To vytvára umelé rozdiely v príjmoch na vidieku.

Fakt, že záujmy poľnohospodárstva prevládali nad ochranou v konkurenčných požiadavkách na využitie územia na vidieku, bol spôsobený tlakom na zvýšenie výroby potravín, podporovaným silnou a jednotnou poľnohospodárskou lobby.
Zámery ochrany vidieka boli ďalej oslabené v 70, rokoch revolúciou „alternantívneho spôsobu života“, ktorá splodila globálnejšie envirnmentálne skupiny, ako sú Priatelia Zeme a Greenpeace a v 80. rokoch „zelenou revolúciou“. Je iróniou, že nárast environmentalizmu, ktorý priniesli so sebou tieto hnutia, len málo urobil pre zlepšenie ochrany vidieka, jednoducho preto, že len veľmi málo politikov videlo jasnú súvislosť medzi ochranou ozónovej vrstvy a znížtením skleníkového efektu na jednej strane a udržaním diverzifikovaných vidieckych ekosystémov na strane druhej.
Až do 70. a 80. rokov sa poskytovalo len o málo viac ochrany než zabezpečoval Zákon o mestskom a vidieckom plánovaní z roku 1947, prišom spod kompetencie týchto ustanovení bolo automaticky vyčlenené poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo. Okrem toho vznikali politické konflikty medzi Ministerstvom pre životné prostredie a záujmami Ministertva poľnohospodárstva, rybárstva a potravinárstva, ktoré často vyvíjali tlak opačným smerom. V porovnaní s tým sa vedecky orientovanému ochranárstvu darilo lepšie, zabezpečilo si väčšie právomoci, zvlášť v ustanoveniach o národných prírodných rezerváciách, na základe ktorých bola vedecká komunita často schopná vzdorovať aj úsiliu o intenzifikáciu poľnohsopodárstva.




Nárast turistiky a rekreácie

V povojnových rokoch sa presadzovali vo vidieckej turistike a rekreácii dve základné politické línie. Po prvé, sociálna politika, ktorá sa usilovala o zvýšenie možností rekreačného využitia vidieka širokou verejnosťou. Po druhé, politika využitia zeme, ktorá sa zamerala na formálnejšie mechanizmy, týkajúce sa zabezpečenia prístupu verejnosti na súkromnú pôdu.
Až do prijatia Zákona o národných parkoch a prístupe ku krajine v r. 1949 existovali aktívnetlaky na vládku, ktoré žiadali presnejšie definovať sieť verejných chodníkov v Anglicku a Walse, ako aj povoliť širší prístup k verejným pozemkom, zvlášť v horských oblastiach.
V 60. rokoch horlila labouristická vláda za umožnenie širšieho prístupu verejnosti k atraktívnym lokalitám a prijatím Zákona o vidieku z r. 1968 podporila vybudovanie rôznych zariadení na rekreáciu v spolupráci s orgánmi miestnej správy. Boli založené verejné parky, miesta pre pikniky a miesta pre karavany, ktoré mali podporiť rastúcu popularitu vidieckej rekreácie, hoci miestna správa zaviedla tieto opatrenia v úplne inom duchu ako sa pôvodne predpokladalo.
Boli vytvorené ďalšie oblasti, na ktoré sa začali vťahovať opatrenia poskytujúce istý stupeň ochrany pred poľnohospodárskym rozvojom.