Kým doteraz sme tieto zmeny dávali do súvislosti so živelnými, prírodnými procesmi, dnes sa k nim svojím deštruktívnym pôsobením pripojil aj sám človek a to mierou porovnateľnou s deštruktívnymi efektmi prírodných síl. Nadmernou spotrebou na jednej strane a rastúcou populáciou na strane druhej ohrozuje človek integritu ekosystémov na miestnej, národnej i globálnej úrovni. Požiadavky na prírodné zdroje sa stávajú neudržateľnými, pretože prírodné zdroje sa vyčerpávajú resp. znehodnocujú. Možné riešenie sa dávajú do súvislosti so zmenou vzorcov spotreby, so znížením demografických tlakov.
.
1.4.1 Globálne otepľovanie

Významnou hrozbou strategického charakteru je zosilňovanie skleníkového efektu, ktorý sa prejavuje globálnym otepľovaním.

Princíp prirodzeného skleníkového efektu
Zemský povrch a atmosféra sú ohrievané slnečným širokospektrálnym žiarením. Zároveň Zem vyžaruje do kozmického priestoru najmä dlhovlnné tepelné žiarenie. Výsledkom toho je stála radiačná a teplotná rovnováha a tomu zodpovedajúca priemerná ročná teplota zemskej atmosféry. Túto rovnováhu môžeme prirovnať k pomerom v skleníku s jedným sklom, ktoré umožňuje prienik širokospektrálneho žiarenia do skleníka a vyžarovanie najmä dlhovlnného tepelného žiarenia zo skleníka.
Dôležitú úlohu v uvedenej bilancii príjmu žiarenia zemským povrchom a vyžarovania, teda udržiavania teploty zemského povrchu a atmosféry, majú vodná para, oxid uhličitý, oxid dusný, metán, ozón a freóny. Vďaka týmto skleníkovým plynom, ktoré sú prítomné v prirodzenej zemskej atmosfére, sa udržiava priemerná teploty zemského povrchu na 15 0C. Bez uvedených skleníkových plynov by bola priemerná teplota zemského povrchu približne - 18 0C.
"Umelý skleníkový efekt"
Vplyvom zvyšovania obsahu oxidu uhličitého v atmosfére sa so Zemou stáva to isté, ako keď na skleníku s jedným sklom zdvojíme sklá. "Druhé sklo" v zemskej atmosfére je tvorené hlavne oxidom uhličitým zo spaľovania fosílnych palív, metánom a chlórovanými uhľovodíkmi. Širokospektrálne slnečné žiarenie preniká do skleníka so zdvojenými sklami rovnako, ale vyžarovanie dlhovlnného tepelného žiarenia zo skleníka je znížené. Teplota v skleníku narastá tak dlho, kým sa dosiahne rovnováha medzi prijímaným slnečným žiarením a vyžarovaným tepelným žiarením zo skleníka.

Od začiatku industrializácie obsah oxidu uhličitého v atmosfére stúpa, z pôvodného množstva 280 ppmv na 360 ppmv, v roku 1995 teda vzrástol za 200 rokov o 25 % (1 ppmv čiže part per milion volume je jedna objemová milióntina látky v jednotkovom objeme inej látky). V súčasnosti stúpa o 1 až 2 ppmv za rok.