Environmentálna politika a medzinárodná spolupráca - EÚ

Tvorba medzinárodnej politiky je komplexná a časovo náročná záležitosť. Existuje tu veľké množstvo režimov, z ktorých každý pokrýva určitú oblasť a zaoberá sa určitým rozsahom problémov. V mnohých prípadoch tieto systémy nemajú žiadne vlastné právomoci a namiesto toho sú závislé od jednomyseĺnej dohody účastníckych štátov. Štáty si zase chcú udržať nad vlastným územím neobmedzenú právomoc. Prvoradý je ich vlastný záujem.
Systémy pre implementáciu a presadzovanie bývajú spravidla neúčinné a niekedy dokonca úplne chýbajú. Pre občanov a záujmové skupiny je preto ťažké zasahovať do procesu a obmedzená je aj informovanosť prostredníctvom médií. Europska únia, na rozdiel od troch europskych spoločenstiev, nemá právnu subjektivitu, teda nemože vydávať právne predpisy. Z toho dovodu hovoríme o práve Europskeho spoločenstva .

V Europskom hospodárskom spoločenstve došlo k zmenám:
- jednotný Europsky akt
- Maastrichtská Zmluva

Otázky životného prostredia ako súčasť práva ES je obsiahnuté v troch prameňoch:
1. primárne pramene
2. sekundárne pramene
3. medzinárodné dohovory

Vývoj Environmentálnej politiky v ES je možné sledovať v troch časových horizontoch, charakterizovaných zmenami prijatými v základných dokumentoch Spoločenstva.(obdobie od 1987-1993). Prvé aktivity v oblasti životného prostredia boli zamerané napríklad na niektoré druhy výrobkov, nebezpečné chemické látky, motorové vozidlá a pracie prostriedky Predpisy týkajúce sa týchto uvedených príkladov nemali oporu v programe ES. V nasledujúcom období sa vyvíjali základné princípy environmentálnej politiky v ES, a objavuje sa zásada subsidiarity. Ďalšie princípy sa ďalej doplňali aj o myšlienkou trvalo udržateľného rozvoja.

Princípy Environmentálnej politiky:
Subsidiarita rieši vzájomný vzťah kompetencií medzi jednotlivými úrovnami riadenia na úrovni jednotlivých štátov a na úrovni Spoločenstva.

Subsidiarita znamená, že kompetencie by mali byť umiestnené na čo najnižšej úrovni rozhodovania a centralizácia prichádza do úvahy len v prípadoch, keď miestne orgány nie sú schopné daný problém účinne riešiť.
Integrácia je interpretovaný ustanovením podľa ktorého ,, požiadavky ochrany životného prostredia musia byť integrované do formulovania a realizácie iných politík Spoločenstva.,, Tento princíp je významný z hľadiska zásad trvalo udržateľného rozvoja, ktorý je založený na rovnovážnom sociálnom a ekonomickom rozvoji, s rešpektovaním ochrany životného prostredia.
Environmentálna politika ES bola formulovaná v piatich environmentálnych akčných programoch, ktoré interpretovali základnú filozofiu prístupu Spoločenstva k riešeniu environmentálnych problémov v danom období a zároveň boli podkladom pre tvorbu príslušnej legislatívy.
Prehľad environmentálnych akčných programov:
Prvý akčný program- znamenal začiatok samostatnej environmentálnej politiky Spoločenstva. Stanovil prvé zásady a priority, posilnil vedecké bázy pre hodnotenie vplyvov na životné prostredie.
Druhý akčný program – potvrdil princípy a ciele predchádzajúceho akčného programu, avšak jeho ekonomický kontext,s ohľadom na ropnú krízu bol rozdielny a odporúča zvoliť prístupy zamerané na prevenciu a racionálnejšie využívanie prírodných zdrojov.
Tretí akčný program – jeh cieľom bola stabilizácia environmentálnej politiky Spoločenstva v súlade s vývojom v jednotlivých členských štátoch.
Štvrtý akčný program- jeho úlohy boli zamerané na účinnú implemtáciu práva, na reguláciu vplyvov a zdrojov znečisťovania životného prostredia, vytváranie pracovných príležitostí.
Piaty akčný program- novým prvkom v programe je doraz na zmenu modelov spotreby a správania spoločnosti tak, aby sa dosiahla ,, úplná integrácia environmentálnej politiky spoločnosti, prostredníctvom rozšírenia nástrojov na riadenie a zmenu správania a využitia trhových síl,,.

Pokiaľ predchádzajúce programy využívali len legislatívne nástroje na dosiahnutie cieľov, Piaty akčný program venuje pozornosť na rozšírenie nástrojov zameraných na skvalitnenie životného prostredia.
V súčasnosti je vypracovaný Šiesty akčný program s názvom ,, Naša budúcnosť naša voľba,,.

Globálne problémy , dotýkajúce sa životného prostredia a rozvoja, vnášajú vytvárajú negatívne situácie v rámci Spoločenstva. Problémy vedú k uvedomeniu si toho , že životné prostredie, rozvoj a mier sú vzájomne závislé. V súvislosti so Spoločenstvom to znamená, že degradácia životného prostredia a nedostatočného ekonomického rastu povedú k nepriaznivej situácii v spoločnosti i k politickej nestabilite. V záujme Spoločenstva je prvoradé prerámcovanie otázok problematiky životného prostredia v súvislosti s konceptom TUR. Na potvrdenie tejto definície sa situácia politicky zameriava na prevenciu čo sa odráža aj v myslení aj v nových termínoch: ako proaktívna politika, politika no-regrets a princíp prevencie t.j. ďalším environmentálnym problémom môžeme predchádzať tak, že zohľadníme vplyvy všetkých výrobkov a procesov od začiatku. Teoreticky je to sľubná príležitosť pre zmenu, no v praxi je to omnoho zložitejšie. Pre tvorbu politiky, treba nájsť rovnováhu v ekologickom a ekonomickom prístupe. Z vedeckého pohľadu je to tiež považované za mierny problém. V rámci uprednostňovania ekologie sa ľudská aktivita musí vtesnať do hraníc , ktoré neprekročia a nesposobia negatívne environmentálne hodnoty a funkcie.

V praxi t.z., že sa udejú zmeny v počte ľudí, zníženie úrovne blahobytu , zmenou v použití technologie pri výrobe a spotrebe. Podobné návrhy ES v regulácii materiálneho blahobytu, zaručujú zníženie záťaže na životné prostredie. Politika ES nezasahuje tak celkom do životnej úrovne, ale ovplyvňuje úroveň technologie používanej v procese spotreby. Tvrdé environmentálne požiadavky vstupujú do konfliktu s tvrdými požiadavkami spoločnosti, pričom v pozadí ide o úplne rozdielne riziká. EU vo svojom vývoji uprednostňuje pred ekologickými aj ekonomické systémy, pretože musí vytvoriť finančné pole pre vstup ostatných krajín. V prvom rade tento prístup neskúma či potreby možno uspokojovať i sposobom priaznivejším pre životné prostredie, dovtedy kým sa v celosvetovom meradle začnú brať do úvahy spoločenské potreby, ktoré závisia od životného prostredia. Spoločensko-ekonomická a ekologická dimenzia sa musia chápať v širších súvislostiach, ktoré v princípoch rozvíja politika EU. V rámci EU prebieha integrované riadenie
ochrany životného prostredia, ktoré akceptuje skutočnosti, ktoré sú vzájomne prepojené a sposobuju vratné alebo nevratné zmeny v celom systéme.

EU vo svojej koncepcii uplatňovania moci v zmysle nadnárodného posobenia uplatnovalo myšlienku jednomyseľnosti, ale legislatíva zostávala v pozícii kompromisov čo sposobovalo v konečnom dosledku degradáciu životného prostredia. Prejavilo sa to v rozvojových krajinách , ktoré sú dnes odkázané na pomoc krajín Západu. Aj napriek existencii fondov GEF a fondov zo svetovej banky, ktoré by mali slúžiť na podporu v udeľovaní grantov v životnom prostredí je uvoľnené len 1% z celkového rozpočtu EU. Podľa mojho názoru existuje mnoho ciest udeľovania grantov. Reálne posudzovanie prideľovaných grantov na konkrétne projekty sú mnohokrát ovplyvnané korupčnými prostriedkami. Ale pre niektoré krajiny vybudovanie ochranných protikorupčných systémov je ekonomicky neúnosné.
Ani implemntácia legislatívy EU nepriniesla pozitívum ale komplikácie ako napr. v praxi to bude mať dosah na zníženie populácie, ďalej problematika ozonovej vrstvy a nedostatočný záujem EU, klimatické zmeny. Hoci tieto uvedené problémy sú už čiastočne v riešení EU sa nepoučila z výsledkov jej vypracovaných akčných programov.