Rádioaktivita je všade okolo nás I.

RÁDIOAKTIVITA JE VŠADE OKOLO NÁS

Vedci predpokladajú, že v najbližších storočiach zomrie niekoľko miliónov ľudí v dôsledku jadrových testov, ktoré boli uskutočnené v 50. a 60. rokoch minulého storočia. Vedci odhadujú, že na celom svete bolo do dnešného dňa uskutočnených viac ako 1 900 jadrových pokusov, ktorých rozsah prirovnávajú k 40 000 Hirošimám!

Čeľjabinsk

V roku 1991 bol poľský filmový režisér Slawomir Grunberg pozvaný do neprístupnej časti ruského Uralu, aby tu natočil dokument o jednej z najtajnejších sovietskych tovární na výrobu jadrových bômb. Pri natáčaní tam odhalil jednu z najväčších jadrových katastrôf ojedinelých dimenzií, ktorá je zvyšku sveta tak vzdialená, aká vzdialená a ignorovaná bola aj zo strany sovietskych politikov. Na Urale v mestečku Čeľjabinsk sa mu podarilo odkryť tajomstvo najväčšej sovietskej továrne na výrobu plutónia, ktorá bola vybudovaná počas studenej vojny. Jadrový komplex Majak bol hlavným výrobným centrom vojenských zbraní v Sovietskom zväze. Za posledných 50 rokov tento komplex kontaminoval čeľjabinský región vysoko nebezpečným jadrovým a chemickým odpadom.
V rokoch 1949 až 1956 bol do riečneho systému Teča vypúšťaný stredne a vysoko rádioaktívny tekutý odpad. Celkovo sa za toto obdobie „podarilo“ vypustiť okolo 76 miliónov m3 rádioaktívneho odpadu. Radiácii bolo vystavených viac ako 124 000 ľudí z priľahlých oblastí.
29. septembra 1957 v dôsledku zlyhania chladiaceho systému explodoval skladovací kontajner s tekutým rádioaktívnym odpadom a znečistil tak územie s rozlohou 23 000 km2 a dnes sa táto oblasť nazýva Východouralská rádioaktívna stopa. Kvôli vojenskej bezpečnosti bola táto havária držaná v tajnosti pred celým svetom a potichu bolo evakuovaných 10 700 obyvateľov. Tento atómový incident vyprodukoval dvojnásobné množstvo rádioaktívnych látok , ako to bolo v elektrárni Černobyľ .
V roku 1967 boli dve prírodné jazerá neďaleko továrne vybrané ako vhodné skladiská odpadu. . Počas dlhého a horúceho leta jazero Karachay vyschlo a rádioaktívny odpad z odkrytého dna zamoril oblasť o rozlohe 2 200 km2. Ďalšie havárie a nehody, nezodpovedné narábanie s odpadom a dennodenné fungovanie atómovej a chemickej továrne Majak kontaminovali oblasť v celkovej dĺžke neuveriteľných 400 kilometrov.
Okrem znečistenia z atómového komplexu, tento región ťažko kontaminoval aj metalurgický priemysel.

Uralské hory sú bohaté na železnú rudu, chróm, meď a nikel a región oplýva enormným množstvom metalurgických závodov.


Od svojho spustenia zásobovala továreň okolitú prírodu miliónmi ton rádioaktívneho odpadu. Dodnes bolo do neďalekej rieky Teča vypustených podľa odhadov 76 miliónov m3 rádioaktívneho odpadu. Rieka je pritom jediným zdrojom pitnej vody pre komunity, žijúce na jej brehoch. Miestni doktori sú presvedčení, že radiácia, ktorej sú obyvatelia v okolí továrne vystavení, je až 57-krát väčšia ako radiácia, ktorej boli vystavené obete výbuchu Černobyľskej jadrovej elektrárne! Výskyt leukémie sa od spustenia továrne v jej okolí zvýšil o 41 %, priemerný vek žien sa v roku 1993 pohyboval na hranici 47 rokov (celoštátny priemer bol 72 rokov), muži sa v regióne dožívali v priemere 45 rokov zo 69. Nemeckí vedci, ktorí uskutočnili v roku 1996 v dedinke Muslyumovo štúdiu, skúmali niekoľko vzoriek potravín a našli v nich neuveriteľne vysoké hodnoty rádioaktivity – 17 000 bequerelov na kilogram u rýb a 8 000 bq na kilogram u zeleniny (v Európe sú z trhu sťahované výrobky už pri prekročení hranice 600 bq). Kým vidiecke komunity v Čeľjabinsku sú postihnuté účinkami rádioaktívnej kontaminácie, mestské populácie čelia aj vplyvom chemického a metalurgického priemyslu. Roku 1994 Čeľjabinský provinčný inštitút pre verejné zdravie a životné prostredie uskutočnil prieskum neinfekčných chorôb v niektorých mestách. Výsledky v mestách Karabaš a Magnitogorsk boli až do tej miery zlé, že provinčné Ministerstvo životného prostredia klasifikovalo tieto mestá ako ekologicky katastrofálne zóny. Deti z mesta Karabaš boli dokázateľne menšie ako priemerné deti a trpeli niekoľkonásobne častejším výskytom vrodených porúch,chorôb kože a tráviacich orgánov. Medzi ďalšími ľuďmi, ktorí boli vystavení vysokým úrovniam radiácie v regióne Čeľjabinsk boli pracovníci fabriky Majak, ľudia žijúci v blízkosti Majaku a ľudia, ktorí sa podieľali na čistiacich a obnovovacích prácach. Po odštartovaní prevádzky továrne Majak bola priemerná ročná dávka u robotníkov v reaktore i v chemickom závode 940 mSv, respektíve 1 130 mSv (milisievertov). V súčasnosti je tento limit stanovený Medzinárodnou komisiou pre rádiologickú ochranu na hranicu 1 mSv na rok!!!
V roku 1992 Hnutie pre jadrovú bezpečnosť (MNS – Movement for Nuclear Safety) v spolupráci s miestnymi úradmi zorganizovalo medzinárodnú konferenciu o dôsledkoch vplyvu jadrového priemyslu na Južný Ural. Bolo to vôbec po prvýkrát, čo sa verejnosť dostala ku klasifikovaným informáciám o zdraví populácie ovplyvnenej rádionuklidmi z atómového vojenského komplexu Majak.

V tom istom roku MNS odštartovalo kampane na registráciu ľudí postihnutých jadrovou kontamináciou. Do konca roku 1993 bol tento demokratický proces prerušený a spolupráca s úradmi stratila efekt. Odvtedy však MNS získalo obrovskú skupinu dobrovoľníkov a podporu miestnej populácie. Odštartovalo tiež kampaň za premiestnenie dedinky Muslyumovo. V roku 1997 táto kampaň priniesla ovocie a úrady sa rozhodli dedinu premiestniť. Ešte stále však nie je jasné, kedy sa tak nakoniec stane a kde budú obyvatelia dediny presťahovaní. MNS tiež začalo protesty proti ďalšiemu vývoju závodov na spracovanie plutónia, dovážaného hlavne z Nemecka a USA. Aj napriek týmto aktivitám ostáva Čeľjabinsk stále najkontaminovanejším miestom na Zemi. Súčasné pozorovateľné zlepšenie kvality života na Urale bolo spôsobené ekonomickou krízou a zatváraním fabrík. Na redukciu znečistenia neboli vyčlenené skoro žiadne investície vlády. Miestne úrady prisúdili vysoké percento vrodených defektov medzi novorodencami a vysokú úmrtnosť nízkemu štandardu života.

Svetová populácia je ešte aj dnes vystavená pôsobeniu 170 megaton jadrových produktov s dlhou životnosťou, ktoré boli v posledných rokoch vypustené do atmosféry a ktoré sa každý deň vracajú späť na Zem prostredníctvom vetra a dažďa. Aj keď boli atmosférické jadrové testy zakázané, dnešných 400 jadrových tovární a elektrární stále vypúšťa do okolitej prírody nový rádioaktívny odpad. Aj napriek rastúcemu množstvu jadrových nehôd, nukleárny priemysel sa stále vyhýba priamej zodpovednosti za ich katastrofálne následky. Zástupcovia jadrových tovární a elektrární stále tvrdia, že iba veľké množstvá jadrového žiarenia (akému boli napríklad vystavené obete bombového útoku na Hirošimu a Nagasaki) sú nebezpečné. Zároveň tvrdia, že každodenné dávky žiarenia, unikajúce z jadrových elektrární, tovární na výrobu bômb, pri transporte jadrového materiálu, sú zanedbateľné. Vznik nehôd pri týchto aktivitách je podľa nich prakticky nereálny. Pravdou však ostáva, že množstvo jadrových nehôd nebolo do dnešného dňa na verejnosti odhalených a následky únikov jadrového odpadu sú stále maskované. S výrobou jadrových bômb a ich testovaním je k dnešnému dňu spojený výskyt rakoviny u takmer 358 miliónov ľudí. Ďalších 9,7 miliónov ľudí bolo ožiarených v dôsledku nehôd pri testovaní bômb a pri nehodách v jadrových elektrárňach. 175 miliónov zo spomínaných prípadov výskytu rakoviny pritom podľa výskumu skončí alebo už skončilo smrťou.