Dejiny ľudstva nie sú a nikdy neboli výlučne záležitosťou človeka a spoločnosti. Človek svojou činnosťou pretváral prírodu, sprostredkovával látkovú výmenu medzi sebou(spoločnosťou)a prírodou. Tým budoval a rozvýjal nielen svoj ľudský svet, ale i prírodu. Teda i prírodu ako prostredie, v kt. žije, i keď si to často ani neuvedomoval. Žiaľ, celkom jednoznačne si to uvedomil až vtedy, keď bolo životné prostredie natoľko zamorené splodinami výrobnej činnosti, že bol bezprostredne ohrozený život človeka a hrozba zániku planéty sa stala zjavnou. Čím ľudstvo ohrozuje svoju existenciu?
- miznú pramene pitnej vody
- v ovzduší ubúda O2 a pribúda CO2
- potoky, rieky a more sú značne znečistené
- pôda, voda a vzduch sú zamorené toxickými látkami
- ľudstvo nedokáže zastaviť populačnú explóziu
Ľudstvo poškodzuje svoje prirodzené biotopy natoľko, že ohrozuje svoju vlastnú existenciu:
- skracuje sa stredná dĺžka života
- stresové faktora zvyšujú výskyt civilizačných chorôb
- odumierajú rastlinné a živočíšne druhy
- ubúda poľnohospodárskej pôdy, zmenšuje sa rozloha lesov
Ukazuje sa, že vzťah k prírode a k životnému prostrediu je etickým, teda morálnym
problémom a úzko súvisí z formovaním nového človeka. Jednou z najdôležitejších ciest harmonizácie vzájomného pôsobenia vyspelej humanitnej spoločnosti a prírody je formovať u každého človeka hlboké humanitné chápanie významu prírody pre jeho vlastný život, zdravie, pre fyzické a duchovné zdokonaľovanie.
Morálny aspekt vzájomného pôsobenia spoločnosti a prírody je zvlášť viditeľný z hľdiska vývoja samotného človeka, formovanie novej, všestranne rozvinutej osobnosti. Svet vždy akoby sa v človeku odrážal, medzi bohatstvom prírodného okolia a bohatstvom ľudskej zmyslovosti je hlboká vnútorná jednota. Inými slovami – svet človeka je svetom prostredia, kt. ho obklopuje, teda vzťah k tomuto prostrediu nadobúda etické zafarbenie. Človek, kt. si nevytvoril k okolitému svetu mravný vzťah, pri kt. ľudia svoju prevahu nad prírodou nevyužívajú na jej potláčanie, ale na jej pozdvihnutie, na úplnú realizáciu humanizmu prírody a svojho vlastného naturalizmu, taký človek bude prírodu len „konzumovať“. Omnoho viac bohatstva a možností rozvoja zachovávame pre budúcnosť, ak si uvedomíme už dnes, že budúcnosť po nás zdedí nielen výbornú kapacitu, sociálne zriadenie a určitý duchovný potenciál, ale aj prírodný základ ďalšieho spoločenského rozvoja.