V zmysle § 8 tohoto zákona je pod znečisťovaním životného prostredia chápané vnášanie takých fyzikálnych, chemických alebo biologických činiteľov do ŽP v dôsledku ľudskej činnosti, ktoré sú svojou podstatou alebo množstvom cudzorodé pre dané prostredie.
Znečisťovanie ovzdušia je v zmysle uvedeného zákona znečisťovaním jednej jeho zložky (ďalšie zložky sú voda, pôda, hornina, organizmy, ekosystémy a energia). V užšom slova zmysle potom pod znečisťovaním ovzdušia rozumieme vnášanie akýchkoľvek znečisťujúcich látok do ovzdušia ľudskou (antropogénnou) cestou.
Základným zákonom, ktorý upravuje povinnosti právnických a fyzických osôb pri ochrane vonkajšieho ovzdušia pred vnášaním znečisťujúcich látok je zákon č. 309/1991 Zb., v znení zákona č. 218/1992 Zb. A v znení zákona NRSR č,148/1994 Z.z. (zákon o ovzduší).
Podľa § 2 tohoto zákona sú znečisťujúcimi látkami tuhé, kvapalné a plynné látky, ktoré priamo alebo po chemickej alebo fyzikálnej zmene v ovzduší alebo po spolupôsobení s inou látkou nepriaznivo ovplyvňujú ovzdušie a tým ohrozujú a poškodzujú zdravie ľudí alebo ostatných organizmov, zhoršujú ich životné prostredie, nadmerne ho obťažujú alebo poškodzujú majetok.
Prípustnú úroveň znečisťovania ovzdušia určujú emisné, imisné alebo depozičné limity pre jednotlivé znečisťujúce látky (§ 14 zákona o ovzduší). V prípade nových zdrojov znečisťovania musia uvedené limity a podmienky zodpovedať najlepšie dostupným technológiám s prihliadnutím na primeranosť výdavkov na ich obstaranie a prevádzku – všeobecne súčasnému stavu techniky (§ 6 ods. 5 zákona ovzduší).
Zdrojmi znečisťovania môžu byť:
1. Technologické celky, sklady a skládky palív, surovín a produktov, skládky odpadov, lomy a iné plochy s možnosťou zaparenia, horenia alebo úletu znečisťujúcich látok a iné stavby, objekty, zariadenia alebo činnosti, ktoré výrazne znečisťujú alebo môžu znečisťovať ovzdušie. Zdroj znečisťovania je vymedzený ako súhrn všetkých zariadení a činností v rámci funkčného a priestorového celku = stacionárne zdroje znečisťovania. 2.