Skleníkový efekt

Sklon ľudského spoločenstva ignorovať dôsledky všetkých chemických zmien v atmosfére viedol ku vzniku jednej z viacerých strategických hrozieb – k skleníkovému efektu, ktorý súvisí so znečisťovaním ovzdušia oxidmi uhlíka, ktorých sa do ovzdušia dostáva ročne 340 mil. ton z prírodných zdrojov (vulkanickou činnosťou, produkciou šedohnedými riasami a i.), ale najmä z umelých zdrojov (spaľovaním fosílnych palív, výfukovými plynmi a i.). Ak spaľujeme na ohnisku drevo, kúrime uhlím, ropou či zemným plynom a naše autá jazdia na benzín, meníme tým obrovské kvantá kyslíka na CO2. Ako prvý na svete začal monitorovať hladinu CO2 v atmosfére profesor Roger Revelle. Len vďaka jeho tvrdohlavosti sa podarilo presvedčiť svetovú vedeckú obec, aby sa súčasťou medzinárodného geofyzikálneho roku (1957-1958) stal i jeho plán na pravidelné zisťovanie koncentrácie CO2 v ovzduší. V polovici 60. rokov predviedol Revelle svojim študentom dramatické meranie prvých osem rokov merania: koncentrácie CO2 ročne stúpali. Zároveň študentom vysvetlil, že vzrastajúca koncentrácia CO2 spôsobí niečo, čo nazýva skleníkovým efektom a čo povedie k otepleniu Zeme. Od tej doby vzostup CO2 stále trvá, len s tým rozdielom, že dnes je tempo rastu vyššie. Teraz vám vysvetlím mechanizmus skleníkového efektu resp. globálneho otepľovania. Dávno predtým, ako sa do toho začala pliesť civilizácia, pohlcovala tenká plynová pokrývka Zeme malú časť slnečného tepla, udržovala ju pri zemskom povrchu a ohrievala vzduch natoľko, aby teploty neklesali každú noc k extrémne nízkym hodnotám – práve to sa totiž deje na Mesiaci a na planétach ako Mars, ktorých atmosféra je veľmi tenká. Na Zem vysiela Slnko svoju energiu v podobe svetelných vĺn, ktoré ľahko prechádzajú atmosférou k zemskému povrchu, kde ich pohlcuje pôda, voda a živé organizmy. Veľká časť tepla pohlteného v priebehu dňa je vyžiarená späť do kozmu v podobe dlhších infračervených vĺn, ktoré majú menšiu energiu a neprechádzajú preto atmosférou tak ľahko ako slnečné svetlo. Preto sa to niektorým z nich nepodarí a teplo je zadržiavané v atmosfére. Problém spočíva v tom, že civilizácia pridáva k atmosfére mnoho ďalších skleníkových plynov, metánu, N2O, freónov a najmä CO2 a „tenká pokrývka“ sa stáva podstatne hrubšou. Následkom toho zadržuje väčšie množstvo tepla, ktoré by inak uniklo. Jedna teória optimisticky predpokladá, že oceány môžu slúžiť ako termostat a absorbovať o to viac CO2, čím viac ho v atmosfére je. Nie sú však pre to žiadne dôkazy.

Je síce pravda, že oceány reagujú na atmosférické zmeny s istým oneskorením, ktoré sa prenášajú na klimatický systém, výsledky však bohužiaľ nasvedčujú tomu, že oceány možno s rastúcou teplotou absorbujú menej CO2. Rovnako naznačujú niektorí skeptici, že by mohli úlohu zázračného termostatu plniť rastliny a stromy, ktoré by odoberali prebytočný CO2. Bez ohľadu na množstvo CO2 vo vzduchu však rastliny nemôžu rásť rýchlejšie, pokiaľ nedostanú viac živín a slnečného svetla. Doterajšie údaje naviac svedčia o tom, že zvýšené teploty urýchľujú rozpad organickej hmoty a dýchanie rastlín, takže oxidu uhličitého, ktorý by inak mohol byť absorbovaný rastúcimi rastlinami, vlastne pribúda. Za menej ako 50 rokov sa zvýšilo množstvo CO2 na dvojnásobok hodnoty, ktorú v atmosfére namerali na začiatku storočia. Slovenský zákon o ochrane ovzdušia stanovil, že v priebehu predchádzajúcich 7 rokov mali podniky čas, aby splnili nové limity vypúšťania škodlivín do ovzdušia. Na konci roku 1998 sa však ukázalo, že až 30 percent podnikov (prevažne štátnych) nie je schopných nové limity dodržať. Novelou zákona sa im povinnosť oddialila, a tak budeme u nás do atmosféry čadiť po starom aj v novom miléniu. Okrem skleníkových plynov budú do nej naďalej unikať aj ďalšie oxidy dusíka, oxid uhoľnatý a tuhé látky. Podnebie je veľmi citlivá záležitosť a dodnes jej celkom nerozumieme. Stúpajúce teploty môžu byť aj výsledkom prírodných zmien. Lenže v poslednom období rastú rýchlejšie ako doteraz, preto sa ľudstvo snaží znižovať vypúšťanie skleníkových plynov do atmosféry. Za posledných 100 rokov sa celková teplota zemského povrchu zvýšila o pol stupňa. Rok 1997 bol najteplejší za posledných 135 rokov. Podľa predpovedí by však najhorúcejším rokom za spomínané obdobie mohol byť aj tento rok. V rokoch 1960 až 1991 sa priemerná teplota zeme pohybovala okolo 14,5 stupňa celzia. Keby otepľovanie pokračovalo takým teplom ako v poslednom čase, klíma na celej Zemi by sa mohla výrazne zmeniť. Začali by sa roztápať ľadovce, stúpať hladiny morí, púšte premieňať na úrodné planiny, posúvať vegetačné pásma. A čo povedať k tvrdeniu, že sa globálny otepľovanie môže ukázať ako prospešné? Podľa doterajších skúseností môžu mať i malé zmeny v priemerných teplotách planéty obrovské účinky na charakter klímy. Každé jeho narušenie potom môže výrazne ovplyvniť distribúciu zrážok, intenzitu búrok a období sucha, smery prevažujúcich vetrov a morských prúdov i nástup veľkého kolísania teplôt s extrémnymi hodnotami v oboch smeroch. Tí ľudia, ktorí žijú v miernom pásme, si zvykli na striedanie teplôt podľa ročných období, teplým letám a chladným zimám.

Preto ich nijak zvlášť nevzrušuje predstava globálnych teplotných zmien, ktoré sa ani podľa najextrémnejších predpovedí nevyrovnajú tým, ktorým sa každoročne prispôsobujú. Globálna zmena teplôt je však niečo úplne iné. Treba si uvedomiť, že k obrovským klimatickým zmenám na tejto planéte, ktoré nazývame dobami ľadovými, stačil pokles iba o niekoľko stupňov. Oblasť dnešného New Yorku bola pokrytá kilometrovou vrstvou ľadu napriek tomu, že bol celosvetový priemer teplôt len o 6 stupňov nižší ako dnes. Ak teda mohol taký malý pokles spôsobiť doby ľadové, čo môžeme očakávať od obdobného vzostupu? Naviac tieto zmeny trvali celé tisícročia, zatiaľ čo tie, ktoré predpovedáme dnes, môžu nastať v priebehu jedného ľudského života. A ako vieme, môže i posun priemerných svetových teplôt o jediný stupeň spôsobiť ľudskej civilizácií strašné utrpenie, ak je dostatočne rýchly. Objavuje sa argument, že by bolo rozumnejšie sa na zmeny adaptovať, než sa im snažiť predchádzať. Ten však obchádza nepríjemnú skutočnosť, že keď budeme stále pokúšať osud, môžu byť klimatické zmeny príliš prudké na to, aby sme sa im dokázali účelne prispôsobiť. A nielen to, čím ďalej budeme čakať, tým menej príjemné bude naše rozhodovanie. Sme síce zvyknutí sa prispôsobovať, ale nikdy v dejinách sme sa nemuseli adaptovať na nič zrovnateľného s tým, čo nás čaká, ak budeme ďalej ničiť životné prostredie planéty. Keď sa snažíme rozhodnúť, či sa máme prispôsobiť pôsobeným zmenám, alebo im zabrániť, mali by sme si uvedomiť, že naše rozhodnutie bude záväzné nielen pre nás, ale i pre našich vnukov a dokonca i pre ich vnukov. A mnohé zo zmien, napríklad očakávané vyhynutie polovice živých tvorov na Zemi, budú nevratné.