Na príkladoch vysvetlite, prečo je zložité vyvinúť účinné medzinárodné environmentálne režimy, ktoré by sa zaoberali globálnymi environmentálnymi problémami. Každá krajina v súčasnosti zápasí s niektorými environmentálnymi problé-mami, ktoré majú lokálny, regionálny a nadregionálny charakter. Už len vysporia-danie sa s takýmto bremenom na miestnej úrovni v rámci štátu je pomerne zložitý a komplikovaný proces. Na zvládnutie globálnych environmentálnych problémov treba vyvinúť a implementovať funkčné medzinárodné environmentálne režimy. Na začiatku je namieste definovať, čo to taký medzinárodný režim vlastne je. Všeobecná charakteristika medzinárodného režimu je medzinárodná spolo-čenská inštitúcia s (viac alebo menej) dohodnutými princípmi, normami, pravidla-mi, procedúrami a programami, ktorým sa riadia činnosti a ovplyvňujú očakávania aktérov v špecifickej problematickej oblasti ( 6. kapitola, str.4). Pri vývoji medzinárodných režimov v oblasti životného prostredia sa stretá-vame s množstvom komplikácií. Na vytvorenie takéhoto zložitého systému neexis-tuje žiadny poverený svetový medzinárodný orgán a k pristúpeniu nemožno priamo niektorú krajinu nútiť. Je potrebné presadiť spoločný záujem stať sa jedným z aktérov medzinárodného environmentálneho režimu v procese jeho vytvárania, čo je zdĺhavý proces, ovplyvňovaný nielen vedeckými a odbornými argumentmi, ale aj dávkou medzinárodnej diplomacie. V celosvetovom meradle platia v rôznych čas-tiach planéty rôzne medzinárodné princípy, postupy, procesy, zásady a normy, úro-veň poznania, znalosti a schopnosti, úrovne technológií a využívania zdrojov. Exis-tujú rôzne ľudské aktivity, kultúrne zvyklosti a tradície. A nemožno opomenúť rôz-nu životnú úroveň, rozmery medzinárodného a svetového obchodu, ekonomickú vyspelosť rozvinutých krajín v porovnaní s chudobou a biedou rozvojových krajín (charakteristické rozdelenie na krajiny Severu a krajiny Juhu) alebo problémov, s ktorými sa stretávajú v krajinách transformujúcich sa ekonomík bývalých socialis-tických štátov. Proces vývoja režimov možno v podstate rozdeliť na tri základné fázy, ktoré možno nazvať:

a) vytvorenie agendy,
b) rokovania a prijímanie rozhodnutí,
c) implementácia dohôd a rozhodnutí

Problematiku vývoja a uplatňovania medzinárodných režimov, pre lepšie znázornenie celého procesu a jeho zložitosti, v ďalšom poukážem na príklade uza-tvorenia Rámcového dohovoru OSN o klimatických zmenách.

Vytvorenie agendy
Fáza vytvorenia agendy zahŕňa procesy od identifikovania a definovania problému, jeho odborného a vedeckého spracovania, mechanizmov uvedenia na politickú a verejnú scénu, až na uvedenie na medzinárodnú politickú agendu do takého štádia, aby sa o probléme začali viesť rokovania a rozhodovacie procesy. Na tejto dlhej ceste sa stretávajú aktivisti a spracovatelia s množstvom nástrah a problémov, ktoré môžu spôsobiť zmarenie celého ich úsilia. Na potrebu vypracovania účinného medzinárodného režimu v mnohých prí-padoch upozornia až rozsiahle havárie, katastrofy a nešťastia, priame ohrozenie zdravia alebo životov obyvateľstva, katastrofické sucho alebo búrky a povodne a ich ničivý ďalekosiahly dopad v globálnom meradle. Alebo až hrozba presunutia alebo narastania nebezpečnosti problému zvýši záujem a vyvolá pozornosť na vy-vodenie primeraných opatrení. Nemalú rolu hrá v týchto prípadoch popularita podstaty environmentálneho problému. Oveľa väčšiu pozornosť si získa problema-tika ochrany tropických pralesov a ochrany morských cicavcov, ako ochrana vy-mierajúcich druhov plazov alebo hmyzu. Základným faktorom sa však stále javí zásah do ekonomickej oblasti, obmedzenie alebo útlm výroby, náklady a ekonomické straty s tým súvisiace. Rámcový dohovor OSN o klimatických zmenách (United Nations Fra-mework Convention on Climat Change)

Na závažnosť problému možných globálnych klimatických zmien bolo na medziná-rodnej scéne prvýkrát poukázané na Prvej svetovej klimatickej konferencii, organizovanej Svetovou meteorologickou organizáciou (WMO) v roku 1979 v Ženeve. Na konferencii vý-razne zaujali príspevky, ktoré analyzovali namerané hodnoty vybratých klimatických prv-kov a pokúsili sa získané výsledky vedecky zdôvodniť. Počas 80. rokov minulého storočia nadobúdali vedecké výsledky čoraz väčšiu po-zornosť a získavali postupne stále väčšie uznanie. Globálne klimatické zmeny sa tak po-stupne stávali vo svete prvoradým environmentálnym problémom. Dôležitá konferencia sa uskutočnila v roku 1985 v rakúskom Villachu, kde sa roz-hodlo, že problém klimatických zmien je natoľko závažný, že je nevyhnutné intenzívne po-kračovať vo vedeckom skúmaní a tiež zapojiť do procesu aj politických činiteľov. V roku 1988 bol UNEP a WMO založený Medzivládny panel klimatických zmien (IPCC - Intergovernmental Panel on Climate Change), ako nezávislý vedecký a technický orgán, ktorý sa zaoberal podporou a rozvojom podrobnejšieho spoznávania príčin klimatic-kých zmien, hodnotenia ich environmentálnych, ekonomických a sociálnych dôsledkov a definovaním miery zodpovednosti za tieto zmeny a možných ďalších svetových stratégií.

Na decembrovom Valnom zhromaždení OSN v roku 1988 bola prijatá rezolúcia č.43/53, ktorá uznala klimatické zmeny za spoločný problém celého ľudstva a apelovala na svetovú verejnosť, aby sa začala týmto problémom bezodkladne zaoberať.
Následne 45. valné zhromaždenie OSN v roku 1989 reagovalo na aktivity Svetovej meteorologickej organizácie (WMO), Programu pre životné prostredie OSN (UNEP), zalo-ženia Panelu IPCC a výsledkov celej rady medzinárodných konferencií k tejto problematike (New Delhi, Noordwijk, Ženeva, Montreal) a zvolalo na jún 1992 do Rio de Janeira Konfe-renciu OSN o životnom prostredí a rozvoji (UNCED - United Nations Conference on Envi-ronment and Development), ktorá je známa aj pod názvom „Summit Zeme“ (The Earth Summit) a ako jednu z priorít zaradilo do programu problematiku globálnych klimatických zmien v súvislosti s ďalším rozvojom civilizácie. Zároveň bol založený Medzivládny doho-dovací výbor (Intergovernmental Negotiationg Committee), ktorého úlohou bolo pripraviť text medzinárodnej zmluvy. Ako vidno z uvedeného stručného súborného prehľadu, proces vytvárania agendy a jednotlivých prístupových medzinárodných rokovaní, vedúcich až k záverečným rokovaniam, sa plynulo prelína bez určenia bližších hraníc, s procesom rokovania a prijímania záväzkov, je zdĺhavý (1979 – 1992) a nesmierne náročný po stránke odbornej, finančnej, ako aj politickej a diplomatickej. Rokovanie a prijímanie záväzkov

Na tejto úrovni sa rozhoduje o záväzkoch, stratégiách a opatreniach po tom, ako sa podarilo presunúť problém zo štruktúr kompetentných za miestnu politiku na medzinárodnú scénu. Pri tvorbe medzinárodných režimov sa často možno stretnúť i s neochotou rozvinutých krajín poskytnúť potrebnú finančnú pomoc krajinám s málo výkonnou ekonomikou, hlavne rozvojovým krajinám, alebo len za podmienky financovania len čiastočných nákladov na dosiahnutie stanovených cieľov a implementáciu prog-ramov. Naopak rozvojové krajiny o túto podporu tvrdo jednajú a bojujú ako proti-hodnotu za to, že poskytujú v rámci svetového transferu, obchodu a prírodného kultúrneho bohatstva, svoje zdroje alebo sa vzdávajú niektorých činností, ktoré by im za vynaloženia nízkych nákladov priniesli tak potrebné oživenie ekonomiky. Ako príklad možno uviesť zachovanie biologickej diverzity, šetrenie prírodnými zdrojmi, zníženie produkcie emisií a skleníkových plynov v používaných technoló-giách. Sú to multilaterálne náročné jednania ohľadne poskytnutia ústupkov a kom-penzácií za ne.

V tejto fáze sa uplatňuje široká rôznorodosť postupov, opatrení a nariadení, zákazov a obmedzení, transferov technológie a zdrojov, trhových nástrojov, politických a obchodných rokovaní, dobrovoľných záväzkov a zmlúv, stanovenie nových kódexov a pravidiel, za rozsiahleho uplatnenia vedy a výskumu. Predmetom rokovaní je dosiahnutie dohody o záväzkoch vedúcich k naplneniu a dosiahnutiu stanovených cieľov. Uzatvorené dohody musia byť účinné, reálne, prijatie symbolických dohôd je neefektívne za vedie do slepej uličky a problém sa v konečnom dôsledku nevyrieši.
Pri rokovaniach sa okrem ekonomickej a politickej sily aktérov sa na celko-vom výsledku a priebehu rokovania odráža aj celkový počet účastníkov, mnohora-kosť ich záujmov a podmienok, váhavosť a právo veta. Problematické sa javí i spravodlivé a úmerné prerozdelenie nákladov v pomere k prínosom a akceptova-teľnosť nákladov (ekonomická, morálna a pod.).
Prijatý režim musí disponovať ešte jednou dôležitou vlastnosťou, a tou je pružnosť, resp. adaptabilita k meniacim sa podmienkam počas jeho uplatnenia, možnosťou prispôsobiť svoje pravidlá i inštitúcie na základe skúseností pri imple-mentácii a z vyhodnocovania národných správ a poznatkov. V zásade možno rozlíšiť dva základné spôsoby uzatvárania medzinárodných dohôd. Jedným zo spôsobov je snaha dosiahnuť zastrešujúcu dohodu, v ktorej sú pravidlá pre ďalší postup zakotvené v jednej dohode. Príkladom zastrešujúcej do-hody je Zákon o moriach, ktorý sa snaží regulovať prístup k zdrojom oceánov a ich využívanie. V priebehu rokovaní bola snaha definovať podrobné pravidlá pre väč-šinu zásadných hľadísk problému v jednej konečnej dohode, čo sa odzrkadlilo na zložitosti a zdĺhavosti rokovaní. Druhý prístup má za cieľ dosiahnuť len rámcovú dohodu, v ktorej sa pri-stúpi len na základné princípy a cieľmi a dohodne sa rámec, v rámci ktorého sa mô-žu prerokovávať následné protokoly, v ktorých sa bude riešenie bližšie konkreti-zovať. Akékoľvek dosiahnutie účinnej medzinárodnej dohody je veľmi obtiažne. Konečným cieľom rámcového dohovoru o klimatických zmenách je stabilizácia ob-sahu skleníkových plynov v ovzduší na takej úrovni, ktorá umožní predísť nebezpečným dôsledkom znečisťovania ovzdušia ľudskou činnosťou.

Pretože proces globálneho otepľova-nia už nenávratne nastal, uvedením opatrení do praxe by sa malo zabezpečiť, aby sa ekosys-témy prirodzeným spôsobom a čo najrýchlejšie adaptovali na možné riziká klimatických zmien.

Dohovor formuluje všeobecné záväzky zúčastnených strán, ktoré budú pravidelne doplňovať a zverejňovať produkciu emisií, podporovať vývoj a využívanie technológií, ktoré slúžia na obmedzenie alebo prevenciu pred imisiami skleníkových plynov a to vo všetkých oblastiach národného hospodárstva.

Dohovor je založený na piatich hlavných princípoch:
1. Princíp medzigeneračnej spravodlivosti a diferencovanej zodpovednosti, t.j. že je pot-rebné chrániť klimatický systém Zeme aj pre budúce generácie a riešiť ho globálne, spo-ločnými silami a prístup je potrebné diferencovať podľa podielu jednotlivých štátov na zapríčinení súčasného stavu, zvláštnu zodpovednosť musia niesť ekonomicky vyspelé štáty sveta. 2. Rešpektovanie osobitných potrieb rozvojových štátov a malých ostrovných štátov.
3. Princíp predbežnej opatrnosti a prijímania opatrení s predstihom.
4. Právo všetkých krajín na chránenie programu trvalo udržateľného rozvoja svojej spo-ločnosti, prijaté postupy musia vyhovovať špecifickým podmienkam krajín a potrebám ich ekonomického a sociálneho rozvoja. 5. Nevyhnutnosť zúčastnených strán kontinuálne spolupracovať a zabezpečovať plnenie dohovoru a tiež v duchu dohovoru podporovať rozvoj štátov tretieho sveta. Rámcový dohovor obsahuje množstvo všeobecných záväzkov a pravidiel, ktoré musia zmluvné štáty dodržiavať. Medzi ne patrí tvorba národných programov na zmierňovanie negatívnych dopadov klimatických zmien a ich pravidelná aktualizá-cia, spracovanie adaptačných stratégií, podpora trvale udržateľných systémov ria-denia hospodárstva systémov ochrany prírody, pravidelné monitorovanie národ-ných objemov emitovaných skleníkových plynov a sledovanie výšky ich poklesu, povinnosť brať ohľad na riziká dopadu na klimatické zmeny pri prijímaní ekono-mických a environmentálnych opatrení a minimalizovať tento dopad, podporovať vedeckú a technickú spoluprácu a podporovať vzdelávací proces a výmenu infor-mácií. V zdĺhavom procese rokovaní pred a počas prijatia dohovoru sa prejavovala ne-ochota ekonomicky vyspelých štátov znižovať svoje emisie, a tak redukovať svoju energetickú spotrebu a následne tak obmedzovať svoj životný štandard. Takisto ani rozvojové krajiny spočiatku neprejavovali o dohodu príliš veľký záujem. Namietali a poukazovali na svoje právo takisto zabezpečiť svoj ekonomický a hospodársky rozvoj, aký už v minulosti prebehol v rozvinutých krajinách.
Pri rokovaniach sa kľúčovým problémov prejavoval názor, že hlavnú zodpo-vednosť za nárast emisií skleníkových plynov nesú ekonomicky vyspelé štáty. Účastníci z rozvojových krajín, ktorých bola na rokovaniach väčšina, požadovali, aby preto vyspelé krajiny vzali na seba zodpovednosť za momentálny stav a pomoh-li pri prekonávaní rizík a problémov krajinám tretieho sveta, a to hlavne zabezpe-čením dostatočného množstva finančných prostriedkov.

Implementácia dohôd a rozhodnutí

Na implementáciu je okrem politickej vôle potrebné vytvoriť a zabezpečiť dostatok finančných zdrojov. Rizikovými faktormi sa javí úspešné zapracovanie medzinárodných záväzkov do domácej legislatívy, vývoj dohodnutých programov a ich uvedenie do praxe ako aj prijatie opatrení potrebných na vykonanie náležitých zmien v ekonomickej i sociálnej oblasti. Základom je dodržať dohodnuté stratégie a neísť vlastnou cestou, ktorá by nebola v súlade s prijatým režimom a nerešpektovala prijaté záväzky. Neopomenuteľnou požiadavkou je zabezpečenie transparentnosti a monitorovateľnosti implementácie záväzkov. Rámcový dohovor OSN o klimatických zmenách (United Nations Framework Con-vention on Climat Change) obsahuje dva dodatky, z nich prvý obsahuje zoznam hospodársky vyspe-lých krajín (štáty OECD s výnimkou Južnej Kórey a Mexika) a krajiny, ktorých ekonomiky sa nachá-dzajú v štádiu prechodu k trhovému hospodárstvu (väčšina štátov strednej a východnej Európy). Druhý dodatok je podmnožinou prvého dodatku a obsahuje iba štáty OECD s výnimkou Česka, Poľ-ska, Maďarska, Južnej Kórey a Mexika. Dohovor ukladá prijať výrazne silnejšie opatrenia štátom oboch týchto dodatkov ako štátom ostatným, pričom krajiny, ktorých ekonomiky sú v prechode na trhové hospodárstvo, majú v záujme úspešného dokončenia ekonomických reforiem povolenú určitú mieru voľnosti. Do 10.12. 1999 dohovor ratifikovalo alebo k nemu pristúpilo celkove 181 krajín sveta. Podľa článku 17 dohovoru sa od roku 1995 každoročne konajú konferencie zmluvných strán (Conference of the Parties), ktoré hodnotia spôsob plnenia tohto dokumentu a ukladajú kraji-nám ďalšie úlohy. Pre názornosť ďalšieho rozsahu rokovaní a úsilia s tým súvisiaceho, uvádzam stručný pre-hľad následných konferencií a prijatých deklarácií a protokolov. Prvá konferencia zmluvných strán (COP-1) sa konala 28.3.-7.4.1995 v Berlíne. Pojed-návala o adekvátnosti obsahu rámcového dohovoru z hľadiska dopadu na zníženie emisie skleníko-vých plynov, prijali sa pravidlá kontroly plnenia dohovoru formou pravidelne prekladaných národ-ných správ zmluvných strán. Zmluvné strany sa dohodli i na príprave spoločných medzinárod-ných projektov na zníženie emisií v tzv. pilotnej fáze. Druhá konferencia zmluvných strán (COP-2), Ženeva, 8.-19.7.1996, prerokovala vý-sledky Druhej správy IPCC o klimatických zmenách. Rokovania vyústili do prijatia tzv. Minis-terskej deklarácie. Tretia konferencia zmluvných strán (COP-3), Kjóto, 1.-11.12.1997 znamenala výz-namný pokrok v rokovaniach a vyústila prijatím dôležitého Kjótskeho protokolu k rámcovému dohovoru.

Štvrtá konferencia zmluvných strán (COP-4), Buenos Aires, 2.-13.11.1998 sa zaobera-la spôsobmi ako naplniť ciele Kjótskeho protokolu a bol na nej prijatý tzv. Akčný plán. Piata konferencia zmluvných strán (COP-5), Bonn, 25.10.-5.11.1999 sa okrem iného zaoberala hodnotením druhých národných správ štátov prvého dodatku rámcového dohovoru a bola prijatá smernica na prípravu tretích národných správ o plnení záväzkov.
Šiesta konferencia zmluvných strán (COP-6), sa konala v Haagu ,13. – 25. 11. 2000, prerušené zasadanie pokračovalo 16.-27.7.2001 v Bonne (COP-6bis). Bola na ňom prijatá tzv. Bonnská dohoda, na ktorú nadviazala Politická deklarácia. Siedma konferencia zmluvných strán (COP-7) sa konala 29.10. až 10.11.2001 v Mar-rakéši (Marocké kráľovstvo). Zúčastnilo sa jej viac ako 4400 delegátov zo 172 štátov a tiež zástupcovia 234 medzivládnych, nevládnych a ďalších pozorovateľských organizácií. Bola prijatá tzv. Marrakéš-ska ministerská deklarácia a dokument The Marakesh Accord (Marrakéšsky patent). Ako z príkladu vyplýva, je skutočne nesmierne zložité vyvinúť účinné a funkčné medzinárodné environmentálne režimy, ktoré sa zaoberajú riešením glo-bálnych environmentálnych problémov. Ide o náročný vedecký i diplomatický pro-ces, ktorý sa vyvíja kontinuálne počas mnohých rokov až desaťročí s postupnými novými zisteniami v oblasti vedy a výskumu, zavádzaním nových technológií v hospodárstve i úspechmi v rokovaniach na domácej i medzinárodnej politickej scéne, zahrňujúc prácu nespočetného množstva vedcov, technikov, environmenta-listov, politikov i angažovanosti širokej verejnosti. Uvedený podrobnejšie rozobraný príklad slúži na názorné zobrazenie zloži-tosti celého procesu ad samotného počiatku, načrtnúc problémy a úskalia, aby si mohol i nezainteresovaný čitateľ dobre predstaviť, čo to znamená vyvinúť a úspešne implementovať funkčný a účinný medzinárodný režim, dohodu a či dohovor za ú-časti mnohých aktérov. Realitou však našťastie však zostáva fakt, že sa darí vo sve-te, i keď za cenu veľkého úsilia, takéto režimy etablovať, čo je povzbudením pre nás všetkých, ktorých otázky ochrany životného prostredia nenechávajú ľahostajnými.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk