Environmentálna politika EÚ

Environmentálna politika EÚ
Politika v oblasti životného prostredia vychádza zo základného dokumentu Európskej Únie a Európskeho Spoločenstva. V článku 174 zmluvy o ES sa píše, že politikou Spoločenstva bude prispievať k napĺňaniu nasledujúcich cieľov:
· Zachovávať, chrániť a zlepšovať kvalitu životného prostredia
· Starostlivé a rozumné zaobchádzanie s prírodnými zdrojmi
· Presadzovať opatrenia na medzinárodnej úrovni pre zaobchádzanie s regionálnymi alebo celosvetovými problémami."

Ako sa vytvára environmentálna politika EU?
Základnými dokumentmi zaoberajúcim sa environmentálnou politikou a jej celkovým smerovaním sú environmentálne akčné programy. V týchto programoch sa prezentujú princípy a ciele environmentálnej politiky EU na určité obdobie. Úplne prvý bol vypracovaný pre obdobie rokov 1973 - 1976. Napriek určitému pokroku, Európska komisia konštatuje, že nedošlo k naplneniu očakávaní a že je potrebné zvýšiť úsilie o trvalú udržateľnosť. Hlavné oblasti na ktoré sa zameriava environmentálna politika EU:
· Všeobecné politické ustanovenia
· Ovzdušie
· Odpady
· Voda
· Životné prostredie v mestách
· Ochrana prírody a biodiverzity
· Priemysel
· Chemické látky a biotechnológie
· Rozširovanie EU
· Posudzovanie vplyvov na životné prostredie
· Environmentálne právo a ekonómia
· Jadrová bezpečnosť
· Ochrana obyvateľstva
Hlavným trendom v environmentálnej politike EU je integrácia požiadaviek ochrany životného prostredia a trvalo udržateľného rozvoja do jednotlivých sektorových politík. EAP slúžia ako podklad pre skutočných tvorcov legislatívy EU ktorá by v oblasti životného prostredia mala pomáhať napĺňať ciele v týchto EAP vytýčené. Ide o Európsky parlament, Rada EU (známejšia pod názvom Rada ministrov) a Európska komisia.
Margot Wallstrom definovala pre európsku environmentálnu politiku päť priorít na nasledujúce 5-ročné volebné obdobie:
· ochrana zdravia pred environmentálnymi rizikami,
· ochrana vôd Európy,
· prevencia chemického znečistenia,
· zlepšenie vykonávania environmentálnej politiky,
· boj proti klimatickým zmenám. V porovnaní so slovenskou environmentálnou politikou možno jednoznačne povedať, že európska politika je dokonalejšia, prísnejšia a má širší záber ako slovenská.

Mnohé z požiadaviek európskych smerníc sa v našom práve vôbec nevyskytujú, ako napríklad emisné limity pre niektoré druhy znečisťujúcich látok, štandardy pre niektoré druhy technológií a produktov, a tiež celé regulačné systémy pre niektoré chemické látky a geneticky modifikované organizmy.
Na druhej strane je možné povedať, že slabinou európskej environmentálnej politiky je absencia nástrojov, ktoré sú vo všeobecnosti považované za progresívne a efektívne. Napríklad európska legislatíva definuje iba málo ekonomických nástrojov, ktoré sú prakticky obmedzené na environmentálne poplatky. V dôsledku toho, že daňová politika zostáva v kompetencii členských krajín, neexistujú na európskej úrovni žiadne environmentálne dane. Európske smernice pre strategické environmentálne posudzovanie alebo občiansku zodpovednosť za poškodzovanie životného prostredia, ktoré by zaviedli nástroje osvedčené na úrovni členských krajín alebo v zahraničí, zostávajú už roky zablokované v legislatívnom procese.
Vo všeobecnosti sa o environmentálnej politike EÚ hovorí ako o politike najnižšieho spoločného menovateľa, to znamená, že ciele tejto politiky sú definované cieľmi najmenej progresívnej členskej krajiny. Aj keď v niektorých prípadoch jednotlivé členské krajiny dokážu zablokovať legislatívne iniciatívy, ako napríklad horevuvedené, vo väčšine prípadov platí, že environmentálne progresívne krajiny si dokážu presadiť svoje environmentálne inovácie na európskej úrovni. Pozitívnym prvkom environmentálnej politiky EÚ sú aj zmienené aktivity zamerané na integráciu rezortných politík. Aj keď je EÚ kritizovaná za pomalý postup, sú správy rezortných ministerských rád výrazným pokrokom v porovnaní so situáciou na Slovensku.

Legislatíva EÚ v oblasti životného prostredia
Legislatíva Európskej Únie v oblasti životného prostredia sa vyvíjala viac ako 30 rokov a dnes pozostáva z vyše 300 právnych dokumentov. Samotný počet právnych dokumentov ktoré budú musieť krajiny Strednej a Východnej Európy v skutočnosti prijať ako podmienku vstupu je však podstatne menší. Takzvané environmentálne acquis pozostáva v súčasnosti hlavne z približne 70 direktív. Aby to však nebolo také jednoduché mnohé z nich boli niekoľko krát doplnené takzvanými „dcérskymi“ direktívami, k čomu treba navyše prirátať relevantné nariadenia. Legislatíva EU je dynamický proces a podlieha neustálemu vývoju. Je preto dôležité chápať kam bude vývoj v tejto oblasti sledovať.
Legislatíva sa týka najmä ovzdušia, vody, manažmentu odpadov, ochrany prírody, kontrola priemyselného znečistenia a rizík, chemických látok a geneticky modifikovaných organizmov (GMO) a jadrovej bezpečnosti.
V oblasti ovzdušia, smernice stanovujú prípustné limity hlavných znečisťujúcich látok pre prostredie, ako aj emisné limity pre stacionárne a mobilné zdroje a štandardy pre výrobky, ktorých používanie znečisťuje ovzdušie (napr. palivá).

V oblasti odpadov rámcové smernice definujú princípy nakladania s odpadom a nebezpečným odpadom, ktoré sú precizované v smerniciach o špeciálnych odpadoch (odpady z obalov, použité oleje a pod.), v smerniciach o zariadeniach na likvidáciu odpadu (spaľovne a skládky) a v smernici o prevoze, dovoze a vývoze odpadov. V oblasti vody sú štandardy kvality definované smernicami o povrchovej vode, o vode pre rybárenie, o podzemnej vode, o nebezpečných látkach, o vode na kúpanie a pitnej vode, emisné limity smernicami o mestských odpadových vodách, o nitrátoch a o pesticídoch. Tieto a ich dcérske smernice budú zastrešené rámcovou smernicou o vodách. V oblasti nebezpečných látok, rizika a geneticky modifikovaných organizmov je platných množstvo smerníc pokrývajúcich testovanie, povoľovanie, označovanie, transport, dovoz a vývoz nebezpečných látok a GMO. Do tejto skupiny patria aj smernice týkajúce sa prevencie a zvládania ekologických havárií a zavádzania manažérskych a auditórskych systémov. V oblasti hluku legislatíva EÚ stanovuje limity hlučnosti strojov a zariadení (vozidlá, lietadlá a pod.). V oblasti ochrany prírody dve hlavné smernice o prírodných stanovištiach a o vtákoch vytvorili podmienky pre ochranu celoeurópsky hodnotných ekosystémov. Horizontálne smernice uzákoňujú opatrenia, ktoré sa týkajú všetkých oblastí. K nim patrí napr. smernica o prístupe k informáciám, o EIA a o podávaní správ.
Skôr ako prejdeme k legislatíve samotnej je potrebné chápať niektoré základné mechanizmy a pojmy. V nasledujúce časti sa pokúsime vysvetliť tie z nich ktoré môžu byť nejasné.

Je v procese aproximácie priestor na účasť verejnosti?
Na Slovensku platí Zákon 127/94 O posudzovaní vplyvov na životné prostredie (EIA) ktorého účelom je okrem iného aj upraviť postup pri komplexnom odbornom a verejnom posudzovaní a hodnotení.. návrhov niektorých rozvojových koncepcii a všeobecné záväzných právnych predpisov z hľadiska ich predpokladaného vplyvu na životné prostredie. Tento zákon bude v procese aproximácie tiež predmetom úprav (úplné prevzatie a presadzovanie smernice o hodnotení vplyvov na životné prostredie si Slovenská vláda určila ako prioritu pre rok 2000). Práve ustanovenia tohto zákona týkajúce sa účasti verejnosti sú v ňom veľmi problematické. Slovensko navyše stále nemá zákon o prístupe k informáciám. Tento zákon bude kľúčový pre účasť verejnosti a tuhá opozícia zo strany vládnych úradníkov voči tomuto zákonu dáva tušiť ako si asi túto účasť niektorý predstavujú.
Fungujúce mimovládne organizácie (MVO) hrali v procese formulovania požiadaviek verejnosti členských krajín EU kľúčovú úlohu.

Veľká časť toho, čo dnes tvorí acquis communautaire je výsledkom práce a aktivít MVO (napríklad hnutia spotrebiteľov, environmentálne iniciatívy či organizácie bojujúce o lepšie sociálne a zdravotné podmienky). Bez aktivít MVO by acquis neboli prijaté a plne akceptované.

Prehľad legislatívy EU v oblasti životného prostredia
V súvislosti s touto legislatívou sa zvykne hovoriť o horizontálnej legislatíve a špecifickej legislatíve.
Pod horizontálnou legislatívou rozumieme legislatívu vzťahujúcu sa skôr k všeobecne k životnému prostrediu ako konkrétne k špecifickým štandardom alebo emisným limitom. Ide o direktívy vzťahujúce sa na slobodu prístupu k informáciám, Direktívu o prístupe k environmentálnym informáciám a Direktívu o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. K horizontálnej legislatíve sa rátajú aj nariadenie o Európskej environmentálnej agentúre a nariadenie o LIFE (ide o finančný nástroj pre oblasť životného prostredia pre akcie podporujúce princíp "znečisťovateľ platí").
Špecifická legislatíva sa zameriava na jednotlivé zložky ochrany životného prostredia ako je kvalita ovzdušia, odpadové hospodárstvo, kvalita vôd, ochrana prírody, regulácia priemyselného znečistenia a manažment rizík, chemické látky a geneticky modifikované organizmy, hluk z vozidiel a zariadení a jadrová bezpečnosť.

Zdroje:

Internet -