Ich dominantnou zložkou je huba, druhou, nie menej dôležitou je riasa, prípadne sinica. Riasy zabezpečujú stielku fotosyntetickými produktami. Hubové vlákna sa starajú o zásobovanie stielky vodou a ochranu fotobionta pred vysychaním a mechanickým poškodením.
Vzájomné spolužitie dvoch spomínaných zložiek je v prevažnej miere symbiózou. Niekedy možno hovoriť o kontrolovanom parazitizme, pretože väčšinu výhod koexistencie má mykobiont, zatiaľ čo fotobiont rastie v lichenizovanom stave pomalšie, ako keď je samostatný. Súčasné literárne pramene udávajú, že na svete rastie okolo 13 500 druhov lišajníkov. Niektoré odhady hovoria dokonca o počte 17-20 tisíc druhov. Z územia Slovenska bolo do roku 1998 známych 1 483 druhov lišajníkov, ktoré sa systematicky zaraďujú do desiatich radov.

4.3.2 Hospodársky význam

Lišajníky patria v súčasnosti k ekonomicky neatraktívnym komoditám, no v jednotlivých ekosystémoch zohrávajú svoju nenahraditeľné úlohu. Udržiavajú kompaktný pôdny povrch v arídnych oblastiach, vytvárajú pionierske spoločenstvá na skalných substrátoch, rozrušujú ich povrch, a tak pripravujú vhodné podmienky pre zložitejšie rastlinné formácie. V subarktickom pásme sú kríčkovité lišajníky nezastupiteľnou zložkou krmiva bylinožravcov. V minulosti sa im v kritických situáciách nevyhýbali ani ľudia. Zástupcovia rodu pupkovka alebo druh pľuzgierka islandská sa po odstránení horkej chuti máčaním vo vode používali na zahusťovanie polievok, pri varení piva a príprave liehovín.
Dôležitú úlohu zohrávali lišajníky v liečiteľstve. Už spomínaná pľuzgierka sa aplikovala proti kašľu, čiernemu kašľu a cukrovke, jamkatec pľúcny proti tuberkulóze. Známe sú tiež antibakteriálne a antimykotické vlastnosti lišajníkov. Ich výťažky sú súčasťou prostriedkov na doplnkovú liečbu.
Ďalším odvetvím, v ktorom sa tieto rastliny významne uplatnili, bolo farbiarstvo. Od obdobia starovekého Grécka až do začiatku 19. storočia, kedy stratili svoju komerčnú hodnotu, kvitol tento druh priemyslu v krajinách okolo Stredozemného mora.

4.3.3 Faktory ohrozenia

Čoraz masívnejší úhyn lišajníkov v 20. storočí, najmä epifytických, je dôsledkom narastajúcej urbanizácie, industralizácie a intenzifikácie poľnohospodárstva a lesníctva (tab.2.3.3.). V súvislosti s týmto negatívnym javom sa začali objavovať práce skúmajúce daný jav vo veľkých mestách, ich okolí a neskôr v susedstve osamelých zdrojov imisií.