Tvorba medzinárodnej politiky je komplexná a časovo náročná záležitosť. Existuje tu veľké množstvo režimov, z ktorých každý pokrýva určitú oblasť a zaoberá sa určitým rozsahom problémov. V mnohých prípadoch tieto systémy nemajú žiadne vlastné právomoci a namiesto toho sú závislé od jednomyseĺnej dohody účastníckych štátov. Štáty si zase chcú udržať nad vlastným územím neobmedzenú právomoc. Prvoradý je ich vlastný záujem.
Systémy pre implementáciu a presadzovanie bývajú spravidla neúčinné a niekedy dokonca úplne chýbajú. Pre občanov a záujmové skupiny je preto ťažké zasahovať do procesu a obmedzená je aj informovanosť prostredníctvom médií. Europska únia, na rozdiel od troch europskych spoločenstiev, nemá právnu subjektivitu, teda nemože vydávať právne predpisy. Z toho dovodu hovoríme o práve Europskeho spoločenstva .

V Europskom hospodárskom spoločenstve došlo k zmenám:
- jednotný Europsky akt
- Maastrichtská Zmluva

Otázky životného prostredia ako súčasť práva ES je obsiahnuté v troch prameňoch:
1. primárne pramene
2. sekundárne pramene
3. medzinárodné dohovory

Vývoj Environmentálnej politiky v ES je možné sledovať v troch časových horizontoch, charakterizovaných zmenami prijatými v základných dokumentoch Spoločenstva.(obdobie od 1987-1993). Prvé aktivity v oblasti životného prostredia boli zamerané napríklad na niektoré druhy výrobkov, nebezpečné chemické látky, motorové vozidlá a pracie prostriedky Predpisy týkajúce sa týchto uvedených príkladov nemali oporu v programe ES. V nasledujúcom období sa vyvíjali základné princípy environmentálnej politiky v ES, a objavuje sa zásada subsidiarity. Ďalšie princípy sa ďalej doplňali aj o myšlienkou trvalo udržateľného rozvoja.

Princípy Environmentálnej politiky:
Subsidiarita rieši vzájomný vzťah kompetencií medzi jednotlivými úrovnami riadenia na úrovni jednotlivých štátov a na úrovni Spoločenstva.