Ekologické katastrofy spôsobené chémiou

Každý deň sme svedkami tisícov katastrôf, ktoré si ani neuvedomujeme. Takmer každý týždeň pribudne v červenej knihe organizmus, ktorý už nemá miesto v našom ekosystéme.
Človek, najdokonalejší tvor prírody znečisťuje ovzdušie, prírodu, zabíja zvieratá a nepriamo i ľudí. NEBEZPEČENSTVO Z TOVÁRNÍ
Pri neustálom rozvoji priemyslu sa neustále zvyšuje aj počet nehôd, pri ktorých príde o život veľa ľudí. Je to zrážka v atómových elektrárňach či nebezpečné emisie, ktoré spôsobujú zlé stavy v ovzduší. V roku 1909 Glasgow, Škótsko sa stali železiarne a strojárne vystavané v tomto meste osudnými pre 1063 ľudí, ktorí zomreli pre atmosferickú teplotnú inverziu spôsobenú emisiami. Podobný prípad sa stal v USA, kde 15 ľudí prišlo o život pre výrobu zinku, pričom až 5900 ľudí to poznačilo na celý život. Nekvalitné uhlie v Londýne spôsobilo opakované inverzné stavy v ovzduší a následnú smrť 4000 obyvateľov, pričom 2000 ostalo doživotne chorých. V roku 1952 o 4 roky neskôr prišlo v Japonsku o život 46 ľudí otrávením sa organickou ortuťou, ktorá bola vypustená do mora. V roku 1957 požiar reaktoru zamoril 300 km štvorcových v Anglicku a spôsobil dve úmrtia. Takýchto prípadov je veľmi veľa, za obzvlášť tragickú nehodu sa pokladá únik toxického plynu methylisokyanátu z továrne na výrobu insecticidov, ktorý spôsobil 2000 úmrtí a doživotne i generácie po nich postihol 150 tisíc ľudí. Najviac publikovanou nehodou sa stala nehoda v ukrajinskej elektrárni Černobyľ, ktorá vybuchla a následný požiar reaktoru moderovaného C spôsobil obrovské škody. Okrem tisícok mŕtvych sa i doteraz generačne postihnutým jedincom rodia siamské dvojčatá, objavujú sa abnormity u novorodencov a u všetkých postihnutých je i doteraz zvýšený výskyt rakoviny. Táto katastrofa sa stala v roku 1986. ZNEČISŤOVANIE OVZDUŠIA
Imisie
Imisie, vznikajú chemickými a fyzikálnymi premenami v ovzduší z emisií. Hlavným zdrojom emisií sú továrne a elektrárne, teplárne, motory áut, nespevnené cesty a podobne. Ročné spády imisií sa počítajú na tony. Okrem pevných úletov a oxidu uhličitého naše ľudstvo dýcha arzén, fluór, vanád, titán, olovo, atď.. Imisie nepostihujú len oblasť v blízkosti jej zdroja, ale i oblasti na kilometre vzdialené. Imisie nepoškodzujú len fytocenózu ale aj ľudia sú obeťami. Najviac ohrozené sú deti, ktorých slabý imunitný systém sa ešte nie je schopný brániť. Ale i u dospelých ľudí sa vyskytujú karcinogénne choroby, pľúcne ochorenia, cievne ochorenia a mnoho iných.

Veľkú zásluhu na ochoreniach majú imisie. Kyslé dažde stvorené z imisií, poškodzujú vegetáciu a zoocenózu. Kyslá voda vyplavuje z pôdy hliník, ktorý je pre živočíchy jedovatý, pretože porušuje centrálnu nervovú sústavu. Kyslé zrážky menia PH vôd práve kvôli imisiám. Ročne sa do ovzdušia vypustí 6 miliárd ton oxidu uhličitého v dôsledku spaľovania fosílnych palív. Skleníkový efekt
Skleníkové plyny rýchlo stúpajú a každým rokom a Zem oteplí priemerne o 1 stupeň. Nezdá sa nám to veľa, ale spôsobuje to veľké problémy hlavne pre pobrežné oblasti. Nastávajú záplavy, ktoré sú často spôsobené roztopením ľadovcov. Smog
Tento pojem sa objavil v roku 1911. Toto slovo bolo vytvorené z anglického slova smoke dva roky predtým totiž Glasgow postihla smogová situácia, pri ktorej na následky znečisteného ovzdušia zahynulo 1063 ľudí. V roku 1952 v Londýne vznikol pri spaľovaní nekvalitného uhlia v lokálnych topeništiach a vyžiadal si 4000 ľudských obetí. Silné znečistenie ovzdušia v priemyslových mestách sa stalo problémom od polovice 19 storočia. Je tvorený väčšinou oxidom siričitým, aromatickými uhľovodíkami a oxidami dusíka. TOPENIE ĽADOVCOV
Je jav, ktorý neoddeliteľne súvisí s emisiami, teda aj imisiami, hlavne s oxidom uhličitým - globálne otepľovanie, ktoré je spôsobené „skleníkovými plynmi “. Štúdie dokazujú, že do roku 2100 sa až 5 krát zvýši množstvo emisií a o 100 rokov by mala byť ročná emisia oxidu uhličitého 5,7 Gt.Vedci predpokladajú, že na konci 21. storočia sa toto množstvo zväčší až na 13,5 Gt, ale je aj predpoklad , že bude omnoho väčší, až 36,7 Gt na rok. Dôsledkom by bolo, že do roku 1200 by sa roztopili všetky ľadovce a nastala by veľká emigrácia z pobrežných oblastí do vnútrozemia kvôli záplavám. Ráta sa aj so stratami životov. Ku koncu 21. storočia by nastalo masové umieranie lesov. Topenie ľadovcov je nebezpečné pre záplavy a v dôsledku otepľovania sa stáva, že veľká ľadová kryha sa odlomí od ľadovcového masívu a svojím priemestňovaním na mori spôsobí lodiam veľké problémy. (napr. Titanic)

APRÍL, 1992 - Od Antarktídy sa odlomil menší ľadovec, ktorý sa plavil 7 rokov, kým sa dostal len necelých 500 kilometrov od Argentíny. U týchto ľadovcov sa nikdy nedá určiť presný smer, kadiaľ sa vydajú. Aj keď sa objavia v teplých vodách, trvá ešte dlho, kým sa roztopia i niekoľko rokov. Dnes už nehrozí také nebezpečenstvo ako v prípade Titanicu. Americkí vedci v 70 - tych rokoch predpovedali, že topením antarktických ľadovcov sa čoraz viac sa zrýchľujúceho globálneho otepľovania.

Hlavnou príčinou je hromadné využívanie a spaľovanie fosílnych palív, ako je ropa a plyn. Vedci predpokladajú, že teplota v tomto storočí vzrastie o 3,5 stupňa. Najväčšie nebezpečie predstavuje topenie ľadovcov na Arktíde. Nachádza sa tu 91 % planetárnych zásob ľadu, ktoré by mohli svojim roztopením zvýšiť svetovú hladinu vôd o 70 metrov. Po veľkom oteplení sa môže podľa výskumov a malo by sa malo opäť ochladiť. ZNEČISŤOVANIE MORÍ
Ropa, havárie tankerov
Ropa je zmes nízko a vysoko molekulárnych uhľovodíkov, z ktorých sa destiláciou získava petroléter, benzín, petrolej a plynový olej. Je najväčším problémom pre moria a oceány.
Do mora je vypustená väčšinou pri haváriách tankerov, alebo dokonca úmyselne, ako v roku 1991, keď Irak zámerne vypustil do mora obrovské množstvo ropy. Znečistené more, úhyn rýb a vodných rastlín, a aj smrť ľudí to sú jeho dôsledkom. Hlavné zdroje ropy ležia mimo ťažiska priemyslovej výroby, preto sa dopravuje cisternovými loďami alebo potrubiami dlhými niekedy až tisíce kilometrov. Hlavná cesta tankerov, najpoužívanejšia, vedie cez Indický oceán okolo Južnej Afriky do západnej Európy a aj do Japonska. Tanker môže prenášať maximálne 100 000 ton ropy, v 50 rokoch tankery prepravovali max. 30- 50 000 ton. Priemerný počet tankerov za deň je 224. To je 224 000000 ton ropy v mori, síce uložené v cisternách, ale vždy existuje riziko havárie a následné vypustenie do mora. K vypusteniu ropy do mora dochádza i pri čistení tankerov, je to 33 000 ton ročne. Doplatia na to milóny rýb a malých organizmov žijúcich vo vode. Tankery sú ťažkopádne lode a preto firmy, ktoré ich vlastnia chcú len zárobok. Výroba tankerov je prísne strážená, dodržiavajú sa prísne bezpečnostné predpisy pre ich výrobua. Podnikanie s nimi je vysoko zdanené a tak koncerny hľadajú ľahšiu a lacnejšiu cestu.Východiskom je Libéria v západnej Afrike, kde sa tankery registrujú a obchodníci sa tak vyhnú zdaneniu, pričom tankery z Libérie neboli vyrobené pod prísnou kontrolou a bezpečnostné opatrenia na palube lode nie sú absolútne spoľahlivé. A tak dochádza k haváriám.V priebehu dvadsiatich rokov (šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov) havarovalo vyše 250 tankerov. 1957, KALIFORNIA - havária cisternovej lode, vypustenie 9 ton ropy s veľmi vysokým obsahom aromatických zlúčenín. Chaluhy, riasy a živočíšstvo úplne vyhynulo v okolí 10 kilometrov. 1967, KALIFORNIA - havária tankeru, vypustenie 20 000 ton ropy.

V okolí 30 kilometrov všetky organizmy uhynuli, i riasy, následky sa dostali až do 80 kilometrov, v tom pásme ostali organizmy choré, neschopné produkcie i konzumácie. Nastal veľký pokles chráneného vtáctva, z 5000 jedincov ostalo len 600. 1978, PORTSELL - loď registrovaná v Libérií viezla dva typy ropy z Iránu a Saudskej Arábie. Boli to aromatické uhľovodíky, ktoré sú aj doteraz najškodlivejšie. Tie sa v množstve 60 000 ton rozliali do mora a dostali až do Portsellu. Povlak ropy sa naďalej presunul prístavov a pobrežných mestečiek. Na začiatku sa ropa rozširovala po 72 kilometroch mora, po mesiaci povlak pokryl až 300 kilometrov a o ďalšie dva mesiace to kleslo na 220 kilometrov. Ropa sa udržala až do zimy, keď zaberala 100 km morskej hladiny, na ďalšiu jeseň už “len“ 50 km. Jazerá, do ktorých ústilo more, boli na tom horšie, tam sa ropa udržala 5 až 9 rokov. Najviac bolo more znečistené prvých 11 dní. Potom sa znečistenie činnosťou ľudí zmenšilo na polovicu. More bolo schopné rozložiť 5 percent ropy, ďalšia ropa bola prirodzene zahrabaná do piesku, alebo zničená príbojom na skalách. Najviac na to doplatili živočíchy v okolí 50 kilometrov havárie v čase stroskotania. Všetky organizmy uhynuli, aj zvieratá žijúce v blízkosti pláže. Stovky kilometrov mora vyhadzovalo na hladinu mŕtve živočíchy. Počet drobných živočíchov sa zredukoval o 30 až 50 percent. Vtáky, poškodené ropou stratili tuky a uhynuli zamrznutím, alebo sa priamo otrávili ropou. Niektoré druhy mali dlhodobé problémy s rozmnožovaním. Malo to dopad aj na ľudí. Bol znečistený zdroj pitnej vody, úplne klesol rybolov, ktorý tam nebol možný desiatky rokov. Ryby uhynuli ihneď, nepohyblivé, odolnejšie živočíchy ako ustrice boli pre konzumáciu jedovaté, v tom období ich bolo zničených 6 000 ton živej váhy. A i tie živočíchy, čo prežili, žili po celý zvyšok svojho života s rakovinou alebo neoplazmou, ktorá sa prenášala na ďalšie generácie. Lepšie pochodili chaluhy a živočíchy na skaliskách
Vyčistenie, a to len pobreží stálo francúzsku vládu 700 mil. frankov. Na konci 70 - tych rokov sa nachádzalo v mori 1500 ton ropy. Pribudli k nej ďalšie havárie v roku 1980. I drobná odolná chaluha týmto katastrofám podľahla a jej miesta výskytu na skalách ostali holé a začali sa obnovovať až po 2,5 roka. Straty týchto rastlín sa tiež počítajú na tony. Vrty na naftu sú ďalším problémom. Keď ropné veže nie sú chránené proti búrkam, dochádza k častým výbuchom. Samotná ťažba znečisťuje more.
V USA vybuchne ročne v priemere 1 vrtná veža. V 70 - tych a 80 - tych rokoch malo USA 22 havárií. Miliónové škody, úhyn hlavne vtákov a rýb. 1979, MEXICKÝ ZÁLIV- výbuch výskumného vrtu.

Požiar a výlev ropy bol zastavený až po 290 dňoch. Do Mexického zálivu sa tak dostalo 475 000 ton ropy. 4,5 tisíc ton denne.