Skleníkový efekt

Skleníkový efekt sa na Zemi prejavoval od samého počiatku, udržujúc teploty vhodné pre život na Zemi. Prejavuje sa už viac ako 4 miliardy rokov. Určité plyny v atmosfére nie sú rovnako dobre "priepustné". Pôsobia niečo ako "zadržiavači žiarenia" a celý systém Zeme sa tým ohrieva.
Praatmosféra obsahovala niektoré tzv. skleníkové plyny - oxid uhličitý, vodnú paru a metán.
Na povrchu Zeme je žiarenie z veľkej časti pohltené, a potom znovu vyžiarené, ale s väčšou vlnovou dĺžkou, v infračervenej oblasti (ako teplo). Infračervené žiarenie atmosféra zachytáva a vracia naspäť, a takto sa teplo na Zemi zhromažďuje.

Dnešný vplyv tzv. prirodzeného skleníkového efektu robí asi 33°C, je teda zásadne dôležitý pre existenciu vody v kvapalnom stave, a teda i existenciu života. Medzi stopové plyny v atmosfére, ktoré majú merateľný vplyv na skleníkový efekt, patrí oxid uhličitý, vodná para, ozón, oxid dusný, freóny, amoniak a oxid uhoľnatý. So skleníkovým efektom sa stretávame denne (napr. keď je v noci zatiahnuté, vodná para zachytáva vyžiarené teplo a je teplejšie než za jasnej noci) a jeho dôsledky sa dajú pozorovať na celej planéte. (Mesiac, ktorý je od Slnka vzdialený viac ako od Zeme, však vzhľadom k nižšej gravitácii si neudržal atmosféru, a práve kvôli neprítomnosti skleníkového efektu sú na ňom enormné rozdiely medzi dennou a nočnou teplotou).

Problém teda nie je v existencii skleníkového efektu, ale v pridávaní k nemu, spôsobenému zmenou chemického zloženia atmosféry v dôsledku ľudskej činnosti. Jedná sa pritom predovšetkým o oxid uhličitý, uvoľňovaný z fosílnych palív, freóny z aerosólov a chladiacich zariadení a metán, unikajúci pri ťažbe zemného plynu. Potencionálny vplyv zmeny skleníkového efektu na globálnu klímu je všeobecný a rozsiahly - predpokladá sa prinajmenšom s topením ľadovcov, zvýšením hladiny oceánu a zaplavením nízko položených oblasti, s poruchami v morských prúdoch a v prúdení atmosféry, ktorá bude príčinou zmien v zrážkach, a teda sucha a naopak, inde záplav.

Hlavné prírodné skleníkové plyny sú vodná para, oxid uhličitý (CO2), metán (CH4) a oxid dusný (N2O), ktoré sa spolu na zložení atmosféry podieľajú menej než percentom.
Vedľa toho skleníkový efekt spôsobujú rovnako niektoré umelé látky, predovšetkým hydrogenované fluorovodíky (HFC), halogenované uhľovodíky (freóny, CFC), polyfluorovodíky (PFC) a fluorid sírový (SF6).
V dôsledku ľudskej činnosti koncentrácie všetkých hlavných skleníkových plynov stúpajú - v prípade vodnej pary nepriamo. Sila skleníkového efektu sa tak zväčšuje, vzniká antropogénny (človekom spôsobený), tzv. prídavný skleníkový efekt. V priemere teda dochádza k ohrievaniu atmosféry.