Vplyv živočíšnej výroby na životné prostredie

Vzťah chovu hospodárskych zvierat a životného prostredia treba chápať z dvoch aspektov. Na jednej strane je dôležité vytvárať pre zviera prostredie chovu, ktoré odpovedá fyziologickým potrebám zvierat a umožňuje správanie sa veľmi blízke prirodzenému. Na druhej strane nesmie chov zvierat negatívne vplývať na prostredie. Obidva tieto aspekty majú k sebe veľmi blízko, možno povedať, že sa vzájomne ovplyvňujú.

Nebezpečie negatívneho vplyvu chovu zvierat vyplýva hlavne z produkcie exkrementov, manipulácie s nimi, ale aj emisie zápachov. Pozornosť je treba venovať exponovaným oblastiam pásiem hygienickej ochrany a farmám s väčšou kapacitou. Problémy však môžu spôsobovať aj farmy s nižšou kapacitou, ak sú blízko seba a teda plochy potrebné pre bezproblémovú aplikáciu hnoja sa prekrývajú. V neposlednom rade kontamináciu prostredia spôsobujú nedokonale vybudované sklady hnoja (predovšetkým poľné hnojiská).

Z uvedených dôvodov sú exkrementy zvierat niekedy považované za odpad a vypracovávajú sa rôzne návrhy na ich likvidáciu. Hnoj je však zdrojom organických látok, nenahraditeľným článkom kolobehu živín, ktorý pri vhodnej aplikácii priaznivo ovplyvňuje biochemické, agrochemické a fyzikálne vlastnosti pôdy a mikrobiálne premeny v pôde a preto ho treba využívať a nie likvidovať. Za normálnych okolností pri pozornej preprave hnoja, dodržiavaní rozvozového harmonogramu, vhodnej agrotechnickej aplikácii, ale aj uplatňovaní izolácie skladov hnoja, by nemalo dochádzať k havarijným stavom. Niekde však množstvo hnoja presahuje možnosti plôch, ktoré sú k dispozícii. Vo viacerých západoeurópskych krajinách je tento problém limitovaný zákonom, počtom povolených tzv. hnojných jednotiek na 1 ha.

Už tradične u nás vieme uspokojivejšie zúžitkovať slamnatý hnoj ako tekutý. I napriek tomu, že technické podmienky používania bezpodstielkových ustajnení (kvalita roštov, čerpadlá a pod.) sa v posledných rokoch zlepšili, stále je tendencia chovateľov viac využívať podstielané ustajnenie. Určitý problém s pevnou formou hnoja však už nastáva tam, kde sa rozširujú systémy pestovania s minimalizovaným obrábaním pôdy. Doteraz známe spôsoby spracovania tekutých výkalov, či už je to separácia, metanizácia, evaporizácia a ďalšie, sú stále energeticky i materiálne veľmi nákladné.

Produkcia maštaľného hnoja

Na Slovensku ročne vyprodukuje približne 9 167 tis. ton čerstvého maštaľného hnoja, na ktorom sa 85,6 % podieľa hovädzí dobytok, 5,4 % ošípané, 4,6 % ovce a kozy a 4,4 % hydina. Okrem toho z podstielaných systémov ustajnenia odtečie 2 037 tis. ton močovky.

V ustajneniach bez podstielania sa produkuje ročne 3 010 tis. ton hnojovice s podielom 70,5 % od ošípaných, 19,2 % od dobytka a 10,3 % od hydiny. Priamo na lúkach a pasienkoch produkuje dobytok, ovce a kozy približne 1 309 tis. ton exkrementov.
Ak by sa mali zohľadniť všetky ekologické požiadavky, ktoré sa rešpektujú v krajinách Európy, tak potom i napriek poklesu stavov hospodárskych zvierat je značný deficit skladovacích kapacít na exkrementy. Pre splnenie uvedených kritérií by bolo potrebné vybudovať približne 3 352 tis. m3 hnojísk pre pevný maštaľný hnoj so záchytným systémom na hnojovku a 992 tis. m3 nádrží na tekutú hnojovicu.


Ošetrovanie a využitie exkrementov

Exkrementy hospodárskych zvierat, ktoré predstavujú viac ako tri štvrtiny vyprodukovanej biomasy v živočíšnej výroby je potrebné v prvom rade využiť ako organické hnojivá. Predstavujú dôležitú a prirodzenú zložku kolobehu látok v prírode. Majú vysoký podiel organických látok a väčšia časť živín je na ne viazaná. Ich význam v poľnohospodárstve je nepopierateľný i napriek tomu, že v minulosti sa objavili tendencie vynechať ich z kolobehu látok a živín a nahradiť ich hnojivami priemyselnými. Hnoj, či už pevný maštaľný hnoj alebo hnojovica, predstavujú významný podiel organických hnojív využívaných v poľnohospodárskych podnikoch.

Predovšetkým pevný maštaľný hnoj je cenným organickým hnojivom podporujúci tvorbu humusu v pôde, na ktorý sú naše pôdy chudobné. Napriek tomu skladovaniu a ošetrovaniu maštaľného hnoja sa nevenuje patričná pozornosť. Pri dozrievaní v neodpovedajúcich podmienkach dochádza k vysokým stratám na organickej hmote i živinách, hlavne dusíka. Uvádza sa, že pri dlhodobom skladovaní sa takto za prístupu vzduchu rozkladnými procesmi stráca až 70 % organickej hmoty, 60 % dusíka a 30 % fosforu. Pri správnom skladovaní sú straty na organickej hmote 40 %, dusíka 30-40 %, fosforu 10 % a draslíka 20 %. Rozdiel je významnou stratou živín a vzniknuté úniky negatívne vplývajú na životné prostredie. Z obidvoch aspektov je tiež dôležité, aby sa hnojiská budovali s dostatočným záchytným systémom na hnojovku odtečenú z ukladaného čerstvého maštaľného hnoja, ktorá sa môže tiež využiť na hnojenie.