Uralské hory sú bohaté na železnú rudu, chróm, meď a nikel a región oplýva enormným množstvom metalurgických závodov.


Od svojho spustenia zásobovala továreň okolitú prírodu miliónmi ton rádioaktívneho odpadu. Dodnes bolo do neďalekej rieky Teča vypustených podľa odhadov 76 miliónov m3 rádioaktívneho odpadu. Rieka je pritom jediným zdrojom pitnej vody pre komunity, žijúce na jej brehoch. Miestni doktori sú presvedčení, že radiácia, ktorej sú obyvatelia v okolí továrne vystavení, je až 57-krát väčšia ako radiácia, ktorej boli vystavené obete výbuchu Černobyľskej jadrovej elektrárne! Výskyt leukémie sa od spustenia továrne v jej okolí zvýšil o 41 %, priemerný vek žien sa v roku 1993 pohyboval na hranici 47 rokov (celoštátny priemer bol 72 rokov), muži sa v regióne dožívali v priemere 45 rokov zo 69. Nemeckí vedci, ktorí uskutočnili v roku 1996 v dedinke Muslyumovo štúdiu, skúmali niekoľko vzoriek potravín a našli v nich neuveriteľne vysoké hodnoty rádioaktivity – 17 000 bequerelov na kilogram u rýb a 8 000 bq na kilogram u zeleniny (v Európe sú z trhu sťahované výrobky už pri prekročení hranice 600 bq). Kým vidiecke komunity v Čeľjabinsku sú postihnuté účinkami rádioaktívnej kontaminácie, mestské populácie čelia aj vplyvom chemického a metalurgického priemyslu. Roku 1994 Čeľjabinský provinčný inštitút pre verejné zdravie a životné prostredie uskutočnil prieskum neinfekčných chorôb v niektorých mestách. Výsledky v mestách Karabaš a Magnitogorsk boli až do tej miery zlé, že provinčné Ministerstvo životného prostredia klasifikovalo tieto mestá ako ekologicky katastrofálne zóny. Deti z mesta Karabaš boli dokázateľne menšie ako priemerné deti a trpeli niekoľkonásobne častejším výskytom vrodených porúch,chorôb kože a tráviacich orgánov. Medzi ďalšími ľuďmi, ktorí boli vystavení vysokým úrovniam radiácie v regióne Čeľjabinsk boli pracovníci fabriky Majak, ľudia žijúci v blízkosti Majaku a ľudia, ktorí sa podieľali na čistiacich a obnovovacích prácach. Po odštartovaní prevádzky továrne Majak bola priemerná ročná dávka u robotníkov v reaktore i v chemickom závode 940 mSv, respektíve 1 130 mSv (milisievertov). V súčasnosti je tento limit stanovený Medzinárodnou komisiou pre rádiologickú ochranu na hranicu 1 mSv na rok!!!
V roku 1992 Hnutie pre jadrovú bezpečnosť (MNS – Movement for Nuclear Safety) v spolupráci s miestnymi úradmi zorganizovalo medzinárodnú konferenciu o dôsledkoch vplyvu jadrového priemyslu na Južný Ural. Bolo to vôbec po prvýkrát, čo sa verejnosť dostala ku klasifikovaným informáciám o zdraví populácie ovplyvnenej rádionuklidmi z atómového vojenského komplexu Majak.