prevažne kovy, sa oddeľujú a zostávajúci odpad sa lisuje do valcovitého

tvaru a predáva sa ako palivo. Dokonca i odpad uskladnený v nádržiach v zemi sa môže použiť ako palivo. Tlením sa z odpadu uvoľňuje metán – plyn s rovnakým zložením ako prírodný plyn, ktorý sa nachádza v zemskej kôre. Z každej tony odpadov sa dá pripraviť až 400 metrov štvorcovných metánu. Tento plyn sa dá uskladniť na výrobu tepla a elektriny. Recyklovanie odpadu nemá význam len z ekonomického hľadiska, odľahne aj životnému prostrediu. Plasty sú jedným z najhoršie recyklovateľných materiálov, pretože sa na trhu vyskytujú v mnohých podobách. Môžu sa recyklovať len na produkt s nižšou kvalitou – plastová fľaša od malinovky sa môže len vyčistiť, rozomlieť na malé kúsky a použiť ako vypchávka do kresiel. Značné množstvo plastového odpadu napriek tomu ostane nevyužité, pretože jeho zostatková cena je zanedbateľná.

Recyklácia kovov je v porovnaní s plastmi ekonomicky oveľa výhodnejšia. Čím je kov drahší, ako napríklad zlato a striebro, tým viac sa ho oplatí recyklovať. To platí aj o hliníku, pretože pri jeho výrobe z bauxitu sa vynakladá obrovské množstvo energie.

Odpadový papier sa rozmeľňuje na kašu, čistí, bielením sa zbavuje tlačiarenskej farby a špiny a rovnakým technologickým spôsobom ako pri dreve a handrovine sa z neho vyrába nový papier. V Japonsku predstavuje recyklovaný papier asi polovicu produkcie.

Takisto sklo sa oplatí recyklovať, ale najlepšie je vracať sklenené fľaše a používať ich toľkokrát, koľkokrát je to len možné. Vo Veľkej Británii pututje fľaša od mlieka priemerne 30x od zákazníka do mliekárne a späť. Sklo by sa malo triediť podľa farby, pretože zo zmesi farebných skiel možno vyrobiť len zelené sklo.

Vysoko rádioaktívny odpad je niekoľko tisíc rokov smrteľné nebezpečný. Preto sa ho zbavujeme formou uskladnenia, zatavuje sa do skla a uchováva v kontajneroch. V každej krajine je to však iná forma uskladnenia. Azda najlepší spôsob uloženia tohoto odpadu je ten, keď sa rádioaktívny odpad zataví do sklených valcov a skladuje sa hlboko v zemi. Vo Francúzsku sa táto metóda používa už od roku 1978. Niektorý z rádioaktívnych odpadov by mohol presiaknúť na povrch najskôr za milión rokov. Za taký dlhý čas sa však rozpadne na relatívne neškodné látky. Odpad by mal byť ukrytý pod toľkými vrstvami, že jeho únik v zohľadňovanom časovom období by bol celkom nemožný.

Na mori dochádza k ekologickým katastrofám.