Veľký význam mala voľba Popradu aj z dôvodu atraktivity prostredia Vysokých Tatier, ktoré vďaka železničnej trati získali dobré spojenie s hlavným mestom Prahou, čo malo pre získanie zákaziek pre malého podnikateľa veľký význam.

Koľajové vozidlá boli až do vzniku prvej republiky vyrábané mimo územia Slovenska. Buď v terajšom Maďarsku, Rakúsku, či v Nemecku. Tu začala história popradskej vagónky – objekt dnes už neexistuje




Spočiatku sa nákladné vagóny pre Československé dráhy ( ČSD ) len opravovali. Vlastná výroba sa začala až v roku 1928, kedy sa firma rozšírila pod názvom " Vozovka a strojáreň Halatha a Inž. Petrovický. "( názvy sa menili v závislosti od majiteľov, či príslušnosti v rámci priemyslu ). Vo výrobnom programe bolo čistenie a revízia kotlových vagónov a výroba otvorených dvojnápravových vagónov. Technológia výroby ostala primitívna. Pracovné podmienky boli veľmi ťažké. V krytých budovách sa vyrábali súčiastky - kovaním, alebo obrábaním. Montážne práce sa diali väčšinou pod holým nebom alebo v nevyhovujúcich drevených hangároch bez potrebnej mechanizácie. Počas druhej svetovej vojny smerom na východ od Popradu zriadil ďalší podnikateľ Roháček konkurenčnú vagónku, ktorá sa stala neskoršie základom dnešnej Tatravagónky. Skutočný charakter vagónovej výroby nadobudol výrobný program po roku 1948, keď bol tento závod začlenený najprv do Vagónky Tatra Smíchov ( Praha ), neskôr do Vagónky Tatra Studénka ( v dnešnom Česku ). Naplno sa rozvinul v osemdesiatych rokoch, kedy k základnému podniku pribudol závod v Spišskej Starej Vsi a závod Trebišov, ktorý sa postupne osamostatnil. Už v šesťdesiatych rokoch sa medzinárodná únia ( UIC ) zaoberala novými požiadavkami na parametre vagónov, t. j. predovšetkým podvozkov. Medzi ne patrilo zvyšovanie rýchlosti 100 km/h a hmotnosť na nápravu 21 t. Preto bol v Európe štandarizovaný nový podvozok, ktorý sa zásadne konštrukčne odlišoval od tzv. stredoeurópskeho. Jeho základné označenie poznáme pod označením Y25 s ďalšími doplňujúcimi písmenami a číslami, ktoré bližšie určujú jeho charakteristiky, napríklad : L, S, ( SS ), d, i, f, 1.

Vecné zahájenie výroby v novej "podvozkárni" bolo roku 1986. Výrobná linka bola postavená pre jediný typ. To znamenalo : Y25, neskôr Y25Rs, Y25LSd1, Y25Ls(s)d1.* Táto podvozkáreň mala kapacitu 12 000 kusov podvozkov ročne. Jej vybudovanie bolo najrozsiahlejšou investíciou. Stroje boli jednak vyrobené vlastnou kapacitou, jednak kúpené zo zahraničia a "šité na mieru" pre potrebnú technológiu.