Implementácia dohôd a rozhodnutí

Na implementáciu je okrem politickej vôle potrebné vytvoriť a zabezpečiť dostatok finančných zdrojov. Rizikovými faktormi sa javí úspešné zapracovanie medzinárodných záväzkov do domácej legislatívy, vývoj dohodnutých programov a ich uvedenie do praxe ako aj prijatie opatrení potrebných na vykonanie náležitých zmien v ekonomickej i sociálnej oblasti. Základom je dodržať dohodnuté stratégie a neísť vlastnou cestou, ktorá by nebola v súlade s prijatým režimom a nerešpektovala prijaté záväzky. Neopomenuteľnou požiadavkou je zabezpečenie transparentnosti a monitorovateľnosti implementácie záväzkov. Rámcový dohovor OSN o klimatických zmenách (United Nations Framework Con-vention on Climat Change) obsahuje dva dodatky, z nich prvý obsahuje zoznam hospodársky vyspe-lých krajín (štáty OECD s výnimkou Južnej Kórey a Mexika) a krajiny, ktorých ekonomiky sa nachá-dzajú v štádiu prechodu k trhovému hospodárstvu (väčšina štátov strednej a východnej Európy). Druhý dodatok je podmnožinou prvého dodatku a obsahuje iba štáty OECD s výnimkou Česka, Poľ-ska, Maďarska, Južnej Kórey a Mexika. Dohovor ukladá prijať výrazne silnejšie opatrenia štátom oboch týchto dodatkov ako štátom ostatným, pričom krajiny, ktorých ekonomiky sú v prechode na trhové hospodárstvo, majú v záujme úspešného dokončenia ekonomických reforiem povolenú určitú mieru voľnosti. Do 10.12. 1999 dohovor ratifikovalo alebo k nemu pristúpilo celkove 181 krajín sveta. Podľa článku 17 dohovoru sa od roku 1995 každoročne konajú konferencie zmluvných strán (Conference of the Parties), ktoré hodnotia spôsob plnenia tohto dokumentu a ukladajú kraji-nám ďalšie úlohy. Pre názornosť ďalšieho rozsahu rokovaní a úsilia s tým súvisiaceho, uvádzam stručný pre-hľad následných konferencií a prijatých deklarácií a protokolov. Prvá konferencia zmluvných strán (COP-1) sa konala 28.3.-7.4.1995 v Berlíne. Pojed-návala o adekvátnosti obsahu rámcového dohovoru z hľadiska dopadu na zníženie emisie skleníko-vých plynov, prijali sa pravidlá kontroly plnenia dohovoru formou pravidelne prekladaných národ-ných správ zmluvných strán. Zmluvné strany sa dohodli i na príprave spoločných medzinárod-ných projektov na zníženie emisií v tzv. pilotnej fáze. Druhá konferencia zmluvných strán (COP-2), Ženeva, 8.-19.7.1996, prerokovala vý-sledky Druhej správy IPCC o klimatických zmenách. Rokovania vyústili do prijatia tzv. Minis-terskej deklarácie. Tretia konferencia zmluvných strán (COP-3), Kjóto, 1.-11.12.1997 znamenala výz-namný pokrok v rokovaniach a vyústila prijatím dôležitého Kjótskeho protokolu k rámcovému dohovoru.