Z dôvodu ochrany farmárov počas realizácie štrukturálnych zmien – ako sú meliorácie, zlučovanie polí a fariem a stavba nových alebo renovácia starších buodv – mali byť ceny dotované tak, aby zabezpečovali pre farmárov dostatočný zisk.
Lenže v priebehu 50. a 60. rokov vzrástla závislosť od dotácií cien natoľko, že v roku 1972, keď sa Veľká Británia prišlenila k Európskemu hospodárskemu spoločenstvu sa toto plánované krátkodobé opatrenie zmenilo tak, že tvorilo zdrvujúci podiel na dotovaných platbách do poľnohospodárstva.
V tejto fáze expanzie treba mať na zreteli, že záujmy poľnohospodárstva nemali len pasívny prospech z politických cieľov, ktoré náhodou vyhovovali vláde. Keď sa poľnohospodárstvo Veľkej Británie stalo súčasťou Spoločnej poľnhospodráskej politiky Európskeho spoločenstva (Common Agricultural Policy, CAP) štruktúra subvencií do poľnohospodárstva sa zmenila len málo. Ceny komidít sa odvtedy každoročne určovali v Bruseli, dotácie na výrobky farmárov boli rôzne. To stále viac viedlo farmárov na cestu pestovania monokultúr, keďže mali tendenciu zameriavať sa na najvýhodnejšie produkty. Štrukturálne dotácie určovali Európske smernice alebo politické rozhodnutia zúčastnených krajín, z nich najdôležitejšie pokrývali modernizáciu fariem, skošie odchody do dôchodku a sociálno-ekonomické poradenstvo.
Na konci 70. rokov bola CAP podrobená na troch základných frontoch širokej a všeobecnej kritike. Po prvé, bola neuveritľne nákladná a na vrchole svojho rozmachu náklady predstavovali viac ako 75% z celkového rozpočtu Európskeho spoločenstva. Dotácie farmárom vo Veľkej Británie predstavovali v 80. rokoch viac ako 1 100 miliónov libier, pričom dotácie cien predstavovali v priemere 30% zisku farmárov.
Po druhé, produkovali sa veľké nadbytky potravín, v európskom žargóne sa udomácnili také výrazy ako „hory“ masla, hovädzieho mäsa, obilnín, „jazerá“ vína ap. Po tretie, kritické hlasy sa zameriavali na to, že všetka táto neobyčajne nákladná nadprodukcia má katastrofálny vplyv na životné prostredie.

Vplyvy poľnohospodárstva na životné prostredie

Medzivojnová depresia v poľnohospodárstve viedla k značnému spustnutiu vidieka. Štrukturálne dotácie, ktoré boli farmárom ponúknuté, stimulovali likvidáciu takých významných znakov v krajine, ako sú živé ploty a bažiny.
Dotácie, ktoré boli určené na modernizíciu fariem a štrukturálne zmeny, umožnili farmárom nárokovať si 50% nákladov na odvodňovanie a orbu. Výsledkom bolo, že veľké plochy pôvodne trávnatých porastov a menšie plochy lesných porastov, bažín a vresovísk boli prispôsobené intenzívnej výrobe obilnín.
Spolu so zväčšením rozmerov a počtu budov sa výrazne zmenil aj spôsob ich výstavby.