Jedná sa pritom predovšetkým o oxid uhličitý, uvoľňovaný z fosílnych palív, freóny z aerosóly a chladiacich zariadení a metán, unikajúci pri ťažbe zemného plynu. Potencionálny vplyv zmeny skleníkového efektu na globálnu klímu je všeobecný a rozsiahly - predpokladá sa prinajmenšom s topením ľadovcov, zvýšením hladiny oceánu a zaplavením nízko položených oblasti , s poruchami v morských prúdoch a v prúdení atmosféry, ktorá bude príčinou zmien v zrážkach a teda sucha a naopak inde záplav. Hlavné skleníkové plyny
Hlavné prírodné skleníkové plyny sú vodná pára, oxid uhličitý (CO2), metán (CH4) a oxid dusný (N2O), ktoré sa spolu na zložení atmosféry podieľajú menej než percentom. Vedľa toho skleníkový efekt spôsobujú rovnako niektoré umelé látky, predovšetkým hydrogenované fluorovodíky (HFC), halogenované uhlovodíky (freony, CFC), polyfluorovodíky (PFC) a fluorid sírový (SF6).
V dôsledku ľudskej činnosti koncentrácie všetkých hlavných skleníkových plynov stúpajú - v prípade vodnej pary nepriamo. Sila skleníkového efektu sa tak zväčšuje, vzniká antropogenný (človekom spôsobený) tzv. prídavný skleníkový efekt. V priemere teda dochádza k ohrievaniu atmosféry. Viac než o globálnom otepľovaní je však treba hovoriť o globálnych klimatických zmenách, lebo konkrétne prejavy sa budú v rôznych regiónoch líšiť.
Zďaleka najdôležitejší medzi človekom produkovanými skleníkovými plynmi je oxid uhličitý, ktorý vzniká spaľovaním fosílnych palív - ropy, uhlia a zemného plynu. Na prídavnom skleníkovom efekte sa podieľa 64 percentami. Podiel metánu je 19%, oxidu dusného necelých 6%.
Niektoré človekom produkované látky znečisťujúce ovzdušie, predovšetkým oxid siřičitý, ovzdušie zase ochladzujú. Do atmosféry sa dostávajú vo forme aerosolí, ktorých drobné čiastočky odrážajú časť žiarenia späť do vesmíru. Paradoxne tak tieto látky, ktoré inak spôsobujú značné ekologické problémy, pôsobí také pozitívne.
Koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére boli od konca posledného glaciálu (doby ľadovej) pomerne stabilné. Uhlíkový cyklus, v ktorom sa uhlík vymieňa medzi atmosférou, rastlinami, živočíchmi, pôdou a oceánmi, prebiehal viac-menej rovnomerne. Zhruba od konca 18. storočia sa ale množstvo predovšetkým oxidu uhličitého začalo zvyšovať. Hlavnou príčinou je rozvoj spaľovania fosílnych palív. Významnú rolu ale hralo aj vyrubovanie a spaľovanie lesov, v ktorých bolo značné množstvo uhlíku uložené, rovnako ako intenzívny chov dobytka i pestovanie ryže, zodpovedné za emisie metánu.