Ochrana flóry v SR

1. BIBLIOGRAFICKÝ ODKAZ

MAGLOCKÝ Š. a kol.: Ochrana flóry v Slovenskej republike, 1. vyd. Nitra: Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre, 2000, 180 s. ISBN 80-7137-724-4

2. ANOTÁCIA

Kniha „Ochrana Flóry v Slovenskej republike“: od autora Maglockého Štefana a kol. je ako už z názvu vyplýva, zameraná na ochranu flóry. Keďže je určená predovšetkým pre študentov vysokých škôl, je písaná veľmi jednoducho a zrozumiteľne.
Kniha prináša základné informácie o príčinách ohrozenia, stave vzácnosti a ochrane rastlinných druhov, a to cyanobaktérií a rias, húb, lišajníkov, machorastov, papraďorastov a semenných rastlín flóry Slovenska.
Osou každej state je červený zoznam ohrozených a vzácnych druhov. Huby sa nachádzajú pod ochranou flóry aj napriek tomu, že tvoria samostatnú ríšu bez procesov fotosyntézy, ale už tradične ich priraďujeme k rastlinám. Cyanobaktérie a riasy síce ešte nemajú vypracovaný červený zoznam, no podľa autorov bolo vhodné uviesť údaje o ohrozenosti a druhovej ochrane tejto skupiny rastlín.
Tvorcovia nasledujúcich statí si uvedomujú, že červené zoznamy nie sú cieľom, ale prostriedkom, ktorý môže pomôcť druhovej ochrane a ochrane prírody všeobecne.

3. VYBRANÉ FAKTOGRAFICKÉ INFORMÁCIE Z DOKUMENTU
3.1 CYANOBAKTÉRIE / SINICE A RIASY

Je paradoxné, že najjednoduchšie fotosyntetizujúce organizmy na našej planéte, ktoré vznikli pred mnohými stovkami a miliardami rokov, potrebujú dnes ochranu. Ich stratégia prežitia zlyháva v dôsledku expanzie človeka.
Ale ako chrániť život jedincov veľkých iba niekoľko stotín či tisícin milimetra? Odpoveď je síce jednoduchá, no realizácia o to zložitejšia. Do úvahy neprichádza priama ochrana jednotlivých druhov, ale ochrana biotopov, kde žijú. Ochranu biotopov a životného prostredia preto pokladáme za jedine možný a účinný spôsob druhovej ochrany mikroorganizmov. Hoci sa mnohé cyanobaktérie a riasy dajú pestovať v laboratórnych podmienkach, len ťažko si možno predstaviť prevádzku takejto zbierky kultúr s niekoľkými tisíckami druhov. Počet doteraz opísaných a uznávaných druhov cyanobaktérií a rias je niekoľko desiatok tisíc, pričom ich skutočný počet sa odhaduje na niekoľko sto tisíc až na milióny.
Údaje ako ohrozenosť, vzácnosť či endemizmus nemožno pri mikroorganizmoch poskytnúť a to hlavne pre nízky stupeň poznania ich druhového bohatstva. Preto sa problematika tzv.

červených kníh ohrozených, vzácnych či vyhynutých organizmov pri mikroskopických organizmoch dostáva do celkom iného svetla ako pri makroskopických. Preto aj pri cyanobaktériách a riasach ako najviac ohrozené druhy vnímame tie, ktoré majú makroskopickú stielku alebo druhy viazané na neznečistené prostredie, prípadne na ekologicky extrémne biotopy.
Osobitou problematikou z pohľadu ochrany biodiverzity je eutrofizácia a kyslé dažde. Do tečúcich aj stojatých vôd sa v dôsledku ľudskej činnosti dostávajú organické aj anorganickú látky. Tieto fototrofné mikroorganizmy sa potom premnožia a môžu tvoriť vodné kvety. Dôsledkami sú zmeny spoločenstiev organizmov vo vode(napr. rýb) a vo farbe vody, čo je nežiadúce pri úprave vody na pitnú. V dôsledku výrazných zmien biotopu pôvodné druhy zanikajú a nahradzujú sa inými spoločenstvami organizmov. Ale v prípade toxického zamorenia zostáva voda, pôda, skaly a pod. bez života. Preto treba podporovať požiadavku, aby priemyselná a potravinárska výroba bola ekologicky nezávadná. Len tak má totiž ľudstvo šancu prežívať a vyvíjať sa aj naďalej a nielen niekoľko nasledujúcich rokov.

3.2 HUBY
3.2.1 Charakteristika a zaradenie

Huby sú eukaryotické jednobunkové(napr. kvasinky), alebo mnohobunkové(napr. bazídiové huby) heterotrofné, stielkaté, bezchlorofylové organizmy, neschopné fotosyntézy. Od zelených rastlín sa líšia iba vonkajším vzhľadom, chemickým zložením, vývinom i spôsobom života. Preto sa dnes huby považujú za tretiu úplne samostatnú organickú ríšu. Zelené rastliny môžu pomocou chlorofylu, slnečného svetla a oxidu uhličitého vytvárať z anorganických látok látky organické, potrebné pre stavbu svojho tela. Pretože huby nemajú chlorofyl, nemôžu žiť z anorganických látok. Potrebnú výživu čerpajú z organických zdrojov, ktoré vytvorili rastliny alebo živočíchy. Preto veľa húb nachádzame najmä v lesoch, kde je dostatok hnijúcich organických zvyškov, z ktorých získavajú potrebné látky pre svoj život.
Niektoré jednobunkové huby alebo určité mnohobunkové štádiá sú schopné aktívneho pohybu. Mnohé z nich sú vodné alebo pôdne. Viaceré z nich parazitujú na riasach, vyšších rastlinách. Väčšinou sa však huby aktívne nepohybujú. Ich druhové bohatstvo je veľmi veľké a predpokladá sa, že po hmyze sú najpočetnejšou skupinou organizmov.
Vo svojej výžive ako heterotrofné organizmy skôr pripomínajú živočíchy, pretože sú priamo či nepriamo odkázané na autotrofné organizmy. Mnoho zástupcov húb, aj tých najprimitívnejších skupín, získava živiny priamo zo živých buniek rastlín, živočíchov alebo iných druhov húb.

Táto skupina patrí medzi parazity, ktoré sú buď záväzné-stále(obligátne) alebo príležitostné(fakultatívne).
Z praktického hľadiska rozdeľujeme huby na tzv. kvasinkovité a vláknité typy húb. Hubové trúbkovité vlákna-hýfy-môžu byť nepriehradkované reprezentované jedinou mnohojadrovou bunkou alebo môžu byť priehradkované rozdelené priehradkami-septami, čo znamená, že hubová hýfa je tvorená z viacerých buniek. Tie sa postupne vzájomne splietajú, rozvetvujú a vytvárajú makroskopicky viditeľné podhubie-mycélium alebo pseudoparenchymatické, či plektenchymatické pletivá. U kvasiniek sa typická hubová stielka takto charakterizovať nedá.

3.2.2 Funkcia húb v prírode a ich hospodársky význam

Život húb je nesmierne zložitý a zaujímavý. Je predmetom štúdia mnohých vedeckých pracovísk. Ak spoznáme život húb a jeho zákonitosti, budeme môcť lepšie objasniť a pochopiť mnohé otázky týkajúce sa vzťahu k iným organizmom v prírode, k prostrediu a človeku. Hoci sú huby staršie ako ľudstvo samo a spolu s baktériami patria medzi prvé organizmy na našej planéte vôbec, vedomosti o ich biológii a ekológii sú nateraz značne skromné. Pravdu túto zložitú oblasť života hú nemožno objasniť zo dňa na deň. Huby teda tvoria organickú súčasť všetkého živého, neustále vstupujú do systému nášho života a skrývajú v sebe obrovské tajomstvá, ktoré veda v budúcnosti bude snažiť doriešiť.
Huby na našej planéte sú také staré ako samotný život a podstatne staršie než živočíchy. Úloha húb vo svete živých organizmov je taká istá, aká bola pred miliardami rokov na úsvite vzniku života na zemi. Ich základným poslaním je zabezpečovať kolobeh biogénnych prvkov v prírode. Život húb je existenčne spätý so zelenými rastlinami, ktoré viažu anorganický uhlík z oxidu uhličitého a spolu s baktériami ho pri rozklade mŕtvych rastlín a živočíchov uvoľňujú a vracajú späť do atmosféry. Tento kolobeh uhlíka by sa bez húb veľmi rýchlo vyčerpal, pretože rastliny by ho v krátkej spotrebovali v procese fotosyntetickej asimilácie a po určitom čase by bez neho zahynuli. Tým by sa skončil nielen život zelených rastlín, ale aj živočíchov a zákonite aj človeka.
V súčasnosti sa predpokladá, že ríša húb zahŕňa okolo 100-300 tisíc druhov. Obrovskú skupinu z celkového počtu tvoria mikroskopické huby-mikromycéty(okolo 80%). Ďalších 20% pripadá na vyššie huby-makromycéty. Na Slovensku sa predpokladá, že rastie okolo 5-6 tisíc druhov a každým rokom sa objavujú nové taxóny. Z nich hríbovité predstavujú len asi 100 druhov, teda 1%. Zo 100 druhov hríbovitých húb, ktoré sa vyskytujú v Európe sa na našom území našlo vyše 80.

Niektoré sú veľmi vzácne a poznáme ich len z ojedinelých nálezov.
Huby ako také nemajú len pozitívne vlastnosti (najmä kvasinky sa vo veľkom využívajú v potravinárskom priemysle), ale vedia byť aj veľmi nebezpečné, zradné a dostali ľudstvo do mnohých kritických situácií. Tu treba spomenúť ich vysokú parazitickú aktivitu pri vyvolávaní ochorení rastlín, živočíchov a človeka. Každoročne vo svete padne za obeť týmto hubám obrovská časť poľnohospodárskej produkcie, ktorou by sa mohli nasýtiť milióny hladujúcich. Veda eviduje celý rad katastrof spojených s hladomormi, ktoré zapríčinili práve hubové ochorenia rastlín. Počas nich zomierali milióny ľudí a hromadne hynuli aj zvieratá pre nedostatok potravín.

4.2.3 Ekológia-životné prostredie húb a ich geografické rozšírenie

Huby rastú všade tam, kde je organický substrát. Už vo svojej genetickej podstate sú vybavené obrovskou schopnosťou adaptácie vo vzťahu k prostrediu, ktoré je predurčené pre ich vývoj. Dokážu naň veľmi citlivo reagovať a obrazne povedané, vedú s ním intenzívnu komunikáciu. Nie vždy sú tieto vzťahy – huba-prostredie tak prosté a samozrejmé, akoby sa to mohlo vo všeobecnosti zdať. Tieto interakčné vzťahy sú často veľmi zložité a žiaľ aj súčasná mykologická veda je iba na prahu ich poznania.
Pod pojmom huby si laik predstavuje pleseň, napr. na kompótoch, resp. tie huby, ktoré sa zbierajú a konzumujú. Pravda, takáto predstava by bola veľmi skreslená a nectila by si vážnosť húb tak, aká im v skutočnosti patrí. Huby sprevádzajú človeka po celý jeho život a zasahujú do každej oblasti ľudskej činnosti.
Existencia húb na našej planéte je v podstate neohraničená. Môžeme ich nájsť na všetkých svetadieloch a od pólu k pólu. Zásluhu na tom má obrovská produkcia výtrusov, ktoré sa vzdušnými prúdmi dostávajú do všetkých oblastí sveta. Prenášačmi môžu byť aj živočíchy, voda alebo človek. Zemepisné rozšírenie húb v porovnaní s rastlinami alebo živočíchmi je oveľa všestrannejšie. Nájdeme ich na zemi, vo vode, na živočíchoch, rastlinách aj ľuďoch.
Ich nároky na výživu a prostredie sú rôzne. Niektoré druhy rastú v teplých, iné v chladných oblastiach, iné znášajú vlhké, iné suchšie podmienky. Slovensko má pre rast húb priam ideálne klimatické a edafické, čiže pôdne podmienky. Podľa názoru viacerých významných svetových mykológov považujú Slovensko za raj hubárov. Môžeme byť na to na jednej strane hrdí, ale na druhej s ľútosťou musíme konštatovať, že Slovensko je po stránke mykologickej veľmi slabo spracované.

Je najvyšší čas , aby sa spoznalo bohatstvo našich lesov, lúk a strání, pretože ak si dokážeme uchrániť bohatstvo húb našej mykoflóry, máme záruku nielen výberu vhodných jedlých druhov pre štúdium možnosti ich umelého pestovania, ale aj využitia ich metabolitov v oblasti farmácie, medicíny a pod. 4.2.4 Ochrana húb vo vzťahu k životnému prostrediu

Posledné roky sú poznačené výrazným atakom nepriaznivých abiotických, biotických a antropických činiteľov na životné prostredie. Tento negatívny fenomén výrazne zasiahol do života húb, čo sa v niektorých oblastiach Slovenska prejavilo v postupnej redukcii jednotlivých taxónov, ako aj v celkovej produkcii biomasy. Trvalý úbytok niektorých druhov z určitých regiónov je doslova vážnym varovaním, aby sa vytvorili podmienky nielen pre elimináciu škodlivých činiteľov, ale aj pre ich ochranu. Za posledné roky výrazne klesol počet niektorých druhov húb, ktoré ešte pred nedávnom boli pýchou a ozdobou našich lesov. Čo je príčinou, že došlo k tomuto nežiadúcemu zníženiu nielen čo do množstva, ale i do druhového zloženia húb.
Najväčším škodlivým činiteľom, ktorý sa pričinil o tento nepriaznivý stav v našich lesoch, na lúkach, pastvinách a pod., je sám človek. Tieto problémy sú v programe vedeckého výskumu vo svete a v poslednom období aj u nás, kedy ochrana húb a ich vzťah k životnému prostrediu sa stávajú súčasťou úloh štátnej ochrany prírody. Z nich sú najviac ohrozené druhy, ktoré vytvárajú úzku symbiózu, pri ktorej dochádza k vzájomnej prospešnej výmene látok medzi mycéliom a koreňmi lesných stromov. Tento biologický vzťah ma význam najmä pri zalesňovaní a udržiavaní dobrého zdravotného stavu lesných porastov. Medzi typických zástupcov možno uviesť hríbovité huby (najmä masliaky a kozáky). Mykorízne huby svojou antibiotickou aktivitou chránia stromy pred infekciou parazitickými hubami, zmenšujú riziko únavy pôd a celkove ich udržujú v dobrom zdravotnom stave. Odumieranie hostiteľských rastlín, napr. brest, jedľa, má za následok ústup mykoríznych húb. Fyziologicky oslabený strom nevytvára dostatok cukrov pre partnerské huby, v dôsledku čoho sa prerušuje mykorízny kontakt a stromy postupne chradnú a odumierajú, Zároveň s nimi aj mycélium húb. Tu platí známa lesnícka zásada, že ten les je zdravý, v ktorom rastie veľa húb. Hľadajme teda odpoveď na otázku, ako huby – ten vzácny dar prírody – spoločne uchrániť. Väčšina húb – makromycétov je súčasťou lesného ekosystému a spolu s vyššími rastlinami a živočíchmi vytvárajú vzájomné vzťahy. Ak sa tieto vzťahy narušia, dochádza k porušeniu biologickej rovnováhy. Znižuje sa ich vivalita a tým aj schopnosť adaptácie na nepriaznivé podmienky a postupne dochádza k ich vyhynutiu.

Huby sú na tieto zmeny zvlášť citlivé.
Osobitne závažné nebezpečenstvo pre lesnú mykoflóru predstavuje používanie i keď v obmedzenom množstve, rôznych druhov chemických prípravkov. Tie nepriaznivo ovplyvňujú povrchové organické vrstvy pôdy a rast mycélia, ktoré ho dokáže z pôdy ľahko absorbovať. Dochádza tým zároveň aj ku kontaminácia jedlých plodníc, ktoré sa stávajú nepožívateľnými a môžu spôsobiť i vážnejšie ochorenia človeka, t.j. vyvolať tzv. nepravé otravy. Vážnym nebezpečenstvom pre rast je mechanické poškodenie, ktoré umožňuje následnú infekciu iným parazitickým druhom, a tým obmedzuje rast húb. Ťažká mechanizácia, okrem uvedeného prináša do lesa ak škodlivé splodiny výfukových plynov benzínu a nafty. Nadmerne ťažkou technikou dochádza k devastácii lesnej pôdy, narušeniu jej fyzikálno-chemických vlastností a k urýchleniu erozívnej činnosti, ktorá odplavuje živiny, pričom sa likvidujú aj mieste bývalého rastu húb.
Aj naše poľnohospodárstvo zasahuje do života húb. V snahe rozšírenia plôch ornej pôdy sa často likvidujú pôvodné trávnaté porasty, bohaté na niektoré druhy. Zároveň sa tým likviduje špecifická mykoflóra a orné pôdy sa zaťažujú vysokými dávkami pesticídov a minerálnych hnojív. Treba tiež spomenúť aj melioračné zásahy, pri ktorých dochádza k náhlemu zníženiu hladiny spodnej vody, čím sa menia rastlinné spoločenstvá, začnú prevládať suchomilné druhy pri ktorých sa zároveň likviduje celý rad spoločenstiev vyšších húb. Regulácia potokov ich obetónovaním prináša taktiež nebezpečenstvo úbytku húb. Skôr by sa mali prirodzené spôsoby regulácie. Súčasný celosvetový problém predstavujú atmosferické exhaláty, ktoré podstatne narušujú nielen prostredie, ale aj celý živý systém v ňom.

4.2.5 Návrh opatrení pre ochranu húb

1. Ochrana ich nálezísk a stanovíšť
2. Špeciálna ochrana húb – ochrana vybraných druhov
 vymreté event. vymiznuté druhy, ktorým pri možnom znovuobjavení bude potrebné venovať zvláštnu pozornosť
 fytogeograficky významné druhy – ide o druhy, ktorých hranica zemepisného rozšírenia prebieha naším územím
 druhy akútne ohrozené – stavebníctvo, poľnohospodárstvo, lesníctvo
 ohrozené druhy, ktorých výskyt je vzácny alebo sú ohrozené ich biotopy
 potenciálne ohrozené druhy, ktoré sa nemôžu chrániť napr. formou chránených území
3. Najspoľahlivejšou formou ochrany húb predstavujú dnes „chránené územia“
4. Regulácia zberu húb
5. Zintenzívniť pestovanie húb
6. Legislatívne opatrenia
7. Aktívna osvetová práca – školy – masmédiá, výstavy a pod .

4.3 LIŠAJNÍKY
4.3.1 Charakteristika a zaradenie

Lišajníky sú duálne organizmy.

Ich dominantnou zložkou je huba, druhou, nie menej dôležitou je riasa, prípadne sinica. Riasy zabezpečujú stielku fotosyntetickými produktami. Hubové vlákna sa starajú o zásobovanie stielky vodou a ochranu fotobionta pred vysychaním a mechanickým poškodením.
Vzájomné spolužitie dvoch spomínaných zložiek je v prevažnej miere symbiózou. Niekedy možno hovoriť o kontrolovanom parazitizme, pretože väčšinu výhod koexistencie má mykobiont, zatiaľ čo fotobiont rastie v lichenizovanom stave pomalšie, ako keď je samostatný. Súčasné literárne pramene udávajú, že na svete rastie okolo 13 500 druhov lišajníkov. Niektoré odhady hovoria dokonca o počte 17-20 tisíc druhov. Z územia Slovenska bolo do roku 1998 známych 1 483 druhov lišajníkov, ktoré sa systematicky zaraďujú do desiatich radov.

4.3.2 Hospodársky význam

Lišajníky patria v súčasnosti k ekonomicky neatraktívnym komoditám, no v jednotlivých ekosystémoch zohrávajú svoju nenahraditeľné úlohu. Udržiavajú kompaktný pôdny povrch v arídnych oblastiach, vytvárajú pionierske spoločenstvá na skalných substrátoch, rozrušujú ich povrch, a tak pripravujú vhodné podmienky pre zložitejšie rastlinné formácie. V subarktickom pásme sú kríčkovité lišajníky nezastupiteľnou zložkou krmiva bylinožravcov. V minulosti sa im v kritických situáciách nevyhýbali ani ľudia. Zástupcovia rodu pupkovka alebo druh pľuzgierka islandská sa po odstránení horkej chuti máčaním vo vode používali na zahusťovanie polievok, pri varení piva a príprave liehovín.
Dôležitú úlohu zohrávali lišajníky v liečiteľstve. Už spomínaná pľuzgierka sa aplikovala proti kašľu, čiernemu kašľu a cukrovke, jamkatec pľúcny proti tuberkulóze. Známe sú tiež antibakteriálne a antimykotické vlastnosti lišajníkov. Ich výťažky sú súčasťou prostriedkov na doplnkovú liečbu.
Ďalším odvetvím, v ktorom sa tieto rastliny významne uplatnili, bolo farbiarstvo. Od obdobia starovekého Grécka až do začiatku 19. storočia, kedy stratili svoju komerčnú hodnotu, kvitol tento druh priemyslu v krajinách okolo Stredozemného mora.

4.3.3 Faktory ohrozenia

Čoraz masívnejší úhyn lišajníkov v 20. storočí, najmä epifytických, je dôsledkom narastajúcej urbanizácie, industralizácie a intenzifikácie poľnohospodárstva a lesníctva (tab.2.3.3.). V súvislosti s týmto negatívnym javom sa začali objavovať práce skúmajúce daný jav vo veľkých mestách, ich okolí a neskôr v susedstve osamelých zdrojov imisií.

Výskumy poukázali na rapídny úbytok taxónov rastúcich na všetkých druhoch podkladov.

Faktory ohrozenia Následky
Imisie z lokálnych a stredne vzdialených zdrojov, diaľkové imisie zvyšovanie koncentrácií SOx, NOx v atmosfére
Metódy moderného poľnohospodárstva eutrofizácia až hypereutrofizácia substrátov dusíkatými a fosforečnými priemyslovými hnojivami, fekáliami zo živočíšnej veľkovýroby
Metódy moderného lesníctva ničenie podkladov (holoruby, likvidácia solitérov, alejí, skupín stromov)
Rozvoj motorizmu zvýšené množstvo škodlivín, ktorých kumulovaný účinok tunelového efektu ohrozuje najmä úzke horské doliny
Rozvoj turistiky, masovej rekreácie a športu mechanické zošľapávanie vegetácie, nitrifikácia stanovíšť v blízkosti turisticky exponovaných miest
Exploatácia lišajníkov zber rastlín na ekonomické, farmaceutické a vedecké účely

Existuje viacero dôvodov, prečo sú lišajníky tak mimoriadne citlivé na zhoršené životné prostredie. V stručnosti sa dajú zhrnúť do nasledujúcich bodov:
 lišajníky nechráni nepriepustná ochranná vrstva, nefiltrovanú vodu a plyny z ovzdušia prijímajú celým povrchom tela
 akumulujú v stielkach veľké množstvo škodlivín, ktorých nie sú schopné sa zbaviť
 majú malú regeneračnú schopnosť, pretože rastú veľmi pomaly
 najaktívnejšie asimilujú v období od jesene do jari, keď je najvyššia vlhkosť vzduchu, ale aj najvyššia koncentrácia oxidu siričitého v ovzduší
 epifyty rastúce na kmeňoch stromov atakujú imisie z obrovskej listovej plochy celého stromu
 najzávažnejšia je porucha rovnováhy medzi riasovou a hubovou zložkou lišajníkov zapríčinenou znečisteným. Pri nej sa znemožňuje vzájomná výmena látok a v konečnom dôsledku dochádza k odumretiu rias a rozpadu celého organizmu.

4.3.4 Druhová ochrana

Legislatívna ochrana jednotlivých druhov lišajníkov v Európe je zatiaľ ojedinelá, aj keď prvý podnet k nej zadal už v tridsiatich rokoch nášho storočia poľský lichenológ Motyka.
Na Slovensku boli donedávna chránené zákonom. Dlhé roky sa nedarilo doplniť starú vyhlášku o bezcievnaté rastliny, aktualizácia sa uskutočnila až v roku 1999. Od tohto roku je na našom území chránených aj 20 nápadných, makroskopicky ľahko poznateľných lišajníkov s výraznou ústupovou tendenciou.
Podstatnou súčasťou ochrany lišajníkov je ochrana ich stanovišťa. Lišajníky nemožno totiž pestovať v botanických záhradách alebo uchovávať v banke semien. Ostáva preto iba snaha o ich ochranu in situ – na danom mieste. Špeciálne plochy, chránené z dôvodov výskytu lišajníkov v Európe donedávna vôbec neexistovali. Až v roku 1994 zriadili prvú takúto prírodnú rezerváciu.
Najlepšie možnosti na prežívanie lišajníkov sú vo veľkoplošných chránených územiach, ktoré sú menej postihnuté imisiami. Tu by sa mali zriaďovať chránené náleziská alebo priamo rezervácie lišajníkov resp. nižších rastlín. Zároveň by sa malo pristúpiť k zavedeniu viacerých opatrení, ktoré by zvýšili existenčné možnosti lišajníkov.
Pri snahe o zachovanie lišajníkov by sme mohli použiť aj niektoré netradičné metódy. Napr. reintrodukcia niektorých druhov na lokality, kde už vyhynuli, metaplantáciu – prenesenie epifytov do novovybudovaných skanzenov na drevené strechy, plota atď.

Legislatívne by bolo možné chrániť mnoho skalných druhov na starých omietkach, múrikoch a náhrobných kameňoch.
V odborných kruhoch sa často vyslovujú skeptické názory na účelnosť právnej ochrany jednotlivých druhov lišajníkov. Treba si však uvedomiť, že tento postup má svoj preventívny, osvetový a predovšetkým výchovný význam. Upozorňuje na túto skupinu rastlín a jej kritické postavenie v súčasných prírodných podmienkach a v konečnom dôsledku by mal prispieť k zníženiu antropogénnych tlakov a zachovaniu genofondu lišajníkov na Slovensku.

4.4 MACHORASTY

Genofond machorastov Slovenska je v posledných rokoch predmetom záujmu botanikov z viacerých aspektov, medzi ktorými dominuje hľadisko ochrany bryoflóry. Machorasty patria medzi organizmy stojace zväčša na okraji záujmu biológov. Aj keď ich priamy úžitok pre človeka je menší ako u ostatných rastlín, sú neoddeliteľnou časťou ekosystémov a vďaka svojej značnej variabilite osídľujú všetky oblasti Zeme. V ekosystémoch majú machorasty rôzne funkcie: sú zásobárňou vody, tvoria biotop pre mnohé druhy mikroskopických organizmov, najmä rias, gúb a bezstavovcov.
Zo zvláštností machorastov, pre ktoré si zasluhujú pozornosť a ktoré preukazujú ich špecifické postavenie medzi ostatnými skupinami rastlín, uvádza Červená kniha SR a ČR tieto:
 Pravdepodobne sú to najstaršie fotosyntetizujúce organizmy schopné pohlavne sa rozmnožovať, ktoré osídľujú už suchozemské biotopy.
 Asi 300 miliónov rokov staré organizmy, ktoré napriek veku v počte asi 20 000 druhov osídľujú takmer všetky časti Zeme.
 V niektorých biotopoch aj v celých ekosystémoch nie sú len fyziognomickou dominantou, ale hrajú významnú úlohu v primárnej produkcii, hydrologických pomeroch.
 Vysoká frekvencia monotypických rodov alebo rodov s malým počtom druhov poskytuje priestor pre štúdium fylogenézy.
 Prvé organizmy vybavené základnou organizáciou suchozemských rastlín niektorí zástupcovia majú už náznaky vodivých pletív.
 V porovnaní s cievnatými rastlinami vykazujú veľkú variabilitu v stratégii pohlavného a nepohlavného rozmnožovania.
 Niektoré skupiny majú zaujímavú morfogenézu bez podobnosti pri cievnatých rastlinách.
 Spoločne s lišajníkmi sú vynikajúcimi bioindikátormi znečistenia vody, vzduchu a pôdy.
 Nepožiera ich žiadny druh stavovcov, a to ani v tých oblastiach, kde majú rozhodujúce zastúpenie vo vegetácii.

4.4.1 Biológia, ekológia

Machorasty sú autotrofné mnohobunkové výtrusné a najvyššie organizované stielkaté rastliny rozličného vzhľadu, ktorých význačným spoločným znakom je antitetická rodozmena.

Prevažnú časť svojho vegetatívneho života prežívajú v stave gametofytu (pohlavná generácia), ktorý môže mať buď jednoduchý lupeňovitý, stužkovitý tvar alebo podobu radiálne symetrických pabyliek s palístkami.
Machorasty sa vyskytujú vo všetkých vegetačných pásmach a výškových stupňoch zemegule a nechýbajú ani v oblastiach extrémnymi životnými podmienkami, ako sú púšte a arktické oblasti. Sú to rastliny väčšinou vlhkomilné, prípadne i vodné, menej je typov suchomilných. Rastú na najrozmanitejších stanovištiach, takisto na holej zemi, na borke stromov a na rozličných iných substrátoch, sú nenáročné. Tvoria väčšinou husté vankúšovité zárasty, v ktorých sa udržuje značné množstvo vody, čím jednak chránia pôdu pred vyschnutím, ale súčasne vyparovaním regulujú vzdušnú vlhkosť, vyrovnávajú teplotné rozdiely ovzdušia a ovplyvňujú tak klímu územia. Spolu s lišajníkmi a inými nižšími rastlinami sú medzi prvými priekopníkmi života na skalách a medzi prvými osídľovateľmi obnažených pôd.

4.4.2 Ohrozenie machorastov

Z aspektu sozologického predstavuje skupina machorastov Slovenska veľmi významnú skupinu rastlín, ktorá citlivo reaguje a indikuje všetky zmeny v prírodných pomeroch, najmä však zmeny antropogénneho charakteru. Sú to predovšetkým negatívne vplyvy súvisiace s enormnou chemizáciou, urbanizáciou, devastáciou turisticky atraktívnych území, s expanziou cudzích, zavlečených elementov atď. Najohrozenejšie biotopy ako v Európe, tak aj na Slovensku – prirodzené lesné ekosystémy, slatiny a rašeliny, epifytické stanovištia a bryocenózy polí a úhorov zahrňuje medzinárodná ochrana Bernská konvencia. Je to prvý zoznam nižších rastlín, ktorý je od roku 1991 periodicky kontrolovaný a revidovaný.
Za hlavné faktory ohrozenia skupiny machorastov, ktoré špecificky ovplyvňujú ich prosperitu a predstavujú negatívne zásahy do ich života, sa považujú napr. rekultivačné práce na bývalých močariskách, rozorávanie slanísk, úhorov a pastvísk, odvodňovanie rašelinísk a slatinných lúk, ťažbu rozličných substrátov, urbanistické zásahy ako demolácie starých objektov, likvidácie slamených striech, múrov a plotov, výstavba nových komunikácií, likvidácia epifytov v dôsledku ťažby dreva v lesoch i mimo lesa a mnohé ďalšie faktory.
Ochrana genofondu machorastov je veľmi zložitá a problematická. Špecifické vlastnosti tejto skupiny rastlín – často extrémna citlivosť voči stanovištným faktorom, slabé konkurenčné vlastnosti, podceňovanie ochrany machorastov – komplikujú situáciu. Zabezpečenie existencie v prírode za prirodzených podmienok je jedinou cestou zachovania genofondu bryoflóry. Machorasty patria k organizmom, ktoré človek len zriedka priamo využíva a preto sú často odsúvané k okrajom záujmu vedcov.

Napriek tomu majú nenahraditeľnú funkciu v prírodných ekosystémoch a výrazný pokles diverzity, stúpajúci počet kriticky ohrozených a zraniteľných druhov je varovným signálom, nabádajúcim k monitoringu ohrozených druhov, zisťovaniu príčin ohrozenia a dôslednému mapovaniu lokalít i populácií.

4.4.3 Ohrozené biotopy machorastov Slovenska

Viaceré ohrozené a vzácne machorasty sú viazané na určitý biotop. Ak dôjde k jeho narušeniu alebo zničeniu, mnohé z nich nachádzajú podobné vhodné podmienky a dochádza k ich ústupu alebo vymretiu. Kriticky ohrozené v tomto smere sú najmä relikty a endemity bryoflóry, prípadne druhy s disjunktným areálom rozšírenia či izolovaným výskytom na niekoľkých lokalitách. Slovenský paleoendemit Ochyrea tatrensis je známy len z niekoľkých lokalít v Nízkych Tatrách, kde rastie na balvanoch v prudko tečúcej vode potôčikov nad hranicou lesa. Aj keď je jeho ochrana formálne zabezpečená v rámci Národného parku, zmenou mikroklimatických podmienok (letné vyschnutie potokov, kyslé dažde a pod.) môže dôjsť k zničeniu celej populácie, ktorá je už v súčasnosti plošne malá. Takisto sú zmenami stanovištných podmienok ohrozené glaciálne relikty našej bryoflóry. Svojim výskytom sú úzko viazané na mokré slatinno-rašelinné lúky, ktoré patria na území Slovenska i Európy k najohrozenejším biotopom. Melioračné praktiky, rozoranie, sukcesia vyšších rastlín, nadmerná pastva a následná zmena chemického zloženia vody viedli k tomu, že dnes je výskyt týchto druhov obmedzený na niekoľko lokalít a početnosť populácií je minimálna. Ako dlho a či vôbec glaciálne relikty machorastov a nás prežijú, je otázne a z dlhodobejšieho hľadiska málo pravdepodobné.

4.4.4 Medzinárodná ochrana machorastov
4.4.4.1 ECCB – The European Committee for the Conservation of Bryophytes

V septembri 1990 švédsky Výbor pre ochranu ohrozených machorastov zorganizoval medzinárodné sympózium v Uppsale „Endangered Bryophytes in Europe Causes and Conservation“. Nakoľko machorastom a nižším rastlinám sa väčšinou venovala menšia pozornosť ako rastlinám cievnatým, až na tomto sympóziu sa stretli európski bryológovia prvýkrát s cieľom skoordinovať ochranu machorastov na celoeurópskej úrovni.

Výsledkom stretnutia bolo ustanovenie Európskeho výboru pre ochranu machorastov a formulovanie nasledujúcich myšlienok:
 udržiavať spoluprácu medzi bryológmi zaoberajúcimi sa ochranou machorastov v rôznych krajinách
 určiť priority ochrany machorastov v Európe a Makaronézii
 zvyšovať publicitu týkajúcu sa ohrozených machorastov
 zaujať pre ochranu machorastov politikov a pracovníkov v ochrane flóry a prírodných zdrojov
 podporovať štúdium bryoflóry najmä v málo preskúmaných oblastiach Európy
Medzinárodné stretnutia ECCB sa konajú každé 4 roky v rôznych krajinách Európy.

4.5 PAPRAĎORASTY A SEMENNÉ RASTLINY
4.5.1 Druhová diverzita

Vyššie rastliny t.j. papraďorasty a semenné rastliny sú vo svetovej flóre zastúpené okolo 250 000 druhmi, z ktorých takmer dve tretiny rastú v trópoch. Z doposiaľ opísaných 12 000 druhov papraďorastov až 11 000 je tropických. Časti sveta s najväčším druhovým bohatstvom ako Latinsko-americká Amazónia, stredoafrické a indonézske lesy sa označujú termínom oblasti megadiverzity.
Predpokladá sa, že 10-15 % odhadovaného celkového počtu vyšších rastlín nebolo doteraz rozoznaných a opísaných.
Štatistické údaje o vyšších rastlinách vzhľadom na problémy s definíciou druhu najmä v skupinách s výskytom apomiktického rozmnožovania a polyploidie značne kolíšu. Pre európsky kontinent sa udáva 14 120 druhov, z toho 3 500 možno označiť za endemity Európy. V Karpatoch, po Alpách druhom, najvýznamnejšom horstve v strednej Európe, rastie vyše 3 800 druhov, čiže viac než 30 % ich celoeurópskeho počtu, z nich 239 endemitov.
Druhové bohatstvo cievnatých rastlín Slovenska predstavuje počet 3 124.

4.5.2 Ohrozenosť vyšších rastlín

Globálne sa považuje asi 10 % druhov svetovej flóry za ohrozené, to isté percento udávajú pre Európu. Na izolovaných ostrovoch a v mediteránnej oblasti je to až 25 %.
Udáva sa 0,3 % vyhynutých druhov od roku 1600, s perspektívou do blízkej budúcnosti asi 9 % cievnatých rastlín.
Za hlavné faktory ohrozenia flóry sa považujú zánik, degradácia a fragmentácia prirodzených stanovíšť, exploatácia prírodných genetických zdrojov, katastrofické účinky niektorých inváznych druhov na prirodzené a poloprirodzené ekosystémy, kumulatívny efekt znečistenia životného prostredia (kyslé dažde, globálne oteplenie) a rast ľudskej populácie.
Podľa informácií IUCN (Svetová únia ochrany prírody) najmä v tropických oblastiach sveta zanikli viaceré druhy skôr než ich botanici stačili objaviť, ale viacero príkladov sa udáva aj zo strednej Európy.

4.5.3 Integrovaná druhová ochrana in situ a ex situ

Termín integrované metódy záchrany druhov bol zavedený v roku 1990. Sú dôležité najmä pre realizáciu programov záchrany kriticky ohrozených druhov. Aplikácia týchto metód pozostáva z viacerých fáz. Prvá z nich je deskriptívna fáza, ktorú vystriedajú špecifické štúdie venované chorológii, biológii, demografii a ekológiu druhu. Ďalej nasleduje implementácia in situ, ex situ integrovaných prístupov, prijatie legislatívnych noriem a edukačných plánov, aby sa verejnosť čo najviac podieľala na konkrétnych formách ochrany.

V poslednej fáza pravdepodobne jedným z najpodstatnejších krokov je aplikácia reštitučných metód. Reštitučné metódy je všeobecný termín na označenie riadenej introdukcie rastlinného materiálu do prirodzeného alebo manažmentom ovplyvneného ekosystému. Ďalej sa používajú metódy reintrodukcie – ich cieľom je introdukcia druhu do oblasti, ktorú pôvodne obýval a v ktorej sa v súčasnosti nevyskytuje.
Metódy translokácie predstavujú transfer materiálu z jednej časti areálu do druhej, buď do existujúcich alebo nových lokalít.
Metódy posilnenia populácií znamenajú opatrenia, ktorých cieľom je zväčšiť celkovú početnosť populácie pridaním jedincov do existujúcej populácie.

4.5.3.1 Ochrana flóry in situ

V materiáloch IUCN o stratégii ochrany biodiverzity sa zdôrazňuje popri integrovaných prístupoch k záchrane ohrozených druhov priorita ochrany in situ, v prírodných rezerváciách a na genofondových plochách.
V SR je 22,5 % územia chránených. Prehľad osobitne chránených častí prírody a krajiny na základe zákona podáva nasledujúca tabuľka:
Kategória chráneného územia Počet Výmera ch. ú. (ha) Výmera chráneného pásma ch. ú. (ha)
Národné parky 7 243 219 238 124
Chránené krajinné oblasti 16 610 869 0
Prírodné rezervácie 347 13 886 319
Národné prírodné rezervácie 229 82 122 3 162
Prírodné pamiatky 214 1 377 233
Národné prírodné pamiatky 45 55 27
Chránené areály 174 4 398 2 263

4.5.3.2 Ochrana ohrozených druhov ex situ

Ex situ záchrana kriticky ohrozených druhov v botanických záhradách, arborétach, genofondových zbierkach, predstavuje krátko-a strednodobú stratégiu. (V súčasnosti sa pestuje vo vyše 1 700 záhradách takmer 11 000 ohrozených druhov rastlín.)
Medzi spôsoby záchrany ex situ patria
 pletivové kultúry a iné in vitro metódy,
 kryorezervácia pletív a diaspór pri –196 °C v tekutom dusíku, umožňujúca uchovávať rastlinný materiál na ľubovoľnú dobu,
 uchovávanie semien pri – 17 °C na 50 rokov, pri 0°C na 10 rokov, častí rastlín za sucha pri 10 °C

4.5.4 Vzácnosť a ohrozenosť rastlinných spoločenstiev a druhov

Z hľadiska biodiverzity významnou charakteristikou je vzácnosť, rarita druhov. V prvej publikovanej verzii Zoznamu vyhynutých a ohrozených taxónov vyšších rastlín flóry Slovenska boli zaradené veľmi vzácne druhy do skupiny kriticky ohrozených druhov. Vychádzalo sa z toho, že pri aktuálnom tlaku na prírodné prostredie vzácnosť sama nesie vysokú mieru ohrozenosti. Pri ďalšom posudzovaní a porovnávaní sa ukázalo, že predsa sú určité rozdiely.

Sú druhy, ktoré sú, a aj v minulosti boli vzácne, iné sa prudkým poklesom početnosti lokalít vzácnymi stali. Nerovnakosť vzácnosti vyplýva z rozdielnych nárokov druhov na podmienky prostredia. Z ohrozenosti druhov vieme, že ani pri súčasnom tlaku na prírodné prostredie, nie sú všetky druhy rovnako ohrozené. 5. VÝBER Z BIBLIOGRAFIE UVEDENEJ V DOKUMENTE

BALÁŽ, D.: Ochrana biodiverzity na Slovensku. Zborník referátov zo seminára v Záhorskej Bystrici, 6.-8. apríl 1993, Bratislava

BENNET, G.: Towards a European Ecological Network. Institute for European Enviromental Policy, Arnhem, 1991

CRONK, Q.C.B., FULLER, J.L.: Plant invaders, London, 1995

ČEŘOVSKÝ, J., PODHÁJSKA, Z.: Registrace kriticky ohrožených druhů vyšších rostlin v ČSR. Památky a příroda, Praha, 1981

HOLUB, J.: Mizející flóra a ochrana fytogenofondu v ČSSR, Praha, 1981

KADLEČÍK, J.: Kategórie IUCN pre Červené zoznamy, Ochrana prírody, Banská Bystrica, 1995

LISICKÝ, M.J.: Medzinárodná spolupráca v oblasti ochrany prírody. Národné centrum enviromentálnej výchovy – SOFRON, Bratislava, 1992

MARHOLD, K., HINDÁK, F.: Zoznam nižších a vyšších rastlín Slovenska, Bratislava, SAV, 1998

MICHALKO, J. et al.: Geobotanická mapa ČSSR. Slovenská socialistická republika, Bratislava, SAV, 1986

RUŽIČKOVÁ, H., HALADA, Ľ., JEDLIČKA, L., KALIVODOVÁ, E.:Biotopy Slovenska, Bratislava, 1996

SABO, P.: Návrh národnej ekologickej siete Slovenska – NECONET. Nadácia IUCN, Svetová únia ochrany prírody, Slovensko, Európsky program IUCN, Bratislava, 1996

STRAKA, P.: Národná správa o stave a ochrane biodiverzity, Bratislava, Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, 1998

ŠÍBL, J., GUZIOVÁ, Z., STRAKA, P.: Ochrana biologickej diverzity – medzinárodné aspekty. Vysokoškolské skriptá, Bratislava, Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského, 1997

TOPERCER, J. ml.: Diverzita rastlinstva Slovenska, Nitra, Ed. SBS pri SAV, 1995

VALACHOVIČ, M., OŤAHELOVÁ, H., STANOVÁ, V., MAGLOCKÝ, Š.: Rastlinné spoločenstvá Slovenska. 1. Pionierska vegetácia, Bratislava, SAV, 1995

6.

TERMINOLOGICKÝ SLOVNÍČEK

anorganický – týkajúci sa nerastných, neživých, neústrojných látok; nerastný, neústrojný
autotrofný – schopný vytvárať za prítomnosti svetelnej energie, chlorofylu a vody z minerálnych látok organické zlúčeniny
biotop – najmenší prírodný životný priestor charakterizovaný určitými vonkajšími podmienkami a súborom v ňom žijúcich organizmov
diverzita – druhová rozmanitosť (jeden zo základných znakov biocenózy)
ekológia – odbor zaoberajúci sa skúmaním vzťahov medzi organizmami a prostredím a organizmami navzájom
ekosystém – systém utvorený živými organizmami a prostredím
endemit – organizmus vyskytujúci sa na malom, vymedzenom území
fotosyntéza – biochemický proces, pri ktorom sa vplyvom svetelnej energie tvoria v rastlinách organické látky z anorganických
fytogeografia – odbor botaniky skúmajúci územné rozšírenie rastlín, zemepis rastlinstva
genofond – súbor všetkých orgánov, ktoré sú obsiahnuté v genotype všetkých príslušníkov určitej populácie
heterotrofný – živiaci sa inorodými organickými látkami
chlorofyl – farbivo zelených rastlín a plodov; listová zeleň
lichenológia – veda o lišajníkoch
meliorácia – súhrn opatrení trvale zlepšujúci pôdu na rôzne účely
mikroorganizmus – veľmi malý organizmus viditeľný iba mikroskopom
mykoríza – spolužitie koreňov daktorých drevín alebo bylín s hubovitými vláknami
mykóza – choroba spôsobená parazitickými hubami, plesňami
organický – ústrojný, živý, zaoberajúci sa ústrojnými látkami
parazitizmus – schopnosť udržať sa v cudzom organizme a rozmnožovať sa na úkor hostiteľa; príživníctvo
relikt – pozostatok, zvyšok zo starších čias
symbióza – spolužitie dvoch organizmov, z ktorého majú obidvaja úžitok, spolunažívanie
taxón – systematická jednotka (na triedenie, klasifikáciu


8. ZAUJÍMAVÉ INFORMÁCIE, MYŠLIENKY, ÚRYVKY Z DOKUMENTU

„Skúste si predstaviť les bez machov. Vojdete doň a necítite vlhkú vôňu zeme, nevidíte žiadne huby. Pod nohami vám praská sivá tráva a opadané listy, vyvrátené kmene stromov sú vysušené, popraskané, hnedé, chcete si ľahnúť do machu a niet ho. Potok, čo tiekol cez les, netečie, namiesto prameňov sú suché jamy. Všade je sucho a prach, keď prší (ak ešte prší), stekajú zo svahov prúdy zeme a strhávajú zo sebou stromy...“
- charakteristika ohrozených a zraniteľných biotopov machorastov

§2
Botanické záhrady a arboréta

(1) Botanické záhrady a arboréta sú zariadenia, ktoré
a) sa špecializujú na pestovanie vybraných druhov ohrozených, zriedkavých, vzácnych a lebo inak významných chránených rastlín
b) získavajú semená a rastlinný materiál semenných rastlín
c) sa starajú o zhabané, prepadnuté, zaistené živé jedince chránených rastlín
d) realizujú vzdelávanie a výchovu obyvateľstva so zameraním na ochranu chránených rastlín
e) zamestnávajú aspoň jednu osobu s vysokoškolským vzdelaním príslušného odborného zamerania, ktorá má najmenej päťročnú prax v pestovaní príslušnej skupiny rastlín, a
f) vlastnia alebo držia rastliny získané podľa zákona, tejto vyhlášky a medzinárodných dohovorov.

(2) Botanické záhrady a arboréta poskytujú odbornú pomoc okresnému úradu a iným orgá nom štátnej správy.


Podobne ako sú ohrozené rastlinné druhy, sú ohrozené aj rastlinné spoločenstvá a biotopy. Ukázalo sa, že z ohrozených, zraniteľných a vzácnych asociácií a spoločenstiev (čo je viac ako polovica z celkového počtu rastlinných spoločenstiev Slovenska) je takmer 26 % veľmi vzácnych a kriticky ohrozených (Rs, E), viac ako 5 % sú vzácne a kriticky ohrozené (Rl, E), viac ako 18 % je veľmi vzácnych a zraniteľných (Rs, V), viac ako 29 % patrí k vzácnym spoločenstvám ( R ). Viac ako 19 % zatiaľ nemá známu mieru ohrozenosti, zraniteľnosti, či vzácnosti(?), zaniknutých alebo pravdepodobne zaniknutých (Ex) je niečo vyše 2 % ( obr. 7.1).