu a lesnatých krajín.
B. Zlepšenie ochrany trvalo udržateľného využívania a zachovania všetkých typov lesov a zelene v poškodených oblastiach formou zalesňovania, obnovy lesných porastov a ďalších rehabilitačných prostriedkov.
C. Podporovanie efektívneho využívania a posudzovanie plného zhodnocovania tovarov a služieb poskytovaných lesmi, lesnými porastami a zalesnenými krajinami.
D. Budovanie a/alebo rozširovanie kapacít pre plánovanie, posudzovanie a systematické pozorovanie lesov a s tým súvisiace programy, projekty a činnosti, vrátane obchodu a komerčných procesov.

Kapitola 12.

Starostlivosť o nestabilné ekosystémy: boj s desertifikáciou a so suchom.
Programové oblasti:
A. Posilňovanie vedomostnej základne a rozvíjanie informačných a monitorovacích systémov, určených pre regióny náchylné k desertifikácii a suchu, vrátane ekonomických a sociálnych aspektov týchto ekosystémov.
B. Boj s degradáciou krajiny, uskutočňovaný okrem iného aj intenzívnejšou ochranou pôdy, zvyšovaním odolnosti lesov a zalesňovaním.
C. Rozvoj a posilňovanie integrovaných rozvojových programov, zameraných na odstraňovanie chudoby a na podporu alternatívnych systémov získavania obživy v oblastiach náchylných k desertifikácii.
D. Rozvoj komplexných antidesertifikačných programov a ich integrovanie do národných rozvojových plánov a národného environmentálneho plánovania.
E. Rozvoj komplexných antidesertifikačných programov a ich integrovanie do národných rozvojových plánov a národného environmentálneho plánovania.
F. Vytváranie podmienok pre účasť obyvateľstva a pre rozvoj environmentálnej výchovy, zameranej na zvládnutie desertifikácie a na vysporiadanie sa s dôsledkami sucha.

Kapitola 13. Starostlivosť o nestabilné ekosystémy: trvalo udržateľný rozvoj v pohoriach.
Programové oblasti:
A. Získavanie a zdokonaľovanie poznatkov o ekológii a trvalo udržateľnom rozvoji ekosystémov pohorí.
B. Podpora integrovaného rozvoja v povodiach a alternatívnych možností získavania obživy.

Kapitola 14. Podpora trvalo udržateľného rozvoja poľnohospodárstva a vidieka.
Programové oblasti:
A. Posúdenie poľnohospodárskej politiky, plánovanie a integrované programy vo svete viacnásobných funkcií poľnohospodárstva, predovšetkým z hľadiska potravinovej bezpečnosti a trvalo udržateľného rozvoja.
B. Zabezpečenie spoluúčasti obyvateľov a podpora rozvoja ľudských zdrojov pre trvalo udržateľné poľnohospodárstvo.
C. Zlepšenie poľnohospodárskej výroby a farmárskych systémov prostredníctvom diverzifikácie farmárskych a nefarmárskych prác a rozvojom infraštruktúry.
D. Plánované využívanie zdrojov krajiny, informácie a vzdelávanie pre poľnohospodárstvo
E. Zachovanie pôdy a jej obnova.
F. Voda pre trvalo udržateľnú produkciu potravín a trvalo udržateľný rozvoj vidieka.
G. Zachovanie a trvalo udržateľné využívanie rastlinných genetických zdrojov vo výrobe potravín a trvalo udržateľnom poľnohospodárstve.
H. Zachovanie a trvalo udržateľné využívanie živočíšnych genetických zdrojov v trvalo udržateľnom poľnohospodárstve.
I. Integrovaný systém boja proti poľnohospodárskym škodcom a ich kontroly.
J. Trvalo udržateľná výživa rastlín pri zvyšovaní produkcie potravín.
K. Zmena zdrojov energie vo vidieckych oblastiach za účelom dosiahnutia vyššej produktivity.
L. Vyhodnotenie účinkov ultrafialového žiarenia v dôsledku poškodenia stratosferickej ozónovej vrstvy na rastliny a živočíchy.

Kapitola 15. Zachovanie biologickej rôznorodosti.
Programová oblasť:
A. Zachovanie biologickej rôznorodosti

Kapitola 16. Environmentálne vhodné využívanie biotechnológií.
Programové oblasti:
A. Zvyšovanie dostupnosti potravín, krmív a obnoviteľných zdrojov.
B. Zlepšovanie ľudského zdravia.
C. Skvalitnenie ochrany životného prostredia.
D. Zlepšenie bezpečnosti a vypracovanie medzinárodných mechanizmov spolupráce.
E. Vytvorenie mechanizmov umožňujúcich rozvoj a environmentálne vhodné aplikácie biotechnológií.

Kapitola 17.

Ochrana oceánov, všetkých druhov morí, vrátane uzavretých a čiastočne uzavretých morí, a pobrežných oblastí a ochrana, racionálne využívanie a rozvoj živých zdrojov v nich.
Programové oblasti:
A. Integrovaná starostlivosť o pobrežné oblasti, vrátane exkluzívnych ekonomických zón, a ich trvalo udržateľný rozvoj.
B. Ochrana životného prostredia morí.
C. Trvalo udržateľné využívanie a zachovanie živých zdrojov šírych morí.
D. Trvalo udržateľné využívanie a zachovanie živých morských zdrojov podliehajúcich jurisdikcii jednotlivých štátov.
E. Pripravenosť na kritické situácie v životnom prostredí morí a pri zmenách klímy.
F. Posilňovanie medzinárodnej a regionálnej spolupráce a koordinácie.
G. Trvalo udržateľný rozvoj malých ostrovov.

Kapitola 18. Ochrana kvality a zásob sladkovodných zdrojov: aplikovanie integrovaného prístupu pri rozvoji, hospodárstve a využívaní vodných zdrojov.
Programové oblasti:
A. Integrovaný rozvoj vodných zdrojov a starostlivosť o ne.
B. Posudzovanie vodných zdrojov.
C. Ochrana vodných zdrojov, kvality vody a vodných ekosystémov.
D. Zásobovanie pitnou vodou a kanalizačné siete.
E. Voda a trvalo udržateľný rozvoj sídel.
F. Voda pre trvalo udržateľnú produkciu potravín a rozvoj vidieka.
G. Vplyvy zmeny klímy na vodné zdroje.

Kapitola 19. Environmentálne vhodné nakladanie s toxickými chemickými látkami, vrátane zamedzenia nezákonnej medzinárodnej prepravy toxických a nebezpečných produktov.
Programové oblasti:
A. Rozšírenie a urýchlenie medzinárodného posudzovania chemických rizík.
B. Harmonizácia klasifikácie a označovania chemických látok.
C. Výmena informácií o toxických chemických látkach a chemických rizikách.
D. Vytvorenie programov obmedzenia rizík.
E. Posilňovanie národného potenciálu a kapacít starostlivosti o chemické látky.
F. Zamedzovanie nezákonnej medzinárodnej prepravy toxických a nebezpečných produktov.

Kapitola 20. Environmentálne vhodné nakladanie s nebezpečnými odpadmi, vrátane zamedzenia nezákonnej medzinárodnej prepravy nebezpečných odpadov.
Programové oblasti:
A. Podpora predchádzania vzniku a minimalizácie nebezpečných odpadov.
B. Podpora a posilnenie inštitucionálnych kapacít pre nakladanie s nebezpečnými odpadmi.
C. Podporovanie a posilňovanie medzinárodnej spolupráce v riadení pohybov nebezpečných odpadov cez hranice štátov.
D. Zamedzenie nezákonnej medzinárodnej prepravy nebezpečných odpadov.

Kapitola 21. Environmentálne vhodné nakladanie s tuhými odpadmi a kalmi.
Programové oblasti:
A. Minimalizácia tvorby odpadov.
B. Maximalizácia environmentálne vhodného opätovného využívania odpadov a recyklácie.
C. Podporovanie zneškodňovania a úpravy odpadov spôsobom prijateľným z environmentálneho hľadiska.
D. Rozširovanie služieb súvisiacich s odpadmi.

Kapitola 22. Bezpečné a environmentálne vhodné nakladanie s rádioaktívnymi odpadmi.
Programová oblasť:
A. Podporovanie bezpečného a environmentálne vhodného spôsobu nakladania s rádioaktívnymi odpadmi.

ČASŤ III. Posilňovanie úlohy dôležitých skupín

Kapitola 23. Preambula.

Kapitola 24. Globálne zapojenie žien do trvalo udržateľného a vyváženého rozvoja.

Kapitola 25.

Deti a mládež v trvalo udržateľnom rozvoji.
Programové oblasti:
A. Zvýšenie úlohy mládeže a jej aktívnej účasti na ochrane životného prostredia a na urýchlení ekonomického a sociálneho rozvoja.
B. Deti a trvalo udržateľný rozvoj.

Kapitola 26. Uznanie a posilňovanie úlohy domorodých obyvateľov a ich spoločenstiev.

Kapitola 27. Posilňovanie úlohy mimovládnych organizácií: partnerov pre trvalo udržateľný rozvoj. Kapitola 28. Iniciatívy samosprávnych orgánov zamerané na podporu Agendy 21.

Kapitola 29. Posilňovanie úlohy pracujúcich a ich odborov.
Kapitola 30. Posilňovanie úlohy obchodu a priemyslu.
Programové oblasti:
A. Podporovanie čistejších výrobných postupov.
B. Podporovanie zodpovednosti podnikateľov.

Kapitola 31. Vedecká a technická obec.
Programové oblasti:
A. Zlepšenie komunikácie a spolupráce medzi vedeckou a technickou obcou, rozhodovacou sférou a verejnosťou.
B. Podporovanie praktických manuálov a smerníc týkajúcich sa vedy a techniky.

Kapitola 32. Posilňovanie úlohy pôdohospodárov.

ČASŤ IV. Prostriedky na realizáciu

Kapitola 33. Finančné zdroje a mechanizmy.

Kapitola 34. Transfer environmentálne vhodných technológií, spolupráca a tvorba potenciálu.

Kapitola 35. Veda pre trvalo udržateľný rozvoj.
Programové oblasti:
A. Posilnenie vedeckej základne trvalo udržateľného manažmentu.
B. Pozdvihnutie vedeckého poznania na vyššiu úroveň.
C. Zdokonalenie dlhodobého vedeckého posudzovania.
D. Vybudovanie vedeckej kapacity a potenciálu.

Kapitola 36. Podpora vzdelávania, osvety a odbornej prípravy.
Programové oblasti:
A. Zmena orientácie vzdelávania smerom k trvalo udržateľnému rozvoju.
B. Zvyšovanie uvedomenia verejnosti.
C. Podpora odbornej prípravy.

Kapitola 37. Národné mechanizmy a medzinárodná spolupráca pri vytváraní potenciálu rozvojových krajín.

Kapitola 38. Medzinárodné inštitucionálne usporiadanie.
Inštitucionálna štruktúra:
A. Valné zhromaždenie.
B. Ekonomická a sociálna rada (ECOSOC).
C. Komisia pre trvalo udržateľný rozvoj (CSD).
D. Generálny tajomník.
E. Medziagentúrny koordinačný mechanizmus na vysokej úrovni.
F. Poradný orgán na najvyššej úrovni.
G. Štruktúra pomocného sekretariátu.
H. Orgány, programy a organizácie systému OSN.
1. Program OSN pre životné prostredie (UNEP).
2. Program OSN pre rozvoj (UNDP).
3. Konferencia OSN o obchode a rozvoji (UNCTAD).
4. Pracovisko OSN pre Sudán a oblasť Sahelu.
5. Špecializované agentúry systému OSN a ďalšie relevantné medzivládne organizácie.
I. Regionálna a subregionálna kooperácia a implementácia.
J. Národná implementácia.
K. Spolupráca orgánov OSN a medzinárodných finančných organizácií.
L. Mimovládne organizácie.

Kapitola 39. Medzinárodné právne nástroje a mechanizmy.

Kapitola 40.

Informácie pre rozhodovanie.
Programové oblasti:
A. Vyplnenie informačných medzier.
B. Zlepšenie dostupnosti informácií.

1.5.1 Ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja

Komisia pre trvalo udržateľný rozvoj (Commission on Sustainable Development – CSD) schválila na svojom treťom zasadaní pracovný program pre ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja. Tento pracovný program obsahuje 132 indikátorov usporiadaných do sústavy Hybná sila – Stav – Reakcia. Indikátory typu Hybná sila predstavujú ľudské činnosti, procesy a modely, ktoré majú účinok na trvalo udržateľný rozvoj. Indikátory typu Stav indikujú „stav“ trvalo udržateľného rozvoja a indikátory typu Reakcia uvádzajú strategické a ďalšie možnosti reakcie na zmeny v stave trvalo udržateľného rozvoja.
V nasledujúcej časti sa uvádza prehľad 132 vybraných ukazovateľov podľa odsúhlasených metodických hárkov. Sú vymenované len heslovite, v skutočnosti je každý ukazovateľ charakterizovaný, resp. popísaný nasledujúcimi údajmi: stručná definícia, merná jednotka, Agenda 21, typ ukazovateľa, účel a dôležitosť z hľadiska trvalo udržateľného rozvoja.

Sociálne ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja
1. Miera nezamestnanosti.
2. Miera chudoby – hlavný výpočtový index chudoby; index medzery chudoby; kvadrátový index medzery chudoby.
3. Pomer priemerných zárobkov žien a mužov.
4. Koeficient populačného rastu.
5. Čistý migračný pomer.
6. Celková pôrodnosť – počet narodených detí v rodine.
7. Hustota obyvateľstva.
8. Pomerná zmena školopovinnej populácie.
9. Hrubé percento populácie zapísanej do základných škôl.
10. Čisté percento populácie zapísanej do základných škôl.
11. Hrubé percento populácie zapísanej do stredných škôl.
12. Čisté percento populácie zapísanej do stredných škôl.
13. Pomerná gramotnosť dospelej populácie.
14. Deti, ktoré dosiahli 5.

stupeň základného vzdelania.
15. Pravdepodobná dĺžka pobytu v škole.
16. Rozdiel medzi počtom chlapcov a dievčat zapísaných do školy.
17. Počet ženských pracovných síl na 100 mužských pracovných síl.
18. Hrubý domáci produkt určený na vzdelávanie.
19. Základné hygienické zariadenia – percento populácie, pre ktoré sú dostupné základné hygienické zariadenia.
20. Prístup k čistej pitnej vode – percento populácie, ktoré je zásobované čistou pitnou vodou vo vlastných domácnostiach, alebo má k takejto vode prístup.
21. Stredná dĺžka života pri narodení.
22. Postačujúca pôrodná hmotnosť.
23. Dojčenská úmrtnosť.
24. Materská úmrtnosť.
25. Výživa detí.
26. Imunizácia proti infekčným detským chorobám – percento populácie, ktoré bolo zaočkované v súlade s národnou imunizačnou politikou.
27. Užívanie antikoncepcie u žien fertilného veku.
28. Podiel potenciálne nebezpečných chemických látok monitorovaných v potravinách.
29. Výdavky na zdravotníctvo venované miestnej zdravotnej starostlivosti.
30. Celkové výdavky štátu na zdravotníctvo vo vzťahu k hrubému domácemu produktu.
31. Pomerný rast mestskej populácie.
32. Spotreba fosílnych palív v doprave motorovými vozidlami, na jedného obyvateľa.
33. Ekonomické straty a straty na životoch v dôsledku živelných pohrôm.
34. Percento mestskej populácie.
35. Rozloha a počet obyvateľov formálnych a neformálnych ľudských sídiel.
36. Obytná plocha na osobu.
37. Pomer ceny domu a príjmu.
38. Výdavky na občiansku vybavenosť na jedného obyvateľa.

Ekonomické ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja
39. Hrubý domáci produkt na jedného obyvateľa.
40. Podiel čistých investícií v hrubom domácom produkte.
41. Súčet vývozu a dovozu ako percento hrubého domáceho produktu.
42. Environmentálne upravený čistý domáci produkt na jedného obyvateľa.
43. Podiel vyrobených tovarov na celkovom obchodnom exporte.
44. Ročná spotreba energie na jedného obyvateľa.
45. Podiel priemyselných odvetví intenzívne využívajúcich prírodné zdroje pri vytváraní pridanej hodnoty. 46. Dokázané rezervy nerastných surovín.
47. Dokázané rezervy fosílnych palív pre energetiku.
48. Životnosť dokázaných energetických zásob.
49. Merná spotreba materiálov.
50. Podiel vytvárania pridanej hodnoty v hrubom domácom produkte.
51. Podiel spotreby obnoviteľných zdrojov energie.
52. Čistý transfer zdrojov/hrubý domáci produkt.
53. Celková oficiálna získaná alebo poskytnutá pomoc rozvoju, vyjadrená ako percento hrubého domáceho produktu.
54. Dlh/hrubý domáci produkt.
55. Dlhová služba/export.
56. Výdavky na ochranu životného prostredia ako percento hrubého domáceho produktu.
57. Množstvo dodatočných finančných prostriedkov poskytnutých alebo prijatých od roku 1992 pre trvalo udržateľný rozvoj.
58. Dovoz základných prostriedkov.
59. Priame zahraničné investície.
60. Podiel dovozu environmentálne vhodných základných prostriedkov na celkovom dovoze základných prostriedkov.
61. Granty na technickú spoluprácu.
Environmentálne ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja
62. Ročné odbery podzemnej a povrchovej vody ako percento dostupných vodných zdrojov.
63. Spotreba vody v domácnostiach na jedného obyvateľa.
64. Zásoby podzemnej vody.
65. Koncentrácia fekálnych koliformných mikroorganizmov v sladkých vodách.
66. Biochemická spotreba kyslíka vo vodách.
67. Zaobchádzanie s odpadovými vodami.
68. Hustota hydrologických sietí.
69. Populačný rast v pobrežných oblastiach.
70. Vypúšťanie ropných látok do pobrežných vôd.
71. Uvoľňovanie dusíka a fosforu do pobrežných vôd.
72. Pomer medzi maximálnym trvalo udržateľným výlovom a skutočným priemerným výlovom.
73. Odchýlka v zásobe morských druhov od maximálneho trvalo udržateľného výlovu.
74. Index rias.
75. Zmena využívania krajiny.

76. Zmena krajinných podmienok.
77. Decentralizovanie hospodárenia s prírodnými zdrojmi na miestnu úroveň.
78. Obyvatelia žijúci pod hranicou chudoby v suchých oblastiach.
79. Národný ročný index zrážok.
80. Hodnota vegetačného indexu.
81. Krajina postihnutá desertifikáciou.
82. Dynamika populačného rastu v horských oblastiach.
83. Trvalo udržateľné využívanie prírodných zdrojov v horských oblastiach.
84. Prosperita obyvateľstva horských oblastí.
85. Používanie pesticídov v poľnohospodárstve.
86. Používanie umelých hnojív.
87. Percento zavlažovanej ornej pôdy.
88. Využívanie energie v poľnohospodárstve.
89. Orná pôda na jedného obyvateľa.
90. Zasolené a rozbahnené oblasti.
91. Vzdelávanie a nadstavbové kurzy v poľnohospodárstve.
92. Efektívnosť poľnohospodárskeho výskumu.
93. Intenzita ťažby dreva.
94. Zmeny výmery lesných pozemkov (lesov).
95. Percento obhospodarovaných lesných pozemkov.
96. Chránené lesné areály ako percento celkovej výmery lesných pozemkov.
97. Ohrozené druhy ako percento z celkového počtu žijúcich druhov.
98. Chránené územia ako percento z celkovej výmery štátu.
99. Výdavky na výskum a vývoj biotechnológií.
100. Existencia predpisov a smerníc o biologickej bezpečnosti.
101. Emisie plynov spôsobujúcich skleníkových efekt.
102. Emisie oxidu siričitého.
103. Emisie oxidov dusíka.
104. Spotreba látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu.
105. Koncentrácia znečisťujúcich látok v urbanizovaných oblastiach.
106. Výdavky na znižovanie znečisťovania ovzdušia.
107. Tvorba priemyselných a komunálnych tuhých odpadov.
108. Množstvo zneškodneného odpadu na jedného obyvateľa.
109. Výdavky na odpadové hospodárstvo.
110. Recyklácia a opätovné využívanie odpadov.
111. Zneškodňovanie komunálneho odpadu.
112. Chemicky indukované akútne otravy.
113. Počet zakázaných alebo prísne obmedzených chemických látok.
114. Tvorba nebezpečných odpadov.
115. Dovozy a vývozy nebezpečných odpadov.
116. Pozemky kontaminované nebezpečnými odpadmi.
117. Výdavky na úpravu nebezpečných odpadov.

Inštitucionálne ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja
118. Stratégie trvalo udržateľného rozvoja.
119. Program integrovaného environmentálneho a ekonomického účtovníctva.
120. Uzákonené posudzovanie vplyvov na životné prostredie.
121. Národné rady pre trvalo udržateľný rozvoj.
122. Vedecký a inžiniersky potenciál na milión obyvateľov.
123. Vedeckí pracovníci a inžinieri zamestnávaní vo výskume a rozvoji na milión obyvateľov.
124. Výdavky na výskum a rozvoj ako percento hrubého domáceho produktu.
125. Ratifikácia globálnych dohovorov.
126. Implementácia ratifikovaných globálnych dohovorov.
127. Hlavné telefónne linky na 100 obyvateľov.
128. Prístup k informáciám.
129. Programy pre národné environmentálne štatistiky.
130. Zastúpenie dôležitých skupín obyvateľstva v národných radách pre trvalo udržateľný rozvoj.
131. Zastúpenie etnických menšín a domorodých obyvateľov v národných radách pre trvalo udržateľný rozvoj.
132. Príspevok mimovládnych organizácií trvalo udržateľnému rozvoju.

1.6 Environmentálna politika

Environmentálna politika je súbor koncepcií, stratégií a taktík ako aj konkrétnych metód a spôsobov na riešenie environmentálnych problémov. Jej základom je súhrn predstáv rôznych subjektov politického systému o prioritách a spôsoboch riešenia jednotlivých otázok ochrany životného prostredia , racionálneho hospodárenia s prírodnými zdrojmi a ich ochrany a nastoľovanie vzťahov rovnováhy medzi ľudskými činnosťami a prírodou.
Vznik ekologickej politiky. Vznik environmentálnej politiky je výsledkom rozpoznania nepriaznivých dôsledkov ľudských činností na životné prostredie a prírodné zdroje. Tieto už majú rozmer nielen lokálny a regionálny, ale nadobúdajú rozmery globálne.
Exponenciálny rast spotreby zdrojov a populácie nevyhnutne signalizoval kolaps svetového prírodného, ekonomického, sociálneho systému najneskôr do polovice budúceho storočia. (Rímsky klub, Konferencia o životnom prostredí – 1972).
V tomto období vzniká nová situácia, na ktorú je potrebné reagovať formuláciou zodpovedajúcich koncepcií a cieľov tak, aby sa čelilo ďalšiemu zhoršovaniu znečistenia životného prostredia a devastácie prírodných zdrojov, či už obnoviteľných alebo neobnoviteľných. Tieto koncepcie a ciele sa stali základom formovania novej štátnej politickej činnosti environmentálnej politiky.
Problémy životného prostredia , národného i globálneho charakteru vniesli do činnosti politických strán celkom nové aspekty a tak postupne zmenili charakter a orientáciu tradičnej politiky. V podstate si vynútili nové prerozdeľovanie národného dôchodku medzi ekologickú potrebu a sociálnu spotrebu a ovplyvňujú formy tvorby a štruktúru národného dôchodku.
Tento nový fenomén a hospodárska situácia na začiatku osemdesiatych rokov (ropná kríza) ovplyvnili štruktúru politickej scény vo väčšine priemyselne rozvinutých krajín. Viedli k vzniku celého radu občianskych združení, mimovládnych organizácií zameraných na ochranu životného prostredia a prírodných zdrojov, ku vzniku nových politických strán, sústredených prevažne na ekologickú problematiku (tzv. „zelení“) a k postupnému uznaniu ochrany životného prostredia za dôležitú súčasť politických koncepcií etablovaných politických strán bez ohľadu na ich postavenie v politickom spektre.

Predovšetkým v týchto krajinách sa začali následne zriaďovať rôzne ústredné orgány verejnej správy, ktorých základný mandát predstavoval ochranu životného prostredia a prírodných zdrojov.

1.6.1 Všeobecné dôvody rozvoja environmentálnej politiky
a.) zanedbateľnosť ekologických problémov;
b.) obmedzenosť finančných prostriedkov - ich racionálna alokácia;
c.) časová naliehavosť ekologických problémov;
d.) medzinárodné záväzky;
e.) jednota životného prostredia - voľný pohyb polutantov - komplexný systém ochrany;
f.) nevyhnutnosť koordinácie činností verejnej správy.

1.6.2 Východiská a orientácia environmentálnej politiky

Na začiatku svojho vzniku sa environmentálna politika (ekologická politika) zameriavala len na ochranu životného prostredia a niektorých prírodných zdrojov a až neskôr sa začala orientovať aj na širšie súvislosti negatívnych ľudských aktivít.
V tomto období sa tieto aktivity realizovali v zmysle všeobecne akceptovaných stratégií environmentálnej politiky, stratégie riadenia – vypúšťanie polutantov v zriedenom stave a stratégie kontroly a riadenia - na základe určenej limitnej hodnoty koncentrácie škodlivej látky sa reguluje množstvo škodlivín do prostredia. Táto stratégia viedla k rozvoju environmentálnej politiky, zvýšeniu úrovne legislatívy v oblasti riadenia ochrany životného prostredia, rozvoja technických zariadení a koncepcií maloodpadových, bezodpadových a recyklačných technológií.
V súčasnom období je základným východiskom environmentálnej politiky stratégia trvalo udržateľného rozvoja, nazývaná tiež Stratégia prevencie. Hlavným cieľom tejto stratégie je maximálne zabránenie vzniku látok a javov s negatívnym dopadom na životné prostredie pri ich pôvode.
Je založená na troch princípoch:
- princíp prevencie - predchádzanie vzniku znečistenia je lacnejšie ako odstraňovanie následkov;
- princíp integrácie - vplyvy a opatrenia treba skúmať integrovane na všetkých stupňoch realizácie;
- princíp opatrnosti - je potrebné sledovať a preverovať účinky dlhodobo a brať do úvahy komutatívny účinok, ktorý sa prejavuje neskôr.

Základné všeobecne platné smery jej realizácie sú sformulované v dokumente Agenda 21.

Environmentálna politika má v podstate dva hlavné smery :
- preventívne znižovanie environmentálnych záťaží;
- riešenie následkov ľudskej činnosti a orientácia sa na riešenie špecifických národných, regionálnych a lokálnych problémov v kontexte s globálnymi svetovými problémami.
1.6.3 Politický cyklus environmentálnej politiky

Zložitosť, dimenzie a globálny charakter environmentálnych problémov vyžadujú principiálne a kontinuálne riešenie. Tento kontinuálny proces je definovaný ako ekopolitický cyklus. Má tieto fázy :
- identifikácia problémov;
- formulácia cieľov a stratégií;
- legitimizácia;
- presadzovanie;
- rozvíjanie, hodnotenie.

Primárny význam má identifikácia a rozpoznanie problému. Na identifikáciu nadväzuje formulácia cieľov politiky. Ich formulácia má byť jasná, definovaná, časovo limitovaná, adresná a kontrolovateľná. Vyúsťuje do programových vyhlásení, strategických, dlhodobých, strednodobých a krátkodobých plánov alebo akčných plánov. Charakterizujú postupy na plnenie stratégie a definujú taktiku jej napĺňania.
Legitimizácia environmentálnej politiky znamená hľadenie a zabezpečovanie podpory politických subjektov najširšej politickej a spoločenskej zhody a následné prijatie odpovedajúcich - potrebných zákonov. Hľadanie politickej a spoločenskej zhody je zložitý proces, ktorého sa zúčastňuje celý rad subjektov (štátne orgány, zákonodarne orgány, poslanci, verejnosť, občianske združenia, nevládne organizácie, podniková sféra) a využíva rôzne formy.

Presadzovanie politiky je cieľavedomá a sústavná činnosť, ktorej cieľom je dosiahnutie súladu chovania adresátov s cieľmi prijatej environmentálnej politiky.
Rozvíjanie environmentálnej politiky je porovnanie výsledkov a vytýčených cieľov s objektívnou realitou, prijímanie nápravných opatrení. Podstatné splnenie sledovaných cieľov pri celkovom hodnotení v danom časovom horizonte.
V rámci jednotlivých fáz a pravidiel sa uplatňujú rôzne prostriedky. Tie zahŕňajú nástroje a metódy. K nástrojom sa zaraďujú: a.) právo;
b.) ekonomické nástroje;
c.) organizačné nástroje;
d.) územné plánovanie;
e.) výchova a vzdelávanie;
f.) informácie a monitoring;
g.) veda a výskum. Zatiaľ čo nástroje sú viac-menej formalizované prostriedky (právna regulácia sama osebe, organizácia verejnej správy, nástroje ekonomickej stimulácie), metódy sú spôsobmi uplatňovania formalizovaných prostriedkov. K metódam sa zaraďuje:
a.) plánovanie;
b.) hodnotenie rizík a určovanie priorít;
c.) integrovaná ochrana životného prostredia;
d.) posudzovanie vplyvov na životné prostredie;
e.) presadzovanie environmentálnych požiadaviek.
Posledná uvedená metóda zahŕňa niektoré nešpecifické nástroje ekologickej politiky, ako sú administratívne zmluvy, environmentálny audit, environmentálny manažment, obchodovanie s emisnými povereniami, riadené hospodárstvo s odpadmi a iné.
Politický cyklus je predovšetkým abstraktný model avšak v podstate sú jeho fázy realizované v praxi pri zabezpečovaní environmentálnej politiky. Jeho realizácia je ovplyvnená najmä politickou situáciou (vonkajšou a vnútornou), ekonomickou situáciou (mikro a makroekonomika) a úrovňou subjektov, ktoré celý cyklus zabezpečujú. 2. SYSTÉMOVÉ METÓDY RIADENIA VEDÚCE K PROAKTÍVNEJ ENVIRONMENTÁLNEJ ČINNOSTI

Súčasný podnik je vystavený neustálym zmenám, ktoré podmieňujú jeho vnútornú štruktúru a jeho správanie sa.
Spôsob, metódy, postupy, rozsah a rýchlosť transformácie reaktívneho prístupu riešenia environmentálnych problémov a zavádzania environmentálne orientovaných manažérskych systémov je ovplyvňované rôznymi faktormi (stratégia podniku, úroveň manažmentu, veľkosť podniku, postavenie podniku v systéme ekonomiky, konkurencie schopnosť, štátna politika atď.). Základnou podmienkou pre túto transformáciu je dobrovoľné rozhodnutie vrcholového manažmentu.
V procese transformácie môžu podniky využiť aj také formy riadenia, resp. metódy, vedúce jednak k vytváraniu postupných podmienok k zavádzaniu environmentálne orientovaného systému riadenia alebo takých foriem riadenia, v ktorých zmenu environmentálneho profilu vyžadujú.

V praxi sú aplikované následovné metódy:

TQM - Total Quality Management - neustále zlepšovanie kvality riadenia a riadenia kvality - základné prvky systémového riadenia.
CP - Clean Production - čisté produkcie - určenie environmentálnych aspektov, riešenie minimalizácie odpadov a emisií.
QMS (ISO 9000) - Quality Management Systém - systémový prístup k riadeniu kvality, spoločné, resp. podobné prvky s EMS budovaným na základe ISO 14 000 - neustále zlepšovanie.
RC - Responsible Care - zodpovedné chovanie, požiadavky uplatňovania environmentálne orientovaného manažmentu – prvky EMS – neustále zlepšovanie environmentálneho profilu.
EFQM - EM - European Foundation for Quality Management – Excellence Model – model výnimočnosti. Rozšírenie kritéria TQM a QMS o požiadavky spoločnosti, kritérium znižovania environmentálnych záťaží.
BPR - Bussiness Process Reingeneering – zásadné a rýchle prebudovanie podnikových procesov všeobecne, vrátane manažérskych procesov, ako i princípov environmentálneho manažmentu. 2.1 Význam zavádzania QMS (ISO 9000)

Zavádzanie environmentálne orientovaných manažérskych systémov je veľmi úzko späté so systémami pre riadenie kvality (QMS). V praxi je evidentné, že zavádzanie EMS podľa STN – EN ISO 14001 je podstatne operatívnejšie, keď príslušný podnik má zavedený systém riadenia kvality podľa ISO 9000. Oba systémy majú mnohé spoločné resp. podobné prvky a spoločný cieľ – neustále zlepšovanie.
Zavádzanie systémov manažmentu kvality (QMS) – ISO 9000 a následné overenie, že podnik ich realizuje v plnom rozsahu a získanie certifikátu akreditovaným pracoviskom prináša podnikom viaceré pozitíva.

Z najdôležitejších možno uviesť:
1. vylepšenie dodávateľsko odberateľských vzťahov, vytvára sa záruka, že sa získavajú kvalitné materiálové vstupy a výstupy;
2. výrobky s certifikátom (výrobca uvádza tento údaj na etikete), majú väčšiu možnosť obstáť v konkurencií;
3. zvýšenie účinnosti reklamy;
4. získanie skúsenosti pre sústavné vylepšovanie QMS;
5. zníženie nákladov na neefektívnu výrobu.

Systémový prístup k manažmentu kvality podľa ISO 9000 je spracovaný v sérií piatich osobitných noriem – ISO 9000, ISO 9001, ISO 9002, ISO 9003 a ISO 9004, z ktorých každá má svoju špecifiku ISO 9000

2.1.1 Charakteristika série ISO 9000 noriem

ISO 9000
Normy pre riadenie a zabezpečovanie kvality – smernice pre ich voľbu a používanie

Táto norma obsahuje v prvom rade charakteristiku prvkov a vysvetlenie základných pojmov, terminológiu používanú v tejto oblasti a odporúčaním na normu ISO 8402, ktorá popisuje ďalšiu terminológiu, objasňuje rozdiely a vzájomné vzťahy medzi pojmami a prvkami kvality a poskytuje smernice na voľbu a použitie súboru medzinárodných noriem na interné riadenie kvality (ISO 9004) a jej externé zabezpečenie (ISO 9001 – 9003).

ISO 9001
Model zabezpečenia kvality pri navrhovaní, vývoji, výrobe a uvádzaní do prevádzky a servis. Obsahuje požiadavky na zavedenie QMS v takom podniku, ktorý zabezpečuje vývoj, výrobu až po služby zákazníkom.

ISO 9002
Model zabezpečenia kvality pri výrobe a uvádzaní do prevádzky

Norma stanovuje požiadavky na zavedenie systému kvality v podniku, ktorý sa nezaoberá vlastným vývojom. Požiadavky stanovené v tejto medzinárodnej norme sa zameriavajú predovšetkým na predchádzanie a zisťovanie akýchkoľvek nezhôd, chýb a výkyvov počas výroby a na uplatnenie prostriedkov, ktoré zabraňujú ich opätovnému výskytu.

ISO 9003
Model zabezpečovania kvality pri výstupnej kontrole

Norma je z hľadiska praxe najmenej významná. Obsahuje požiadavky na systém kvality v skúšobníctve. Je orientovaná na obchod a hodí sa aj pre organizácie zabezpečujúce import.

ISO 9004
Riadenie kvality a prvky systému kvality, smernice

Norma opisuje základný súbor prvkov, ktoré je treba realizovať pri prestavbe zabezpečovania kvality na normatívny systém.

2.1.2 Prvky systému kvality a ich vzájomné porovnanie

Definíciu a charakteristiku jednotlivých prvkov systému podľa jednotlivých noriem uvádza tabuľka na nasledujúcej strane.





Tabuľka č.

3: Definícia a charakteristika jednotlivých prvkov systému kvality
Prvok Charakteristika Článok
ISO 9001 ISO 9002 ISO 9003 ISO 9004
1.) zodpovednosť vedenia dokumentovať koncepciu kvality, vypracovanie systému kvality, organizačné ciele a personálne zabezpečenie kvality 4.1 4.1 4.1 (-) 4
2.) zásady systému kvality systéme, ktorý odzrkadľuje a koordinuje väzby vnútorných a vonkajších činností podniku pre zabezpečenie kvality, definuje organizačné štruktúry, musí byť dokumentovaný – príručky a plány akosti 4.2 4.2 4.2 (-) 5
3.) akosť marketingu (prieskum kontraktov, zmlúv) definovanie jednotlivých položiek dodávateľsko-odberateľských vzťahov, potvrdenie kontraktov, kontrola, hodnotenie a prehodnotenie zmlúv 4.3 4.3 - 7
4.) operatívne riadenie tvorby návrhu výrobkov stanovenie plánu vývoja, definovanie požiadaviek na akosť, definícia parametrov 4.4 - - 8
5.) operatívne riadenie dokumentácie legislatíva, schvaľovací proces, formulovanie kvalitatívnych a kvantitatívnych údajov 4.5 4.4 4.3 17
6.) akosť v zásobovaní voľba dodávateľov, subdodávateľov, požiadavky na kvalitu, dokumentácia 4.6 4.5 - 9
7.) bezpečnosť výrobku a zodpovednosť za výrobok systém zabezpečujúci správnu manipuláciu, uskladnenie a udržanie - - - 19
8.) operatívne riadenie materiálových tokov (identifikovateľnosť výrobku) systém kontroly charakteristických prvkov produktu definujúcich výrobok počas všetkých štádií výroby a transportu 4.8 4.7 4.4 (-) 11.2
9.) akosť vo výrobe – operatívne riadenie výrobného procesu technologické postupy, technické a technologické parametre, časové odstupy a spôsoby, náväznosť – časová, technologická a technická 4.94.8 4.84.8 - 1011
10.) kontrola a testovanie výrobku metódy, zásady, vecný a časový harmonogram trojstupňovej kontroly 4.1 4.9 4.5 (-) 12
11.) kontrolné meracie a testovacie zariadenie (metrológia) komplexná a plošná realizácia metrológie, vecné a časové plány 4.11 4.10 4.6 13
12.) overovanie výrobku (štatút kontroly a analýzy) súbor pravidiel, pokynov a zákonov potvrdzujúcich stav výrobku, systém verifikačných krokov 4.10 4.9 4.7 11.7
13.) operatívne riadenie neakostnej výroby, nekvalitná výroba (kontrola nepodarkov) systém identifikácie nepodarkov, spôsoby manipulácie s nimi, príslušná dokumentácia, zodpovednosť a dôsledky 4.13 4.12 4.8 (-) 14
14.) nápravné opatrenia a prevencia systém, ktorým sa eliminuje, resp. minimalizuje opakovanie chýb, dokumentácia, účinnosť opatrení 4.14 4.13 - 15
15.) manipulácia, balenie, skladovanie, transport systém opatrení na zabezpečenie kvality produktu pred použitím 4.15 4.14 4.9 16
16.) záznamy o kvalite predpísanie autentizované tlačivá, vedenie záznamov, overovanie 4.16 4.15 4.10 (-) 17.3
17.) previerka systémov kvality (interná vnútropodniková kontrola) systém vnútornej kontroly, ktorým sa má overovať správnosť, funkčnosť a účinnosť systému riadenia kvality 4.17 4.16 - 5.4
18.) výchova a príprava pracovníkov výchovno-vzdelávací proces, krátkodobé a dlhodobé plány 4.18 4.17 4.11 (-) 18
19.) poskytovanie služieb po predaji postupy, podľa ktorých sa realizujú služby kontraktov po odpredaji 4.19 - - 16.2
20.) použitie štatistických metód (SPC) systém a popis používania štatistických metód k overovaniu akosti 4.20 4.18 4.12 (-) 20

Poznámky a vysvetlivky:
V ISO 9001 – 9003 sa neuvádza ekonomika, náklady na kvalitu, ich členenie a význam
(-) príslušný prvok je v uvedenej norme menej rozpracovaný
- príslušný prvok v norme absentuje

2.1.3 Postup pri zavádzaní ISO série 9000

Postup pri zavádzaní ISO série 9000 do praxe je uvedený v príslušnej norme, podľa ktorej chce podnik kvalitu zabezpečovať.
V zásade možno tieto aktivity rozdeliť na tieto kroky:
1. Ujasnenie si koncepcie vedením podniku.
2. Menovanie členov pracovnej skupiny a ustanovenie jej vedúceho.
3. Organizovanie školenia o metódach práce a podstate noriem ISO série 9000 externými pracovníkmi.
4. Zmapovanie súčasného stavu podniku v akom sa nachádza v oblasti riadenia kvality a porovnanie s požiadavkami vytýčenými vedením podniku.
5. Spracovať prehľad o možnostiach a konkrétnych metódach ako tento cieľ dosiahnuť. Kategorizovať zodpovednosti a rozdeliť prácu členom pracovnej skupiny
6. Zabezpečenie všetkých potrebných údajov a informácií o príjme a skladovaní surovín, výrobe, skladovaní a expedícií. Technická a technologická dokumentácia od výroby až po vyskladnenie.
7. Postupne pripravovať podmienky pre realizáciu všetkých prvkov noriem.
8. Vypracovať návrh opatrení na nápravu zistených chýb a nedostatkov vrátane organizačných.
9. Spracovať základnú potrebnú dokumentáciu. K základnej dokumentácií patrí:
a.) celopodnikový manuál kvality – koncepcia kvality strategická a krátkodobá, organizácia zabezpečovania kvality, zodpovednosti;
b.) manuál kvality pre závody resp.

prevádzky – rozpísaná koncepcia s úlohami pre nižšie stupne riadenia, včítane ročných úloh;
c.) postup zabezpečovania kvality na jednotlivých oddeleniach;
d.) príručka kvality – pracovné pokyny , postupy, sanitácia – spracúvajú sa pre každý krok výrobného procesu až po dodanie k zákazníkovi s určením miesta, času, spôsobu zabezpečenia a zodpovednej osoby;
e.) dokumentácia pre monitoring a kontrolu záznamov – kto zodpovedá za každý krok monitorovania, podmienky limitných hodnôt, charakter monitoringu.
10. Oboznámiť osadenstvo podniku s cieľom vedenia podniku a všetkými ostatnými dokumentmi.
11. Správne a reálne pripomienky akceptovať a doplniť dokumenty.
12. Zavádzať jednotlivé prvky noriem do praxe.
13. Zabezpečiť ich pravidelné vyhodnocovanie a tak overiť, či systém je efektívny.

Efektívne zavádzanie ISO 9000 je znázornené schémou na strane 28.

2.2 Čistá produkcia – (Clean Production)

2.2.1 Podstata a vývoj

Technológia je kľúčovým faktorom podmieňujúcim charakter a rozvoj ekonomických aktivít a zohráva rozhodujúcu úlohu pri zosúlaďovaní ekonomických a environmentálnych cieľov. Integrácia ekonomickej a environmentálnej politiky je nový fenomén a v súčasnej dobe základnou požiadavkou environmentálne orientovaného manažmentu. Jej praktickou realizáciou je zefektívňovanie technologických procesov tak, aby ich inovácia zohľadňovala aj environmentálne aspekty a celý proces výroby smeroval k znižovaniu environmentálnych záťaží, efektívnosti, k zvyšovaniu produktivity, atď. Obr. č. 2: Efektívne zavádzanie ISO 9000
Takéto kritéria spĺňa koncepcia a program čistých produkcií, ktoré ako súčasť UNEP-u (United Nations Environmental Program) bol akceptovaný na začiatku poslednej dekády minulého storočia (1989) v Paríži. Čistejšie produkcie znamenajú praktickú realizáciu základného princípu stratégie trvalo udržateľného rozvoja – princípu prevencie.
V podnikovej praxi sa tento princíp realizoval rôznym spôsobom pod rôznym názvom. Z tohto aspektu je možné vývojové štádia čistejšej produkcie označiť nasledovne:
- zníženie množstva odpadov;
- obmedzenie vzniku odpadov u zdroja;
- obmedzenie vzniku znečistenia u zdroja;
- prevencia znečistenia;
- čisté technológie;
- čistejšie produkcie.

Postavenie čistejších produkcií charakterizované čistými produkciami v kontexte historického vývoja je zrejmé z nasledujúceho grafu.


































Obr. č. 3: Znázornenie postavenia čistejších produkcií charakterizované čistými produkciami
2.2.2 Definícia a základné princípy, praktická aplikácia

Ćistá produkcia:
Je sústavná a cieľavedomá aplikácia stratégie prevencie znečistenia životného prostredia zameraná na procesy, výrobky a služby s cieľom zvýšiť ich efektívnosť a obmedziť riziká pre človeka a životné prostredie

Čistejšie technológie:
Sú technológie, ktoré produkujú menšie množstvo odpadov a emisií, umožňujú efektívnejšie zužitkovanie suroviny a energie, čistejšie technológie sú vo veľmi úzkej väzbe e environmentálne prijateľnými technológiami

Základné princípy čistejších technológií:
a.) Každé opatrenie, ktoré smeruje čo najbližšie k zdroju znečistenia, je najefektívnejšie.
b.) Významným zdrojom zníženia odpadov a emisií sú organizačné opatrenia.
c.) Vzniku odpadov a znečistenia možno predchádzať aj bez veľkých investícií.

Praktická aplikácia
Dôsledná realizácia čistých produkcií zasahuje všetky fázy reprodukčného procesu a znamená zníženie environmentálnej záťaže, ako je zrejmé z nasledujúcej schémy.





























Obr. č.

4: Realizácia čistých produkcií
V praxi sa čistá produkcia aplikuje riešením čiastkových problémov v technológiách, ktoré sú charakterizované tým, že sa významným spôsobom podieľajú na znečisťovaní životného prostredia.
Riešený problém by nemal zahrňovať veľké investičné programy, ale mal by sa zamerať na nenáročné spôsoby riešenia (zlepšenie organizácie práce, úprava technológií a zariadení, efektívnejšie spracovanie, konkrétne napr.: minimalizácia odpadov pri výrobe, redukovanie skládky odpadov, zníženie tvorby kalov, minimalizácia odpadov, ekologické využitie odpadov, zmena palivovej základne). Na vybraný problém a jeho riešenie sa spracováva projekt a určí riešiteľský kolektív. Postup pri riešení projektu je nasledovný:







































Obr. č. 5: Postup riešenia projektu
V nasledujúcej tabuľke uvádzame príklady projektov čistejších technológií zameraných na ochranu ovzdušia, v oblasti vodného hospodárstva riešených v niektorých slovenských podnikoch.

ORIENTÁCIA A PODNIK PROJEKTY ČISTEJŠÍCH TECHNOLÓGIÍ
A: OCHRANA OVZDUŚIA A ZÓNOVEJ VRSTVY
SKLOPLAST a.s. TrnavaHIROCEM a.s. RohožníkNovácke chemické závody a.s. NovákyCHEMES a.s. HumennéSlovenský hodváb SenicaKoželužne a.s. BošanyBukóza a.s. Vranov nad TopľouCHEMLON a.s. HUMENNÉ - minimalizácia emisií zlúčenín flóru- minimalizácia emisií a tuhých látok- minimalizácia negatívnych dopadov výroby propylén oxidu a polyéterov na životné prostredie- redukcia SO2 zo spaľovania uhlia- ekologizácia teplárne- minimalizácia a využitie odpadov z produkcie viskózneho hodvábu v karbon sulfitvornom procese- minimalizácia odpadu chrómu pri spracovaní koží- zmena palivovej základne- minimalizácia odpadov z depolymerácie polyamidu 6 (PAS – 6)
B. OCHRANA A RACIONÁLNE VYUŽIVANIE VOD
Koželužne a.s. BošanyPetrochema š.p. DubováBukóza a.s. Vranov nad TopľouNovácke chemické závody a.s. NovákySCP a.s. Ružomberok - minimalizácia odpadu chrómu pri spracovaní koží- minimalizácia tvorby kyslých kalov a redukcia emisií SO2- ekologizácia energetiky- minimalizácia negatívnych dopadov výroby propylén oxidu a polyéterov- minimalizácia znečistenia vôd
C: ODPADOVÉ HOSPODÁRSTVO
Bukóza a.s. Vranov nad TopľouSlovenská armatúrka MyjavaSCP a.s. Ružomberok - ekologizácia v rámci zmeny palivovej základne- ekologizácia sanitárnych procesov- minimalizácia tvorby a efektívne využitie odpadov a výroby papiera

Tabuľka č. 4: Prehľad projektov čistejších technológií riešených v SR

Postupná realizácia čistých technológií a čistých technológií vzhľadom na ich ciele a metódy aplikované pri výrobe a spracovaní projektov sú vhodným prostriedkom pre zavedenie systémov environmentálneho manažmentu a v mnohých prípadoch aj jedným prístupom k jeho realizácií.





















Obr. č. 6: Väzba realizácií čistejších technológií s environmentálnym manažmentom

Pri zavádzaní čistých produkcií v podmienkach SR je možné komunikovať so Slovenským centrom čistejších technológií, ktoré plní nasledovné funkcie:
























Obr. č.

7: Aktivity Slovenského centra čistejších technológií (ČT)

2.3 Total Quality Management (TQM)

Základnou podmienkou efektívneho chodu podniku a dosiahnutie cieľov vytýčených vrcholovým manažmentom je pohotová reakcia na všetky podnety z vnútorného a vonkajšieho prostredia a následné sústavné vylepšovanie všetkých činností podniku, ktoré v konečnom dôsledku zvýšia kvalitu výrobkov a konkurencie schopnosť, vylepšia postavenie podnikov a pozitívne ovplyvnia ich ekonomiku.
Takýto systémový prístup k riadeniu kvality na báze kvality riadenia, ktorý akceptuje požiadavky spoločnosti, je definovaný ako TQM. Spomedzi viacerých definícií uvádzame: “Total Quality Management je filozofia riadenia a spôsoby činnosti organizácie zamerané na najefektívnejšie využitie jej ľudských materiálových zdrojov na dosiahnutie jej cieľov" (BS – 1850 – anglická norma).
Podľa tejto definície môžu byť ciele organizácie: uspokojovanie zákazníkov, obchodné ciele, získanie významného postavenia na trhu, zlepšenie služieb a pod., ale musia byť vždy v súlade s požiadavkami spoločnosti.

„TQM je filozofia, súbor predstáv, pojmov a zbierka metód na kontinuálne sústavné vylepšovanie organizácie. Vylepšovanie je zamerané na:
1. uspokojovanie zákazníka;
2. procesy a postupy;
3. zainteresovanie zamestnancov;
4. strategické plány.
Je to väzba medzi existujúcim stavom a koncepciami dlhodobého rozvoja spoločnosti a ako by mohla byť podporená TQM“
[W. A. Golomski – súkromné zdelenie 1995]

Z uvedených definícií je zrejmé, že podnik zavádzajúci TQM musí brať do úvahy nie iba svoju prosperitu a uspokojovanie zákazníkov, ale aj uspokojovanie potrieb svojich pracovníkov a okolia, v ktorom pôsobí. Z tohoto dôvodu táto koncepcia počíta aj s aspektom ochrany životného prostredia a vytvára tak priestor pre zavádzanie aj environmentálne orientovaných systémov riadenia.

2.3.1 Predpoklady zavádzania TQM a jeho základné prvky

Proces zavedenia TQM do činnosti predpokladá:
· Rozhodnutie vrcholového manažmentu.
· Vytvorenie jasného prehľadu o všetkých aktivitách podniku.
· Urobiť kritické prehodnotenie svojej organizácie a zistiť slabé miesta, prijať opatrenia na ich riešenie.
· Vybrať vhodné špecifické a všeobecné metodiky pre všetky zložky manažmentu.

Základné prvky TQM sú:
1. Koncepcia, stratégia kvality. Quality Police.
2. Riadenie kvality. Quality Management.
3. Zabezpečovanie kvality. Quality Asserance.
4. Previerka kvality. Quality Audit.

1. Koncepcia, stratégia kvality vyjadruje cieľové zámery, smery, prípadne vízie vrcholového manažmentu, ktoré chce v oblasti kvality riadenia, ako aj riadenia kvality dosiahnuť. Je základným dokumentom podniku v tejto oblasti a nevyhnutnou súčasťou základných podnikových noriem.
2. Riadenie kvality definuje spôsoby, metódy a zásady všetkých riadiacich činností podniku, ktorými sa dosahujú ciele v zmysle koncepcie kvality.

Vyžaduje si zapojenie všetkých zamestnancov organizácie a zahrňuje všetky atribúty riadenia.
3. Systém na zabezpečovanie kvality je súhrn všetkých činností realizovaných v podniku na jednotlivých stupňoch organizačnej štruktúry podniku a spôsob ich materiálového, technického, ekonomického a personálneho zabezpečenia. Pre tento účel je potrebné do základných podnikových dokumentov (napr. organizačný, pracovný poriadok) premietnuť úlohy, povinnosti, zodpovednosti, práva a povinnosti jednotlivých pracovníkov. Zabezpečovanie kvality sa spracováva písomnou formou a je označovaný ako príručka kvality.
4. Previerka, kontrola, audit kvality sa zameriava na kontrolu procesov a činnosti ľudí v procese výroby, skladovania, zásobovania, či sa realizujú v zmysle stanovených cieľov, úloh a všeobecných požiadaviek. Previerky sú zamerané jednak na analýzu skutkového stavu, zisťovania zhody, poukázania na príčiny chýb a nedostatkov, a determináciu nápravných opatrení.

Tieto prvky a základná filozofia neustáleho zlepšovania tvoria základ systémov manažmentu kvality (QMS), environmentálne orientovaných manažérskych systémov (EMAS, EMS), ako aj pripravovaných systémových prístupov pre manažment zdravia a bezpečnosti pri práci.




























2.4 Bussines Process Reingeneering (BPR) - Reinžiniering podnikateľských procesov

BPR je zásadné prehodnotenie a radikálna rekonštrukcia podnikových procesov tak, aby bolo dosiahnuté dramatické zdokonalenie z pohľadu kľúčových faktorov výkonnosti, ako sú náklady, kvalita, služby a rýchlosť. Počas BPR podnik mení orientáciu z funkcionálnej, kde dominantné riadenie podľa líniovej organizačnej štruktúry na procesnú, kde je dominantné riadenie podľa udalostí, procesov a žiadaných výstupov.

Členenie procesov je zrejmé z nasledujúceho obrázku.





























Obr. č. 8: Členenie podnikových procesov

BPR znamená nahradenie starých procesov novovytvorenými procesmi s efektívnejšími parametrami, zohľadňujúcimi požiadavky zákazníka aj spoločnosti, ktoré zaručia podniku nové postavenie na trhu, znovunadobudnutie vysokej konkurenčnej schopnosti, zvýši efektívnosť, profit a úspešné napredovanie a vylepší jeho celkový vzťah k spoločnosti. V tomto kontexte sa inovuje aj prístup k ochrane životného prostredia, ktorého výsledkom je zlepšenie environmentálneho profilu podniku.

Dôvody vedúce k nutnosti aplikácie metódy BPR a jeho vzťah k TQM a ostatným manažérskym systémom najmä QMS, EMS a očakávaný výsledok je znázornený na nasledujúcej schéme. Obr. č.

9: Vzťah TQM, EFQM - EM k BPR

Z hľadiska manažmentu je celý proces rozdelený do štyroch etáp:
1. Príprava
2. Inovácia
3. Realizácia
4. Hodnotenie

Príprava: Rozhodnutie top manažmentu, zloženie riešiteľského tímu, školenie tímov, definovanie hlavných cieľov projektu, analýza celkového modelu procesov a subprocesov, definovanie potrieb zákazníka a strategických potrieb organizácie, zabezpečenie zdrojov.
Inovácia: Vytvorenie stratégie a predstáv o zmenách, ktoré je potrebné urobiť v konkrétnych podmienkach v jednotlivých procesoch. Úlohou inovácie je nájsť príčiny retardácie a nájsť principiálne riešenia vedúce k podstatným zmenám.
Realizácia: Príprava plánu realizácie s určením objektu overenia efektívnosti zmien - miesto pilotného odskúšania, určiť zloženie realizačného tímu, definovať racionálne metódy, merania jednotlivých ukazovateľov, zabezpečiť školenie zainteresovaných zamestnancov a ich operatívnu horizontálnu a vertikálnu komunikáciu a odovzdanie informácií.
Hodnotenie: Spracovanie kritérií objektívneho hodnotenia hlavných, podporných a manažérskych procesov. Porovnanie dosiahnutých výsledkov inovovaných procesov s doteraz používanými.

Oblasť BPR TQM
Podnikové procesy Záber na vybrané procesy podľa priorít. Záber na všetky procesy.
Procesy sa hodnotia novovytvorenou metrikou podľa nových cieľov podniku. Procesy sa hodnotia podľa ustálených normatívov.
Vytvárajú a implementujú sa nové procesy s kvalitatívne aj kvantitatívne lepšími parametrami. Zlepšovanie existujúcich procesov.
Podniková organizácia a riadenie Vznikajú nové útvary, rušia sa doterajšie. Malé organizačné zmeny existujúcej líniovej organizačnej štruktúry.
Redukuje, rekvalifikuje a premiestňuje sa radikálne počet zamestnancov, mení sa podniková kultúra a postoje pracovníkov. Malé zmeny organizácie plánovitý rast úrovne pracovníkov, udržiavanie podnikovej kultúry.
Riadi buď priamo vedenie, alebo ním splnomocnený dočasný útvar. Riadi líniový útvar kvality, organizácie a riadenia.
Lokalizácia Existujúce rozmiestnenie útvarov sa prehodnocuje, optimalizuje. Zriedkavé zmeny lokality.
IS/IT Pri prudkých zmenách sa maximálne využívajú existujúce IS/IT. Vytvárajú sa nové analytické výstupy ako podklady zmien. IS/IT sa využívajú na kontinuálne meranie stavu podniku.
Čas Kampaň, krátky časový interval, prudké, revolučné zmeny. Kontinuálne udržiavanie kvalitatívnej úrovne.
Postup Radikálny proces zmien riadený útvarmi s mimoriadnymi právomocami. Systematický priemyselný inžiniering cez líniové útvary.

Tabuľka č. 5: Zásadné rozdiely medzi BPR a TQM

Celý proces je riadený štábom vybraných pracovníkov a je náročný na čas a odbornú kvalifikáciu. Zloženie tímu je rôzne a závisí na veľkosti podniku a rozsahu procesov potrebných k reinžinieringu. Väčšina programov BPR vyžaduje nasledovné zloženie: gestor, riadiaci tím, správca podnikového modelu, externí poradcovia, tímy pre návrh procesu, pre subprocesy nositelia procesov a realizačné tímy. O aplikácii BPR rozhoduje vrcholový manažment.

Konečným výsledkom BPR je dosiahnutie zlepšenia výkonnosti, konkurencieschopnosti, celkového profilu skokom.
Udržiavanie prebudovaného procesu v požadovaných reláciách sa dosiahne aplikáciou špeciálnych metód vedeckého riadenia v kombinácii s princípmi TQM, QMS, EMS, EFQM - EV atď. Zásadné rozdiely medzi BPR a TQM sú uvedené v tabuľke na predchádzajúcej strane.

2.5 EFQM – model výnimočnosti

2.5.1 Charakteristika a zásady

Model výnimočnosti je založený na princípe pravidelného a neustáleho vyhodnocovania a samohodnotenia výkonov podľa určitých kritérií a porovnávania vlastných výsledkov so strategickými cieľmi organizácie a s výkonmi najlepších konkurenčných firiem na základe referenčného modelu. Pravidelným hodnotením (každé 2 roky) podnik sa usiluje neustále zlepšovať svoju pozíciu a dostať sa medzi najlepšie firmy v danom odbore.
Model bol spracovaný skupinou expertov európskej nadácie pre manažment kvality (Europen foundation for Quality management) v roku 1999.
Zásady EFQM – model výnimočnosti sú :
- orientácia na výsledky;
- rozvoj a angažovanosť pracovníkov;
- zameranie na potreby zákazníkov;
- správne vedenie a dôsledná aplikácia princípov manažmentu;
- riadenie na báze faktov;
- neustála inovácia, zlepšovanie a doplňovanie informácií;
- rozvoj a skvalitňovanie partnerstva;
- zodpovednosť voči verejnosti.

2.5.2 Základné kritéria modelu

Model výnimočnosti vychádza z filozofie a základných zásad TQM a uplatňuje všetky zásady prístupu noriem ISO 9001, ale zvýraznené viac niektoré aspekty je treba chápať ako reakciu na nové skutočnosti súčasného vývoja svetovej ekonomiky a rozvojové trendy v manažmente kvality
Štruktúra EFQM – modelu výnimočnosti má deväť základných kritérií:
1. Vedenie firmy - vedúce postavenie - vodcovstvo
2. Politika a stratégia
3. Manažment ľudí
4. Partnerstvo a zdroje
5. Procesy
6. Výsledky smerom k zákazníkovi
7. Výsledky smerom k zamestnancom
8. Vplyv na spoločnosť
9. Kľúčové výsledky výkonnosti

















































[ J. Nenadál, Kvalita 3 / 4, 1999 ]
Obr. č. 10: Vzájomná väzba kritérií a ich stručná charakteristika
2.5.3 Hodnotenie

Metodika vychádza z toho, že každé kritérium sa hodnotí bodovo a má svoj charakteristický bodový limit. Konečné hodnotenie podniku je dané súčtom získaných bodov za predpoklady a výsledky.

Pomer hodnôt výsledkov k predpokladom udáva výkonostný index.

2.5.4 Prínosy samohodnotenia

- identifikácia silných stránok firmy
- identifikácie spôsobov neustáleho zlepšovania
- zamerať zdroje na zvyšovanie úspechov organizácie aj jednotlivcov
- zvyšovať úroveň kvalifikácie
- zefektívňovať porovnávanie zo svetovou špičkou a definovať svoju pozíciu
- zhodnotenie plnenia záujmov spoločnosti v jednotlivých oblastiach a sústavne vylepšovať profil organizácie

Z uvedeného je zrejmé, že aplikáciou takéhoto systému a jeho uplatňovaním v praxi sa postupne vytvára priestor pre proaktívny prístup k riešeniu environmentálnych problémov. Pre ich dôslednejšie riešenie bude zrejme možné využiť niektoré prvky alebo kompletné EMS.
Ďalšie reálne využitie EFQM – MV potvrdia jednak výsledky a skúsenosti s jeho realizáciou v praxi, ale zrejme aj vývoj k potencionálnej integrácií QMS, EMS, HSMS v blízkej budúcnosti.

V nasledujúcej tabuľke je porovnávaný model EFQM s ISO 9000.

ISO 9000 EFQM MODEL VÝNIMOČNOSTI
1. Riadenie akosti Strategické riadenieMarketingové riadenie
2. Politika akosti Poslanie, Hodnoty, VíziaFiremná kultúra
3. Ciele akosti Strategické ciele
4. Systém akosti Systém riadenia
5. Preskúmanie zmluvy MarketingVernosť zákazníka
6. Hodnotenie dodávateľov Partnerstvo s dodávateľmi
7. Dodržiavanie dokumentovaných postupov Zlepšovanie procesov
8. Interný audit akosti Sebahodnotenie
9. Školenie podľa plánu Personálne riadenie
10. Použitie štatistických údajov Využívanie štatistických metód
11. Náklady na akosť Všetky významné nákladové položky
12. Výsledok: funkčný a účinný systém akosti Výsledok: finančné a nefinančné výsledky podnikania podľa stanovenej stratégie

Tab. č. 6: Rozdiely prístupu ISO 9000 a EFQM modelu výnimočnosti



2.6 Formálne porovnanie noriem ISO 9000 A ISO 14 000

Normy ISO 9000 sú modelom pre zavedenie systému riadenia kvality v oblasti výroby a služieb. Normy ISO 14000 sú určené pre zavádzanie systému riadenia životného prostredia. Koncepcia oboch súborov noriem je podobná. Zahrňuje obecné požiadavky na riadiaci systém tak, aby splňoval špecifické funkcie vo vzťahu ku kvalite alebo životnému prostrediu. Normy ISO 9000 sú zamerané hlavne na požiadavky zákazníkov na kvalitu výrobkov alebo služieb, noriem ISO 14000 smerujú aj k ďalším zainteresovaným stranám – k verejnosti, správnym a kontrolným orgánom, akcionárom, atď.

Na rozdiel od noriem ISO 9000 obsahujú normy ISO 14000 aj tieto prvky:
- zavedenie systému zaisťujúceho súlad starostlivosti o životné prostredie s existujúcimi právnymi normami a dobrovoľnými záväzkami,
- zavedenie princípu kontinuálneho zlepšovania starostlivosti o životné prostredie a prevencie znečistenia,
- identifikáciu vplyvu na životné prostredie,
- identifikáciu cieľov a zámerov v ochrane životného prostredia,
- zavedenie systému komunikácie vo vzťahu k environmentálnym aspektom.

Porovnanie noriem ISO 9000 A ISO 14000,
a.) z hľadiska cieľov:
1. Cieľom ISO radu 9000 je:
- poskytnúť dodávateľským organizáciám normy ISO 9001, 9002, 9003 ako dôkazový prostriedok o dosahovanej kvalite postupov vrátane finálneho výrobku,
- zvýšiť výkonnosť dodávateľskej organizácie vo vzťahu k stanoveným cieľom kvality, prostredníctvom normy ISO 9004 a ďalších noriem podporujúcich riadenie kvality
2. Cieľom ISO radu 14000 je:
- poskytnúť organizáciám prvky efektívneho systému environmentálneho riadenia prostredníctvom dokumentu, ktorý špecifikuje ISO 14001 a požiadavky, ktoré možno objektívne preveriť za účelom certifikácie alebo vlastného vyhlásenia,
- poskytnúť organizáciám pomoc pri implementácií alebo zlepšovaní systému environmentálneho riadenia vrátane rád, ako zvýšiť úroveň tohto systému tak, aby spĺňal požiadavky environmentálnej výkonnosti tejto normy (ISO 14004)

b.) z hľadiska obsahu:
1. ISO 9001 – obsahuje a ISO 14001 neobsahuje:
- plánovanie kvality,
- identifikáciu výrobku a sledovateľnosť,
- stav po kontrole a skúškach,
- štatistické metódy.
2. ISO 14001 – obsahuje a ISO 9001 – neobsahuje:
- environmentálne aspekty,
- program environmentálneho riadenia,
- komunikáciu,
- havarijnú pripravenosť.

c.) z hľadiska sústavného zlepšovania:
- ISO 14001 pevne a záväzne stanovuje, že „neustále zlepšovanie“ systému je podmienkou,
- ISO 9001, tu je táto požiadavka iba implicitná prostredníctvom požiadaviek na „preskúmanie vedením", „interné previerky kvality", „opatrenia smerujúce k náprave a prevencií" a ako jedna z úloh „predstaviteľa vedenia". 2.7 Program zodpovedné chovanie – RESPONSIBLE CARE

Program "Responsible care" vznikol v Kanade takmer pred dvomi desiatkami rokov, ktorého hlavným poslaním je zodpovedné chovanie pracovníkov v chemickom priemysle vo vzťahu k životnému prostrediu.
Program prijala svetová organizácia chemického priemyslu (ICCA) a prostredníctvom CEFIC, ktorý riadi prípravu a realizáciu programu, ho akceptovali viaceré podniky v Čechách a na Slovensku.

Program zachováva zásadu dobrovoľnosti a otvorenosti, ktorá je charakterizovaná tým, že zabezpečuje dostupnosť informácií o stave životného prostredia, ochrane a bezpečnosti zdravia, plneniu jednotlivých záväzkov všetkým záujemcom vrátane verejnosti.

Základné prvky programu sú:
- Ústretovosť;
- Ochrana zdravia a bezpečnosť;
- Komplexná ochrana životného prostredia;
- Zmiernenie dôsledkov starých ekologických záťaží;
- Protihavarijná pripravenosť;
- Environmentálne orientovaný manažment;
- Environmentálna výchova;
- Informačná otvorenosť.

Ústretovosť - spolupráca s vonkajším prostredím podniku, aplikácia najvýhodnejších metodík, náväznosť na príslušnú štátnu politiku, zohľadňovanie požiadaviek, vrátane požiadaviek zamestnancov.
Bezpečnosť a ochrana zdravia - zníženie pracovných úrazov, zníženie práceschopnosti, zlepšenie kvality pracovného prostredia, zavádzanie prvkov bezpečnostného manažmentu.
Komplexná ochrana životného prostredia - znižovanie emisií CHSK, AOX látok do podzemných vôd a zníženie emisií látok znečisťujúcich ovzdušie, zníženie produkcie odpadov.
Zmiernenie dôsledkov starých ekologických záťaží - asanácia príslušných lokalít, zmena kvality podzemných vôd, rekultivácia pôd.
Protihavarijná pripravenosť - znižovanie mimoriadnych udalostí v technológiách dopravy, skvalitnenie manažmentu rizika, overovanie účinnosti havarijných plánov, protipožiarna ochrana.
Environmentálne orientovaný manažment - dodržiavanie platných právnych predpisov, neprekračovanie limitov znečistenia, definovanie úloh v oblasti environmentálnych záťaží, príprava k zavádzaniu TQM, QMS, EMS.
Environmentálna výchova - organizácia kurzov a školení jednotlivých skupín zamestnancov, spolupráca so školami, organizovanie spoločných porád a seminárov, pravidelné vydávanie informácií pre verejnosť.
Informačná otvorenosť - poriadanie tlačových konferencií, publikovanie o dosiahnutých výsledkoch v odborných časopisoch, publikovanie porovnaní výsledkov zlepšenia environmentálneho chovania.

Program „Responsible care" bol prijatý v období príprav noriem pre zavádzanie environmentálnych manažérskych systémov, avšak nestratil aktuálnosť ani v súčasnosti. Je jednou zo základných koncepcií znižovania environmentálnych záťaží aplikovanou podnikmi, ktoré sa pripravujú na zavedenie EMAS či EMS.

2.8 Hodnotenie vplyvov na životné prostredie

Každá činnosť - individuálna alebo kolektívna, organizovaná či neorganizovaná, priama či nepriama - ale najmä aktivity ekonomiky ovplyvňujú svojim spôsobom životné prostredie.
Vplyv na životné prostredie je charakterizovaný ako priame alebo nepriame účinky rôznych činností na životné prostredie, hmotné statky a kultúrne dedičstvo, ktoré spôsobujú zmenu ich vlastností. Tieto účinky sa klasifikujú podľa rôznych kritérií (druh, veľkosť, dôsledok, intenzita, pôvod účinku, čas pôsobenia, charakter a rozsah, veľkosť priestoru, v ktorom sa mení stav prvku alebo celého životného priestoru).
V praxi sa pre environmentálne orientované manažérstvo na ktorejkoľvek úrovni uplatňuje následovná klasifikácia environmentálnych vplyvov.














Priaznivý vplyv pozitívne ovplyvňuje kvalitu životného prostredia pre človeka. Charakterizuje sa ako zmena stavu prvkov životného prostredia, ktorá zlepšuje podmienky života (človeka, rastlín, živočíchov atď.).
Únosný vplyv spôsobuje únosné zaťaženie životného prostredia, t.j. také zaťaženie ľudskou činnosťou, pri ktorom nedochádza k poškodzovaniu životného prostredia, najmä jeho zložiek, funkcií ekosystémov alebo ekologickej stability. Jedná sa prakticky o vratné vplyvy, ktoré príroda svojou regeneračnou schopnosťou "vyrovnáva", nakoľko sa zväčša jedná o nevýznamný environmentálny vplyv - t.j. o malú zmenu v životnom prostredí, ktorá postupne zanikne vplyvom pôsobenia prírodných faktorov. Každý ekosystém v životnom prostredí má schopnosť, potenciál charakterizovaný funkciami svojich biotických a abiotických zložiek regenerovať a reparovať zmeny spôsobené vonkajšími faktormi. Táto schopnosť je však limitovaná biologickými, fyzikálnymi a chemickými zákonitosťami biotických zložiek. Tieto determinujú kritický prah únosnosti zaťaženia, za ním sa už menia vlastnosti abiotických a biotických zložiek. Každá činnosť môže byť vyjadrená v tejto súvislosti určitou prahovou hodnotou.
Nepriaznivý vplyv charakterizuje taká zmena stavu prvkov životného prostredia, ktorá zhoršuje podmienky života (človeka, rastlín, živočíchov atď.). V podstate sa jedná o nevratné vplyvy, ktoré menia stav životného prostredia alebo jeho zložky.

Krátkodobé vplyvy sa prejavia nakrátko počas výstavby, alebo pri začatí prevádzky, dlhodobé pôsobia počas celej prevádzky činnosti. Nepriaznivý vplyv spôsobuje znečistenie, poškodenie, ohrozenie životného prostredia až devastovanie životného prostredia. Jedná sa teda o významný environmentálny vplyv, ktorým sa mení kvalita a znižuje hodnota životného prostredia.










Priame vplyvy sú vplyvy spôsobujúce zmeny alebo majúce bezprostredné a nesprostredkované účinky v jednej, vo viacerých zložkách alebo v celom komplexe životného prostredia, bez ohľadu na etapu realizácie projektu. Napr.:
- vyhĺbenie odvodňovacej rýhy spôsobí pokles hladiny podzemnej vody. Ide o priamy, inou zložkou nesprostredkovaný vplyv;
- emisie oxidov síry, dusíka a uhlíka spôsobujú kyslé dažde, ktoré znížia bonitu pôdy a znehodnotia kultúrne pamiatky v danej lokalite.

Nepriamy vplyv je taká zmena, ktorú spôsobí vyvolaná zmena inej zložky. Napr.:
- vyvolaný pokles hladiny podzemnej vody, spôsobený melioráciou, vyvolá zmenu vlhkostného režimu pôdy. V ďalšej reťazi účinkov sa zmení rastlinné spoločenstvo, následne biotop a tým aj podmienky pre využívanie zeme (napr. celková zmena ekologických vlastností krajinného typu vlhkej lúky dovoľuje využitie ovplyvneného areálu na pestovanie poľnohospodárskych kultúr);
- zníženie výnosnosti obilia (t/ha) na pôde, ktorá stratila bonitu v dôsledku kyslých dažďov, a znížia návštevnosť turistov.

Nepriaznivé environmentálne vplyvy môžu byť charakterizované podľa iných kritérií, a to:
- špecifické - dopad na určitú lokalitu alebo na určitý prvok lokality (zmena v kultúrnych hodnotách, zamestnanosti, životný štýl) môžu mať dočasný charakter (prašnosť, hluk, žiarenie) - dočasný vplyv alebo trvalý vplyv. Z hľadiska predikcie sú vplyvy určité - ľahko predpovedateľné a vplyvy ťažko predpovedateľné - vplyvy neurčité.
Rôzne vplyvy môžu pôsobiť na životné prostredie synergicky, čím účinok nepriaznivého vplyvu zväčšujú. Takéto vplyvy sa nazývajú kumulatívne vplyvy. Kumulatívny vplyv vyplýva z rastúceho vplyvu rôznych činností, nezávisle od toho, ktorá inštitúcia alebo osoba ich vykonáva.

Kumulatívne vplyvy môžu vznikať na rôznych úrovniach v dôsledku individuálnych, malých, ale aj kolektívne významných činností, ktoré pôsobia v priebehu času.

2.8.1 Definícia hodnotenia vplyvov

Hodnotenie environmentálnych vplyvov, analýza ich pôvodu, poznanie zmien ktoré vyvolávajú a ich dôsledky, je základom úspešného neustáleho zlepšovania činností podnikov vo vzťahu k životnému prostrediu.
Hodnotenie vplyvov je komplexné zisťovanie, popísanie a vyhodnotenie vplyvov činností (minulých, prítomných či budúcich) na životné prostredie. Z kontextu je zrejmé, že aj keď je príjemné hodnotiť aj pozitívny vplyv na životné prostredie, predmetom hodnotenia sú tzv. významné vplyvy. Významnosť vplyvu závisí aj od jeho dôležitosti z hľadiska spoločnosti ako celku, regiónu, podniku či prevádzky. Veľkosť vplyvu však nemusí zodpovedať ich skutočnej významnosti. Napríklad veľký nárast obsahu určitého polutantu v ovzduší môže byť v rámci prístupnej normy (pod prípustnou hranicou koncentrácie), v inom prípade malý nárast obsahu toho istého polutantu v znečistenom ovzduší môže prekročiť prípustnú hranicu koncentrácie. Stanovenie veľkosti vplyvu je skôr objektívnym procesom, ktorý je často náročný. Stanovenie významu vplyvu je naproti tomu skôr objektívnym procesom, ktorý je často náročný. Stanovenie významu vplyvu je naproti tomu skôr subjektívnym procesom a má povahu posudzovania hodnôt.

2.8.2 Úrovne hodnotenia, ciele a hlavné metódy

Nakoľko rozsah, úroveň, význam a charakter dopadov a činností na životné prostredie je veľmi rozsiahly, rôzny a variabilný, sú aj úrovne, ciele a základné metódy hodnotenia rôzne.

Úroveň Cieľ Metódy
nadnárodná - skvalitniť rozhodovací proces;- zhodnotiť úrovne globálnych problémov;- plnenie stratégií TUR, ESPOO, Svetovej banky, EBRD. EIA, SEA
celoštátna - zhodnotenie participácií na globálnych problémoch;- plnenie environmentálnej politiky;- vytýčenie programov. EA, EIA
regionálna - vplyv činností organizácií regiónu na životné prostredie;- implementácia environmentálnych aspektov pri komplexnom rozvoji. EA,EIA
podniková - zhodnotenie vzťahu podnik - životné prostredie;implantácia environmentálnych aspektov do systému manažérstva, procesu TQM alebo do komplexného prebudovania filozofie alebo činností podniku (reengineering), a najmä do investičnej politiky, výstavby a technickej a technologickej inovácie. EA, EPE, ESAP, Analýzy stavu

Skratky: EIA - Environmental Impact Assessment
EA - Environmental Audit
EPE - Environmental Profil Evaluation
EBRD - European Bank for Reconstruction and Development. Tab. č.

7: Charakter úrovní, cieľov a metód hodnotenia vplyvov na životné prostredie

2.8.3 Charakteristika metód aplikovateľných v podniku

Hodnotenie vplyvov na životné prostredie - Environmentálny audit (EA) a hodnotenie environmentálneho profilu (EPE) sú popísané v kapitole "Environmentálne manažérske systémy" a "Normy radu 14 000".

2.9 ESAP - Vlastné hodnotenie ochrany životného prostredia

V roku 1991 vypracovalo dvadsaťjeden svetových priemyselných spoločností za podpory Podnikateľskej iniciatívy trvalo udržateľného rozvoja a z podnetu Svetovej iniciatívy pre ekologicky orientované riadenie podniku - GEMI (Global Environmental Management Initiative) program ESAP (Environmental Self - Assessment Program), program "Vlastného hodnotenia ochrany životného prostredia". Program je zostavený s cieľom plniť zámery Podnikateľskej charty trvalo udržateľného rozvoja Medzinárodnej obchodnej komory (ICC - 1991) a jej princípov environmentálneho manažérstva. Toto hodnotenie obsahuje 16 základných princípov, v ktorých sú podrobne rozpracované základné požiadavky na: priority a riadenie spoločnosti, proces vzdelávania pracovníkov, organizáciu výskumu a výroby, organizáciu služieb zákazníkom, bezpečnosť práce, dodávateľsko-odberateľské vzťahy, styk s verejnosťou a dodržiavanie predpisov tak, aby podnikateľské činnosti spoločnosti boli maximálne šetrné k životnému prostrediu. Hodnotenie vykonáva spoločnosť sama a slúži jej ako podklad pre zavedenie a certifikovanie.

2.9.1 Program "Vlastného hodnotenia ochrany životného prostredia" ESAP

1. Priorita z hľadiska podnikateľskej spoločnosti
Uznávať environmentálne manažérstvo ako jednu z najvyšších priorít podnikateľskej spoločnosti a ako vrcholne rozhodujúcu pre udržateľný rozvoj; vytvárať politiku, programy a praktiky pre uskutočňovanie operácii environmentálne čistým spôsobom.
2. Integrované riadenie
Plne integrovať túto politiku, programy a praktiky do každého podnikania ako podstatný prvok riadenia vo všetkých jeho funkciách.
3. Zlepšovateľský proces
Pokračovať v zlepšovaní politiky, programov a environmentálneho profilu podniku pri zohľadnení technického rozvoja, vedeckých vedomostí, požiadaviek spotrebiteľov a očakávaní ľudskej spoločnosti, počínajúc právnymi predpismi; uplatňovať medzinárodne rovnaké environmentálne kritéria.
4. Vzdelávanie zamestnancov
Vzdelávať, školiť a motivovať zamestnancov, aby uskutočňovali svoje činnosti environmentálne zodpovedajúcim spôsobom.
5. Zhodnotenie vopred
Zhodnotiť environmentálne vplyvy skôr, ako sa začne s novou činnosťou alebo projektom a predtým, ako sa zastaví prevádzka niektorého zariadenia alebo sa opustí lokalita.
6. Produkty a služby
Vyvinúť a poskytovať produkty alebo služby, ktoré nemajú nevhodný environmentálny vplyv a sú bezpečné z hľadiska ich zamýšľaného používania a ktoré sú efektívne svojou spotrebou energie a prírodných zdrojov a ktoré môžu byť recyklované, opätovne používané alebo bezpečne zneškodňované.
7. Rady zákazníkom
Radiť a kde je to vhodné aj vzdelávať zákazníkov, distribútorov a verejnosť s cieľom bezpečného používania, dopravy, uskladnenia a zaobchádzania s poskytnutými produktmi; uplatňovať podobné úvahy aj pre poskytované služby.
8.

Zariadenia a prevádzka
Vyvíjať, projektovať a prevádzkovať zariadenia a vykonávať činnosti zohľadňujúce účelné využívanie energie a materiálov, udržateľné využívanie obnoviteľných zdrojov, minimalizáciu negatívnych environmentálnych vplyvov a tvorbu odpadov a bezpečné a zodpovedné zneškodňovanie zvyškových odpadov.
9. Výskum
Vykonávať alebo podporovať výskum environmentálneho vplyvu surovín, produktov procesov, emisií a odpadov spojených s podnikaním a ďalej výskum prostriedkov minimalizujúcich tieto negatívne vplyvy.
10. Preventívny prístup
Modifikovať výrobu, marketing či používanie produktov alebo služieb alebo vykonávať činnosti vyžadujúce vedecké a technické vedomosti tak, aby sa zabránilo vážnemu či neodvratnému environmentálnemu znehodnoteniu.
11. Zmluvní partneri a dodávatelia
Podporovať, aby tieto zásady uplatňovali zmluvní partneri konajúci za podnik tým, že sú podnecovaní a kde je to vhodné je od nich požadované zlepšenie ich praktík, aby sa zhodovali s praktikami zastupovaného podniku; podnecovať širšie využívanie zásad aj u dodávateľov.
12. Havarijná pripravenosť
Vyvinúť a dodržiavať tam, kde existuje nebezpečenstvo významného rozsahu, plány havarijnej pripravenosti spolu s havarijnými službami, s príslušnými orgánmi a miestnymi predstaviteľmi, pritom zvažovať potenciálne vplyvy presahujúce miestne hranice.
13. Transfer technológií
Prispievať k transferu environmentálne čistých technológií a riadiacich metód vo všetkých priemyslových odboroch a verejnom sektore.
14. Prispievať k spoločnému účinku
Prispievať k rozvoju štátnej a podnikateľskej politiky, vládnych a medzivládnych programov a vzdelávacích iniciatív, ktorými sa zvyšuje environmentálne povedomie a ochrana.
15. Otvorený prístup k problémom
Posiľňovať otvorený prístup a rozhovory so zamestnancami a verejnosťou podchytením a reagovaním na ich záujem o potenciálne environmentálne nebezpečenstvo a vplyvy prevádzky, produktov, odpadov alebo služieb, vrátane tých, ktoré pôsobia za hranicami štátov alebo majú globálny význam.
16. Dodržiavanie environmentálnych predpisov a hlásení
Merať environmentálny profil podniku; vykonávať pravidelné environmentálne audity a vyhodnocovanie dodržiavania požiadaviek podniku, právnych predpisov a týchto zásad; periodicky poskytovať príslušné informácie predstavenstvu, akcionárom, zamestnancom, úradom a verejnosti.

Princípy a jednotlivé prvky sú hodnotené samostatne. Hodnotenie sa vykonáva v štyroch stupňoch podľa dosiahnutej úrovne EMS.

Vyšší stupeň vychádza z dosiahnutého stavu nižšieho stupňa.
Stupeň 1 – Dodržiavanie predpisov
2 – Vývoj a realizácia systému
3 – Integrácia do všeobecných podnikateľských funkcií
4 – Globálne využívanie integrovaného systému riadenia

Výsledky hodnotenia úrovne ochrany životného prostredia je možné doplniť formou tabuliek a grafov.

2.10 Posudzovanie vplyvov na životné prostredie EIA
– Environmental Impact Assessment

2.10.1 Charakteristika, výklad pojmu

· Posudzovanie vplyvov na životné prostredie – EIA – je preventívny systém, forma ako aj definovaný metodický postup na definovanie pravdepodobných zmien a zmeny ku ktorým môže dôjsť u dôležitých, sociálnych a bio-geofyzikálnych veličín, charakterizujúcich životné prostredie v dôsledku plánovaných činností.
· Environmentálne posudzovanie (EA) – je systematické, reprodukovateľné a interdisciplinárne posúdenie potenciálnych vplyvov danej činnosti ako aj jej alternatív na: fyzikálne, biologické, kultúrne, sociálnoekonomické danosti určitej geografickej oblasti.
· Environmentálny dopad (EI) – je dopad, ktorý môže (významným) určitým spôsobom zmeniť vlastnosti prírodných alebo človekom vytvorených zdrojov.

EIA je proces systémového a komplexného hodnotenia očakávaných vplyvov (pozitívnych a negatívnych) plánovaných zámerov, projektov, alebo politických záujmov na životné prostredie, prebiehajúci v priestore a čase, integrujúci ekonomické, technické, inovačné a environmentálne ciele.
Je to proces:
- zložitý, s vysokými nárokmi na investora;
- špecifický čo do technických, administratívnych a teritoriálnych požiadaviek;
- dlhodobo výnosný pre spoločnosť aj pre investorov;
- ktorého sa zúčastňuje rad zástupcov inštitúcií, orgánov, ktoré dokladujú v mene organizácie posudky k plánovanej činnosti;
- ktorý umožňuje verejnosti a občanom vyjadriť k plánovanej činnosti svoj súhlas či nesúhlas. Účasť verejnosti je rozhodujúcim prvkom EIA.

2.10.2 Ciele EIA:
1. zistiť, čo najpresnejšie, poprípade predpovedať, aké prvky životného prostredia budú ovplyvnené v dôsledku realizácie plánovanej činnosti, určiť stupnicu a charakter potencionálnych rizík spojených s touto činnosťou;
2. zistené údaje klasifikovať, sumarizovať a vyvodiť z nich konkrétne závery – definovať, akým spôsobom ovplyvnia jednotlivé zložky a prvky životného prostredia a aký dôsledok budú mať na prírodné, ekonomické, technické a spoločenské vzťahy v systéme;
3. porovnať návrh činností s inými riešeniami vrátane ponechania pôvodného stavu (nulový variant) a určiť možné protikroky, aby sa zamedzili alebo minimalizovali škody, ktoré by mohli vzniknúť.

2.10.3 Hlavné fázy EIA

Proces realizácie sa skladá z niekoľkých základných fáz:
































Obr. č. 11: Hlavné fázy EIA

1. Zámer je vypracovaná štúdia, obyčajne formou a obsahom dokumentácie predprojektovej prípravy činnosti doplnenej o environmentálnu východiskovú analýzu (štúdiu), ktorou navrhovateľ alebo investor podáva oficiálnu správu o zámeroch, ktoré chce realizovať. Tento zámer podáva na zistenie a posúdenie.
2. Zisťovacie konanie – SCREENING má za úlohu zistiť:
a.) či plánovaný projekt, návrh činnosti je nutné posudzovať metódou EIA;
b.) či predložený zámer obsahuje všetky dôležité a potrebné údaje;
c.) či sú dostatočne charakterizované vedľajšie a pomocné činnosti spojené s realizáciou projektu;
d.) či projekt dostatočne zvážil možné alternatívy riešenia;
e.) či a akým spôsobom je informovaná verejnosť.
Zisťovacie konanie sa považuje za ukončené, keď je úplne jasné či je alebo nie je potrebné podrobiť hodnoteniu EIA.
3. Stanovenie rozsahu EIA – SCOPING, znamená definovanie, určenie tých charakteristík, faktorov, vlastností a parametrov – environmentálnych prvkov, ktoré budú realizáciou posudzovanej činnosti významným spôsobom ovplyvnené, spôsobia významné nepriaznivé a nevratné zmeny. Tieto zmeny je nutné preto vhodnou metódou vyhodnotiť.
K hodnoteniu jednotlivých parametrov každého prvku životného prostredia je treba pristupovať systematicky, aby žiadny nebol vynechaný a naopak aby neboli hodnotené nevýznamné vplyvy a zmeny.

Hodnotením jednotlivých ukazovateľov sa má dokázať:
a.) že príslušný atribút bude hodnoteniu akciou skutočne ovplyvnený;
b.) stanoviť výšku a úroveň ovplyvnenia, kvantitatívne a kvalitatívne vyjadriť zmeny, ktoré by nastali realizovaním akcie;
c.) určiť celkový dopad, vplyv zamýšľanej akcie na životné prostredie v porovnaní so stavom, aký v skutočnosti je, resp. Aký by bol, keby sa akcia nerealizovala;
d.) charakterizovať údaje (a –c) pre jednotlivé varianty riešení;
e.) definovať ku všetkým variantom opatrenia na elimináciu vplyvov, resp. Ich zmiernenia.
Za spracovanie správy zodpovedá navrhovateľ. Účelom správy o hodnotení je poskytnúť informácie o navrhovanej činnosti vrátane jej variantov, vplyvov každého z nich na životné prostredie, porovnanie s nulovým variantom a návrh opatrení na vylúčenie alebo zníženie nežiadúcich vplyvov. Záleží pritom od navrhovateľa, či túto správu vypracuje sám, alebo si ju celú, prípadne jej časť, nechá vyhotoviť odborne spôsobilými právnickými alebo fyzikálnymi osobami.
4. Verejné pripomienkovanie má za úlohu:
- zistiť faktografické poznámky na uvažovanú realizáciu činnosti a názor občanov;
- získať od verejnosti potrebné informácie o miestnom životnom prostredí, sociálnom a ekonomickom systéme v regióne, ktoré môžu mať inú výpovednú hodnotu ako je uvedená v hodnotiacej správe;
- identifikovať invencie pre alternatívne riešenia;
- minimalizovať konflikty a vylúčiť prípadné retardácie implantácie projektu;
- zvýšiť spoločenskú prijateľnosť projektu činnosti.
Forma: - prerokovanie za účasti verejnosti môže mať rôzny charakter, ktorý je pre jednotlivé krajiny špecifický. Tak isto pripomienkovanie odbornými pracovníkmi príslušných rezortov je kodifikované príslušnou legislatívou.
5. Odborníkov, ktorí spracovávajú posudok a príslušnú správu o hodnotení vplyvov na životné prostredie, určuje spravidla orgán decíznej sféry. K spracovaniu posudkov slúži vlastná správa, záznamy z verejného prerokovania a ďalšie potrebné stanoviská k správe. Posudok slúži ako odborný podklad pre vypracovanie záverečného stanoviska.
6. Záverečné stanovisko je konečný názor príslušného štátneho orgánu k navrhovanej činnosti.

Posudzovanie vplyvov jednotlivých plánovaných činností je ako metóda aplikovaná v rôznych štátoch. Základné princípy EIA sú presne definované a akceptované. Avšak každý štát má svoje špecifické prístupy, najmä k forme realizácie, ktoré odrážajú konkrétne podmienky. Variabilita je napr. V nasledujúcich požiadavkách: - ktoré projekty vyžadujú EIA, ktoré inštitúcie sú zainteresované do postupu, obsah EIA dokumentu, spôsob konzultácií a spoločenských účastí, aká spolupráca a s kým sa vyžaduje, aké vzťahy sú medzi EIA postupom a procesom lokalizácie, ako aj – ako je monitorovaná implementácia odporúčaní v EIA dokumente.

Komplexne je potom EIA legislatívne upravená a prijatá vo forme konkrétnych zákonov či smerníc.

2.10.4 Realizácia EIA v Slovenskej republike

Posudzovanie vplyvov na životné prostredie bolo na Slovensku zakotvené do právneho systému Slovenskej republiky v roku 1994 zákonom NR - SR č. 127/1994. Charakteristika a základné pojmy súvisiace s aplikáciou tohoto zákona uvádzame v kapitole „Environmentálne právo“.


2.10.5 Konzultačné strediská EIA v Slovenskej republike
a dostupné metodické príručky pre proces posudzovania

Ako je z predchádzajúceho zrejmé, v procese hodnotenia vplyvov EIA sa zúčastňujú viaceré zainteresované strany:
- navrhovateľ, investor;
- orgány štátnej správy – ministerstva;
- verejnosť, individuálne osoby;
- občianske združenia, občianske iniciatívy;
- obec.
Správna a presná realizácia si vyžaduje jednak dobrú spoluprácu a potrebné informácie k jednotlivým fázam procesu. Za týmto účelom vznikli v SR od roku 1992 nasledujúce konzultačné centrá:

CENTRUM NÁPLŇ
Prírodovedecká fakulta UK Katedra Krajinnej ekológie, Bratislava Všeobecné otázky posudzovania, metodika, tvorba a ochrana krajiny
Fakulta architektúry STUKatedra kumanistiky a architektúry Práca s verejnosťou, tvorba životného prostredia vo väzbe s územným plánovaním a investičnými procesmi
Chemická fakulta STU vplyv chemických a potravinárskych technológií
VŠP Nitra vplyv poľnohospodárskych činností
Fakulta baníctva, ekológie, riadenia a geotechnológiíTU Košice vplyv ťažkého priemyslu na životné prostredie
Tab. č. 8: Konzultačné centrá EIA v Slovenskej republike a ich náplň

Centrá popri teoretickej a metodickej práci súčasne vykonávajú vzdelávaciu, výchovnú, poradenskú a konzultačnú činnosť. V súčasnosti sú spracované následovné metodické príručky:
- všeobecná príručka k zákonu;
- metodická príručka pre účasť verejnosti;
- metodická príručka pre hodnotenie vplyvu výstavby a prevádzky vodných diel na tokoch na životné prostredie;
- metodická príručka pre posudzovanie vplyvov líniových stavieb (diaľnic) na životné prostredie;
- metodická príručka pre posudzovanie vplyvu chemických technológií na životné prostredie;
- metodická príručka pre posudzovanie vplyvov skládok odpadov na životné prostredie;
- metodická príručka k hodnoteniu návrhov rozvojových koncepcií z hľadiska ich vplyvov na životné prostredie (I. etapa);
- metodická príručka pre posudzovanie vplyvu spaľovní na životné prostredie;
- metodická príručka pre posudzovanie vplyvov objektov živočíšnej výroby vrátane depónií vedľajších produktov na životné prostredie;
- metodická príručka pre posudzovanie vplyvov odkalísk na životné prostredie;
- návrh kritérií na hodnotenie kvality dokumentácie.


3.

ENVIRONMENTÁLNE MANAŽÉRSKE SYSTÉMY

Systémový prístup k riadeniu podniku zdôrazňuje spojitosť vonkajšieho prostredia s jeho vnútornými činnosťami. Vonkajšie prostredie tvoria tieto hlavné zložky:
- ekonomické prostredie;
- technologické prostredie;
- politické a sociálne prostredie;
- legislatívne a normatívne prostredie;
- životné prostredie.
Nutnosť reagovať na tieto zložky a sústavné zmeny v nich prebiehajúcich, ako i v tomto kontexte riešiť špecifické problémy podniku, sú motiváciou zlepšovania jeho činností.
Pre skvalitňovanie vzťahu podnikov k životnému prostrediu a znižovanie environmentálnych záťaží spôsobené podnikmi boli v uplynulej dekáde spracované komplexné systémové prístupy, ktorých aplikáciou je možné environmentálne problémy riešiť. K zavádzaniu týchto systémov pristupujú podniky dobrovoľne na základe zhodnotenia pozitív a negatív, ktoré ich realizácia prináša.
Systém environmentálneho manažmentu je charakterizovaný ako súčasť celkového systému riadenia, ktorý obsahuje organizačnú štruktúru, plánovanie činností, povinnosti, praktiky, postupy, procesy a zdroje na prípravu, zavádzanie, dosahovanie a overovanie efektívnosti vytýčených cieľov a záväzkov podnikov v oblasti životného prostredia. Činnosti zahrnuté do EMS sú znázornené na nasledujúcom obrázku:
























Obr. č. 12: Činnosti zahrnuté do EMS

Spracovanie, tvorba systémov, ich skvalitnenie a modelovanie potrebné v dôsledku objektívnej reality, je dlhodobý a zložitý proces. Podobne možno charakterizovať aj proces ich transferu do legislatívy jednotlivých štátov. Výsledkom tohoto procesu je prijatie príslušných technických noriem pre oblasť životného prostredia.










































Obr. č. 13: Vývoj systémov environmentálneho riadenia

V podstate možno tieto normy rozdeliť do troch hlavných skupín:
- Technické normy, ktoré riešia priamo oblasť ochrany zložiek životného prostredia. Normy v tejto oblasti vo väzbe na všeobecne záväzné právne predpisy definujú úroveň kvality zložiek a stanovujú postupy a metódy jej merania.
- Technické normy, ktoré riešia predovšetkým kritéria a kvalitu výrobkov a technológií, a postupy nakladania s látkami a výrobkami tak, aby sa eliminovali ich negatívne vplyvy na životné prostredie. Rieši povinnú klasifikáciu výrobkov, ich povinnú registráciu, certifikáciu, označovanie.
- Technické normy, ktoré riešia systémy environmentálneho riadenia podnikateľských činností, hodnotenie environmentálneho správania sa podnikateľa, metodiky pre hodnotenie životného cyklu výrobkov a pre environmentálne označovanie.

Táto skupina noriem vytvára podmienky pre určovanie vhodných technológií, postupy posudzovania zhody, nepovinnú certifikáciu výrobkov, systémov riadenia a dobrovoľné environmentálne označovanie.

Očakávané prínosy zo zavedenia a realizácie sú:
a.) Ekonomické efekty:
- priame zníženie nákladov:
- lepšie využitie zdrojov;
- zníženie poplatkov a pokút;
- získanie bónusov na poistnom apod.
- nepriame komerčné výhody:
- zlepšenie imidžu;
- väčší priestor na trhu;
- popredné postavenie na trhu.

b.) Technické efekty:
- inovácia technológií;
- zvýšenie účinnosti technologických strojov a zariadení;
- vysoká funkčnosť metrologického systému;
- efektívnosť investícií;
- operatívnosť údržby;
- zníženie spotreby energie.

c.) Organizačné a personálne efekty:
- zníženie rizík:
- výraznejšia istota dodržiavania environmentálnych predpisov;
- ujasnenie trestnej a občianskej zodpovednosti;
- významný príspevok k zabezpečeniu bezpečnosti a zdravia zamestnancov;
- uľahčenie predvídania nepriaznivých situácií;
- pripravenosť na riadenie krízových situácií.
- zefektívnenie činnosti ľudí v podniku:
- postupný rozvoj komunikačných prepojení;
- rozvoj proaktívnosti a preventívneho myslenia;
- zvýšenie miery osobnej zainteresovanosti;
- dosiahnutie vyššej miery hrdosti na podnik.


3.1 Systém environmentálneho riadenia podniku podľa British Standard 7750/94

BS 7750/94 je britská norma vzťahujúca sa na systém environmentálneho riadenia podniku, zverejnená v oku 1992 a formálne uznaná v roku 1994. Norma stráca platnosť 6 mesiacov po definitívnom schválení normy EN ISO 14001 v októbri 1996. Všetky certifikáty získané na základe tejto normy ostávajú v platnosti do termínu nasledujúceho opakovacieho auditu.
BS 7750/94 nestanovuje absolútne požiadavky na postupy pri tvorbe a ochrane životného prostredia, ale kladie dôraz na súlad s príslušnou legislatívou a ďalej na záväzok firmy ku kontinuálnemu zlepšovaniu stavu životného prostredia.


































Obr. č. 14: Schéma zavádzania systému environmentálne orientovaného riadenia podniku podľa BS 77 50/94

3.2 EMAS - Systém environmentálneho manažmentu a auditov

Program EMAS (Environmental Management and Audit Scheme) o dobrovoľnej účasti priemyselných podnikov na systéme environmentálneho riadenia a environmentálnom audite bol schválený Radou ministrov EU 29.júna 1993. Na základe nariadenia (direktívy) EU č.1836/93 bolo auditovanie podnikov a ich výrobkov na základe environmentálne relevantných hľadísk postavené na zákonný podklad. Jednotlivé štáty EU zapracovali obsah Nariadenia do svojich národných legislatív a od 13.apríla 1995 toto Nariadenie nadobudlo platnosť.

Cieľom nariadenia je:
- stanovenie a realizácia environmentálnej politiky, environmentálnych programov a systémov environmentálneho manažmentu pre vybrané lokality prostredníctvom podnikov;
- systematické, objektívne a pravidelné hodnotenie svojich záväzkov formulovaných v environmentálnej politike;
- neustále zlepšovanie svojej činnosti vo vzťahu k životnému prostrediu;
- dodržiavanie všetkých zákonov a noriem;
- pravidelné poskytovanie informácií o ochrane životného prostredia verejnosti.

Nariadenie EU č.1836/93 sa zakladá na vlastnej zodpovednosti podnikov za zníženie a postupné odstraňovanie dôsledkov svojej činnosti na životné prostredie a v celkovej koncepcii smeruje k trvalo udržateľnému rozvoju.




































Obr. č.

14: Štruktúra EMAS a jeho stupne
3.2.1 Požiadavky na zavedenie a realizáciu EMAS v podnikoch

Podnik, ktorý chce zaviesť a realizovať systém EMAS má nasledovné povinnosti:
definovať svoju environmentálnu politiku;
- urobiť prvý environmentálny rozbor a na jeho základe urobiť prvé environmentálne prehlásenie;
- stanoviť svoj konkrétny environmentálny program;
- vybudovať, zaviesť a uskutočňovať systém environmentálneho manažérstva;
- pravidelne uskutočňovať environmentálne audity a z auditov vyhotoviť oficiálne prehlásenie;
- nechať preskúmať a overiť správnosť environmentálneho prehlásenia a jeho zhodu s požiadavkami Direktívy EU č.1836/93 kompetentným nezávislým overovateľom;
- environmentálne prehlásenie odovzdať kompetentnému miestu k evidencii miest v registri EU.

3.2.2 Definovanie environmentálnej politiky

Stanovenie celkovej stratégie, cieľov, zásad podniku vo vzťahu k životnému prostrediu, vrátane dodržania všetkých príslušných právnych predpisov na najvyššej úrovni manažmentu. Environmentálna politika je vlastný záväzok podniku, podľa ktorého všetky interné a externe zainteresované strany hodnotia činnosť podniku.
Environmentálna politika vychádza z činností stanovených v zásadách "GMP" (Good Manufacture practice) - správnej výrobnej praxe.


















Obr. č. 15: Východiská environmentálnej politiky

3.2.3 Hlavné záväzky environmentálnej politiky

Dôležité prvky environmentálnej politiky:
- kontinuálna kontrola a znižovanie dopadov na životné prostredie;
- efektívnosť výroby a celého technologického procesu;
- environmentálny dizajn, čisté technológie, interná a externá komunikácia;
- zhoda s environmentálnym programom, cieľmi a manažmentom.
Environmentálny rozbor

Environmentálny rozbor je prvá rozsiahla analýza všetkých problémov súvisiacich s pôsobením a dopadmi činnosti podnikov na životné prostredie v danej lokalite. Jeho cieľom je zistenie skutočného vzťahu podnik - životné prostredie. Hodnotia sa všetky vstupy a výstupy, delegujú všetky negatívne faktory ovplyvňujúce aj pracovné prostredie a definujú negatívne vplyvy. Porovnávajú sa so zákonmi a predpismi. Cieľom je odhaliť všetky slabé miesta a určiť opatrenia. Po prvej previerke je treba urobiť prvé znenie environmentálneho prehlásenia. Toto prehlásenie overené zmocneným overovateľom môže byť prehlásené za platné a oznámené verejnosti. Vypracovanie programu

Program pozostáva z popisu konkrétnych cieľov a špecifických činností podniku, opatrenia a úlohy pre ich dosiahnutia zostavené do časových dimenzií, ich kvantitatívnu a kvalitatívnu definíciu a určenie zodpovedností osôb a ich plnenie orientovaných na zlepšenie a zefektívnenie vzťahu podnik - životné prostredie. Environmentálny program musí aspoň raz v priebehu podnikového skúšobného cyklu prehodnotiť vedenie organizácie. Ďalšie oblasti pre stanovenie environmentálnych cieľov sú de facto totožné s orientáciou na oblasti definované v ISO 14 000. Požiadavky na environmentálny program uvádza schéma:



























Obr. č. 16: Požiadavky na environmentálny program

3.2.4 Vybudovanie a zavedenie systémov environmentálneho manažmentu

Pojmom systém manažmentu definovaného ako súbor organizačných opatrení vypracovaných manažmentom, ktoré je potrebné realizovať na dosiahnutie stanovených cieľov v rámci politiky. Pre výstavbu environmentálnych manažérskych systémov možno aplikovať aj ISO 14 000.

Podstatné požiadavky kladené na tieto systémy v zmysle EMAS sú uvedené v schéme:





























Obr. č. 17: Podstatné požiadavky na EMS

Podľa koncepcie EMAS je systém environmentálneho manažmentu súčasťou celkového manažmentu podniku a je charakterizovaný následovnými systémovými prvkami:

1. Environmentálne orientované:
a.) organizácia pre výstavbu a realizáciu systému,
b.) výchova zamestnancov,
c.) riadenie na všetkých stupňoch.
2. Podnikový informačný systém a komunikácia.
3. Dokumentácia systému environmentálneho manažmentu.
4. Environmentálny audit.


1a.) - vybudovanie organizačnej štruktúry,
- vydanie organizačných a riadiacich predpisov,
- určenie pracovníka pre ochranu životného prostredia, resp.

pre zavádzanie a realizáciu environmentálnych manažérskych systémov s určením konkrétnej zodpovednosti,
- ustanoviť riadiaci výbor pre prejednávanie problémov a pripravovať materiál pre rozhodnutia v ochrane životného prostredia,
- na úrovni operatívnej sa doporučuje zriadenie krúžkov životného prostredia a dočasných pracovných a projektových skupín (stanovené na určitú dobu ku konkrétnym problémom technické, technologické, ekonomické),
- pre operatívne prepájanie činností úsekov a oddelení sa doporučuje zriadiť pracovnú skupinu "Manažment životného prostredia".

1b.) Základnou úlohou je u zamestnanca na všetkých úrovniach vytvárať vedenie zodpovednosti za životné prostredie najmä s ohľadom na:
- Význam environmentálnej politiky a jej ciele.
- Úlohy a zodpovednosti pri dodržiavaní a realizácii tejto politiky.
- Poznanie vplyvov a možných vplyvov ich činnosti na životné prostredie,
- Možné dôsledky pri zanedbaní povinností.
- Poznanie prínosov zodpovedného chovania pre zlepšenie životného prostredia, vrátane pracovného prostredia.

Neoddeliteľnou súčasťou výchovy zamestnancov je odborná príprava a ekvivalentná kvalifikácia zamestnancov.

1c.) Hlavné súčasti environmentálneho riadenia:
- Integrovanie cieľov environmentálnej politiky ako jednotlivých častí podnikateľských činností.
- Overenie plnenia stávajúcich a plánovaných podnikových funkcií vo vzťahu k životnému prostrediu v zmysle všetkých platných dokumentov.
- Kontrola dodržiavania požiadaviek environmentálnej politiky, programov a cieľov.
- Spresňovanie a korektúra environmentálnej politiky a cieľov v súvislosti s vonkajšími a vnútornými zmenami, prípadne zlyhaním funkčnosti systému a definovanie nápravných opatrení.

Porovnanie klasických nástrojov riadenia na operatívnej a strategickej úrovni s environmentálne orientovanými nástrojmi riadenia je zrejmé zo schémy na nasledujúcej strane.

2. Podnikový informačný systém tvoria technické, personálne, organizačné a štrukturálne prvky, ktoré zabezpečujú zber, analýzu a syntézu všetkých informácií z interných a externých zdrojov, ktorých konečné vyhodnotenie poskytuje komplexný pohľad na úroveň environmentálneho profilu podniku. Tieto slúžia k zefektívneniu celkového manažmentu a podávaniu informácií:
a.) interným pracovníkom, riadiacim pracovníkom na všetkých úrovniach a štruktúrach manažmentu a zamestnancom podniku;
b.) zainteresovaným externým orgánom, inštitúciám, zákazníkom;
c.) verejnosti.
Forma a obsah poskytovaných informácií je špecifická a je charakterizovaná ako environmentálna komunikácia.



























Obr. č. 18: Porovnanie klasických nástrojov riadenia na operatívnej a strategickej úrovni s environmentálne orientovanými nástrojmi riadenia

3.2.6 Dokumentácia systému environmentálneho manažmentu (podľa EMAS)

Podnikový systém EM sa spravidla dokumentuje písomným materiálom v environmentálnej príručke. Jeho štruktúra sa riadi podľa podnikovej organizačnej štruktúry, veľkosti a rozsahu činností podniku.
Spracovateľ Zodpovednosť Záväznosť Úroveň Charakter
TOP MANAŽMENTVEDENIE PODNIKUÚSEKY, ODDELENIA,MAJSTRI, ÚTVAR,PRACOVISKO, DIELŇA,PRACOVNÍCI POLITIKAPríručka environmentálneho manažmentuNávody k envir. postupomEnvironmentálne pracovné návodyPRACOVNÍCI 1.2.3.4.5. STRATÉGIAORGANIZAČNÁ RÁMCOVÁ KONCEPCIAVYKONÁVACIA SMERNICAÚLOHY PRACOVISKAPRACOVNÝ POSTUP. V zásade obsahuje minimálne päť úrovní:
1. Environmentálna politika.
2. Príručka environmentálneho manažmentu.
3. Návody k environmentálnym postupom.
4. Environmentálne pracovné pokyny.
5. Úlohy pracovníkov.






































Obr. č. 19: Východiská pre tvorbu dokumentácie systému environmentálneho manažmentu






















































Obr. č. 20: Dokumentácia pre úroveň Oddelenia





































Obr. č. 21: Dokumentácia pre úroveň Pracoviska

Požiadavky na dokumentáciu:
1. Jednoduchosť, zrozumiteľnosť, aktuálnosť.
2. Systematickosť, komplexnosť.
3. Aktuálnosť, flexibilita, kompatibilita.
4. Presná výpovedná hodnota potvrdená autorom dokumentu.
5.

Prístupnosť a relevantnosť.

3.2.7 Pravidelné uskutočňovanie environmentálnych auditov

Environmentálny audit je nástrojom riadenia, ktorý zahrňuje pravidelné, periodické (každé tri roky), objektívne a zdokumentované hodnotenie celkovej výkonnosti organizácie, vyhodnotenie efektívnosti systému environmentálneho manažmentu. Prejednávané kritériá sú v základnom dokumente EMAS špecifikované a definované.








Posúdenie a kontrola minimalizácie odpadov na ŽP - celkom

Energetický manažment (teplo, elektrina, voda, vzduch), bilancia, úspory, nové zdroje

Využitie surovín, základných a pomocných prostriedkov

Hluk, vibrácie, stav pracovného prostredia - kontrola, hodnotenie, zníženie

Trendy, skutkový stav zavádzania nových inovačných technológií

Príprava výroby - nové zákazky, úroveň OŽP

B O Z P - úrazy, prevencia, vylepšenie

Environmentálne vzdelávanie







Obr. č. 22: Hlavné kritéria pre environmentálny audit

Ako je zo schémy zrejmé, pri vykonávaní environmentálneho auditu sa uplatňujú metódy technických aj ekonomických disciplín. Podľa súčasnej literatúry je vzájomná interakcia týchto disciplín charakterizovaná ako integrovaný environmentálny manažment. Tento program nie je definovaný v EMAS.

Internú previerku môžu uskutočňovať interní aj externí audítori. Požiadavky na environmentálny audit a základné fázy auditu sú uvedené schematicky na nasledujúcej strane.

Po každej environmentálnej previerke - najmenej však 1 x do roka vydá podnik prehlásenie pre verejnosť, ktoré obsahuje:
- Popis činností podniku.
- Posúdenie dôležitých environmentálnych vzťahov k okoliu v súvislosti s činnosťou.





Hodnotenie plnenia úloh a záväzkov environmentálnych cieľov, zistenie súladu medzi skutkovým stavom a environmentálnym programom, kontrola plnenia predpisov

Rozsah previerky musí byť jasne formulovaný

Podmienky pre výber audítora: nezávislosť, odbornosť, objektívnosť, komunikatívnosť, operatívnosť

Audit musí byť zabezpečený materiálne, technicky, personálne a organizačne v plnom rozsahu

Auditovaný subjekt musí zabezpečiť pomoc a poskytnúť podklady audítorom v požadovanom rozsahu

Priebeh auditu má tri fázy: prípravnú, overenie na mieste, písomná správa

Vyhodnotenie záverov predchádzajúcich auditov

Formy auditu: záznamy, pohovory, bilancie, správy, hlásenia, previerky, kontroly

Obr. č.

23: Požiadavky na environmentálny audit

- Kvantitatívny prehľad údajov o emisiách, odpadoch a negatívnych environmentálnych faktoroch ovplyvňujúcich príslušnú lokalitu.
- Aktivity na úseku ochrany životného prostredia.
- Prezentovanie environmentálnej politiky, programu a systému environmentálneho manažmentu.
- Termín ďalšieho environmentálneho prehlásenia.

Zhoda environmentálneho prehlásenia s legislatívnymi požiadavkami a nariadeniami, jeho kvalita a správnosť sa overuje (verifikuje) autorizovanými environmentálnymi overovateľmi.
Ak bude mať previerka (audit), ktorá bola realizovaná autorizovaným znalcom kladný výsledok a ak bude prehlásenie následne uznané za platné kompetentným miestom v určitej zemi, registrované a postúpené Komisii EU, urobí sa zápis príslušnej lokality toho ktorého podniku do zoznamu uverejneného v úradnom vestníku EU - certifikácia. Podnik môže používať príslušné logo - vystihujúce jeho environmentálne chovanie.

3.2.8 Rozdiely medzi environmentálnym auditom a prvým environmentálnym rozborom

Environmentálny audit sa koná pravidelne, prvý environmentálny rozbor je prakticky prvé zhodnotenie celkového profilu a skutočného stavu podniku vo vzťahu k životnému prostrediu a slúži prakticky pre vstup do spoločného systému EU pre environmentálny manažment a podnikový environmentálny audit. Ciele sú taktiež rozdielne:

Prvý environmentálny rozbor Environmentálny audit
- spracovanie analýzy materiálových a energetických tokov,- charakteristika emisií, odpadov a ostatných negatívnych environmentálnych faktorov,- odhalenie slabých miest a definovať bezprostredné opatrenia v oblasti organizácie,politiky, vzdelávania atď., - pripraviť podmienky pre environmentálnyaudit. - hodnotenie existujúceho systému environmentálneho manažmentu,- overenie stanovených environmentálnych cieľov,- overenie dodržiavania záväzkov a legislatívy,- potreba modifikácie politiky vzhľadom na zmenu vývoja ekonomiky, techniky, environmentálnej politiky.
Tab. č. 9: Rozdielne ciele prvého environmentálneho rozboru a environmentálneho auditu

3.2.9 Požiadavky na úlohy a kvalifikácia overovateľov a audítorov

Overovateľ je ktorákoľvek osoba alebo osoba nezávislá na overovanom podniku, ktorá získa akreditáciu. Každý členský štát je povinný vytvoriť systém akreditácie a zabezpečiť hodnotenie ich kvalifikácie na základe stanovených požiadaviek.

Medzi základné úlohy overovateľov patrí:
- Skúmanie a hodnotenie environmentálnej politiky, manažmentu, postupov rozboru a auditu, environmentálne prehlásenie a potvrdzovanie ich právoplatnosti. - Overovanie zhody medzi legislatívnymi požiadavkami, požiadavkami nariadenia s politikou, s programom a rozborom stavu životného prostredia, postupu environmentálnych auditov a obsahom environmentálneho prehlásenia.
- Spoľahlivosť údajov a informácií v environmentálnych prehláseniach a faktoch tak, aby boli zohľadnené všetky environmentálna problémy organizácie vhodným spôsobom.

Overovatelia pracujú na základe zmluvy s príslušným podnikom, ktorá obsahuje písomne vydaný súhlas k tejto činnosti.

Zo svojej činnosti podáva vedeniu podniku správu, ktorá obsahuje:
- Stav plnenia úloh.
- Obecné a konkrétne prípady nedodržania predpisov podľa Nariadenia 1836/93.
- Technické a metodické nedostatky podnikového rozboru, prípadne auditu životného prostredia, systémov environmentálneho manažmentu alebo iných postupov v riadení.
- Jednotlivé nezhody s návrhom environmentálneho prehlásenia a podrobnosti úpravy alebo doplnenia, ktoré by sa mali zaviesť do tohto prehlásenia.

Výsledkom činnosti overovateľa môže byť:
- Potvrdenie platnosti prehlásenia,
- Doporučenie k doplneniu alebo prepracovaniu a následné potvrdenie,
- Podanie návrhu, doporučení k zlepšeniu činnosti a nepotvrdí platnosť prehlásenia až do doby, keď budú nedostatky odstránené a bude vypracované nové prehlásenie, ktoré bude následne opäť preverované.

Zmocnený overovateľ musí dokladovať svoju kvalifikáciu v súvzťažných odboroch, musí byť nezávislý a nestranný. Na udelenie zmocnenia žiada kandidát príslušný orgán. Najneskôr so 36 mesiacov sú zmocnení overovatelia opätovne preverení, či postupujú podľa požiadaviek Nariadenia a zmocnenia.

3.2.10 Úlohy a požiadavky audítora

Audítor je osoba (skupina osôb) z radov zamestnancov podniku alebo inej organizácie (externý audítor), ktorý koná v mene vrcholového riaditeľstva podniku. Má príslušné kompetencie a je nezávislý na kontrolovaných činnostiach. V zmysle Nariadenia č.1836/93 sú formulované požiadavky na audítora (odborná kvalifikácia, prax) podobné ako v normách ISO 14 012.
V požiadavkách EMAS musí environmentálny audítor:
a.) disponovať týmito vedomosťami:
- problematika kontrolovaných sektorov a oblastí,
- znalosť a prax environmentálneho manažmentu,
- ekvivalentné technické vzdelanie,
- špeciálne environmentálne vzdelanie.
b.) mať:
- ukončené vysokoškolské štúdium (technické, ekonomické, prírodovedné, právnické),
- teoretické vedomosti v uvedených odboroch,
- minimálne trojročná prax.
Ďalšie vzdelávanie by mali audítori nadobudnúť denným štúdiom, resp. absolvovaním inou formou vzdelávania v odboroch:
- Environmentálne právo,
- Environmentálna manažment a audit,
- Technické vedy a inovačné technológie,
- Metodika podenkového environmentálneho auditu,
- Manažment kvality a bezpečnostný manažment.

Minimálny rozsah doplnkového vzdelania by nemal presiahnuť 200 hodín.

Systém environmentálneho manažérstva a auditu EMAS je podobne ako aj EMS ISO v neustálom vývoji, čo svedčí o otvorenosti tohoto systému. V marci 1999 sa v Bruselu konalo zasadanie Environmentálneho výboru ministrov EU. Malo na programe aj diskusiu revízie EMAS. Základnou tézou diskusie boli problémy:
a.) zvýšenie príťažlivosti tohoto systému pre podnikateľov a aby bol efektívnejší pre ochranu životného prostredia prostredníctvom ich zlepšeného environmentálneho chovania,
b.) vzťah medzi systémami EMAS a ISO 14 001. Väčšina delegácií podporovala včlenenie ISO 14 001 do EMAS,
c.) účasť a prístup malých a stredných podnikateľov na systémoch je podmienená pomocou zo strany podporných organizácií vrátane prístupu k finančným fondom a informáciám.

Väčšia iniciatíva zapojenia do environmentálnych manažérskych systémov, by podľa niektorých názorov mohlo prispieť zmiernenie kritérií systémov na malé podniky najmä v prvej etape ich zavádzania.



3.3 Systémy na zavádzanie environmentálneho manažmentu podľa noriem ISO 14 000

Normy ISO rad 14 000 – Systém environmentálneho manažérstva (Environmental Management System), boli vydané Medzinárodnou normalizačnou komisiou.

Normy ISO 14 000 majú za cieľ:
· definovať environmentálnu koncepciu podniku,
· zverejniť významné environmentálne vplyvy,
· definovať konkrétne špecifikované environmentálne ciele,
· preverovať účinnosť zavedeného systému a jeho súlad s platnou legislatívou v oblasti životného prostredia,
· certifikáciu systému po zavedení systému do praxe v podniku.

Systémy environmentálneho manažmentu obsahujú podľa súčasného stavu noriem a zákonodarstva sedem systémových prvkov:
· environmentálne orientovaná organizácia budovania systému a jeho fungovanie,
· environmentálne orientovaný výcvik zamestnancov,
· environmentálne orientované riadenie,
· podnikový informačný systém o životnom prostredí,
· environmentálna komunikácia,
· dokumentácia systému environmentálneho manažmentu,
· environmentálny audit v podniku.

Štruktúra a použitie noriem ISO rad 14 000

























3.4 SYSTÉMY RIADENIA:

1. ISO 14 001: Norma pre systém riadenia – požiadavky.
2. ISO 14 004: Všeobecný metodický návod na princípy, systémy a podporné techniky. Systém environmentálneho manažérstva:
je tá časť celkového systému manažérstva, ktorá obsahuje organizačnú štruktúru, plánovanie činností, zodpovednosť, praktiky, postupy, procesy a zdroje na prípravu, zavádzanie, dosahovanie, preskúmavanie a udržiavanie environmentálnej politiky
Základnou filozofiou a princípom tohoto systému je neustále a sústavné zlepšovanie vzťahu organizácie k životnému prostrediu, znižovanie environmentálnej záťaže, skvalitňovanie environmentálneho profilu.

Sústavné zlepšovanie:
je proces zdokonaľujúci systém environmentálneho manažérstva s cieľom dosiahnuť zlepšenie celkového environmentálneho správania, v súlade s environmentálnou politikou organizácie.

Celý systém tvoria podsystémy a sústavy prvkov usporiadané s vnútornou logikou do známeho Demingovho cyklu, pričom spätná väzba má funkciu autoregulačnú a zabezpečuje funkčnosť celého systému.





















Obr. č. 24: Schéma sústavného zlepšovania

Základnou požiadavkou pre zavedenie, jeho úspešnú realizáciu je záväzok vrcholného manažmentu k procesu neustáleho zlepšovania, k prevencií znečistenia, podpora a zvyšovanie úrovne ochrany životného prostredia v súlade s ekonomickými a sociálnymi potrebami, možnosťami, cieľmi a svojou environmentálnou politikou. Jeho pochopenie, prijatie a angažovanosť manažérov na všetkých stupňoch riadenia, v horizontálnej a vertikálnej štruktúre podniku a všetkými zamestnancami je najlepšia záruka naplnenia tohto záväzku.
Pre tieto základné postuláty musí podnik vytvoriť optimálne podmienky.

3.4.1 Štruktúra a hlavné zásady EMS

Štruktúra, hlavné zásady a prvky systému environmentálneho manažérstva sú uvedené v nasledujúcej schéme.



































Obr. č.

25: Štruktúra, hlavné zásady a prvky systému environmentálneho manažérstva


3.4.2 Rozbor hlavných zásad

Zásada 1. Odhodlanie a politika

Environmentálna politika:
je vyhlásenie organizácie o zámeroch a zásadách, vzťahujúcich sa na celkové environmentálne správanie, ktoré poskytuje rámec na činnosti a na vytýčenie dlhodobých a krátkodobých environmentálnych cieľov.

Rozhodnutie vrcholového manažmentu o zavádzaní environmentálnych manažérskych systémoch a následnom prijatí oficiálneho záväzku a prehlásenie je zložitým a závažným procesom, ktorý vyžaduje zhodnotenie komplexnej situácie podniku.
Vedenie podniku musí v tomto kontexte analyzovať vonkajšie a vnútorné : vzťahy, podmienky, možnosti a vplyvy. Musí ich hodnotiť systémovo vo vzájomnom kontexte a rôznych časových dimenziách. Väzby podniku k vonkajším aspektom, ktoré treba brať do úvahy sú znázornené na nasledujúcej schéme.


























Obr. č. 26: Väzby podniku k vonkajším aspektom

Zhodnotenie vnútornej situácie podniku je komplexné prehodnotením situácie podniku, na základe ktorej získa vrcholový manažment informácie, na základe ktorých pri zohľadnení vonkajších faktorov bude môcť dať prehlásenie, že sa zaväzuje sústavne zlepšovať svoj profil k životnému prostrediu.
Základný postup takéhoto zhodnotenia s predpokladaným výsledkom je znázornený následovne. - skutočnom stave vzťahu Podnik - Životné prostredie a plnení štátnej environmentálnej politiky;
- činnostiach, produkcii alebo produktoch, ktoré môžu ovplyvniť ŽP;
- chemických, fyzikálnych a biologických faktoroch, ktoré môžu alebo ovplyvňujú životné prostredie;
- podiele na tvorbe environmentálnych problémoch 9lokálnych, regionálnych alebo globálnych);
- možnostiach realizácie nápravných opatrení.

Obr. č. 27: základný postup zhodnotenia vnútornej situácie podniku

Pre získanie základného posúdenia vzťahu podniku k životnému prostrediu je možné použiť rôzne metodiky hodnotenia, ako sú – EPE, ESAP, analýza stavu životného prostredia. Tieto sú uvádzané na inom mieste. Uskutočnenie analýzy sa musí dôsledne pripraviť a postupovať podľa stanoveného vecného, časového a adresného harmonogramu. Analýzu robí skupina odborníkov rôzneho zamerania tak, aby boli zastúpené jednotlivé profesie, vedené spravidla vedúcim, ktorého určí vrcholový manažment. Tento pracovník má delegovanú právomoc, povinnosti a je za výsledok zodpovedný priamo vrcholovému vedeniu. Obyčajne riadi aj celý proces zavedenia EMS a útvar životného prostredia.
Na základe získania dostatočného množstva informácií deklaruje vrcholový manažment svoje prehlásenie o environmentálnej politike, ktoré zvyčajne obsahuje:
- zámer podniku zaviesť EMS a zabezpečiť jeho rozvoj, udržiavanie a hodnotenie;
- materiálne, technické, ekonomické, personálne zabezpečenie systému;
- zosúladenie rozvojových ekonomických a environmentálnych cieľov;
- charakteristika významných možných reálnych negatívnych vplyvov na životné prostredie, plnenia legislatívnych požiadaviek a opatrenia;
- zámery a opatrenia ich eliminácie, resp.

minimalizácie;
- prepojenie záujmových skupín, zákazníkov, podnikových organizácií na podnikový environmentálny manažérsky systém;
- systém výchovy a vzdelávanie zamestnancov.

Formuláciou environmentálnej politiky vysvetlí podnik svoju stratégiu, zámery a zásady činnosti v oblasti environmentálnych aktivít vychádzajúcich zo zásad a princípov Trvalo udržateľného rozvoja – kontexte so štátnou environmentálnou politikou.

Zásada 2. Plánovanie

Environmentálne orientované plánovanie je uvedomelá činnosť manažmentu, ktorá spočíva v stanovení a definovaní cieľov, určení konkrétnych úloh a prostriedkov podmieňujúcich dosiahnutie vytýčenej environmentálnej politiky. Pre realizáciu plánovania je potrebné brať do úvahy interné a externé prostredie a jeho vplyvy na činnosť organizácie, identifikovať všetky environmentálne aspekty a environmentálne vplyvy.

Environmentálny aspekt:
zložka činností, výrobkov alebo služieb organizácie, ktorá môže ovplyvniť životné prostredie.

Environmentálny vplyv:
nepriaznivá alebo priaznivá zmena životného prostredia, ktorá úplne alebo čiastočne vyplýva z činností, výrobkov alebo služieb organizácie.

Vzťah medzi environmentálnym aspektom a environmentálnym vplyvom je prakticky vzťahom medzi príčinou a následkom. Postup identifikácie aspektov a vplyvov má štyri základné kroky. Príklad uvádza tabuľka na nasledujúcej strane.

Na základe ich poznania sa určia dlhodobé a krátkodobé ciele, ktoré chce podnik dosiahnuť v určitom časovom horizonte.

Dlhodobý environmentálny cieľ:

Celkový, podľa možnosti vyčísliteľný, environmentálny cieľ, vyplývajúci z environmentálnej politiky, ktorý si organizácia sama stanoví a chce ho dosiahnuť.

Krátkodobý environmentálny cieľ:

Podrobná, podľa možnosti vyčísliteľná požiadavka správania, použiteľná pre organizáciu alebo jej časť, vyplývajúca z dlhodobých environmentálnych cieľov a ktorú treba vytýčiť a splniť, aby sa dosiahli tieto dlhodobé environmentálne ciele.



































Tabuľka č.

10: Postup identifikácie environmentálnych aspektov a vplyvov

Environmentálne ciele môžu byť orientované na:
- zníženie množstva odpadov a vyčerpávania zdrojov;
- zníženie alebo eliminovanie únikov znečisťujúcich látok do životného prostredia;
- dizajn výrobkov tak, aby sa minimalizoval ich vplyv na životné prostredie pri výrobe, používaní a zneškodňovaní;
- operatívne riadenie environmentálnych vplyvov zdrojov surovín;
- minimalizovanie významných nepriaznivých environmentálnych vplyvov nových projektov;
- zvyšovanie environmentálneho povedomia medzi zamestnancami a verejnosťou.
Pri ich konkretizácií možno charakterizovať napr:
- množstvo spotrebovaných surovín alebo energie;
- množstvo emisií, napríklad CO2;
- množstvo špecifických znečisťujúcich látok, napríklad NOx, SO2, CO, HC, Pb, CFC;
- percento recyklovaného odpadu;
- percento recyklovaného materiálu použitého pri balení;
- vyprodukovaný odpad na množstvo hotových výrobkov.

Začlenenie riešenia environmentálnych problémov charakterizovaných kritériom hodnotenia vplyvu do krátkodobých či dlhodobých cieľov je závislé na viacerých faktoroch – ekonomické, technické, technologické – rozhodujúca by mala byť však miera alebo stupeň ohrozenia biotických systémov.
Konečnou výslednicou je sformulovanie „Programu environmentálneho manažérstva“.

Program environmentálneho manažérstva:

Systém zabezpečujúci aktivitu zodpovedných pracovníkov v smere dosahovania dlhodobých a krátkodobých cieľov. Obsahuje predovšetkým určenie konkrétnych zodpovedností pre každú dôležitú funkciu a úroveň organizácie a prostriedky a časový rámec. Je to dokument, ktorý jasne a konkrétne definuje ciele organizácie a pre každé zložky podniku vecne a adresne popisuje úlohy a zodpovednosti zainteresovaných pracovníkov a povinnosti všetkých pracovníkov, ako aj zdroje všestranného zabezpečenia realizácie. Zásada 3. Zavedenie

Podľa skúseností z praxe, je získanie zamestnancov pre realizácie úmyslu resp. záväzku vrcholového manažmentu zaviesť a realizovať EMS, presvedčiť ich o nutnosti tohto kroku a vychovávať ich k novým návykom a povinnostiam základný predpoklad úspechu. Táto požiadavka sa realizuje formou výchovy všetkých zamestnancov na všetkých úrovniach riadiacich a riadených pracovníkov. Štruktúru, náplň a rozsah zabezpečuje obyčajne na podnet riaditeľa, vedúceho útvaru, personálne oddelenie interným alebo externým školiteľom. Systém a náplň školenia sa špecifikuje podľa úrovne manažmentu a jeho odbornej profilácie a pre zamestnancov zvlášť. Základné ciele sú uvedené v schémach na nasledujúcich stranách.

Komplexný systém prípravy zamestnancov sa spája s požiadavkami na odborné, kvalifikačné predpoklady a požiadavky potrebné k realizácií dobrej výrobnej praxe.
Celkový proces zavádzania EMS je proces zložitý a vyžaduje aktívny prístup všetkých riadiacich pracovníkov a angažovanosť zamestnancov. Hlavnú úlohu v ňom zohrávajú dobrí manažéri na všetkých úrovniach, schopnosť, komunikatívnosť, získavať a odovzdávať informácie v pravú chvíľu od a k správnemu adresátovi a vhodnou formou. K tomu má slúžiť dobre vybudovaný informačný systém podniku. Pri zavádzaní je treba brať do úvahy nielen vnútornú štruktúru podniku a problémy podniku ale aj všetky vnútorné a vonkajšie faktory, ktoré môžu pozitívne tento proces ovplyvniť, už aj z toho dôvodu, že implantácia systému je veľmi nákladná. (1 – 1,5 mil. Sk)































Obr. č. 28: Základné ciele vzdelávania pre podnik

Dokumentácia EMS

Všetky zásady, postupy a aktivity zavádzaného systému musia byť jednoznačne stanovené a popísané. Písomná forma týchto zásad, postupov a aktivít doplnená ďalšími potrebnými dokladmi, tvorí dokumentáciu.
Štruktúra dokumentácie môže byť usporiadaná do troch základných úrovní, ktoré zodpovedajú úrovni riadenia.

Znázorňuje sa trojuholníkom členeným na tri časti (top manažment, stredný stupeň manažmentu, zamestnanci ).




















































Obr. č. 29: Témy a ciele vzdelávania


1. Príručka EMS
Základný dokument, ktorý obsahuje písomné materiály o základných princípoch a cieľoch v oblasti environmentálnej politiky, postupoch a pôsobnostiach dosiahnutia a ich materiálového, finančného, personálneho a technického zabezpečenia, spôsoboch hodnotenia aktivít v rámci EMS a vzájomnej komunikácie. Popisuje organizačnú štruktúru, práva a povinnosti osôb v zmysle podnikových a právnych predpisov.

2. Výrobno - technické a organizačné dokumenty
Zahrňujú kompletnú výrobno - technickú dokumentáciu, doplnenú o technicko - organizačné postupy (smernice), ktoré sa dotýkajú priamo alebo nepriamo životného prostredia včítane havarijných plánov, plánov údržby, spresnených postupov a aktivít na úseku energetiky, odpadového a vodného hospodárstva, ochrany ovzdušia.

3. Pracovné predpisy
Skompletizované pracovné predpisy a postupy obsluhy, manipulácia s odpadmi, predpísané normy, bezpečnostné a protipožiarne opatrenia, pokyny v činnosti v nepredvídaných okolnostiach, manipulácia s nebezpečnými látkami atď. Zásada 4. Meranie a hodnotenie

Celý proces realizácie environmentálnej politiky podniku a funkčnosť systému environmentálneho manažérstva je potrebné objektívne hodnotiť na základe monitorovania ukazovateľoch stanovených v environmentálnych cieľoch, ale aj iných dôležitých vnútropodnikových a legislatívou predpísaných parametrov a limitov.

Systém je možné zosúladiť s existujúcim metrologickým poriadkom podniku vybudovaným v systéme riadenia kvality. Pokiaľ podnik takýto nemá, treba ho vypracovať. Jeho praktická realizácia spadá do manažérstva informácií a je súčasťou informačného systému podniku.

Celý informačný systém čerpá informácie z podnikovej a decíznej sféry. Majú interný, celoštátny, dôverný aj verejný charakter. Týkajú sa zákazníkov, zmluvných partnerov, informácie z technických, ekonomických, výrobných a obchodných úsekov, údaje zhodnotení a previerok, plnenie environmentálnych cieľov, kontroly kvality, komplexné a priebežné hodnotenie plnenia platných právnych predpisov atď. Zásada 5. Preskúmanie a zlepšenie

Plnenie úloh stanovených k sústavnému zlepšovaniu musí byť priebežne v určitých časových intervaloch kontrolované. Zhodnotí sa tak efektívnosť prijatého systému celkovo a v jednotlivých funkciách podniku osobitne.

Preskúmanie sa realizuje formou previerky a auditu.
a.) Previerkou EMS sa rozumie komplexné posúdenie efektívnosti fungovania EMS najmä na:
- aktuálnosť environmentálnej koncepcie v kontexte štátnej, resp. regionálnej environmentálnej politiky;
- účinnosť a efektívnosť realizácie systému vo vzťahu k zlepšeniu vzťahov voči zákazníkom osobitne a verejnosti celkovo;
- dosiahnutie vytýčených environmentálnych cieľov a ich kvalitatívne a kvantitatívne vyjadrenia;
- zvyšovanie environmentálnej bezpečnosti pracovného prostredia, rešpektovanie názorov a požiadaviek zamestnancov; a
- plnenie úloh z auditov.




















































vonkajšie väzby
vnútorné väzby

Obr. č. 30: Schéma zavádzania EMS

Previerky vykonáva, resp. organizuje vrcholový manažment, výstupom je správa o skutkovom stave z návrhom opatrení na odstránenie nedostatkov. Môžu sa uplatniť metódy v rámci EPE alebo ESAP.

b.) Audit je komplexný súbor posudzovacích aktivít, ktorých výsledkom je posúdenie súladu alebo nesúladu s vytýčenou environmentálnou politikou, charakterizovanou cieľmi a programami. 3.5 POKYNY PRE AUDIT:

1. ISO 14 010: Metodické pokyny pre environmentálne audity. Všeobecné princípy.
2. ISO 14 011: Metodické pokyny pre environmentálne audity. Postupy auditov, auditovanie EMS.
3. ISO 14 012: Pokyny na vykonávanie auditov. Kvalifikačné kritériá na environmentálnych audítorov.










3.5.1 Základný pojem – definície

Význam slova „audit, audítor“ označuje v ekonomickej sfére podnikania nezávislú kontrolu hospodárenia, vedenia agendy k tomu prislúchajúcej a plnenie povinností nezávislého pracovníka, ktorý túto prácu vykonáva. Nezávislosť audítora je zaistená zákonom SNR č. 73/1992 Zb. o audítoroch a Slovenskej komore audítorov. Označenie „ekoaudit, environmentálny audit, ekologický audit“ sa teda analogicky vzťahuje na nezávislú kontrolu činností organizácií a hodnotenie ich dopadov na životné prostredie. V teórii aj v praxi je obvykle významovo chápaný ako kontrolný program, hodnotenie, previerka, alebo posudzovanie environmentálneho manažérstva. V každom prípade ide o nástroj preverovania a zlepšovania environmentálneho správania sa podniku. Vývoj predmetu a obsahovej náplne environmentálneho auditu vo svete smeroval od preverovania okolia podniku ako znečisťovateľa k preverovaniu environmentálneho riadenia podniku.

Organizácia:
spoločnosť, združenie, firma, podnik, úrad/oprávnený orgán, inštitúcia alebo ich časť, prípadne kombinácia, zapísaná alebo nezapísaná v obchodnom registri, štátna alebo súkromná, ktorá má svoje vlastné funkcie a administratívu.

Environmentálne správanie:
merateľné výsledky systému environmentálneho manažérstva, týkajúce sa operatívneho riadenia environmentálnych aspektov organizácie, ktoré vyplývajú z jej environmentálnej politiky, dlhodobých a krátkodobých environmentálnych cieľov.

V kontexte s uvedeným je Environmentálny audit definovaný ako systematické, dokumentované, periodické a objektívne zhodnotenie činnosti a postupov regulovaných jednotiek, ktoré boli vytvorené k ochrane ŽP.

Majú byť zostavené tak, aby spĺňali nasledovné funkcie: overenie plnenia environmentálnych požiadaviek, hodné účinnosti systémov environmentálne orientovaného riadenia, ktoré sú už v činnosti alebo ohodnotenie rizika z regulovaných a neregulovaných materiálov a postupov.
(EPA – USA, 1980)

Nástroj riadenia pozostávajúci zo systematického, dokumentovaného, pravidelného a objektívneho hodnotenia efektívnosti podniku, systému riadenia a procesov určených pre ochranu ŽP s cieľom:
1. Uľahčiť vedeniu kontrolu činností, ktoré môžu mať vplyv na ŽP;
2. Vyhodnotiť súlad s environmentálnou politikou podniku.
(DIRECTION EU 1836/93)

Sústavný dokumentovaný proces objektívne získaných a hodnotených podkladových materiálov smerujúcich k určeniu, či uvedené environmentálne aktivity, skutočnosti, podmienky systému riadenia alebo informácie o týchto záležitostiach sú v súlade s kritériami auditu a odovzdávanie výsledkov tohoto procesu zákazníkovi.
(Metodické postupy pre environmentálny audit, 1997 – ASPEK, SR)

Definícia podľa STN EN ISO 14 010 je následovná:

Environmentálny audit:
je systematický, zdokumentovaný overovací proces objektívneho získania a vyhodnotenia dôkazov auditu; zisťuje sa v ňom, či environmentálne činnosti, udalosti, podmienky, systémy manažérstva alebo informácie o týchto záležitostiach vyhovujú kritériám auditu; patrí sem aj oboznámenie klienta s výsledkami tohoto procesu.

3.5.2 Členenie environmentálneho auditu

Vzhľadom na rozmanitosť vzťahov Organizácia – Životné prostredie, charakteru vplyvov na životné prostredie a úrovne environmentálne orientovaného riadenia je možné environmentálne audity členiť a charakterizovať podľa:
a.) účelu auditu;
b.) predmetu auditu;
c.) vykonávateľa auditu.

a.) Podľa účelu environmentálneho auditu rozlišujeme šesť typov:

Audit súladu
- znamená posúdenie a zhodnotenie súladu činností organizácie s platnými predpismi.

Audit uskutočňovaný po haváriách
- tento typ auditu je orientovaný na posúdenie zodpovednosti za škody spôsobené haváriami.

Audit rizika
- uskutočňuje sa v tom prípade, ak chce firma poznať environmentálne riziká svojej činnosti vo väzbe na právne a ekonomické následky.

Audit spojený s organizačnými a vlastníckymi zmenami
- takýto typ sa uskutočňuje pred fúziami, akvizíciami a predajmi podnikov s cieľom znížiť riziko spojené s minulou i budúcou činnosťou organizácie.

Audit všeobecného environmentálneho riadenia
- zahŕňa všeobecné posúdenie dopadov činnosti podniku na životné prostredie, environmentálnu bilanciu podniku a jej sprístupnenie verejnosti.
Audit certifikačný
- audit splnenia požiadaviek na získanie certifikátu.

Prvé štyri typy environmentálnych auditov sa uskutočňujú prevažne z dôvodu posúdenia zodpovednosti organizácie za škody spôsobené znečisťovaním alebo z dôvodu posúdenia rizík spojených s činnosťou firmy.
Piaty a šiesty typ auditu je orientovaný na prípravu, zavedenie a overenie efektívnosti EMS.

b.) Podľa predmetu environmentálneho auditu môžu byť orientované na rôzne subjekty, napr. na:

Audit logistiky
- posúdenie vplyvov surovín, materiálov a ich zabezpečenia na environmentálne aspekty.

Audit prevádzky technologického uzla
- posúdenie konkrétneho dopadu emisií alebo odpadov, produkovaných subjektom na určité miesto v okolí.

Audit regionálny, lokálny
- posúdenie komplexného posúdenia činností na životné prostredie v regióne, lokalite.

c.) podľa vykonávateľa auditu:

Audit interný
- vykonávaný vyškolenými pracovníkmi organizácie, ale všade, kde to je možné takými, ktorí nie sú pracovníkmi preverovaného objektu.

Audit externý
- vykonávajú profesionálne vyškolení, nezávislí, externí audítori.

3.5.3 Všeobecné požiadavky na environmentálny audit

Realizácia environmentálneho auditu je proces, ktorý kladie požiadavky tak na organizáciu, ktorá má byť hodnotená a preverovaná, ako aj na všetky osoby, ktoré audit vykonávajú.

Audítorský tím – skupina audítorov alebo jediný audítor, ktorý je určený na vykonávanie daného auditu; členmi tímu môžu byť aj technický experti a školiaci sa audítori.
Vedúci environmentálny audítor – osoba kvalifikovaná viesť a vykonávať environmentálne audity.
Environmentálny audítor – osoba kvalifikovaná vykonávať environmentálny audit.
Technický expert – osoba, ktorá poskytuje špecifické znalosti alebo odborné posudky audítorskému tímu, ale ktorá sa nezúčastňuje ako audítor.

Požiadať o uskutočnenie auditu môže organizácia, ktorá má právnu subjektivitu. takáto organizácia je v norme označená ako klient, lepšie však zákazník. Zákazníkom môže byť auditovaná alebo iná organizácia, ktorá má právo objednať audit na základe predpisu alebo zmluvy. Environmentálna audit by mal byť zameraný na jasne definovaný a dokumentovaný účel, cieľ a predmet auditu. Audit by mal byť realizovaný len vtedy, ak po konzultácii so zákazníkom bude prevládať u audítora názor, že existuje dostatočná a relevantná informácia o predmete auditu, že sú adekvátne zdroje (t.j. ľudský faktor, špecializované zariadenia, technológie a finančné prostriedky) na komplexné zabezpečenie auditu, a ak je zaručená adekvátna spolupráca s auditovanou organizáciou. Základné požiadavky na auditovanú organizáciu sú uvedené na obrázku na strane 85, a Základné požiadavky na všetkých členov kolektívu sú na strane 86.







































Obr. č. 31: Základné požiadavky na auditovanú organizáciu









































Obr. č.

32: Základné požiadavky na všetkých členov kolektívu

3.5.4 Hlavné povinnosti a kompetencie

Vedúci audítor
- konzultovať so zákazníkom a auditovanou organizáciou kritéria, rozsah, predmet a cieľ auditu;
- získať základné informácie nevyhnutné na dosiahnutie cieľov auditu;
- posúdiť požiadavky na environmentálny audit z hľadiska jeho realizovateľnosti;
- stanoviť riešiteľský kolektív a nechať ho odsúhlasiť zákazníkom;
- sledovať a riadiť riešiteľský kolektív;
- realizovať úvodný pohovor, predstaviť audítorsky kolektív;
- pripraviť plán auditu s nevyhnutnými konzultáciami s auditovaným a členmi riešiteľského kolektívu;
- oznámiť definitívnu verziu plánu auditu zákazníkovi;
- koordinovať prípravy pracovných dokumentov, postupov a metodík a krátkych pracovných stretnutí;
- priebežne analyzovať a riešiť problémy, ktoré sa môžu vyskytnúť v priebehu riešenia auditu;
- rozpoznať skutočnosť, že ciele auditu sú nezrealizovateľné a oznámiť to auditovanému;
- zastupovať riešiteľský kolektív na rokovaniach;
- bezodkladne oznámiť všetky zistenia nesúladu auditovanému;
- podávať priebežné správy zákazníkovi;
- navrhovať nápravné opatrenia;
- vypracovať, konzultovať a predkladať záverečné hodnotenie.

Audítori
- plniť pokyny vedúceho audítora;
- plánovať a vykonávať stanovené úlohy objektívne, cieľavedome a efektívne v rámci auditu;
- zbierať a analyzovať všetky potrebné informácie a podklady;
- pripravovať pracovné dokumenty podľa pokynov vedúceho audítora;
- dokumentovať jednotlivé zistenia;
- zabezpečovať utajenie dokumentov, vzťahujúcich sa k auditu, alebo vrátenie takýchto materiálov auditovanému;
- asistovať pri písaní správy auditu.

3.5.5 Environmentálny audit ako proces

Proces auditu sa člení na základné fázy, ktoré sa obsahovo líšia. Sú to:
- PRÍPRAVNÁ FÁZA;
- REALIZAČNÁ FÁZA;
- ZÁVEREČNÁ FÁZA.
Na záverečnú fázy nadväzuje zabezpečovanie prijatých nápravných opatrení a tým vlastne príprava na ďalší audit. Táto fáza je niektorými autormi nazývaná ako postauditová fáza.
Počas celého procesu je potrebný operatívny kontakt medzi reprezentantom auditovanej organizácie a vedúcim audítorom, ako aj s jednotlivými členmi kolektívu, a dobrá komunikácia všetkých účastníkov procesu navzájom.





























































Obr. č. 33: Proces environmentálneho auditu a stručná charakteristika jeho základných fáz
3.5.6 Získavanie potrebných informácií

Overiteľné informácie, záznamy a iné doklady alebo faktické prehlásenia, tvoria podkladový materiál používaný audítorom na analýzu situácie a posúdenie, či sú splnené kritéria auditu. Podkladový materiál je čerpaný z rozhovorov, skúseností, dokumentov, pozorovaní činností a podmienok, existujúcich meraní a testov, alebo i výber prostriedkov, na ktoré je audit zameraný, podľa metodiky auditu. Získané informácie by mali byť dokladované, presné, hodnoverné a overiteľné, aby mohli byť použité ako dôkazový materiál a umožnili správnu analýzu a následné objektívne hodnotenie efektívnosti systému environmentálneho manažérstva. K získaniu informácií sa používajú podnikové zdroje (zdroje auditovanej organizácie), ako i zdroje vonkajšie (viď schéma na predchádzajúcej strane).






































Kritéria auditu
- politiky, praktiky, postupy alebo požiadavky, s ktorými audítor porovnáva zhromaždené dôkazy o predmete auditu.
Dôkazy auditu
- overiteľné informácie, záznamy alebo vyhlásenia o skutočnosti.
Zistenia auditu
- výsledky hodnotenia, získané porovnaním zhromaždených dôkazov auditu s odsúhlasenými kritériami auditu.
Komplex činností pred auditom, v priebehu auditu a po vykonaní auditu je znázornený schémou na obr. č. 34 na predchádzajúcej strane.

Zhrnutie postupu činnost súvisiacich s realizáciou auditu EMS je nasledujúcom obr. č. 35.






































3.6 ENVIRONMENTÁLNE OZNAČOVANIE A DEKLAROVANIE:

1. ISO 14 020: EMS označovanie – základné princípy pre celkové environmentálne značenie.
2. ISO 14 021: EMS označovanie – vlastné prehlásenie environmentálnych vlastností – termíny a definície.
3. ISO 14 022: EMS označovanie – vlastné prehlásenie environmentálnych vlastností – symboly.
4.

ISO 14 023: EMS označovanie – vlastné prehlásenie environmentálnych vlastností – metodológia testovania a overovania.
5. ISO 14 024: EMS značenie – základné princípy, postupy a kritériá pre certifikačné programy.







Environmentálne značenie bolo na Slovensku prijaté uznesením vlády Slovenskej republiky dňa 6. Februára 1996 a vyhlásený s účinnosťou od 15. Apríla 1997 ako Národný program environmentálneho hodnotenia a označovania výrobkov v Slovenskej republike.
Všeobecným cieľom environmentálneho označovania je prostredníctvom podávania overiteľných, presných a nezavádzajúcich informácií o environmentálnych aspektoch výrobkov a služieb podporovať dopyt a dodávanie tých výrobkov a služieb, ktoré sú environmentálne vhodné a tým stimulovať potenciál na sústavné environmentálne zlepšovanie prostredníctvom trhu.

Bližšia špecifikácia cieľov tohoto programu je následovná:
· posilniť princíp prevencie znečisťovania životného prostredia,
· podporiť rozvoj výroby a spotreby výrobkov s menej nepriaznivými účinkami na životné prostredie počas celej doby životnosti výrobku,
· zlepšiť informovanosť spotrebiteľskej verejnosti i výrobcov z hľadiska environmentálnych vlastností výrobkov,
· prispieť k znižovaniu čerpania neobnoviteľných prírodných zdrojov,
· napomôcť minimalizácii vplyvu rizikových faktorov na životné prostredie.

V súlade so schémou označovania výrobkov v krajinách EÚ sa Program riadi následovnými princípmi:
· dobrovoľnosť,
· prístupnosť každému žiadateľovi o značku EVV (environmentálne vhodný výrobok) bez ohľadu na štátnu príslušnosť,
· pozitívna informácia pre spotrebiteľov, užívateľov, výrobcov a dovozcov,
· dôveryhodnosť (nezávislosť), prehľadnosť a účasť verejnosti,
· rovnaký prístup k domácim ako aj k dovozovým výrobkom,
· plná zhoda s právom a technickými normami,
· vylúčenie potravín, nápojov a farmaceutických prípravkov, pre ktoré platia osobitné predpisy.


3.6.1 Environmentálne označovanie výrobkov vo svete

Pod gesciou príslušného ústredného orgánu životného prostredia štátu sa udeľuje značka na základe preukázania, že výrobok spĺňa stanovené špecifické environmentálne kritériá. Vierohodnosť a potrebnú informačnú hodnotu pre spotrebiteľa získava značka tým, že jej priznanie je výsledkom rozhodovacieho procesu, založeného na nezávislosti a spolupráci zainteresovaných zložiek a garancií štátu.
Myšlienka označovať výrobky značkami, ktoré by informovali spotrebiteľa o vplyve výrobkov, ich výroby a spotreby na životné prostredie, bola realizovaná prvýkrát v roku 1978 v Nemecku, kedy bol značkou „Modrý anjel“ označený prvý výrobok.

Spočiatku bol vývoj pomalý, ale vzhľadom k vzrastajúcemu záujmu verejnosti počet výrobkov označených touto značkou už v 80. rokoch rýchle rástol. Dodnes je v tomto programe označených viac ako 4 000 výrobkov vo viac než 80-tich výrobkových skupinách.
V Kanade zaviedli systém environmentálneho označovania výrobkov v roku 1988. Symbolom označenia Kanady je javorový list zložený z troch holubíc, ktoré predstavujú troch partnerov chrániacich životné prostredie – vládu, priemysel a obchod. V roku 1994 bolo v Kanade približne v 30-tich výrobkových skupinách označených takmer 800 výrobkov.
V Japonsku od roku 1989 bolo japonským symbolom, dve ruky obopínajúce svet, označených približne 3 000 výrobkov v 60-tich výrobkových skupinách.
V novembri 1989 sa Severská rada ministerstiev Dánska, Fínska, Islandu, Nórska a Švédska dohodla zaviesť harmonizovaný severský systém environmentálneho označovania výrobkov značkou „Biela labuť“ v zelenom pozadí. Dánsko z neho neskôr odstúpilo, podporujúc systém Európskej únie.
V roku 1989 systém environmentálneho označovania výrobkov zaviedli aj v USA. Označovanie výrobkov sa riadi súkromným systémom organizácie Green Seal. Vo Francúzsku sa zaviedlo označovanie „NF Environment“ v roku 1991. V tom istom roku zaviedli environmentálne označovanie výrobkov aj v Portugalsku a Holandsku.
Rovnako v Austrálii v roku 1989 v prvej fáze vydali sériu bulletinov organizácie „Zelený bod“, ktorá podrobne informovala verejnosť. Po verejnej diskusii pripravili spoločný návrh environmentálneho označovania Austrálie a Nového Zélandu.

V rámci programu OSN pre životné prostredie UNEP v júni 1990 zriadili pracovnú skupinu pre politiku, stratégiu a nástroje k rozšíreniu čistejších (environmentálne menej škodlivých) výrob a na riadenie problematiky globálneho environmentálneho označovania výrobkov. Svoju činnosť orientuje a rozvíja v úzkej spolupráci s organizáciou pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj OECD a je zameraná na rôzne aspekty medzi jednotlivými označeniami výrobkov, na výmenu informácií o programoch environmentálneho označovania medzi štátmi a na posudzovanie kritérií pre označovanie výrobkov. Podľa štúdie OECD z roku 1992 bolo takýchto programov v krajinách OECD zavedených 22. V krajinách Európskej únie (EÚ) v novembri roku 1990 prijala komisia princípy zavedenia systému environmentálneho označovania v rámci EÚ. V tejto skupine boli zastúpené Francúzsko, Nemecko, Dánsko, Španielsko, Anglicko, Grécko, Luxembursko, Portugalsko, Holandsko, Írsko, Belgicko a Taliansko. Nariadenie Rady EÚ č.

880/1992 o schéme environmentálneho označovania, na ktoré nadväzuje ďalších desať rozhodnutí riešiacich procedurálne otázky a environmentálne kritéria vybraných skupín výrobkov predpokladá udeľovanie environmentálnej značky výrobkom, ktoré sú menej škodlivé životnému prostrediu počas celého životného cyklu ako iné podobné, resp. alternatívne výrobky. Schéma udeľovania je založená na iniciovanie výrobcov, aby používali technológie prijateľnejšie pre životné prostredie, na lepšej informovanosti spotrebiteľa o vplyve výrobku na životné prostredie. Súčasne tento systém nevytláča alebo nebráni štátnym iniciatívam environmentálneho označovania, ale v dlhodobom kontexte sa zamýšľa, aby bol v Európe jednotný systém označovania, ako sa uvádza v preambule nariadenia. Podľa doporučeného systému riadenia environmentálneho systému riadenia environmentálneho hodnotenia a označovania výrobkov v krajinách EÚ sa zodpovedajúce štruktúry s kompetentnými orgánmi následne zriadili v Anglicku, Dánsku, Luxembursku, Portugalsku, Španielsku a Grécku.
Príkladom iniciatívneho prístupu je Anglicko. Pretože Anglicko na vznik ekolabellingového systému Európskej únie čakalo, boli tu kompetentné orgány vytvorené pomerne skoro a rýchle sa zapojili do spoločnej práce. V ostatných krajinách Európy sa tento proces uskutočňoval pomalšie. Je zaujímavé, že Autonómna vláda Katalánska, ktorá v roku 1994 založila svoj vlastný systém environmentálneho označovania výrobkov má nezávisle na španielskom kompetentnom orgáne vytvorený svoj vlastný orgán pre styk s EÚ.
V Belgicku, Taliansku a Írsku sa nevytvorili ekolabellingové systémy, ale vznikli iba kontaktné centrá pre spoluprácu s ekolabellingovými systémami EÚ. Ešte voľnejší prístup zaujalo Švédsko a Fínsko, ktoré naďalej využívajú zavedený nordický systém. Tieto štáty zatiaľ vytvorili iba tzv. provizórne kompetentné orgány pre styk so systémom EÚ.
V rámci rozširovania pôsobnosti systému environmentálneho označovania výrobkov na tzv. Európsky hospodársky priestor založilo provizórne kompetentné orgány aj Nórsko, ktoré nie je členským štátom EÚ. Provizórny kompetentný orgán pre styk s EÚ založila aj ďalšia nečlenská krajina – Island, ktorý je súčasne zapojený do nordického ekolabellingového systému. Nordický systém je v podstate nadnárodným systémom. Nesie niektoré črty kanadského a japonského systému ekolabellingu.
Pre úplnosť treba uviesť, že v rokoch 1991-93 zavedenie systému environmentálneho označovania výrobkov prijala tiež India, Kórea, Singapur, Čína a Tchaj-wan. V rokoch 1993-94 podľa vzoru európskeho systému a zavedených systémov v európskych krajinách sa národné systémy environmentálneho hodnotenia a označovania výrobkov realizovali v Rakúsku, Chorvátsku, Českej republike, Maďarsku a vo februári r.1996 v Slovenskej republike.

Príprava programu environmentálneho hodnotenia a označovania výrobkov sa realizuje i v Poľsku, Ukrajine a v ďalších krajinách.
Všeobecne spoločným cieľom týchto programov environmentálneho označovania výrobkov je:
· posilniť princíp prevencie znečisťovania životného prostredia,
· podporiť rozvoj výroby a spotreby výrobkov s menej nepriaznivými účinkami na životné prostredie počas celej doby životnosti výrobku,
· zlepšiť informovanosť spotrebiteľskej verejnosti i výrobcov z hľadiska environmentálnych vlastností výrobkov,
· spolupôsobiť pri minimalizácii znečisťovania zložiek životného prostredia prostredníctvom výrobkov a vzniku odpadov,
· prispieť k znižovaniu čerpania neobnoviteľných prírodných zdrojov,
· napomôcť minimalizácii vplyvu rizikových faktorov na životné prostredie.

3.6.2 Situácia v Slovenskej republike

3.6.3 Inštitucionálne a organizačné zabezpečenie programu

Vo vyspelých krajinách s trhovo orientovaným hospodárstvom sa v environmentálnej výrobkovej politike prejavujú tendencie rozširovania nepriamych nástrojov, založených v nemalej miere na dobrovoľných aktivitách výrobcov a rastúcom environmentálnom uvedomení občanov. Uplatňujú sa systémy environmentálneho hodnotenia a označovania, ktoré deklarujú, že výrobok spĺňa v súlade s aktuálnym stavom poznania parametre, minimalizuje, alebo dokonca vylučuje nepriaznivé účinky na životné prostredie. Je pritom snaha posudzovať výrobok v celom životnom cykle, t.j. od suroviny, cez výrobu, použitie až po jeho zneškodnenie či recykláciu. Uplatňovanie takýchto systémov vyplýva nielen z úsilia a požiadaviek štátnych orgánov životného prostredia, ale aj zo záujmov výrobcov a spotrebiteľskej verejnosti.
Environmentálne označovanie výrobkov (ekolabelling) vo väčšine priemyselne vyspelých krajinách organizuje štát, obvykle ministerstvo životného prostredia, ktoré daný systém nielen finančne podporuje, ale aj ručí za jeho správne fungovanie. Veľmi dôležitou súčasťou všetkých zavedených systémov environmentálneho hodnotenia a označovania výrobkov je Komisia, resp. Rada, v ktorej pôsobia zástupcovia spotrebiteľov, environmentálnych organizácii, hnutí a združení, priemyslu a obchodu, výskumu a vysokých škôl, prípadne odborníci z ďalších oblastí. V rade krajín, kde sa environmentálne hodnotenie a označovanie výrobkov uskutočňuje, uplatňuje sa jednotný systém označovania podľa EEC 880/92. Zmyslom tohto jednotného systému je vzájomné uznávanie jednotlivých národných programov.
Slovenský program bol prijatý uznesením vlády Slovenskej republiky dňa 6. februára 1996 a vyhlásený s účinnosťou od 15. apríla 1997 ako Národný program environmentálneho hodnotenia a označovania výrobkov v Slovenskej republike. Pri jeho príprave vychádzalo Ministerstvo životného prostredia z úloh Stratégie štátnej environmentálnej politiky schválenej uznesením vlády SR č. 619/1993 s uvážením zásad spotrebiteľskej politiky a hlavných smerov politiky kvality, ktoré vláda prijala v roku 1995. Značka Environmentálne vhodný výrobok (EVV) sa realizáciou Programu priraďuje k dôležitým informatívnym nástrojom environmentálnej a trhovej politiky.

Koncepcia Programu vychádza z princípov a zásad zavedených systémov v EÚ.

3.6.4 Ciele programu

· posilniť princíp prevencie znečisťovania životného prostredia,
· podporiť rozvoj výroby a spotreby výrobkov s menej nepriaznivými účinkami na životné prostredie počas celej doby životnosti výrobku,
· zlepšiť informovanosť spotrebiteľskej verejnosti i výrobcov z hľadiska environmentálnych vlastností výrobkov,
· prispieť k znižovaniu čerpania neobnoviteľných prírodných zdrojov,
· napomôcť minimalizácii vplyvu rizikových faktorov na životné prostredie.

3.6.5 Základné princípy

V súlade so schémou označovania výrobkov v krajinách EÚ sa Program riadi následovnými princípmi:
· dobrovoľnosť,
· prístupnosť každému žiadateľovi o značku EVV (environmentálne vhodný výrobok) bez ohľadu na štátnu príslušnosť,
· pozitívna informácia pre spotrebiteľov, užívateľov, výrobcov a dovozcov,
· dôveryhodnosť (nezávislosť), prehľadnosť a účasť verejnosti,
· rovnaký prístup k domácim ako aj k dovozovým výrobkom,
· plná zhoda s právom a technickými normami,
· vylúčenie potravín, nápojov a farmaceutických prípravkov, pre ktoré platia osobitné predpisy.


3.6.6 Informácia o značke

Značka EVV je súčasťou Programu. Pozostáva z dvoch sústredných kružníc, vnútri ktorých je štylizovaný obraz trojvršia s troma trojuholníkmi, zobrazujúci zložky životného prostredia a pôsobenie vládnych orgánov, priemyslu a obchodu v starostlivosti o životné prostredie. V medzikruží je v hornej polovici nápis Environmentálne vhodný výrobok a v dolnej polovici sa uvádza identifikačné číslo. Značka EVV je jednofarebná a môže sa tlačiť v ľubovoľnej farbe, ktorá vyhovuje celkovému tvarovaniu výrobku alebo jeho obalu. Veľkosť značky EVV musí byť minimálne 15 mm. Značka je vlastníctvom Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky a má verejnoprávnu povahu. Právo používať environmentálnu značku EVV môže byť udelené výrobkom, ktoré spĺňajú ciele Programu a ktoré sú v zhode s požiadavkami platných predpisov na zabezpečenie ochrany verejných záujmov, zdravia, bezpečnosti a životného prostredia. Právo používať značku nemôže byť udelené v zmysle Programu výrobkom, ktoré sú klasifikované ako nebezpečné podľa Zákona o ochrane zdravia a Zákona o chemických látkach, ako aj výrobkom, ktoré sú vyrábané technológiou poškodzujúcou životné prostredie v zmysle platných predpisov.

3.6.7 Technická správa a smernica

Dôležitým dokumentom pre environmentálne hodnotenie a označovanie určitej výrobkovej skupiny je technická správa a smernica. Technická správa zdôvodňuje, prečo bola daná skupina výrobkov vybraná z hľadiska vplyvu na životné prostredie, a je základom pre vypracovanie návrhu smernice. Technická správa obsahuje hlavne:
· objem výroby v danej skupine výrobkov,
· technológiu výroby od surovinových vstupov až po konečný výrobok vrátane ich vplyvov na životné prostredie, exhalácia do ovzdušia, znečistenie vody a pôdy, spotreba surovín, energie apod.,
· pôsobenie skupiny výrobkov na životné prostredie počas ich používania vrátane spotreby energie, obsahu nebezpečných látok a možnosti ich prenikania do životného prostredia a možnosti ohrozenia prostredia pri mimoriadnych udalostiach, požiar, havária, zneužitie,
· vplyv skupiny výrobkov na životné prostredie po uplynutí životnosti, možnosti recyklácie alebo zneškodnenia,
· prehľad požiadaviek smerníc zo štátov, kde už sú systémy označovania zavedené, pokiaľ boli pre danú skupinu výrobkov vyhlásené.

V ďalších častiach technickej správy je klasifikácia skupiny výrobkov, na ktorú sa požiadavky vzťahujú, spôsob preukázania zhody výrobkov so stanovenými požiadavkami a i.

Z týchto údajov vyplynie, ktoré fázy životného cyklu výrobku nepriaznivo zaťažujú životné prostredie, aká veľká je táto záťaž, a ktoré požiadavky sú dôležité pri posudzovaní výrobku z environmentálneho hľadiska.
Smernica je technický dokument na posudzovanie príslušnej skupiny výrobkov. Obsahuje definíciu pojmov, presné vymedzenie skupiny výrobkov, na ktorú sa smernica vzťahuje, základné a špecifické požiadavky a spôsob overovania.
Smernica obsahuje dva typy požiadaviek:
· základné požiadavky, ktoré sa vzťahujú ako k environmentálnym, tak k funkčným vlastnostiam výrobku a majú zaistiť, že výrobok je svojimi funkčnými vlastnosťami plne porovnateľný s konkurenčnými výrobkami slúžiacimi rovnakému účelu, environmentálne vlastnosti neboli dosiahnuté na úkor akosti.
· Špecifické požiadavky, ich splnením sa environmentálne vhodný výrobok odlišuje od ostatnej produkcie. Špecifické environmentálne požiadavky sú vyššie, ako je ich úroveň vo všeobecne záväzných právnych predpisoch a normách. Sú stanovené s prihliadnutím na súčasnú úroveň techniky a poznania a musia byť pre výrobcu prakticky dosiahnuteľné.
Posudzovanie vlastností výrobkov požadovaných v smerniciach, vrátane skúšobných metód, ktoré budú na posudzovanie výrobkov použité, sú jednoznačne definované v samostatnej časti. Prednosť majú metódy popísané v technických normách, napr. STN, EN, DIN. V závere smernice je uvedená doba jej platnosti.

3.6.8 Inštitucionálne a organizačné zabezpečenie programu

Gestorom Programu je Ministerstvo životného prostredia (MŽP SR). Minister ŽP SR schvaľuje smernice, udeľuje a odoberá žiadateľom právo používať značku na základe odporúčania Komisie environmentálneho hodnotenia a označovania výrobkov. Odbor posudzovania vplyvov na životné prostredie a medziodvetvových vzťahov MŽP SR je poverený koordináciou činností spojených s realizáciou Programu, koná na základe vlastnej iniciatívy a požiadaviek zainteresovaných subjektov. Publikuje smernice, odkazy na kritéria a požiadavky. Podporuje akcie na zvýšenie environmentálneho vedomia a informačné kampane pre spotrebiteľov, producentov, predajcov a širokú verejnosť so zameraním na podporu používania environmentálneho označovania.
Komisia environmentálneho hodnotenia a označovania výrobkov je kolektívna autorita pozostávajúca z členov zastupujúcich zainteresované záujmové skupiny: priemysel, obchod, spotrebiteľské organizácie, organizácie životného prostredia, a to na úrovni vládnych orgánov a dobrovoľných neštátnych organizácii. Zriaďuje ju minister ŽP na základe návrhu príslušných orgánov a organizácii.

Riadi sa Organizačným a rokovacím poriadkom.
Komisia kontroluje nestrannosť výkonov spojených s realizáciou Programu, odporúča vytvoriť nové výrobkové skupiny, určuje postup pri tvorbe a revízii smerníc a odporúča ich na schválenie ministrovi ŽP SR, vypracúva postup pri hodnotení konkrétneho výrobku, technológie, služby, programu a akcie. Pripravuje pre ministra ŽP návrh rozhodnutia o udelení práva používať značku EVV. Zabezpečením čiastkových úloh môže Komisia poveriť účelovo vytvoriť skupinu odborníkov.
Organizačné zabezpečenie Programu donedávna realizovala Slovenská agentúra životného prostredia – Centrum environmentálneho hodnotenia výrobkov a technológií (SAŽP – CEHOVT), ktoré však v súčasnosti toto organizačné zabezpečenie nevykonáva. V súčasnosti to taktiež spadá pod Ministerstvo životného prostredia. To garantuje nezávislosť a neutralitu výkonu procesov:
· vedie kompletnú dokumentáciu o procese,
· organizuje vybavovanie žiadosti o udelenie značky,
· zabezpečuje prípravu technických správ a smerníc,
· vedie evidenciu expertov, odborných pracovísk a oponentov pre prípravu technických správ, smerníc a expertných posúdení,
· spolupracuje s expertmi, odbornými inštitúciami, autorizovanými a akreditovanými pracoviskami skúšobní a pod.,
· predkladá ministrovi a Komisii jedenkrát ročne správu o stave Programu vrátane finančného vyhodnotenia,
· na pokyn a na základe schválenia ministrom životného prostredia pripravuje podmienky na uzavretie zmluvy o poskytnutí práva používať značku EVV,
· zúčastňuje sa kontroly dodržiavania zmlúv o poskytnutí práva používať značku EVV a dáva návrhy na nápravné opatrenia.
Na výrobky, pre ktoré boli schválené smernice, výrobca, resp. dovozca posiela na Ministerstvo životného prostredia prihlášku na environmentálne hodnotenie. Výrobok, ktorému má byť udelené právo používať značku EVV, musí vyhovovať základným a špecifickým požiadavkám smernice. Závery hodnotiaceho konania a overovania súladu výrobkov s požiadavkami smernice je predkladané formou dôvodovej správy Komisii, ktorá svojim stanoviskom odporučí ministrovi ŽP udeliť alebo zamietnuť právo používať značku EVV. Náklady na posúdenie zhody výrobku so smernicou znáša žiadateľ.
Organizačne a vecne je Program koncipovaný tak, aby pri posudzovaní prihlásených výrobkov boli využiteľné orgány výkonu štátnej správy v zmysle platnosti príslušných zákonov, autorizované akreditované a notifikované skúšobne a certifikačné miesta v rámci Slovenského národného akreditačného systému alebo akreditačných orgánov Európskej akreditačnej politiky. Ďalej osvedčenie podľa zásad správnej laboratórnej praxe OCED, oprávnenia podľa Vyhlášky MŽP SR č. 111/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov, Vyhlášky MŽP SR č. 52/4995 Z.z.

a certifikácii systémov kvality podľa STN ISO 9000 a 14000.

3.6.9 Postup prípravy a schvaľovania smerníc

Prípravu smernice na zvolenú skupinu výrobkov zabezpečuje Ministerstvo ŽP na základe Komisiou schválenej technickej správy pre príslušnú skupinu výrobkov. Pre výber nových skupín výrobkov platia všeobecné zásady:
· výrobky sú vyrábané vo veľkom rozsahu,
· ide o tovar širokej spotreby,
· medzi výrobkami danej skupiny od rôznych výrobcov/dovozcov existujú výrazné rozdiely z hľadiska ich vplyvov na životné prostredie,
· v danej oblasti výroby, v skupine výrobkov je konkurenčné prostredie.
Návrhy na nové výrobkové skupiny môžu uplatniť výrobcovia/dovozcovia, inštitúcie, odborná aj široká spotrebiteľská verejnosť na MŽP SR. Komisia pri uvádzaní priorít výrobkovým skupinám a schvaľovaní technickej správy vychádza z odborného environmentálneho posúdenia výrobkov, v rámci ich celého životného cyklu a praktickej vhodnosti pre environmentálne označovanie.
Návrh smernice po verejnom pripomienkovaní a odporúčaní Komisiou schvaľuje minister ŽP a MŽP SR ju zverejní prostredníctvom svojho Vestníka. Náklady na vypracovanie technických správ a smerníc na nové výrobkové skupiny znáša MŽP SR, pokiaľ ich nehradí iný subjekt zainteresovaný v realizácii Programu. Aktuálnosť smernice sa periodicky preveruje v intervaloch nie dlhších ako dva roky.

3.6.10 Postup na udelenie práva používať značku EVV

· Na výrobok patriaci do skupiny výrobkov, na ktorú bola vyhlásená smernica, výrobca/dovozca posiela na Ministerstvo ŽP žiadosť o začatie konania na udelenie práva používať značku EVV. · na základe tejto žiadosti a po úhrade registračného poplatku ministerstvo zaregistruje prihlášku žiadateľa a zabezpečí postup posúdenia zhody výrobku s požiadavkami smernice.
· Overenie základných a špecifických požiadaviek na výrobok uvedených v smernici pre príslušnú výrobkovú skupinu vykonávajú v procese posúdenia zhody spôsobilé právnické a fyzické osoby na náklady žiadateľa.
· Požiadavky na postup posúdenia zhody výrobku s požiadavkami smernice a podmienky spôsobilosti pre právnické a fyzické osoby pôsobiace v procese posudzovania zhody, pokiaľ nie sú súčasťou smernice, sú upravené pokynmi Programu.
· Výrobok, ktorému má byť udelené právo používať značku EVV musí vyhovovať základným a špecifickým požiadavkám uvedeným v smernici príslušnej výrobkovej skupiny. · Závery konania o udelenie práva používať značku EVV predloží Ministerstvo ŽP formou hodnotiacej správy do Komisie. Na základe jej posúdenia odporučí Komisia ministrovi ŽP udeliť alebo zamietnuť žiadateľovi právo používať značku EVV.
· V prípade kladného rozhodnutia ministra ŽP je pripravená zmluva o udelení práva používať značku na konkrétny výrobok.

Oznámenie o uzatvorení predmetnej zmluvy zverejní MŽP SR vo svojom Vestníku a vo verejných oznamovacích prostriedkoch.
· Rozhodnutie ministra ŽP o prípadnom zamietnutí žiadosti je bez zverejnenia, doručené spolu so zdôvodnením iba žiadateľovi.

3.6.11 Opravné konanie

V prípade nesúhlasu s rozhodnutím môže žiadateľ do 30 dní od doručenia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie práva používať značku EVV podať odôvodnené námietky ministrovi ŽP. Minister ŽP rozhodne na návrh Komisie o námietkach žiadateľa. Toto rozhodnutie je konečné. Opakovanú žiadosť o právo používať značku EVV na výrobok môže žiadateľ podať, ak pominuli dôvody predchádzajúceho zamietnutia.

3.6.12 Zmluva o udelení práva používať značku „Environmentálne vhodný výrobok“

Značka EVV môže byť používaná až po uzatvorení zmluvy. Zmluva obsahuje ustanovenia o podmienkach používania značky EVV, o kontrole dodržiavania stanovených podmienok, o podmienkach odobratia práva používať značku EVV a o časovom vymedzení platnosti zmluvy. Zmluvou sú stanovené aj povinnosti žiadateľa platiť poplatok za používanie značky EVV. Výška tohto poplatku je stanovená z podielu celkového realizovaného objemu výroby označeného výrobku.

3.6.13 Financovanie

Náklady na preukázanie environmentálnych vlastností výrobku prihláseného na hodnotenie a označenie značkou EVV a na vyhotovenie dokladov potrebných k prihláške hradí prihlasovateľ.
Pri podaní prihlášky prihlasovateľ hradí jednorázový registračný poplatok 5000,-Sk bez výnimky. Zmluvný poplatok za používanie environmentálnej značky uvádza nasledujúca tabuľka:

ročný objem realizovanej produkcie 1997 1998 1999
mil. Sk sadzba% poplatoktis. Sk sadzba%tis. Sk max. poplatok sadzba%tis. Sk max. poplatok
do 15,015,0 – 50,050,0 – 100,0100,0 a viac ---- 1111 0,010,010,010,01 1,5až 5,0až 10,0až 15,0 0,020,020,020,02 3,0až 10,0až 20,0až 30,0
Získané finančné prostriedky sú určené predovšetkým na propagáciu Programu, ktorá je zároveň dodatočnou reklamou označených výrobkov.

3.6.14 Utajenie údajov

V zmysle čl. 5 Programu sú účastníci, vrátane spôsobilých právnických a fyzických osôb, zúčastnených na konaní o udelenie práva používať značku EVV povinní považovať všetky získané informácie za dôverné a bez písomného súhlasu žiadateľa ich nemôžu zverejňovať alebo odovzdať tretím osobám. Pokiaľ žiadateľ považuje časť údajov alebo všetky údaje svojej prihlášky za tajné, požiada Ministerstvo ŽP o ich utajenie.

Ministerstvo ŽP zabezpečí hodnotenie v zmysle požiadavky žiadateľa.

3.6.15 Propagácia realizácie programu

MŽP SR oboznamuje prostredníctvom svojho Vestníka a masovokomunikačných prostriedkov spotrebiteľskú verejnosť a výrobcov o:
· cieľoch udeľovania značky EVV,
· stanovených výrobkových skupinách,
· smerniciach, schválených pre hodnotenie skupín výrobkov,
· výrobkoch, ktorým bolo pridelené právo používať značku EVV,
· predpísaných pravidlách posúdenia žiadosti o udelenie značky EVV,
· určených odborných subjektoch na hodnotenie jednotlivých skupín výrobkov,
· ukončení práva používať značku EVV.

3.6.16 Druhy výrobkov

Doteraz boli schválené a vzdané tieto smernice Programu na výrobkové skupiny:

0001 – Posteľná bielizeň,
0002 – Toaletný papier zo 100% recyklovaných vláken,
0003 – Papierové vreckovky z recyklovaných vláken,
0004 – Plastové výrobky s obsahom zberových plastov, vyrábané intrúziou a extrúziou pre aplikáciu v exteriéri,
0005 – Vodou riediteľné náterové hmoty,
0006 – Vodou riediteľné lepidlá a tmely,
0007 – Elektrické automatické pračky pre domácnosť,
0008 – Radiálne pneumatiky pre osobné automobily.

Na základe preukázania zhody s požiadavkami smerníc Programu oprávnenie používať značku EVV získalo ku dňu 1.11.1998 desať druhov výrobkov:

- posteľná bielizeň zo 100% bavlny,
- toaletný papier zo 100% recyklovaných vláken do 25 g/m2 Harmasan „LEKNO“, „BREČTAN“,
- toaletný papier zo 100% recyklovaných vláken nad 25 g/m2 Harmasan „MÝVAL“, „DIVÝ MAK“, „ENCIAN“,
- toaletný papier zo 100% recyklovaných vláken do 25 g/m2 : toaletný papier 4x200 Júliu Meinl, Tento Economy, Tento Maxi, Tento 8x250, Tento 8x200RC, Tento 4x250, Tento 4x200,
- toaletný papier zo 100% recyklovaných vláken nad 25 g/m2 : JOKER 4x250, JOKER 8x250,
- papierové vreckovky z recyklovaných vláken TENTO ECO,
- farba disperzná akrylátová matná EKOKRYL mat V 2045,
- farba disperzná akrylátová lesklá EKOKRYL lesk V 2062,
- maliarska farba FARMAL V 2073,
- osobný radiálny autoplášť 165/70 R 13 ECOFLEX – T.

V súčasnosti sú v stave pripomienkového konania návrhy nových smerníc pre výrobkové skupiny:

0009 – Vykurovacie kotly na plynné palivá vybavené atmosférickým horákom,
0010 - Vykurovacie kotly na plynné palivá vybavené pretlakovým horákom,
0011 – Chemické prostriedky na odstraňovanie snehu a ľadu.

3.7 HODNOTENIE PROFILU:

1. ISO 14 031: Metodické pokyny pre hodnotenie environmentálneho profilu.







Každý podnik svojou činnosťou ovplyvňuje životné prostredie, v konkrétnych podmienkach a v konkrétnom čase, bez ohľadu na to, na akej úrovni má vybudovaný svoj systém riadenia, či má, alebo nemá certifikovaný EMS systém.

3.7.1 Definícia environmentálneho profilu:

"Súhrn všetkých činností podniku, jeho produkcie, výrobkov a služieb, a ich dopad na životné prostredie v kvalitatívnom a kvantitatívnom vyjadrení charakterizuje environmentálny profil podniku."

Environmentálny profil podniku je vyjadrený merateľnými výsledkami dosiahnutého environmentálneho manažmentu, zistené kontrolou jeho environmentálnych aspektov, ktoré sú definované v jeho environmentálnych cieľoch, cieľových kritériách vychádzajúcich z jeho environmentálnej politiky.
Hodnotenie environmentálneho profilu podniku môže byť prispôsobené aj pre tie organizácie, ktoré nemajú formálne zavedený environmentálny systém v zmysle ISO noriem, a rozhodli sa nehodnotiť svoj profil v rámci týchto systémov. Podniky, ktoré plánujú zaviesť hodnotenie v zmysle metodiky EPE môžu uvažovať o postupnom zavádzaní manažérskych environmentálnych systémov, nakoľko proces EPE je viazaný s radom prvkov EMS: Podnik môže využiť výsledky EPE k určeniu environmentálnych aspektov a ich kategorizácii.
Zhodnotenie environmentálneho profilu je nástroj, resp. metóda, pomocou ktorej môže vedenie podniku jednak priamo zisťovať súčasný stav podniku vo vzťahu k životnému prostrediu, umožňuje orientáciu na tie problémy, ktoré existujú, alebo sa stávajú hlavnou brzdou pri skvalitňovaní vzťahu životné prostredie - podnik.
Konečné zhodnotenie výsledkov takto môže ovplyvniť celý rad ďalších podnikových činností - zhodnotenie vhodnosti suroviny, energetických vstupov, inováciu technologických postupov, investície, produkciu a utilizáciu odpadov, atď. Hodnotenie profilu môže byť zavádzané postupne a nemusí sa dotýkať všetkých činností podniku súčasne. Podniky sa môžu zo začiatku sústrediť priamo na dopady výrobných procesov na životné prostredie, postupne zlepšovať proces EPE, zvýšiť jeho rozsah a integrovať ho do riadenia všetkých manažérskych aktivít.

3.7.2 Hodnotenie environmentálneho profilu na báze indikátorov

Hodnotenie environmentálneho profilu (environmental profil evaluation - EPE) je plánovaný cieľavedomý proces, realizovaný pomocou vhodne zvolených ukazovateľov - indikátorov, ktoré možno objektívne merať, analyzovať a na tejto báze určiť environmentálny profil. V zmysle noriem týkajúcich sa tejto problematiky sú sformulované tri oblasti hodnotenia environmentálneho profilu, ktorým zodpovedajú adekvátne indikátory:
a.) oblasť manažmentu (MA) - osoby, postupy a procesy riadenia - oblasť popisovaná indikátormi riadenia MPI;
b.) oblasť prevádzková (OA) - výrobno-technická oblasť, zahrňujúca materiály, suroviny, materiálové a energetické toky, zariadenia a stroje, všetky bilančné položky - vstupy a výstupy - tieto popisujú indikátory pre prevádzkové systémy OPI;
c.) oblasť životného prostredia (EA) - je charakterizovaná stavom životného prostredia okolia a regiónu, v ktorom príslušná organizačná jednotka pôsobí, a vzájomne na seba pôsobia - túto oblasť popisujú indikátory všeobecného stavu životného prostredia ECI.
Environmentálne indikátory pre oblasť manažmentu a pre prevádzkový systém sa spoločne označujú ako výkonnostné indikátory a označujú sa ako EPI.

3.7.3 Výber ukazovateľov environmentálneho profilu.

Výber indikátorov.

Pre operatívne a dôsledné zhodnotenie profilu organizácie by sa mali vybrať také indikátory, resp. ukazovatele, ktoré sú v podniku dominantné, a ktoré možno uplatniť v určitom časovom horizonte aj pre potrebu vývoja, či následnej aplikácie Environmentálneho manažérskeho systému. Pre hodnotenie profilu je treba zvoliť optimálne množstvo ukazovateľov, aby bolo možné objektívne zhodnotiť skutočný stav. V každom prípade je potrebné, aby tieto údaje boli dostupné, adekvátne potrebe, kvalitné, mali zrozumiteľnú výpovednú hodnotu, overiteľnosť a spoľahlivosť.
Počet vybraných ukazovateľov by mal zodpovedať druhu a rozsahu aktivít a činností organizácie vôbec, a v súvislosti s viacerými povinnosťami podniku poskytovať určité informácie o environmentálnej situácii iným organizáciám, či verejnosti. 3.7.4 Indikátory pre oblasť manažmentu

Indikátory v oblasti manažmentu majú pokrývať celoplošne jednotlivé oblasti manažmentu v horizontálnej a vertikálnej štruktúre podniku. V podstate by mala byť ich výpovedná hodnota taká, aby odzrkadľovala vplyv jednotlivých úrovní manažmentu.

Príkladom týchto indikátorov môžu byť:
- počet porušení pracovnej disciplíny a z nej vyplývajúcich porúch,
- úroveň riadiacej práce vyjadrenej:

















Obr. č. 36: Oblasti manažmentu.

- počtom návrhov na vylepšenie stavu pracoviska - bezpečnosť, využitie suroviny, zefektívnenie výrobného procesu, zníženie odpadov, čistota ...
- počtom dostupných environmentálnych programových školení...
- úsporami z projektov prevencie znečistení, čistých produkcií...
- zapojením sa do riešení environmentálne orientovaných projektov - zníženie znečistenia, čistejšia produkcia ...
- nákladmi na ochranu životného prostredia...
- riešením konkrétnych technických a technologických problémov...
- objemom recyklovaných odpadov...
- počtom negatívnych správ o podniku v masovokomunikačných prostriedkoch...
- podporou verejných ekologických a environmentálne orientovaných programov.. atď. 3.7.5 Indikátory pre oblasť prevádzky

Takto špecifikovaná oblasť sa dotýka celého komplexu faktorov ovplyvňujúcich:
1.) technickú úroveň výroby, resp. služieb, ako aj kvalitu produkcie, či produktu (LCA). Jedná sa napr. o stroje, zariadenia výroby, riadiace a kontrolne zariadenia, ich bezpečný a bezporuchový chod, ich výkonnosť a energetická náročnosť (voda, vzduch, plyn, energia ...), atď.

2.) výrobný proces - hlavný, vedľajší aj pomocný - od vstupných surovín a polotovarov (pôvod obnoviteľný, neobnoviteľný, syntetický, prirodzený, recyklovaný), cez celý technologický proces spracovania - spotreba materiálu, množstvo emisií, množstvo a charakter odpadov, spotreba vody, kvalita a charakter znečistenia, skladovanie a transport výrobkov, atď.
3.) charakter pracovného prostredia - negatívne fyzikálne, chemické a biologické faktory ovplyvňujúce bezpečnosť a zdravie pracovníkov - hluk, vibrácie, teplo, svetlo, pachy, toxické substancie, biologický škodcovia - a úroveň opatrení smerujúcich k ich odstraňovaniu.
Všetky oblasti poskytujú možnosť voľby takých prevádzkových indikátorov, ktoré sú merateľné, ľahko kvantitatívne a hodnotovo vyjadrené. Príkladom týchto indikátorov môžu byť:
- technická oblasť - energetika: spotreba energie za rok, na jednotku výroby, zníženie spotreby;
- odpady - množstvo odpadu celkom (t/rok), z toho: nebezpečný, zvláštny; množstvo jednotlivých druhov odpadov N, Z, O v t/kg, ks množstvo odpadu na skládkach;
- emisie - NOx, SO2, CO2, metán, freóny, prach v t, kg/ rok alebo na kg, ks výrobku;
- znečistenie vôd, CHSK, BSK5, celkové množstvo vo váhových, resp. objemových jednotkách vztiahnutých na jednotky výroby za určitý časový interval.

3.7.6 Indikátory pre životné prostredie

Táto skupina indikátorov je prioritne orientovaná na tie aktivity príslušného podniku na vonkajšie prostredie, ktoré ho pozitívne či negatívne ovplyvňujú. Indikátory môžu mať lokálny, regionálny či celosvetový, ba aj globálny charakter, či dopad.
V porovnaní s predchádzajúcimi indikátormi sa nie všetky dajú exaktne vyhodnotiť priamo v podmienkach podniku. Zhodnotenie stavu životného prostredia v dôsledku činnosti podniku je obyčajne realizované príslušnými externými odbornými inštitúciami, v mnohých prípadoch je súčasťou čiastkových monitorovacích systémov, ako napr.:
- znečistenie pôdy - napr.: pesticídy, PCP, ťažké kovy, PAU ...udávajú sa v mg/m3, acidita pôdy. - znečistenie vôd - napr.: CHSK, BSK5, koncentrácia fosforu, dusíka (mg/m3), entrofizácia, resp. pokles druhov, zníženie populácie.
- znečistenie ovzdušia - napr.: tuhé látky, koncentrácie oxidov (NOx, SO2, CO2), chlóru, uhľovodíkov...


























Obr. č. 37: Jednotlivé indikátory
Pri určovaní indikátorov pre životné prostredie je výhodné, aby podniky vychádzali zo špecifických podmienok prostredia, v ktorom existujú, a aby sa orientovali na také zmeny v biotických či abiotických systémoch, ktoré svojou činnosťou bezprostredne ovplyvňuje. Takto identifikovaný indikátor môže, ale nemusí byť v súlade s prvkami čiastkového, či celoplošného monitoringu.
Pri definovaní indikátorov je dôležité definovať kvantifikačný faktor, t.j. aby sa dali vyhodnocovať.

Pre ich kvantifikáciu sa môžu použiť tieto typy informácií: - absolútne (tony/rok), relatívne (tony emisií, odpadov/tony alebo kusy produktov za rok), indexové (porovnávanie v pomeroch, %-ách), agregované (produkcia odpadov, emisií vo vzťahu k určitému typu environmentálneho kritéria), a finančné (Sk/rok - ekoinvestície).
V praxi sa ukázalo, že environmentálny indikátor býva dominantný, a odvodzujú sa z neho indikátory pre oblasť prevádzky a manažmentu. Integrácia poznatkov podá plastický obraz o súčasnej situácii a poskytne priestor na riešenie problému, alebo stanovenie či spresnenie indikátora.

3.7.7 Zdroje informácií pre tvorbu indikátorov EPE

Pri získavaní informácií pre objektívne zhodnotenie environmentálneho profilu sa získavajú informácie a hodnotové údaje k vybraným skupinám environmentálnych indikátorov z vnútorných a vonkajších zdrojov, z vlastných meraní a výpočtov, ako aj z údajov sprostredkovane získaných z iných zdrojov.




























Obr. č. 38: Potenciálne zdroje informácií pre proces EPE
Rozsah a množstvo informácií sa prispôsobujú daným cieľom, rozsahu posudzovania, dostupnosťou k informáciám, úrovňou systémového prístupu k manažmentu kvality, environmentu a bezpečnosti, nákladmi na získavanie informácií, pripravenosti a odbornosti zberateľa, úrovňou komunikácie, potreby doplnkových informácií, úrovňou a funkčnosťou existujúcich informačných systémov, atď.
Základným kritériom však je, aby sa agregáciou získaných informácií získal objektívny a reálny obraz toho ktorého skúmaného subjektu v jeho vzťahu k životnému prostrediu.
Zo získaného množstva informácií sa výberom definitívne určia ukazovatele – indikátory, pre jednotlivé oblasti, ktoré by zodpovedali následovným kritériám:
· exaktná výpovedná hodnota – presná kvalitatívna a kvantitatívna determinácia presnými metódami;
· zrozumiteľnosť – ukazovateľ musí byť jednoduchý a jasný;
· aplikovateľnosť – získanie informácií o budúcich trendoch vývoja, pri identifikácii rizík, havárií, spracovaní koncepcií, reálnych opatrení atď.;
· relevantnosť – relevantné, významné, podstatné informácie pre potreby manažmentu a ostatných zainteresovaných strán;
· reprezentatívnosť – nosná informácia predstavujúca charakteristiku podniku a jeho postavenie v regióne, ktorý významne ovplyvňuje;
· univerzálnosť – použitie pre technické, ekonomické, environmentálne účely rôzneho charakteru, kompatibilita s informačnými systémami;




























Obr. č.

39: Smery a hlavné ciele využitia EPE

· porovnateľnosť – vyjadrenie v jednotkách či iných typoch kvantitatívnych ukazovateľov všeobecne – aj medzinárodne uznávaných;
· reprodukovateľnosť – metóda použitá pri determinovaní indikátora, ako aj výsledok ňou dosiahnutý, by mali byť reprodukovateľné a ľahko overiteľné.

Na základe získaných údajov vybraných indikátorov v jednotlivých oblastiach (manažment, technicko-výrobný úsek, životné prostredie), ich analýzy v spojitosti s ostatnými ukazovateľmi podnikových aktivít bezprostredne neovplyvňujúcich životné prostredie, sa získa celkový pohľad na vzťah podniku k životnému prostrediu. Táto komplexná informácia indikuje skutkový stav a pri cyklickom uplatňovaní vylepšovanie (pomalé alebo plánované) alebo negatíva či nedostatky tohoto procesu. V takomto prípade vyhodnotenie poukáže aj na to, či boli environmentálne indikátory stanovené správne a v súlade s environmentálnou politikou podniku.
Výsledky o environmentálnom profile použije manažment pre svoje potreby (viď schéma Smery a hlavné ciele využitia EPE na predchádzajúcej strane).

3.7.8 Realizácia EPE ako cieľavedomý proces

Proces plánovania a zavedenia EPE v podniku, a jeho vyústenia do objektívneho zhodnotenia jeho environmentálneho profilu, by v podstate mal vychádzať zo základnej stratégie, taktiky, štruktúry a cieľov podniku. Vo svojej podstate vychádza z princípov neustáleho vylepšovania činnosti podniku, môže byť potencionálne využitý aj pri procesoch podnikového reinžinieringu (BPR), komplexného manažérstva kvality (TQM aj QM), prípadne integrovaného manažmentu. Realizuje sa v podnikoch so zavedeným systémom environmentálneho manažmentu – kde by mal byť plánovaný v súvislosti so stratégiou manažmentu na rozvoj a zlepšovanie EMS, a tam, kde nie je EMS zavedený, slúži EPE ako nástroj k príprave pre rozhodnutie sa, či takýto systém zaviesť a či nie. Pre realizáciu procesu je potrebné vychádzať najmä z:

- celkovej štruktúry postavenia a úrovne podniku a jeho stratégie;
- úrovne, stratégie, cieľov environmentálnej politiky;
- plnenia platných právnych predpisov, zákonov, nariadení, smerníc prierezového a všeobecného charakteru;
- pripravenosti organizácie, podniku plniť úlohy vo väzbe na štátnu politiku, rozvoj trhu, úroveň konkurencie atď.

Základná štruktúra procesu hodnotenia environmentálneho profilu je zrejmá zo schémy na nasledujúcej strane.

3.7.9 Vylepšovanie procesu EPE

Proces hodnotenia environmentálneho profilu by mal byť periodicky hodnotený s cieľom identifikácie možností pre jeho vylepšovanie. Takéto hodnotenie môže prispieť k zlepšeniu profilu v jednotlivých sledovaných oblastiach.
Skvalitňovanie procesu hodnotenia a environmentálneho profilu je žiaduce a možno ho zabezpečiť viacerými cestami, ako napr.:
- zlepšovaním kvality, kvantity a spoľahlivosti vstupných údajov pre jednotlivé hodnotené oblasti;
- skvalitnením metodík, prístrojovej techniky a odbornosti pracovníkov pri meniacich sa stanovených parametrov;





























Obr. č.

40: Základná štruktúra procesu hodnotenia environmentálneho profilu

- identifikáciou efektívnejších a presnejších ukazovateľov z oblasti manažmentu, výrobno-technickej oblasti a oblasti životného prostredia;
- zlepšením efektívnosti: materiálnych, technických prostriedkov, skvalitnením spolupráce a personálnej úrovne, vybudovaním systému environmentálneho manažérstva podniku.

Skvalitnením procesu hodnotenia sa dosiahne hlbší a objektívnejší pohľad na profil hodnoteného podniku. 3.8 HODNOTENIE ŽIVOTNÉHO CYKLU:

1. ISO 14 041: Hodnotenie životného cyklu – všeobecné princípy a postupy.
2. ISO 14 042: Hodnotenie životného cyklu – analýza súčasti životného cyklu.
3. ISO 14 043: Hodnotenie životného cyklu – hodnotenie vplyvov životného cyklu.
4. ISO 14 044: Hodnotenie životného cyklu – hodnotenie zlepšenia životného cyklu.



Posudzovanie životného cyklu je metóda používaná na analýzu a stanovenie ekologických dopadov a vplyvov produktov, procesov a služieb v priebehu ich celého životného cyklu – od získavania suroviny- cez výrobu – použitie – až po konečné uloženie resp. manipuláciu s odpadom pochádzajúcim ich použitia - na životné prostredie.






































Obr. č. 41: Znázornenie životného cyklu

Konkrétny postup pri hodnotení životného cyklu vychádza zo zmapovania a stanovenia všetkých materiálových a energetických tokov – bilancií v priebehu získavania, spracovania surovín a materiálov – (hlavných a vedľajších) v jednotlivých fázach reprodukčného cyklu, ktoré existujú medzi sledovaným systémom a životným prostredím.
Výsledkom takýchto bilancií je kvalitatívne a kvantitatívne definovanie jednotlivých faktorov ovplyvňujúcich negatívne životné prostredie.
Zistené vplyvy sa triedia podľa ich charakteru a tie, ktoré majú rovnaký dopad sa zlučujú do jedného ukazovateľa. Posudzovanie životného cyklu je proces, ktorý vyžaduje vysoké odborné – ekologické a environmentálne vedomosti a praktické skúsenosti. Jednotlivé fázy sú znázornené v nasledujúcej schéme.















Obr. č. 42: Štruktúra posudzovania životného cyklu - fázy LCA. Postup pri –realizácií LCA je v základných fázach uvedený v schéme. Začína sa však rozhodnutím vrcholového manažmentu o použití tejto metódy a určením zmocnenca a realizačného týmu. 3.8.1 Stručný rozbor jednotlivých fáz postupov

FÁZA I. Definícia cieľov a rozsah štúdie

V cieľoch je treba uviesť čo sa má zistiť. Väčšinou sa LCA robí preto, aby sa zistilo, aký má výrobok alebo ktorý z výrobkov, služieb alebo procesov má menší vplyv na životné prostredie. Účel, pre ktorý sa robí, môže byť rôzny – propagácia výrobku, environmentálne značenie, vývoj, inovácia výrobku. Väčšinou výsledky použité k interným účelom organizácie môžu byť aj publikované.

Rozsah štúdie nie je limitovaný. V každom prípade má podať presné informácie o:
1. definícií (charakteristika systému);
2. funkcií systému (akú funkciu výrobok plní – napr.

farba biela - vonkajšia úprava a ochrana vonkajších drevených povrchov);
3. funkčnej jednotke (množstvo farby použitej na 1 m2 vonkajšieho dreveného povrchu);
4. vymedzení hraníc študovaného systému (ide o určenie počiatku hodnotenia – napr.: definovania vstupných surovín – technológia – použitie v praxi - robenie náterov - likvidácia obalov). Výhodné je definovať hranice na blokovej schéme;
5. zhrnutí kľúčových predpokladov (napr. ako môžu ovplyvniť upravený povrch rôzne poveternostné podmienky, koľko krát je náter treba opakovať, ako ovplyvnia rôzne komponenty technológiu úpravy);
6. pravdepodobných kľúčových predpokladov (ktoré z faktorov a hodnôt nebudú sledované a prečo).

FÁZA II. Inventarizačná analýza

Cieľom tejto fázy je získať potrebné údaje o posúdeniach kvality. Ide v podstate o kvantitatívny a kvalitatívny súpis všetkých vstupov a výstupov, ktoré spájajú sledovaný systém so životným prostredím. Vychádza sa z vyznačenia a vyhodnotenia materiálových a energetických bilancií. Najideálnejšie je získať primárne údaje meraním na mieste a používať exaktné metódy k spracovaniu a vyhodnoteniu informácií možno použiť akýkoľvek systém. Tento je treba definovať a aplikovať v porovnateľných štúdiách.
Pokiaľ je sledovaný systém – proces komplikovaný je možné ho rozdeliť na podsystémy a údaje postupne akumulovať. V prípade, že sa jedná o proces s viacerými výrobkami alebo o hlavný a vedľajší produkt je potrebné údaje výstupov alebo vstupom k týmto ekvivalentne alokovať - pričleniť. Schéma zjednodušených postupov inventarizačnej analýzy je znázornená na nasledujúcej strane.

Výsledkom inventarizačnej analýzy je kvalitatívny prehľad primárnych vplyvov, ktorými systém pôsobí na životné prostredie.

FÁZA III. Hodnotenie vplyvov

Hodnotenie vplyvov je kvalitatívne a kvantitatívne vyhodnotenie údajov z analýzy z pohľadu veľkosti a rozsahov objektov, ktoré v životnom prostredí vyvolávajú. Hodnotenie vplyvov životného prostredia má tri na seba nadväzujúce úkony:

a.) klasifikácia vplyvov (agregácia)

Klasifikácia je kvantitatívne a kvalitatívne vyhodnotenie jednotlivých polutantov. V tomto kontexte je treba posudzovať pôsobenie jednotlivých látok vo vzájomnej interakcií a brať do úvahy vplyvy a podmienky, za akých k interakcií dochádza. Jednotlivé látky sa rozdelia a agregujú podľa charakteru pôsobenia na životné prostredie. Obr. č.

43: Agregácia vplyvov jednotlivých látok podľa účinku na životné prostredie

Znečistenie životného prostredia z pohľadu účinku na životné prostredie sa hodnotí nasledovne:
- Primárny efekt: vnášanie emisií do životného prostredia;
- Sekundárny efekt: dôsledky, ktoré emisie spôsobujú všeobecne;
- Terciárny efekt: krátkodobé dôsledky spôsobené emisiami;
- Kvartérny efekt: dlhodobé následky vyjadrené v ekonomických ukazovateľoch so stredno a dlhodobým charakterom.


Obr. č. 44: Schéma postupu realizácie LCA









Revidovaná tabuľka na zber údajov Tabuľka na zber údajov




Zozbierané údaje




Overené údaje




Overené údaje pre čiastočný proces




Overené údaje pre funkčnú jednotku




Vypočítaný súpis




Skompletizovaný súpis


Obr. č. 45: Zjednodušené postupy inventarizačnej analýzy

b.) charakterizácia vplyvov

Charakterizácia vplyvov znamená posúdenie celkového kvalitatívneho dopadu predmetného systému na životné prostredie. Vyjadruje sa v technických jednotkách príslušného polutantu za definované časové obdobie. V zásade sa pri charakterizácií vplyvov jednotlivých polutantov v tej istej kategórií (skleníkový efekt, acidifikácia...) prevádzajú na spoločného menovateľa. Pre najznámejšie účinky boli stanovené tieto ekvivalenty.

Typ dôsledku Štandart Ekvivalentná jednotka
skleníkový efektnarušenie ozónevej vrstvyentrofizáciafotooxidácia CO2CFC - 11NO3Etylén 1 kg1 kg1 kg1 kg
Prepočet sa robí tak, že sa jednotlivé vplyvy vynásobia koeficientami, ktoré vyjadrujú ich pomer k vybranému ekvivalentu. Hodnotenia a stanovenia jednotlivých, konkretných ekvivalentov je proces veľmi zložitý a je vo vývoji. V nasledujúcej tabuľke sa uvádzajú hodnoty referenčných emisií sledovaých globálnych dopadov.

Dopad eq/osoba/rok
skleníkový efektnarušenie ozónovej vrstvyacidifikáciaentrofizáciafotooxidácia 8,2. 103 kg CO20,2 kg CFC - 1179,0 kg SO22,7. 103 kg NO317,0 kg C2H4

Ďalšia tabuľka uvádza, koľkým kg CO2 odpovedá produkcia 1 kg emitovanej látky z hľadiska vplyvu na skleníkový efekt (hodnoty globálneho tepelného potenciálu – GTP). Zlúčenina GTP 100 rokov GTP 500 rokov
COCO2CCl4CFC - 11CFC - 12CFC - 113CFC - 114CFC - 115CH4NOxN2O 31130034007100450070007000157270 214801400410025005800880072170

Príklad: v priebehu 500 rokov bude mať emisia 1 kg CH4 vplyv na životné prostredie taký, ako emisia 7 kg CO2. Praktické prepočty zhodnotenia v podniku nameraných hodnôt vyjadrených v exaktne nameraných hodnotách je najlepšie nechať prehodnotiť klasifikovanou osobou. Ich zoznam je dostupný napr. v organizáciách, resp.

v strediskách ASPEK a EIA.
V podnikových dimenziách sa vyhodnotí kvantitatívna produkcia jednotlivých emisií a určí sa kategória vplyvu následovne:
Globálny efekt: majú emisie spôsobujúce skleníkový efekt, narušovanie ozónovej vrstvy (freóny, chlór, PCB, PAU, CO2, CH4, NOx);
Regionálny efekt: majú emisie a odpady spôsobujúce: acidifikáciu, entrofizáciu, tvorbu fotochemického ozónu, stále toxické pôsobenie na človeka a ekosystémy (CO2, SO2, HCl, HF, H2SO4, HNO3, PAO); a
Lokálny efekt: spôsobujú kontamináciu pôdy, akútne pôsobenie na človeka (pesticídy, žiarenie, hluk ..).

c.) Vyhodnotenie vplyvov
Vyhodnotením vplyvov je poslednou fázou hodnotenia dopadu vybraného systému na životné prostredie. Je to zosumarizovanie výsledkov a určenie hlavných podstatných dopadov systému na životné prostredie, s určením kategórie významu dopadu a stupňa efektu.
Výslednicou posudzovania životného cyklu je získanie prehľadu o úrovni posudzovania životného prostredia výrobou určitého produktu, poskytovania služieb alebo realizáciou určitého typu služieb. Z analýzy životného cyklu je možné vyvodiť závery pre zlepšenie činnosti, zlepšenie kvality výrobku, zníženie environmentálneho zaťaženia, zvýšenie konkurencieschopnosti na trhu. 3.9 Porovnanie zásadných kritérií environmentálne orientovaného riadenia

SYSÉM
ZÁKLADNÝ PRVOK EMAS BS 7750 ISO 14001
SYSTÉM RIADENIA ÁNO ÁNO ÁNO
VEREJNÉ ENVIRONMENTÁLNE PREHLÁSENIE NUTNÉ NEVYŽADOVANÉ NEVYŽADOVANÉ
PLATNOSŤ PRE ČINNOSTI VYBRANÉ PRIEMYSELNÉ ČINNOSTI- ROZŠÍRENÉ NA INÉ AKTIVITY VŠETKY TYPY ČINNOSTÍ VŠETKY TYPY ČINNOSTÍ
VSTUPNÉ ZHODNOTENIE POVINNÉ DOPORUČENÉ DOPORUČENÉ
REGISTER VPLYVOV NA ŽIVOTNÉ PROSTREDIE POŽADOVANÝ POŽADOVANÝ DOPORUČENÝ
ROZSAH ZAVEDENIA IBA V CELOM PODNIKUŠTÁTY EU NORMA V. BRITÁNIE AJ NA PREVÁDZKACH PODNIKUMEDZINÁRODNÁ NORMA
ZAKONČENIE PROCESU OVERENIE ENVIRONM. PREHLÁSENIA AKREDITOVANÝCH OVEROVATEĽOMREGISTRÁCIA LOKALÍT CERTIFIKÁCIA CERTIFIKAČNÝM ORGÁNOM CERTIFIKÁCIA CERTIFIKAČNÝM ORGÁNOM
NEUSTÁLE ZLEPŠOVANIE ÁNO ÁNO ÁNO

3.10 Akreditácia a certifikácia

Sústavné zlepšovanie kvality životného prostredia si okrem zavádzania a uplatňovania EMS a vykonávania auditov vyžaduje rad ďalších činností (analýza odborných činností, funkcia a činnosť jednotlivých laboratórií, kvalitatívne hodnotenie výrobkov, odbornosť a kvalifikáciu príslušných pracovníkov). Pre všetky tieto činnosti existujú určité pravidlá, normy, spôsoby, systém a metódy, ktoré, ak má byť dosiahnutý požadovaný efekt musia byť plnené, dodržiavané a splnené. Osoby, ktoré jednotlivé úkony robia, musia byť k požadovanej práci spôsobilé a svoju spôsobilosť musia dokumentovať.

1.

Akreditácia:
je nezávislé, nestranné, odborné a oficiálne uznanie spôsobilosti subjektu vykonávať deklarované činnosti (auditora – robiť audity podľa noriem ISO 14000, inšpektora vykonávať kontrolu meracích prístrojov, laboratória, robiť chemické rozbory na základe definovaných metodík a o analýze vydať osvedčenie, overovateľa – robiť zhodnotenia prehlásenia v zmysle EMAS – 1836 / 93, organizáciu – robiť certifikáciu EMS podľa určitých noriem).
Postup aktivít a prác vedúcich k uznaniu spôsobilosti má svoje pravidlá, ktoré tvoria ucelený akreditačný systém.
Orgán, ktorý riadi a spravuje celý systém a vydáva osvedčenia o akreditácií, je akreditačný orgán.

2. Certifikácia:
Činnosť tretej strany, ktorá potvrdzuje, že dostatočne identifikovaný výrobok (napr. ekologický výrobok), alebo postup (postup realizácie EMS podľa ISO 14001) sú v zhode so stanovenou normou alebo iným deklarovaným predpisom, je certifikácia zhody.
Certifikačný systém je súhrn pravidiel, postupov a riadenia vykonávania zhody, orgán, ktorý vykonáva certifikáciu, je certifikačný orgán. Certifikát systémov environmentálneho manažérstva je dokument, vydaný certifikačným orgánom v zmysle pravidiel certifikačného systému, že postup, ktorým sa realizuje EMS je v súlade s STN - EN - ISO 14 001. V Slovenskej republike je pre tieto účely vybudovaný Slovenský národný akreditačný systém (SNAS), ktorého zriaďovateľ je úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR. Zabezpečuje väzbu na ostatné orgány štátnej správy, medzinárodné organizácie, združenia a inštitúcie.
Štruktúra SNAS–u je uvedená v nasledovnej schéme:






























Obr. č. 46: Slovenský národný akreditačný systém (SNAP)
3.10.1 Charakteristika procesu akreditácie v rámci SNAS – u

Proces akreditácie pozostáva zo série hlavných krokov, ktorá sa podľa potreby môžu rozšíriť o doplňujúce aktivity.
Prvým krokom je predloženie žiadosti o akreditáciu zo strany potenciálneho certifikačného orgánu na sekretariát Akreditačnej komisie (AK ) SNAS. Sekretariát uvedie do chodu aktivity vo vzťahu k žiadateľovi i ďalším subjektom, jednak administratívneho, ale aj technického charakteru (formálne preverenie žiadosti, registrácia, predloženie na prerokovanie v AK, doplnenie, oznámenie o pridelení TVA, prípadne iné).
Ďalšou fázou sú aktivity TVA tiež vo vzťahu k žiadateľovi i ďalším subjektom, počnúc uzavretím zmluvy so žiadateľom cez prípravné práce, posudzovanie spôsobilosti v potrebnom počte stupňov vrátane posudzovania na mieste, kontroly odstránenia zistených nedostatkov atď., až po vypracovanie a predloženie záverečnej správy o výsledkoch posudzovania. Táto správa, odsúhlasená žiadateľom, je jedným z podkladov, na základe ktorých AK rozhodne o udelení osvedčenia o akreditácií. Celý proces je upravený metodickými smernicami.
V Európe sa otázkami akreditácie a certifikácie v oblasti životného prostredia už od roku 1993 zaoberá Európska organizácia pre certifikáciu (EAC).

Akreditačné kritéria britskej normy BS 7750 pre certifikáciu boli rozpracované ako kritéria EAC a publikované v dokumente EAC „Návod na akreditáciu certifikačných orgánov pre systémy environmentálneho manažérstva”, ktoré sú aplikovateľné na všetky formy certifikácie EMS. Predpokladá sa, že v najbližšom období kritéria EAC prevezmú členské a asociované krajiny EÚ a vytvorí sa mechanizmus medzinárodného hodnotenia (peer evalution) národných akreditačných systémový oblasti EMS, čím sa zabezpečí implementácia týchto kritérií všade rovnakým spôsobom. V ďalšej etape sa predpokladá globalizácia týchto princípov. Medzinárodné fórum pre akreditáciu (IAF) ako celosvetová organizácia pôsobiaca v oblasti akreditácie certifikačných orgánov už vytvorilo pracovnú skupinu pre oblasť EMS. Jej cieľom je zlúčiť skupiny regionálnych akreditačných systémov do jedného celosvetového akreditačného spoločenstva a usilovať o to, aby certifikácia EMS a implementácia ISO 14001 bola jednotná na celom svete.

3.11 Zavádzanie environmentálnych manažérskych systémov v podmienkach SR

V súčasnosti sa na Slovensku v riadení ekonomických subjektov uplatňuje reaktívny spôsob environmentálneho manažmentu. Táto skutočnosť je v podstate ovplyvňovaná zložitou ekonomickou a politickou situáciou a problémami, ktoré súvisia s prechodom slovenskej ekonomiky na trhový mechanizmus, vrátane transformácie vlastníckych vzťahov. Celý priebeh tohoto transferu ekonomiky charakterizuje to, že slovenská ekonomika nedosahuje úroveň hrubého domáceho produktu spred roku 1989.
V tejto etape sú podniky vystavené rôznym tlakom, objektívnym požiadavkám, ako aj negatívnym tendenciám sprevádzajúcich proces transformácie. Táto skutočnosť pôsobí retardačne na zavádzanie EMS, hoci, a ich realizácia v praxi to potvrdila, ich zavedenie pozitívne ovplyvní činnosť a výsledky podniku a rieši mnohé technické, ekonomické a personálne problémy. Faktom v podstate je to, že zavedenie a realizácia EMS si vyžaduje:

1.) kapitál a jasné ciele manažmentu aj vlastníka;
2.) dostatočne vzdelaný a morálne vyspelý manažment na všetkých úrovniach;
3.) kvalifikáciu a záujem zamestnancov;
4.) poznať praktiky, taktiku, stratégiu a ciele konkurencie;
5.) poznať a rešpektovať základné požiadavky zákazníka a verejnosti;
6.) požadovaný štandard technickej a technologickej úrovne;
7.) vytvorenie spoločenského priestoru pre realizáciu environmentálnej politiky a podporu štátu.

Úroveň kvality týchto základných kritérií je v jednotlivých sektoroch ekonomiky a u jednotlivých podnikov rôzna.

Objektívne povedané, mnohé podniky tieto základné požiadavky nie sú schopné, v mnohých prípadoch ani ochotné, zabezpečiť.

V súčasnosti je možné na Slovensku zaviesť a nechať certifikovať environmentálny manažérsky systém na báze STN – EN – ISO 14 001. Z pohľadu jeho zavádzania a realizácie v priemyselných podnikoch možno podniky zaradiť do troch skupín:

I. Podniky zavádzajúce EMS, činnosť reaktívna
II. Podniky nezavádzajúce EMS, prechod k proaktívnej činnosti (riešenie projektov „čistejších technológií“)
III. Podniky s certifikovaným EMS systémom

I. Jedná sa o väčšinu podnikov v SROV. Mnohé z nich zdôvodňujú nezáujem o zavádzanie EMS, ale aj QMS, nedostatkom kapitálu, zlou finančnou situáciou, náročnosťou požiadaviek, nedostatkom odborníkov, nedostatkom financií na realizáciu investícií potrebných na zníženie svojich environmentálnych záťaží alebo jednoducho tým, že svojou činnosťou životné prostredie zaťažujú minimálne alebo vôbec.

II. Počet podnikov jednotlivých rezortov a zameranie projektov „čistejších technológií“ je uvedený v nasledujúcej tabuľke. Projekty sa začali riešiť od roku 1995. Z tabuľky je tiež zrejmé, že viac ako 50% podnikov participujúcich na riešení environmentálnych problémov touto cestou sú podniky zo skupiny silnozáťažových.

OBLASŤ Počet zainteresovaných podnikov
NAEP ČP
Ochrana ovzdušia a ozónovej sféryOchrana a racionálne využívanie vôdOdpadové hospodárstvo 733734 853
Počet podnikov spolu: 144 16

Tab. č. 11: Počet podnikov zainteresovaných v programoch NEAP, aj v projektoch ČP

III. Počet podnikov, ktoré majú zavedený a certifikovaný EMS, prevažne podľa ISO 14 001, má od roku 1996 stúpajúcu tendenciu, viď schéma na nasledujúcej strane.






25

20


15


10


5



1996 1997 1998 1999 2000

Obr. č. 47: Počet podnikov v SR s certifikovaným EMS k 10.3.2000

Zoznam podnikov so zavedeným environmentálne orientovaným systémom k tomu istému dátumu je uvedený v nasledujúcej tabuľke.

PODNIK Udelenie certifikátu
mes./rok cert. orgán
1. Matador, a.s. Púchov 5/96 DNV
2. Slovnaft, a.s. Bratislava 7/97 SQS Švajč.
3. VSŽ Oceľ, s.r.o. SZ Studená valcovňa Košice 8/97 RW TŰV
4. Siemens Automotive, s.r.o. Michalovce 1/99 TŰV NORD
5. Slovakofarma, Hlohovec 2/98 DNV
6. Vzduchotechnika, a.s. Nové Mesto nad Váhom 7/98 RW TŰV
7. VSŽ Oceľ, s.r.o. DZ Hutnícka výroba, Košice 8/98 RW TŰV
8. Duslo, a.s. Šaľa 9/98 SQS Švajč.
9. Chemolak, a.s. Smolenice 9/98 RW TŰV
10. Plastika, a.s. Nitra 11/98 SKQS
11. AssiDomän Štúrovo, a.s. Štúrovo 12/98 SQS Švajč.
12. Slovalko, a.s. Žiar nad Hronom 12/98 DNV
13. Sony Slovakia, s.r.o. . Trnava 12/98 SGS
14. SES TVP, s.r.o. Želiezovce 12/98 RW TŰV
15. Inžinierske stavby, a.s.

Košice 12/98 SGS Belg.
16. VUNAR, a.s. Nové Zámky 7/99 SKQZ + DQS
17. Matador Continental, a.s. Púchov 7/99 DNV
18. CHEMKO, a.s. Strážske 9/99 SGS Belg.
19. Slovenský hodváb, a.s. Senica 10/99 SQS Švajč.
20. Ceram Čab, a.s. Nové Sady 11/99 RW TŰV
21. Elba, a.s. Kremnica 12/99 RW TŰV
22. Tetra Pak Grafobal, a.s. Skalica 12/99 SGS
23. VÚChV, a.s. Svit 1/2000 DNV
24. AssiDomän Obaly Štúrovo, a.s. Štúrovo 2/2000 SQS Švajč.
25. JCP Izolácie, a.s. Štúrovo 2/2000 SQS Śvajč.
26. SES, a.s. Tlmače 2/2000 RW TŰV
27. SCP Ružomberok, a.s. Tab. č. 12: Zoznam podnikov s EMS certifikovaným podľa ISO 14 001 v SR k 10.3.2000
Podľa výsledkov ankety pre jednotlivé podniky má motivácia zavádzania EMS rôzny charakter.

PORADIE MOTIVAČNÝ FAKTOR
1 potreba riešenia environmentálnych problémov a zlepšovanie stavu ŽP
2 vytváranie imidžu firmy
3 požiadavka na zahraničných trhoch
4 zníženie odplát a poplatkov
5 zlepšenie podmienok riadenia
6 zlepšenie výrobných nákladov
7 zlepšenie vzťahu so štátnou samosprávou
8 požiadavka na domácom trhu
(ASPEK 1999)

Tieto výsledky naznačujú, že zvyšovanie environmentálneho povedomia podnikateľskej sféry rastie. Treba však brať do úvahy, že sa jedná najmä o prosperujúce podniky, v mnohých prípadoch s podielom zahraničného kapitálu, resp. o podniky, ktorých zavedenie EMS bolo požadované alebo stimulované zákazníkom. V podstate je potrebné, aby do tohoto procesu boli zainteresované ďalšie podniky, osobitne stredne veľké podniky.

Jedným z dôležitých faktorov, najmä pre etapu zavádzania EMS, je vytvorenie priaznivých podmienok štátom. Priaznivé podmienky, nielen pre všetky uvedené skupiny podnikov, ale aj pre ďalšie subjekty, podmieňujú plnenie štátnej environmentálnej politiky.

Po stránke legislatívnej boli štátom pre tento cieľ, v tejto súvislosti aj pre zavádzanie EMS, vytvorené dostatočné právne východiská. V súčasnosti je dominantnou úlohou harmonizácia legislatívy SR s legislatívou EU. Významným faktorom pri vytváraní priaznivého prostredia majú v SR aj nevládne organizácie. Z nich majú v tomto kontexte najväčší význam Slovenské centrum čistejších produkcií (ktorého funkcie boli popísané na inom mieste) svojou poradenskou aktivitou a priamou prípravou podnikov na zavádzanie EMS, a ASPEK (Asociácia Slovenských priemyselných ekológov).

Jeho činnosť je orientovaná na zvyšovanie odbornej kvalifikácie podnikových pracovníkov, edičná činnosť, výchovná činnosť, organizovanie technickej činnosti, monitorovanie akýchkoľvek činností vo vzťahu k životnému prostrediu atď. V roku 2000 bolo vytvorené Informačné centrum pre environmentálne manažérstvo a osobitná odborná skupina pre túto činnosť.
Pre zabezpečenie operatívneho riešenia problémov pri zavádzaní a realizovaní EMS bola zriadená v roku 1999 Ministerstvom životného prostredia SR osobitná Agentúra pre environmentálny manažment.
V Koncepcii rozvoja štátnej hospodárskej politiky vo sfére podpory konkurencie schopnosti podnikov pre obdobie 1999 – 2000 sa počíta s finančnými prostriedkami na realizáciu podporného programu orientovaného na zavádzanie systémov environmentálneho manažmentu v priemyselnej sfére 90 mil. Sk zo štátneho rozpočtu.

Pre zavádzanie EMS sa na Slovensku v pomerne krátkej dobe vytvorila celá sieť organizácií (najmä spoločnosti s ručením obmedzeným) ponúkajúce rôzne služby, potrebné najmä pre zavedenie systémov. Niektoré organizácie – obyčajne v zastúpení zahraničných firiem, majú aj právo certifikácie. Prehľad o týchto organizáciách (spracovaný podľa materiálu ICEM – ASPEK) je uvedený v tabuľke na strane 118.













































Obr. č. 48: Štátna environmentálna politika

















































Obr. č. 49: Základné právne východiská pre realizáciu štátnej environmentálnej politiky


Firma Vykonáva Orientácia
SGS Slovakia, s.r.o.kysucká 14, 040 00 Košice konzultácie, vzdelávaciu činnosť, prípravu systémov, certifikáciu hutníctvo, stavebníctvo, strojárstvo, potravinárstvo, polygrafia, chémia, elektotechnika
Det Norske Veritas AS,Sabinovská 8, 821 01 Bratislava konzultácie, vzdelávaciu prípravu systémov, certifikáciu všetky priemyselné odvetvia a služby
QMS – Envisystem, s.r.o.Gallayova 23, 841 02 Bratislava konzultácie a audítorské činnosti, podieľa sa na vzdelávaní a na príprave systémov, hlavne v spracovaní ich dokumentácie všetky priemyselné odvetvia a služby
BUREAU VERITAS SLOVAKIA, s.r.o.Zvolenská 29821 09 Bratislava konzultácie, vzdelávanie a príprava systémov všetky odvetvia priemyslu a služieb
BUREA VERITAS QUALITY INTERNATIONALZvolenská 29821 09 Bratislava certifikácia podľa ISO 14 001 a overovanie pre EMAS všetky odvetvia priemyslu a služieb
VÚTCH-CHEMITEX, s.r.o.J.Milca 8011 68 Žilina konzultácie a pripravuje sa na certifikáciu (požiadal o akreditáciu) textilný, kožiarsky, obuvnícky a chemický priemysel
VSŽ, a.s.

Košice044 54 Košice konzultácie, vzdelávanie, prípravu systémov, internú certifikáciu pre VSŽ HOLDING a.s. univerzálna – všetky typy prevádzok
SKQS Areál VÚD, Veľký diel 3323011 39 Žilina certifikácia, posudzovanie dokumentácie a časti prvkov chemický priemysel, strojárstvo
MTF STUBottova 24, 917 01 Trnava vzdelávanie univerzálne – pre všetky typy hospodárskych subjektov
KOVOPROJEKT – ekologické stavby, s.r.o. BratislavaRužová dolina 6821 09 Bratislava konzultácie, vzdelávanie, prípravu systémov strojárenstvo, chémia, komunálne hospodárstvo – environmentálne činnosti
VUP, a.s. PrievidzaNábrežná 4971 04 Prievidza konzultácie – posudzovanie systémov pred certifikáciou, resp. v procese certifikácie (výrobné odvetvia priemyslu a služieb)
TOP – ENVI Tech Slovakia, s.r.o.Dolnohorská 102949 01 Nitra konzultácie, vzdelávanie, prípravu systémov ovzdušie, hluk, odpady, zeleň
EKOCONSULTMiletičova 23821 09 Bratislava konzultácie, vzdelávanie, prípravu systémov všetky typy podnikov
RWTÜV Bratislava, s.r.o.Mliekárenská 8821 09 Bratislava konzultácie, vzdelávanie, vstupné audity, certifikáciu a iné činnosti všetky typy podnikov
HYDEKO-KVMuchovo nám. 1851 01 Bratislava konzultácie, vzdelávanie, prípravu systémov všetky typy podnikov
ENVItech, s.r.o.J.Kráľa 16911 01 Trenčín konzultácie, príprava systémov chemický priemysel
Slovenské centrum čistejšej produkciePionierska 15831 02 Bratislava konzultácie, vzdelávanie, prípravu systémov, zavádzanie jednotlivých prvkov EMS a metód čistejšej produkcie všetky typy podnikov
PROEN s.r.o.Hattalova 12/A831 03 Bratislava konzultácie, príprava systémov, environmentálne audity priemysel a komunálna sféra
Stroj. fakulta TU v KošiciachLetná 9041 87 Košice konzultácie, vzdelávanie
ENERGOINFO, a.s.Pribinova 25810 11 Bratislava konzultácie, vzdelávanie, prípravu systémov, zavádzanie integrovaných riadiacich systémov všetky typy podnikov a organizácií
INSPEKTA Slovakia, a.s.Zelinárska 2, P.O.Box 6820 05 Bratislava 25 konzultácie, poradenstvo, vzdelávanie, prípravu systémov, bez ohľadu na druh a typ výroby
ASEQPod Rovnicami 9841 05 Bratislava vzdelávanie, konzultácie a iná pomoc pri budovaní EMS v podnikoch, príprava interných audítorov výrobné podniky a podniky služieb

Tab. č. 13: Organizácie oprávnené zavádzaním EMS, resp.

certifikácie.



















3.12 Situácia v oblasti EMAS a ISO rad 14 001 v jednotlivých krajinách sveta

EU (“EMAS”) krajina EMAS – registrácia ISO 14001- certifikácia
Nemecko 2.390 1.850
Rakúsko 240 223
Švédsko 173 949
Dánsko 116 350
V.B. 72 1.014
Nórsko 63 119
Španielsko 47 463
Francúzsko 35 443
Fínsko 29 330
Holandsko 26 582
Taliansko 25 346
Belgicko 9 130
Írsko 7 96
Portugalsko 2 15
Luxembursko 1 6
Grécko 1 10
Island 0 1
Lichtenštainsko 0 5
Krajina ISO 14001-Certification
Turecko 50
Filipíny 50
Česko 46
Egypt 46
Nový Zéland 35
Slovensko 25
Izrael 25
Slovinsko 23
Kolumbia 18
Poľsko 15
Spojené Arabské Emiráty 11
Irán 12
Uruguaj 8
Peru 6
Chile 5
Libanon 5
Chorvátsko (HR) 4
Maroko 4
Zimbabwe 3
Barbados 3
Costa Rica 3
Vietnam 3
Maurítius 2
Omán 2
Pakistan 2
Jordánsko 2
Ekvádor 1
Estónsko 1
Guatemala 1
Honduras 1
Litva 1
Malta 1
Nigéria 1
Puerto Rico 1
Rumunsko (RO) 1
Rusko 1
Saudská Arábia 1
Tunisko 1
Venezuela 1
Zambia 1
Sv. Lucia 1
Republika Trinidad a Tobago 1
Krajina ISO 14001 – certifikácia
Japonsko 3.015
USA 720
Taiwan 652
Kórea 463
Švajčiarsko 475
Austrália 350
Kanada 252
Thajsko 224
Brazília 146
Čína/Hong Kong 85/50
India 117
Malajzia 116
Maďarsko 89
Singapore 87
Argentína 86
Južná Afrika 72
Mexiko 62
Indonézia 55






3.13 Integrovaný manažment

Základným východiskom pre vytvorenie jediného integrovaného manažmentu je tá skutočnosť, že akosť, ochrana životného prostredia a bezpečnosť práce tvoria tri subsystémy celkového manažmentu podniku a že ich metodický základ je založený na princípoch TQM.





























Obr. č. 50: Základné princípy manažérskych systémov

Zo schémy je zrejmé, že zatiaľ čo pre zavádzanie systémového prístupu v riadení kvality a ochrany životného prostredia sú prijaté medzinárodne platné normy radu ISO 9000 a ISO 14000, pre systém manažmentu ochrany zdravia a pracovnej bezpečnosti sa v súčasnej dobe o ich spracovaní na úrovni ISO diskutuje. Pod záštitou Britského a Írskeho úradu pre normalizáciu sa pripravili dva dokumenty HASAS („Health and safety Assessmentseries“) – označené ako HASAS 18001 : 1999 a HASAS 18002 : 1999, ktoré by mohli byť základom pre formulovanie medzinárodne platných noriem, nakoľko dosahujú všetky kapitoly klasických noriem. Základom pre ich spracovanie bola britská norma BS 8000 : 1996, ktorá mala aj pozitívny medzinárodný ohlas.
Všetky tri systémy manažmentu bez ohľadu na to, že majú alebo nemajú medzinárodne platný a akceptovateľný systém, slúžia trvalému a dlhodobému zaisteniu existencie podniku a zabezpečujú jeho prosperitu.
Existuje veľký počet spoločných prvkov v jednotlivých normách ako napr.: dokumentácia, zavedenie a realizácia, kvalifikácia, školenia, operatívne riadenie, informačný systém, ktoré majú spoločný charakter, meranie, niektoré majú spoločnú formu napr.: preventívne opatrenia, jednanie so zákazníkmi, komunikácia, určenie politiky, audity atď. Avšak vecné stránky plnenia úloh v jednotlivých odboroch riadenia spolu súvisia napr.

: kvalitná voda, kvalitné spracovanie suroviny, práca bez strát má bezprostredný dopad na životné prostredie, zohľadnenie požiadaviek na kvalitu výrobku, balenie a funkcia výrobku má dopad na znečisťovanie životného prostredia a konkurencie schopnosť, kvalita práce a správna funkcia strojov ovplyvňuje kvalitu pracovného prostredia znižuje úrazovosť a úroveň negatívnych faktorov ovplyvňujúcich pracovné prostredie a tým aj znižuje choroby z povolania, správna manipulácia s toxickými látkami pri výrobe, doprave, skladovaní znižuje a je prevenciou znižovania environmentálnych záťaží a je aj požiadavkou bezpečnostného manažmentu, správne postavený a priebežne kontrolovaný havarijný plán je predpokladom zabráneniu úniku škodlivín do životného prostredia atď.
Skúsenosti zo zavádzania EMS v praxi dokumentujú, že tam, kde bol zavedený QMS systém bolo podstatne operatívnejšie zavádzať EMS systém (Slovnaft a.s., Matador a.s., Slovakofarma a.s., Chemolak a.s.). Niektorí autori považujú za nutné vybudovať najprv systém QMS a následne EMS. Tento spôsob je výhodný preto, lebo je možné zohľadniť spoločné prvky, využiť jednotlivé výsledky technických, ekonomických, technologických a kvalifikačne personálnych metrologických analýz ako aj analýz materiálových a energetických tokov, determinovanie environmentálnych aspektov a stanovenie environmentálnych cieľov.

Dôležitými kritériami, ktoré stimulujú integráciu environmentálnych aspektov prvkami systému kvality sú aj súčasné požiadavky zákazníka, ktorého požiadavky na kvalitu sa menia. Kvalita produktu nadobúda iné dimenzie, zákazník dnes požaduje výrobok nielen kvalitný a bezpečný, ale aj environmentálne prijateľný (napr. menej hlučný, s nízkou spotrebou energie, nízkou poruchovosťou, výhodným obalom - s možnosťou jeho recyklácie, prípadne biodegradabilný, t.j. s nulovou toxicitou, ľahkou manipuláciou, atď.), s čo najideálnejším životným cyklom.

Všetky tieto faktory musí výrobca akceptovať. To vedie k tomu, že do manažérskych systémov sa nenásilne, prirodzenou cestou vnášajú spoločné aspekty bezpečnosti, kvality a environmentu. Vrcholový manažment prosperujúcej firmy premieta tieto požiadavky do svojich manažérskych plánov. tento proces možno označiť za prirodzene formovaný integrovaný manažment a jeho realizácia využíva prvky QMS a EMS, ako i zásad Správnej výrobnej praxe (GMP).

Úspešnosť a sústavné opakovanie tohoto cyklu záleží na kvalite manažmentu a jeho vzťahu k interným a externým zákazníkom.

Tento cyklus sa realizuje vo všetkých podnikoch. Je však rozdielne štrukturalizovaný a záleží na veľkosti podniku
- v malých podnikoch zodpovedá za manažment priamy majiteľ sám;
- v stredných podnikoch sú úlohy prenášané na príslušné a vzájomne prepojené štruktúry;
- vo všetkých podnikoch sa realizuje v štruktúre samostatných jednotiek až na operatívnu úroveň.


MANAGEMENT
TQM + TEM






MANAGEMENT
KVALITY




ZABEZPEČOVANIE
KVALITY





KONTROLA
KVALITY











































































Na predchádzajúcej strane: Obr. č. 51: Vývojové stupne k požiadavkám na kvalitu
Na tejto strane: Obr. č.

52: Úroveň kvality produktu




Z porovnania štruktúry systémov EMS a QMS však pre každý systém vyplývajú určité rozdielne špecifiká, ktoré sú najmä v:
- Rozsahu a orientácii noriem;
- cieľoch, štruktúre a obsahu programov;
- definovaní rozsahu kvalitatívnych a kvantitatívnych parametrov potenciálnych rizík;
- charaktere spätosti a záväznosti plnenia úloh štátnej politiky;
- systéme, štruktúre a metodike auditov;
- požiadavkách na rozsah používaných všeobecných a špeciálnych metód;
- kvalite a kvantite zabezpečenia potrebných a požadovaných informácií;
- rozsahu a úrovni komunikácií;
- rozdielnom dôraze na neustále zlepšovanie;
- rôznom stupni prisudzovania dôležitosti.

Z uvedeného je zrejmé, že integrovaný manažment nemá zatiaľ vybudovaný normatívny, oficiálne definovaný systém a že jeho realizovanie má pragmatické pozadie.
V súčasnosti sa pripravujú pilotné projekty vývoja metodík a vlastného integrovaného zavádzania QMS a EMS podľa súborov noriem ISO 9000 a ISO 14000. V roku 1998 bola v rámci ISO zintenzívnená snaha o väčšiu kompatibilitu oboch súborov systémových noriem a úmernú integráciu základných noriem pre systémy manažmentu.
Záverom treba poznamenať, že v literatúre býva integrovaný environmentálny manažment charakterizovaný ako infiltrácia inžinierskych aspektov (disciplín) do systémov riadenia, čím sa kvalitatívne líši od integrovaného manažmentu orientovaného na spájanie prvkov manažmentu, kvality a bezpečnosti s environmentálnym manažmentom.
V podstate trendy integrovaného projektovania a implementácie systémov QMS, EMS a HSMS potvrdzujú aj praktické postupy pri návrhu normatívnej základne EMS pri úzkej spolupráci technických komisií ISO TC 176 (pre QMS) a ISO TC 207 (pre EMS). Sleduje sa tým predovšetkým nevyhnutnosť maximálneho zblíženia (zjednotenia) obsahu a foriem vyjadrenia oboch súborov štandardov (ISO 9000 a ISO 14000) tak, aby bolo zabezpečené:
- v maximálnej miere vylúčenie možností, vzniku stretu záujmov pri zavádzaní EMS do systému už implementovaného QMS (HSMS ),
- zjednodušenie procesu budovania implementácie systémov riadenia,
- vylúčenie možnosti tvorby neprimeraného rozsahu dokumentácie (využiť možnosť doplnenia existujúcej dokumentácie QMS o problematike EMS prípadne HSMS).

V najnovšej odbornej literatúre sa definuje spojenie týchto aspektov v praktickej činnosti podnikov ako INTEGROVANÝ ENVIRONMENT8LNY MANAŽMENT. Vzájomná väzba jeho aplikácie vedie k účinnému a efektívnemu riadeniu znečistenia, k minimalizácii až eliminácií dopadov na životné prostredie. Integruje – environmentálny manažment (organizačno–riadiaci a spoločenský aspekt) s environmentálnym inžinierstvom (inžiniersko–technický a prírodný aspekt).
Takýmto spôsobom sa pokrývajú problémy legislatívy, normotvornej činnosti, ekonomiky, výchovy, organizácie a regulácie s osobitným zreteľom na energetiku a znečistenie vzduchu, vody a tokov, využitie materiálov, produkcia odpadov, znečistenie pôdy, zníženie hluku, životného cyklu výrobkov a ekooznačením atď. Vzájomné prepojenie znázorňuje schéma:
























Obr. č. 53: Vzájomné prepojenie integrovaného environmentálneho manažmentu s ostatnými časťami.




























4. POUŽITÁ LITERATÚRA

1. Hercík, M.: Životní prostředí, úvod do studia. Vysoká škola báňská - TU Ostrava, Fakulta metalurgie a materiálového inženýrství, 1997.
2. Pech, K. - Bláhová, O. - Dirner, V.: Ochrana životního prostředí.

Vysoká škola báňská - TU Ostrava, Hornicko-geologicka fakulta, 1997.
3. Kontrišová, O. a kol.: Globálne problémy životného prostredia. TU Zvolen, Fakulta ekológie a environmentalistiky, 1997.
4. Križová, E. - Kroupil, R. - Čaboun, V.: Základy ekológie. TU Zvolen, Lesnícka fakulta, 1997.
5. MŽP SR: Životné prostredie Slovenskej republiky, 1998.
6. Klinda, J.: Environmentalistika a právo, MŽP SR, Bratislava, 1995.
7. Klinda, J.: Environmentalistika a právo II, MŽP SR, Bratislava, 1998.
8. Erickson, P. A.: Environmental Impact Assesment, Academic Press, London, 1994.
9. Legel, R.: Bussines Process Reengineering a TQM, Kvalita, VII/5/1999, strana 20 - 25.
10. Kopec, B.: Samohodnocení dle EFQM modelu vyjímečnosti, Kvalita, Vii/3-4/1999,
str. 26 - 30.
11. Kirkwood, R. C. - Longley, A. J.: Clean Technology and the Environment, Blackie A & P, London, 1995.
12. O´Callaghan, P. W.: Integrated Environmental Management Handbook. Ed. John Wiley and Sons Ltd, Chichester, England.
13. Kuhre, W.L.: ISO 14 001 Certification Environmental Management Systems. Ed. Prentice Hall Inc., New Yersey, USA, 1995.
14. Agenda 21 a ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja. MZP SR, Bratislava, 1996.
15. Grosse, H.: Environmentálni management a audit. Vysoká škola báňská - TU Ostrava, 1998.
16. Oloszek, A.: Medzinárodné normy súboru ISO 14 000 a ich zavadzanie do sústavy STN.
In: Manažérstvo životného prostredia (EMAS, EMS), zborník SAŽP, Banská Bystrica, jún 1997, strana 10 - 17.
17. Fischer, P. a kol.: Systém environmentálne orientovaného riadenia podniku podľa noriem súboru ISO 14 000. Vydavateľstvo MASM, Žilina.
18. Remtová, K.: Cesty k čistší produkci a spotřebe. Vysoká škola ekonomická, Praha, 1994.
19. Sablik, J.: Organizačné a ekonomické aspekty budovania environmentálnych systémov riadenia. Vydavateľstvo MAMS, Žilina.
20. Kolektív autorov: Environmentálne orientovaný systém riadenia podniku. ASPEK, Bratislava, 1997. 21. Sedlák, M. a kol.: Environmentálne aspekty pri ekonomickom rozhodovaní. Lukapress, Bratislava, 1997.
22. Kollár, V.: Environmentálne aspekty manažérstva. Ekonóm, Bratislava, 1998.
23. Dobeš, J. a kol.: Systém environmentálniho managementu a auditů v malých a stredních podnicích. MŽP - ČCČP, 1998.
24. Cascio, J. - Woodside, G. - Mitchell, P.: ISO 14 000 Guide. McGraw-Hill, New York, 1996.
25. Remenarová, D. - Pospiech, J. - Pospiechová, O.: Metodické postupy pre environmentálny audit. Aspek, Bratislava, 1997.
26.

Bučko, M.: Východiská environmentálnej bezpečnosti.
In: Manažérstvo životného prostredia, SAŽP, Banská Bystrica 1997, str. 10-17.
27. Hrebíček, J.: Environmentální indikátory a hodnocení environmentálního profilu v informačním systému EMS. Źivotné prostredie, XXXI., 5, str. 237 - 242.
28. Weidlich, M.: Akreditácia certifikačných subjektov v oblasti životného prostredia. 6ivotné prostredie, XXXI., 5, str. 232 - 237.
29. Klinda, J. a kol.: Národný environmentálny akčný program II., Dokumenty MŽP SR, 1998.
30. Kassenber, A.: Hodnotenie vplyvu na životné prostredie - prostriedok preventívnej ekologickej politiky. Friends of Earth, Europian coordination, 1993.
31. STN ISO 14 001 a ISO 14 004, SÚTN, 1996.
32. STN ISO 14 010 - 14 012, SÚTN, 1996.
33. STN ISO 14 020 - 14 022, SÚTN, 1999.
34. Návrhy noriem STN ISO 14 021 - 25, pracovné materiály nepublikované.
35. Návrhy noriem STN ISO 14 031, pracovné materiály nepublikované.
36. Návrhy noriem STN ISO 14 042, 14 043 a 14 049, pracovné materiály nepublikované.
37. Černá, A. - Tošovská, E.: Ekologická politika a ekonomická reforma. EU ČSAV, Praha, 1991.
38. Zelený, J.: Environmentálna politika a manažment. FEVT TU Zvolen, 1999.
39. Polívka, Ľ. - Tureková, I. - Balog, K.: Základy environmentalistiky. STU, 1999. 40. MacDonald, J.: Reinžiniering podnikových procesov. Open Windows, 1995.





































5.OBSAH

1. SÚČASNÁ ETAPA VÝVOJA SPOLOČNOSTI A ŽIVOTNÉ PROSTREDIE 1
1.1 Globalizácia, trvalo udržateľný rozvoj a globálne environmentálne problémy 1
1.2 Globálne problémy 3
1.3 Teoretické východiská 3
1.4 Niektoré významné dokumenty pre riešenie environmentálnych problémov
a environmentálne orientované riadenie 5
1. Založenie „Rímskeho klubu“ 5
2. Valdézske princípy 6
3. Svetová konferencia OSN o životnom prostredí, 1972, Stockholm 6
4. Akčné programy EÚ o životnom prostredí 7
5. Zásady environmentálnej etiky pre inžinierov 8
6. Tokijská konferencia Komisie pre životné prostredie, Tokyo, 1987 9
7. Medzinárodná konferencia podnikateľských subjektov a ICC. Madrid 1991 9
8. Konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji (UNCED) - Rio de Janeiro 1992 10
1.5 Agenda 21 11
1.5.1 Ukazovatele trvalo udržateľného rozvoja 18
1.6 Environmentálna politika 21
1.6.1 Všeobecné dôvody rozvoja environmentálnej politiky 22
1.6.2 Východiská a orientácia environmentálnej politiky 22
1.6.3 Politický cyklus environmentálnej politiky 23

2.

SYSTÉMOVÉ METÓDY RIADENIA VEDÚCE K PROAKTÍVNEJ ENVIRONMENTÁLNEJ ČINNOSTI 24
2.1 Význam zavádzania QMS (ISO 9000) 24
2.1.1 Charakteristika série ISO 9000 noriem 25
2.1.2 Prvky systému kvality a ich vzájomné porovnanie 25
2.1.3 Postup pri zavádzaní ISO série 9000 27
2.2 Čistá produkcia – (Clean Produktion) 27
2.2.1 Podstata a vývoj 27
2.2.2 Definícia a základné princípy, praktická aplikácia 30
2.3 Total Quality Management (TQM) 34
2.3.1 Predpoklady zavádzania TQM a jeho základné prvky 34
2.4 Bussines Process Reingeneering (BPR) - Reinžiniering podnikateľských procesov 36
2.5 EFQM – model výnimočnosti 39
2.5.1 Charakteristika a zásady 39
2.5.2 Základné kritéria modelu 39
2.5.3 Hodnotenie 41
2.5.4 Prínosy samohodnotenia 41
2.6 Formálne porovnanie noriem ISO 9000 A ISO 14 000 42
2.7 Program zodpovedné chovanie – RESPONSIBLE CARE 43
2.8 Hodnotenie vplyvov na životné prostredie 44
2.8.1 Definícia hodnotenia vplyvov 45
2.8.2 Úrovne hodnotenia, ciele a hlavné metódy 46
2.8.3 Charakteristika metód aplikovateľných v podniku 47
2.9 ESAP - Vlastné hodnotenie ochrany životného prostredia 47
2.9.1 Program "Vlastného hodnotenia ochrany životného prostredia" ESAP 47
2.10 Posudzovanie vplyvov na životné prostredie EIA – Environmental Impact Assessment 49
2.10.1 Charakteristika, výklad pojmu 49
2.10.2 Ciele EIA 49
2.10.3 Hlavné fázy EIA 49
2.10.4 Realizácia EIA v Slovenskej republike 51
2.10.5 Konzultačné strediská EIA v Slovenskej republike
a dostupné metodické príručky pre proces posudzovania 52

3.

ENVIRONMENTÁLNE MANAŽÉRSKE SYSTÉMY 53
3.1 Systém environmentálneho riadenia podniku podľa British Standard 7750/94 55
3.2 EMAS - Systém environmentálneho manažmentu a auditov 56
3.2.1 Požiadavky na zavedenie a realizáciu EMAS v podnikoch 58
3.2.2 Definovanie environmentálnej politiky 58
3.2.3 Hlavné záväzky environmentálnej politiky 58
3.2.4 Vybudovanie a zavedenie systémov environmentálneho manažmentu 59
3.2.5 Dokumentácia systému environmentálneho manažmentu (podľa EMAS) 62
3.2.6 Pravidelné uskutočňovanie environmentálnych auditov 66
3.2.7 Rozdiely medzi environmentálnym auditom a prvým environmentálnym rozborom 67
3.2.8 Požiadavky na úlohy a kvalifikácia overovateľov a audítorov 68
3.2.9 Úlohy a požiadavky audítora 69
3.3 Systémy na zavádzanie environmentálneho manažmentu podľa noriem ISO 14 000 70
3.4 SYSTÉMY RIADENIA 71
3.4.1 Štruktúra a hlavné zásady EMS 72
3.4.2 Rozbor hlavných zásad 73
3.5 POKYNY PRE AUDIT 82
3.5.1 Základný pojem – definície 82
3.5.2 Členenie environmentálneho auditu 83
3.5.3 Všeobecné požiadavky na environmentálny audit 84
3.5.4 Hlavné povinnosti a kompetencie 86
3.5.5 Environmentálny audit ako proces 87
3.5.6 Získavanie potrebných informácií 89
3.6 ENVIRONMENTÁLNE OZNAČOVANIE A DEKLAROVANIE 91
3.6.1 Environmentálne označovanie výrobkov vo svete 92
3.6.2 Situácia v Slovenskej republike 93
3.6.3 Inštitucionálne a organizačné zabezpečenie programu 93
3.6.4 Ciele programu 94
3.6.5 Základné princípy 94
3.6.6 Informácia o značke 95
3.6.7 Technická správa a smernica 95
3.6.8 Inštitucionálne a organizačné zabezpečenie programu 96
3.6.9 Postup prípravy a schvaľovania smerníc 97
3.6.10 Postup na udelenie práva používať značku EVV 97
3.6.11 Opravné konanie 98
3.6.12 Zmluva o udelení práva používať značku „Environmentálne vhodný výrobok“ 98
3.6.13 Financovanie 98
3.6.14 Utajenie údajov 99
3.6.15 Propagácia realizácie programu 99
3.6.16 Druhy výrobkov 99
3.7 HODNOTENIE PROFILU 100
3.7.1 Definícia environmentálneho profilu 100
3.7.2 Hodnotenie environmentálneho profilu na báze indikátorov 101
3.7.3 Výber ukazovateľov environmentálneho profilu. Výber indikátorov. 101
3.7.4 Indikátory pre oblasť manažmentu 101
3.7.5 Indikátory pre oblasť prevádzky 102
3.7.6 Indikátory pre životné prostredie 103
3.7.7 Zdroje informácií pre tvorbu indikátorov EPE 104
3.7.8 Realizácia EPE ako cieľavedomý proces 106
3.7.9 Vylepšovanie procesu EPE 106
3.8 HODNOTENIE ŽIVOTNÉHO CYKLU 107
3.8.1 Stručný rozbor jednotlivých fáz postupov 109
3.9 Porovnanie zásadných kritérií environmentálne orientovaného riadenia 114
3.10 Akreditácia a certifikácia 114
3.10.1 Charakteristika procesu akreditácie v rámci SNAS – u 116
3.11 Zavádzanie environmentálnych manažérskych systémov v podmienkach SR 116
3.12 Situácia v oblasti EMAS a ISO rad 14 001 v jednotlivých krajinách sveta 124
3.13 Integrovaný manažment 125

4. Použitá literatúra 131
5. Obsah 133.