Od geografie ku geosofii - človek a príroda

Od geografie ku geosofii. Človek a príroda. Veda, etika a ekológia. Geodynamika, priestor a čas.

Uvedomenie si geografického prostredia – ako miesta dočasného pobytu.
Anaximandros (610 - 546 pred Kr.) – vyhotovil prvú zemepisnú mapu – bronzový stôl, na ktorom boli vyryté obrysy zeme s moriami a riekami.

Geografia – Gea-Zem + grafia–opis a geosofia Gea-zem + sofia–múdrosť, grécky pôvod. V etymologickom význame geografia označuje vedecký opis zeme (zemepis).
Geografia ako veda stojí na hranici medzi stabilitou a zmenou. Opisuje zem a všetko, čo s ňou súvisí : Čas, priestor, zápas medzi statickosťou a dynamickosťou, udržanie poriadku a moci. Nachádza sa medzi stabilitou a zmenou, osciluje medzi dvoma božstvami: Thémou (ustálený poriadok) a Methis (to, čo príde). Ich úlohou (ženy boha Dia) bolo uzatvárať komplexný cyklus času a priestoru.
Význam slova geosofia - geografický opis faktov smerujúci k múdremu zaobchádzaniu so zemou. Podstatnou úlohou ľudí je angažovať sa pri hľadaní harmónie s Bohom, s inými a s prírodou. Návrat ku geosofii je nevyhnutý k harmonickému spolužitiu a prežitiu. Žiť múdro znamená žiť v priateľstve so všetkými stvoreniami vrátane ľudí. Zem je dar pre všetkých iba na limitovaný čas. Človek by mal zveľaďovať dedičstvo všetkým. S degradáciou životného prostredia sa degraduje aj človek.

Minulosť - dve mentality:
1. starovekí Gréci – opisy zeme sa sústreďovali na poznanie iných území, pre výboje a zisk.
2. čínske mapy - podrobný opis ich vlastného teritória v centre s cisárskym palácom.

Európania - viac poháňaní túžbou po rýchlom pokroku a blahobyte, to spôsobilo znecitlivenie vo vzťahu k prírode, ako aj v medziľudských vzťahoch. V čase zemepisných objavov sa k vedeckosti pridružili aj neetické praktiky: drancovanie, zabíjanie, zotročovanie, násilné pokresťančovanie a vnucovanie európskej kultúry. Hlbší vzťah k zemi majú východné národy, Číňania, izraelský národ, Rusi. Vzťah k zemi patrí ku kultúre človeka. Ľudia nie sú pánmi zeme, len správcami a ochrancami. Skutočná sloboda je služba všetkých všetkým. Geosofia je racionálny etický dynamizmus, ktorý môže ovplyvniť kultúru pokoja a prispieť k harmónii a jednote ľudstva. Ľudia si musia uvedomiť stupeň vzájomného odcudzenia a naučiť sa vnímať zem ako spoločný dar. Mnohé politické subjekty začali vyzývať na vstup do fázy tzv. innocentiae (nevinnosti), ktorá je zárukou atmosféry pokoja, priateľstva a výchovy k pravej kultúrnosti. Ján Pavol II. Pápež – prispel viackrát k riešeniu konfliktov diplomatickou cestou. Súčasné reálne nebezpečenstvo sú biologické zbrane, atómové elektrárne, vírusové a bakteriálne ochorenia, terorizmus atentáty...

Ak chce mať človek pokojné svedomie musí:
1. stále hľadať vyššiu pravdu
2. konať dobro do takej miery, až sa konanie premení na cnostný zvyk

Žiť globálne znamená spolupracovať so všetkými tak, aby komunikačné, ekonomické a sociálne prepojenie sveta prispievalo k solidarite, tz. pričiňovať sa o pokrok v humánnosti.
Čas, vek, doba, lehota, trvanie –gr. chrónos, lat. tempus – pojmy na vyjadrenie dynamickosti bytia a diania. Čas je čosi, čo nás náhle zaskočí, udivuje, prekráča. Vo svete sme ponorení v čase a priestore. Podľa Platóna je obrazom pohyblivej večnosti stvárnenej v prítomnom momente. Podľa Aristotela je čas mierou pohybu od počiatku po eschatón (posledná realita).
Seneca - „čas odhaľuje pravdu“.

Kresťanstvo – dôraz na zodpovednosť za prežitý čas na zemi. Sv. Augustín rozlišoval medzi časom minulým, prítomným a budúcim. Budúcnosť je to, čo ešte nie je a minulosť je už preč. Minulosť a budúcnosť majú existenciu len vďaka prítomnosti. Podľa I. Kanta je čas transcendentálna schopnosť zmyslového poznania. Nietzsche si uvedomoval prítomnosť aj minulosť, ale písal pre budúcnosť. Čas je utváranie seba. Čas ako trvanie je súčasťou vesmírneho času. Podľa Heideggera je človek bytím historicko-časovým.
Realizuje sa v chode času, slovom je tu Da sein. Život človeka má časový charakter. Čas je historický úsek. Spomienkou na vlastnú minulosť, cez prítomnosť projektujeme do budúcnosti. Človek je konečný žije v čase. Geosofia a geodynamika zeme pripomínajú povinnosť múdro zaobchádzať so zemou, časom aj priestorom. Odtiaľto sa odvíja princíp direktívnej autority, ktorej úlohou je stmeľovať a zjednocovať spoločenský život.
Autorita – lat. augere-morálna sila. Autorita stanovuje a kontroluje normy správania, koordinuje a harmonizuje vzájomné spolunažívanie, dohliada na práva a povinnosti, tak, aby všetky aktivity smerovali k spoločnému dobru. V staroveku a stredoveku bol autorita Boh a chápala sa cez autoritu kráľa, v starovekom Grécku uznávali autoritu božstiev. Absolútna autorita je osoba Ježiša Krista, úrad pápeža alebo aj osobnosti kresťanských panovníkov. Súčasná kríza autority je zapríčinená stratou hodnôt cností, zle pochopená sloboda, podcenenie morálky, uvoľnenosť mravov. Dnes hŕstka mocných chce ovládnuť masu slabších, bohatí chudobných, vzdelaní nevzdelaných...
Autorita predstavuje konkrétnu živú osobu s morálnym charakterom, ktorá by stelesňovala legitímnosť a cnostnú stabilitu a garantovala nedotknuteľnosť práv a ekonomickú prosperitu, ako aj osobnú slobodu a slobodu svedomia. Na miesta autorít sa dnes tlačia ľudia samozvane, túžiaci po moci a bohatstve.
Štát utvárajú občania, ktorí sa zaviazali udržať integrálne zoskupenie. Podľa Platóna je ideálom taký štát, ktorý usiluje o dobro, spravodlivosť a pravdu. Podľa Platóna sú dve dobré formy vládnutia:
1. buď je na čele štátu filozof
2. kráľ.
(Zlá vláda: timokracia, oligarchia, demokracia, tyrania)

Tomáš Akvinský podčiarkol, že politika je dôležitá pri dosahovaní najvyššieho dobra a zdokonaľovaní ľudskej spoločnosti.
Nicolo Machiavelli - dielo Vladár - pokúsil sa o koncepciu ideálneho štátu.
Thomas Morus – dielo Utópia. Ideálny štát mal garantovať nielen vonkajšiu, ale aj vnútornú slobodu a duchovný rozvoj jednotlivca.
Jean Jadques Rouseau – dielo Sociálny kontrakt. Každá forma spoločnosti, s výnimkou rodiny, je spoločnosťou dobrovoľnou, utvorenou na základe paktu. Ľud je jediný zdroj práva. Vláda má zodpovednosť voči ľudu, ak sa odkláňa od vôle ľudu má byť zosadená.
G. W. F. Hegel – Človek je ničím zoči - voči národu a štátu, ktorého je súčasťou a pre ktorý má obetovať aj sám seba. Indivíduum sa naplno zrealizuje, iba ak svoj život vloží do reálneho života národa. Podstatou pre Hegla je národ a štát.
Encyklopédia filozofických vied - ideálny štát – je podľa neho Pruský štát (tam žil a na dvore bol dvorným filozofom
Thomas Hobbes - Leviathan ako štátnu formu predkladá absolutizmus, ktorý si vynucuje poslušnosť u občanov.
John Locke - dielo: Listy o tolerancii - ako prvý mysliteľ uviedol rozdelenie štátnej moci na 3 časti:
1. zákonodarna moc – parlament
2. výkonná moc – vláda
3. súdna moc – jurisdikcia
Karol Marx, Fridrich Engels - diela: Nemecká ideológia - v každej spoločnosti existuje:
1. materiálna základňa (výrobné vzťahy a sily = ekonomika spoločnosti)
2. spoločenská nadstavba - je nad materiálnou základňou, ale od nej sa odvíja (politika, právo, sociológia, náboženstvo)

Epochy dejín sveta podľa rozličných ekonomických štruktúr:
- primitívny komunizmus, otrokárstvo, feudalizmus, kapitalizmus, komunizmus
19. str. – liberalizmus – je výsledkom troch hlavných prúdov: ekonomického, ideologického a politického. Všetky tri sa zhodli v troch bodoch:
1. Absolútna hodnota individuálnej slobody.
2. Sloboda osobných iniciatív.
3. Požiadavka, aby túto slobodu chránili a garantovali spoločnosť a štát ako hodnotu.

Súčasné moderné liberálne štáty sú založené na princípe demokracie.
Spoločnosť by sa mala opierať o tri životné princípy: spoločné dobro, solidaritu, subsolidaritu.
Úlohou štátu je:
1. harmonizovať vzťahy medzi jednotlivcami a štátnymi inštitúciami
2. medzi spoločnosťou a štátom
3. prispievať k všeobecnému dobru