Rok Poľnohospodárske družstvá Štátne majetky
Výmera v ha Počet Výmera v ha Počet
1950 310 3090 3200 190
1960 400 9500 3300 450
1970 650 6200 4300 330
1980 2500 1700 7000 200
1990 2250 2100 7000 200
Zdroj: Bartoš, Těšitel, 1993

Rozsah zmien v štruktúre krajiny, ku ktorým došlo vplyvom socialistického poľnohospodárstva je v ostrom kontraste s predchádzajúcim obdobím. Typickým znakom socialistického poľnohospodárstva je homogenizácia krajiny a odstránenie jej mikroštruktúry. Pôvodná mozaika ornej pôdy, lúk a pasienkov, mokradí, medzí a remízok, poľných ciest sa pretvorila na homogénne plochy ornej pôdy, prípadne lúk. V dôsledku toho poklesla prístupnosť krajiny pre biotu i pre človeka. V období socializmu násilná kolektivizácia zničila vzťah roľníka k pôde, čo malo za následok oveľa menšie ohľady družstevníkov k životnému prostrediu. Koncentráciou výroby sa posilňoval nekompromisný centralizmus v riadení poľnohospodárskej výroby, čo sa negatívne odrazilo aj na necitlivom prístupe k miestnym podmienkam a odlišnostiam životného prostredia. Centralizmom sa rozhodovanie stále vzdiaľovalo od vlastnej výroby, negatívne sa prejavila aj špecializácia a plošné centrálne rozhodnutia aj za cenu veľkých nákladov a škôd na životnom prostredí. Degradácia poľnohospodárskej pôdy bola spôsobená aj snahou dosiahnuť sebestačnosť vo výrobe potravín, hospodárskym súťažením so západom a snahou o export do iných socialistických krajín. Osobitné negatívne pôsobenie mala organizovaná sociálna deštrukcia spoločenskej kultúry vidieka a jeho „industrializácia“. Po roku 1989 nastali i v poľnohospodárstve rozsiahle zmeny, ktoré priniesli so sebou aj nové možnosti ale i nové riziká pri ich uplatňovaní. Na jednej strane sa odkrývajú možnosti nápravy alebo zmiernenia škôd z minulosti, naopak prinášajú so sebou nové problémy. Ide tu najme o rozpory medzi ekonomickými záujmami v snahe využiť potenciál prírodného prostredia alebo územia na strane jednej a ochranou životného prostredia a snahou o trvalo udržateľný spôsob hospodárenia na strane druhej.
Z hľadiska budúcnosti je jedným z cieľov environmentálnej politiky v oblasti poľnohospodárstva dosiahnutie trvalo udržateľného rozvoja poľnohospodárstva, pod čím by sa dalo voľne rozumieť dosiahnutie rozvoja uspokojujúceho potreby súčasnosti bez ohrozenia schopnosti budúcich generácií uspokojovať ich vlastné potreby (podľa Brundlandovej, 1987, Naša spoločná budúcnosť). Medzi nové možnosti možno počítať rozsiahlu privatizáciu v poľnohospodárstve a reštitúcie pôdy. Na prinavrátenej pôde však skutočne hospodári iba malá časť vlastníkov.