Obsah oxidu uhličitého v ovzduší stúpa vďaka nárastu spotreby fosilných palív (uhlie, ropa, atď.), ale tiež tým, že celosvetovým veľkoplošným ničením lesov klesá jeho spotreba. K ničeniu lesov nedochádza nielen ich pílením, ale aj vplyvom ozónu, ktorý obmedzuje fotosyntézu a ďalšie životné prejavy rastlín. Ozón sa tiež podieľa na tzv. skleníkovom efekte.
Ultrafialové žiarenie, pokiaľ nie je zachytené ozónovou vrstvou, má pri veľkej intenzite smrteľné účinky. Poškodzuje totiž jednu zo životne dôležitých zlúčenín živých buniek, DNA. Tiež spôsobuje u ľudí, i u zvierat, zníženie imunity, spôsobuje rakovinu, napr. očí a kože. Škodlivé účinky má nielen na suchozemské živočíchy a rastliny ale i na vodné.
Skleníkový efekt
Ako prvý na svete začal monitorovat hladinu CO2 v atmosfére profesor Roger Revelle. Len vďaka jeho tvrdohlavosti sa podarilo presvedčit svetovú vedeckú obec, aby sa súčasťou medzinárodného geofyzikálneho roku (1957-1958) stal i jeho plán na pravidelné zisťovanie koncentrácie CO2 v ovzduší. V polovici 60. rokov predviedol Revelle svojim študentom dramatické meranie prvých osem rokov merania: koncentrácie CO2 ročne stúpali. Zároveň študentom vysvetlil, že vzrastajúca koncentrácia CO2 spôsobí niečo, co nazýva skleníkovým efektom a čo povedie k otepleniu Zeme.
Od tej doby vzostup CO2 stále trvá, len s tým rozdielom, že dnes je tempo rastu vyššie. Podľa Kjótskeho protokolu Európska únia určila práve záväzný cieľ pre roky 2008 - 2012 : osempercentnú redukciu súboru šiestich skleníkových plynov: (CO2), metánu (CH4), oxidu dusíka (N2O) a troch halogénuhlíkov - hydrofluorocarbonu (HFC), perfluorocarbonu (PFC) a hexafluoridu síry (SF6). Cieľom pristupujúcich krajín je obdobné zníženie o 8%, prípadne 6%. Plyny dusík a kyslík, ktoré tvoria väčšinu atmosféry, žiarenie nepohlcujú, ani nevysielajú. Vodná para, oxid uhličitý a niektoré ďalšie plyny obsiahnuté v ovzduší v omnoho menšom množstve pohlcujú určitú časť tepelného žiarenia, ktoré opúšťa povrch, tieto plyny teda pôsobia na vyžarovanie ako čiastočná pokrývka a spôsobujú rozdiel asi 21 stupňov Celzia mezi skutočnou priemernou povrchovou teplotou na Zemi, ktorá sa pohybuje asi okolo 15 stupňov, a hodnotu -6 stupňov Celzia pre atmosféru obsahujúcu iba dusík a kyslík. Pôsobenie tejto ochrannej vrstvy sa nazýva prirodzený skleníkový efekt a príslušné plyny sa nazývajú skleníkové plyny.
Účinok se nazýva "prirodzeným" preto, že všetky atmosferické plyny - okrem chlorofluorovaných uhlovodíkov - tu boli dávno predtým, než sa na Zemi objavili ľudia. V dôsledku ľudskej činnosti koncentrácie všetkých hlavných skleníkových plynov stúpajú - v prípade vodnej pary nepriamo. Sila skleníkového efektu sa tak pochopiteľne zväčšuje a vzniká antropogénny (človekom spôsobený) tzv. prídavný skleníkový efekt. Najdôležitejším plynom v atmosfére je vodná para (H2O), ktorá spôsobuje asi dve tretiny celkového skleníkového efektu. Jej obsah v atmosfére však nie je priamo ovplyvňovaný ľudskou činnosťou.
V zásade je determinovaný prirodzeným kolobehom vody, veľmi zjednodušene povedané rozdielom medzi zrážkami a tým čo sa vyparí. Najdôležitejším z človekom produkovaných skleníkových plynov je oxid uhličitý, ktorý vzniká predovšetkým spaľovaním fosilných palív - ropy, uhlia a zemného plynu. Oxid uhličitý je dobrým pohlcovačom vyžarovaného tepla, vycházejúceho zo zemského povrchu; zvýšené množstvo oxidu uhličitého preto pôsobí nad povrchom ako pokrývka a udržuje ho teplejší, než by bol za normálnych okolností. So zvýšenou teplotou sa v atmosfére zvyšuje tiež množstvo vodnej pary, to sa pridáva k pokrývkovému efektu a spôsobuje ďalšie otepľovanie. Zvýšenie celkovej teploty povedie ku zmene celkového podnebia.
Možný vplyv skleníkových plynov na životné prostredie
Pokiaľ nedôjde k obmedzeniu emisií skleníkových plynov, sa predpovedá:
- zvýšenie morskej hladiny
Do roku 2030 asi o 15 cm a do roku 2100 asi o 50 cm. To môže spôsobiť obrovské problémy ľuďom žijúcim v prímorských zónach (tie podľa odhadu obýva až polovica ľudstva). Naviac niektoré územia sú zvlášť zraniteľné, ide predovšetkým o oblasti ležiace v riečnych deltách (Bangladéš), vysoké nebezpečenstvo hrozí ľuďom v Holandsku a na malých nízko položených ostrovoch v Tichom oceáne a inde.
- zlá dostupnosť sladkej vody
Zvýšenie teploty môže znamenať, že sa bude vyparovať vyšší podiel vody dopadajúci na zemský povrch. To by nevadilo, keby bolo viac dažďových zrážok, ktoré by vyparovanie vyrovnali.
S nedostatkom vody je spojená aj hrozba desertifikácie, ktorá v súčastnosti ohrozuje až 70 % území s nedostatkom zrážok, čo predstavuje asi štvrtinu svetovej pevniny. Desertifikáciou sa rozumie priestorové rozšírenia púštnych pomerov vplyvom ľudskej činnosti, zvlášť na okrajoch púšte.
