Podnikanie a environmentálna politika. –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Ťažko možno pochybovať o tom, že environmentálne obavy nadobudli taký význam, že legislatívci, realizátori predpisov, politici, ale aj niektorí znečisťovatelia začali prisudzovať environmentálnym aspektom vyššiu prioritu než konkurenčným strategickým oblastiam.
Presný odhad, kedy začal tento nový dôraz na životné prostredie priamo zasahovať do podnikania sa presne nedá odhadnúť.
Najdôležitejší je štýl a prístup environmentálnej politiky k podnikaniu.
Možno rozlíšiť štyri prístupy :

1) Prístup voľného trhu a samoregulácie.
Je to prístup ľudí, ktorí veria je trh sám o sebe pracuje dobre a že to, čo chcú občania, môže trh zabezpečiť prostredníctvom snahy podnikateľov o zisk. Ak podnikateľský subjekt takýto tovar a služby nezabezpečí bude to znamenať, že začne strácať podiel na trhu, bude klesať jeho ziskovosť a nakoniec skrachuje.
Medzi podnikateľmi je rozšírený názor, že sa „stanú zelenými“ vtedy, keď to od nich budú požadovať ich zákazníci.

2) Reformistický prístup a finančné stimuly.
Aj reformistický prístup akceptuje, že trhový mechanizmus má veľmi dôležitú úlohu a stratégiu environmentálneho manažmentu môžu byť zdrojom konkurenčnej výhody, ale navyše predpokladá, že firmy, spotrebitelia a trh potrebuje stimuly na to, aby začali smerovať k environmentálne lepším výsledkom.
V tomto prípade je trhový mechanizmus doplnený vhodnými finančnými stimulmi s cieľom motivovať podnikateľ k prijatiu lepších rozhodnutí.
Dôraz sa kladie hlavne na použitie daní a subvencií, slúžiacich na stimulovanie environmentálne zodpovedného správania spoločnosti a spotrebiteľov.

3) Intervencionistický prístup a legislatíva
Intervencionisti nezavrhujú trhové nástroje, ale chceli by zároveň vidieť priamu kontrolu podnikania.
Tvrdia, že na to, aby prinútili najviac znečisťujúce odvetvie priemyslu zlepšiť správanie, je potrebná legislatíva. Tvrdia tiež, že tento prístup k environmentálnej politike je lepší ako iné formy, pretože práve legislatíva je v prvom rade zodpovedná za to, že firmy integrujú environmentálne kritéria do svojich aktivít. Uvedomujú si, že absencia environmentálnej legislatívy v jednej krajine môže poskytnúť podnikom tejto krajiny nespravodlivú (konkurenčnú) výhodu.