Znečisťovanie uhľovodíkmi

Uhľovodíky sú dôležité chemické suroviny a palivá možno ich získať z troch zdrojov a)uhlia b)ropy c)plynu Nachádzajú sa v zemskej kôre a vznikli v dávnych dobách premenou živočíchov alebo rastlín bez prístupu vzduchu. Spaľovaním uhľovodíkov dochádza k znečisťovaniu životného prostredia CO2. Spaľovaním uhlia sa zas uvoľňuje SO2, oxidy dusíka, zlúčeniny arzénu, popolček a CO2. Ropa znečisťuje prírodu haváriami tankerov a ich čistením a inými únikmi do životného prostredia. Najmenej škodlivý z uhľovodíkov je plyn, z neho sa tiež uvoľňuje CO2 ale nie v takom množstve ako napr. z uhlia. CO2 je hlavný skleníkový plyn. Ako už bolo povedané hlavne sa uvoľňuje spaľovaním uhľovodíkov ale aj inými spôsobmi. Ďalšie skleníkové plyny sú vodná pára, metán (CH4) a oxid dusný (N2O). Vedľa toho skleníkový efekt spôsobujú rovnako niektoré umelé látky, predovšetkým, freóny,, polyfluorovodíky a fluorid sírový (SF6).Zďaleka najdôležitejší medzi človekom produkovanými skleníkovými plynmi je oxid uhličitý. Na prídavnom skleníkovom efekte sa podieľa 64 percentami. Niektoré človekom produkované látky znečisťujúce ovzdušie, predovšetkým oxid siřičitý, ovzdušie zase ochladzujú. Tieto plyny spôsobujú nadmerný skleníkový efekt. Zem pohlcuje časť slnečného žiarenia. Vo forme tepelného žiarenia ho vzápätí vysiela späť do ovzdušia. Tepelné lúče sú pri prechode atmosférou pohlcované niektorými plynmi, napr. vodnou parou CO2 a v nepatrnom množstve aj metánom a ozónom a freónmi. Tieto plyny odrážajú teplo na zemský povrch a zohrievajú ho: vzniká skleníkový efekt. Toto zohrievanie udržiava priemernú teplotu povrchu zemegule na +13 C. Keby tento jav nevznikal, teplota by klesla na –20 C. Preto je skleníkový efekt nevyhnutný pre náš život, nesmie sa však zosilňovať, aby nedošlo k nadmernému prehriatiu Zeme. Vedci v boji proti globálnemu otepľovaniu
uvažujú nad viacerými možnosťami. Jednou z nich je "zúrodnenie" oceánov. Na ich dno by sa nasadilo železo a rastlinný planktón, ktorý by dokázal pohlcovať oxid uhličitý z vody. Morská voda zbavená oxidu uhličitého by potom absorbovala tento plyn z ovzdušia. Išlo by však o veľmi nákladnú operáciu a na pohltenie všetkých škodlivín ovzdušia by sa takto musela upraviť obrovská časť svetového oceánu. Druhou alternatívou je napumpovanie oxidu uhličitého priamo na dno oceánu. Pod vplyvom obrovského tlaku by sa tento plyn zmenil na kvapalinu a pomaly by sa rozpustil vo vode.

Nikto si však zatiaľ netrúfa odhadnúť, čo by to urobilo s niektorými morskými živočíchmi a rastlinami. Iným spôsobom, ako "pochovať” oxid uhličitý je dostať ho pod zemskú kôru. Tam sa z neho v dôsledku tlaku stane z plynu kvapalina zaberajúca oveľa menej miesta. Zemská kôra podľa expertov ponúka priestor na uskladnenie všetkých škodlivých emisií, ktoré Európa vyprodukuje za 600 rokov. Nevýhodou sú zatiaľ obrovské náklady spojené s extrahovaním plynu z ovzdušia. Z ďalších návrhov možno spomenúť používanie filtrov a membrán na komínoch továrni. No určite najjednoduchším riešením by bolo počet škodlivých emisií obmedziť. Najväčší znečisťovatelia sú USA, Čína, Rusko, Japonsko. Aby sme dosiahli skutočný zvrat, potrebuje ľudstvo obmedziť produkciu exhalátov o 60 až 80 %! Ak neobmedzíme produkciu exhalátov potom sa nevyhneme následkom otepľovania. Tie sú : klíma na celej Zemi by sa mohla výrazne zmeniť, začali by sa roztápať ľadovce, stúpať hladiny morí, púšte premieňať na úrodné planiny a naopak , posúvať vegetačné pásma. Životnosť CO2 v atmosfére je približne 50-200 rokov. Podľa mnohých klimatológov je otepľovanie atmosféry už dnes príčinou záplav a uragánov, ktoré stále častejšie postihujú viaceré krajiny sveta. Silné búrky sú dnes oveľa bežnejšie, ako boli v minulosti. Ak bude súčasný trend v emisiách skleníkových plynov pokračovať ďalej, očakáva sa že hladina morí sa zvýši o 65 cm do roku 2100.Zvýši sa aj teplota do roku 2100 o 3,5 až 1 stupeň Celzia. Čo by to znamenalo? V rovníkových oblastiach by bolo ešte teplejšie a vlhkejšie a subtropické oblasti by zmiernili svoj púštny charakter. Naproti tomu na juhu Európy by zavládli ešte väčšie suchá. V oblastiach mierneho pásma by zosilneli letné suchá, ale zima by sa vyznačovala výdatnejšími zrážkami. Výrazná zrážková činnosť v polárnych krajoch by zvýšila množstvo sladkej vody, čo by spomalilo pohyb hlbinných morských prúdov. Z hľadiska dlhodobej perspektívy by došlo k rozpusteniu ľadovcov. Podľa vedeckých odhadov od roku 1750 stúpla hladina o svetového oceánu o 10 až 25 cm. Keby sa do roku 2100 zvýšila teplota o 1 až 3,5 C oceán by v priemere stúpol o pol metra a nižšie položené miesta by sa ocitli pod vodou. Situácia je o to závažnejšia, že aj keby došlo k stabilizácii koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére, vzhľadom na veľkú zotrvačnosť celého klimatického systému, hladina morí bude naďalej stúpať ešte niekoľko desaťročí. Ropa
Ropa je zmes nízkomolekulárnych a vysokomolekulárnych uhľovodíkov.

Hlavné zdroje ropy ležia väčšinou mimo ťažiska priemyslovej výroby , preto sa dopravuje cisternovými loďami alebo potrubiami dlhými niekedy až tisíce kilometrov. Hlavná cesta tankerov, najpoužívanejšia, vedie cez juhozápadnú časť Indického oceánu od Arabského polostrova okolo Južnej Afriky do západnej Európy, druhou dôležitou traťou je karibská oblasť a taktiež cesta od Arabského polostrova do Japonska. Vo väčšine európskych a amerických krajín je výroba tankerov prísne strážená- dodržiavajú sa prísne bezpečnostné predpisy pre výrobu tankerov a hlavne pre ich vlastníctvo. Podnikanie s nimi (a teda i s ropou) je vysoko zdanené a tak koncerny hľadajú ľahšiu a lacnejšiu cestu. Východiskom je Libéria v západnej Afrike, kde sa tankery registrujú. Obchodníci sa tak vyhnú zdaneniu, pričom prižmúria oko nad tým, že tankery z Libérie neboli vyrobené pod prísnou kontrolou a bezpečnostné opatrenia na palube lode nie sú absolútne spoľahlivé. A tak dochádza k haváriám. Veď len v priebehu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov havarovalo okolo 250 tankerov. Na hladine svetového oceánu preváža ropu asi 2000 tankerov, čo je asi o 1000 menej ako v sedemdesiatich rokoch , keď bol ich počet najvyšší. Dnešné tankery sú však oveľa väčšie ako v minulosti. Každoročne sa do svetového oceánu vypúšťa asi 3500 miliónov litrov ropy. Najväčšími znečisťovateľmi sú zväčša ropné tankery, ktoré si v mori umývajú nádrže, alebo z nich ropa uniká po havárii. Dôsledky takýchto nehôd sú obrovské a vyžadujú si značné finančné náklady na čistenie. Pre príklad niekoľko havárií.

Havária lode Tampico
V roku 1957 pri Mexickom polostrove havarovala cisternová loď Tampico, vytieklo z nej 9 ton ropy s veľmi vysokým obsahom aromatických zlúčenín. V okolí 10 km vyhynulo všetko živé.

Havária tankeru Torrey Canyon
V roku 1967 pri Kalifornii havaroval tanker Torrey Canyon, Vytieklo z neho 20 000 ton ropy. V okolí 30 kilometrov všetky uhynulo no následky sa dostali až do 80 kilometrovej vzdialenosti kde ostali organizmy choré, neschopné produkcie i konzumácie. Veľký pokles i chráneného vtáctva- z 5000 jedincov ostalo len 600. Ďalšie kilometre a kilometre mora sa ešte mesiace pomocou ľudí spamätávalo z tohto šoku.

Havária Lode Argo Merchant
V roku 1976 pri východné pobreží USA havarovala loď Argo Merchant .Loď prelomila práve v bohatom lovisku rýb takže boli vysoké škody a z lode vytieklo 28 000 ton ropy. Loď bola už 25 rokov stará a nespĺňala podmienky na prevážanie ropy.



Havária tankera Amoco Cadiz
V marci 1978 v Lamanšskom prielive sa tanker rozlomil pri prudkom náraze na skaly. Z tankeru vytieklo 295 miliónov litrov ropy.

V oblasti zahynulo niekoľko tisíc vtákov a rýb. Trvalo niekoľko mesiacov pokým prieliv vyhlásili za čistý.

Výbuch ropnej veže Ixtoc v júni 1979 došlo k výbuchu na ropnej veži Ixtoc pri. Začiatkom augusta sa mastná škvrna ropy v dĺžke 640 km pohybovala smerom k juhovýchodnému pobrežiu Texasu. Podľa konečného odhadu sa pri tomto najväčšom úniku ropy na svete vylialo do mora viac ako 800 miliónov litrov ropy.
Na konci augusta bola škvrna už viac ako 8001 km dlhá. Napokon boli škody menšie, ako sa predpokladalo, i keď účinky tejto havárie na ryby a morské vtáctvo boli katastrofálne.

Výbuchy na ropných poliach Nowruz
V roku 1983 ropné pole Nowruz pri iránskom pobreží stíhala jedna katastrofa za druhou. Vo februári začala z ropnej veže, do ktorej narazila loď, unikať ropa. Irak, ktorý viedol vojnu s Iránom, vyhodil v marci do vzduchu ďalšiu vežu. .Neľútostná vojna medzi Iránom a Irakom znemožnila opraviť vrtné veže. Zvyšok sveta sa bezmocne prizeral, ako do mora vyteká 1,1 milióna litrov ropy denne a pokrýva pobrežie Perzského zálivu hrubou vrstvou ropy. V dôsledku katastrofy vznikol aj nedostatok vody, lebo sa museli uzatvoriť zariadenia na čistenie vody, v ktorých sa morská voda spracúva na pitnú. Život v Perzskom zálive sa dostane do normálu asi za 30 rokov.

Ropná veža Piper Alpha
6. júla 1988 bolo na plošine 227 pracovníkov. Okolo polnoci vežou otriasol výbuch. Unikajúci plyn posunul horiacu ohňovú na výrobnú plošinu a plamene šľahali do výšky 150 m. Mnohí robotníci poskákali z výšky 60 m do mora, no vtedy už horela aj voda. 157 pracovníkov ropnej veže Piper Alpha prišlo o život. Únik ropy z tankera Exxon Valdez
24. marca 1989 sa obrovský supertanker Exxon Valdez plavil z Aljašky. Tanker Exxon Valdez mal iba tri roky a bol vybavený najmodernejšími navigačnými prístrojmi. Napriek tomu tri hodiny po vyplávaní na more tanker uviazol na skalách a uniklo 50 miliónov litrov ropy. Zahynulo až 30 000 morských vtákov, ďalších živočíchov a nespočetné množstvo rýb. Zničená bola aj zem, ktorá slúži ako pastvina tisícom sťahovavých vtákov. Dôvodom havárie tankera Exxon Valdez bolo ,že prístavné úrady vo Valdeze zadali nesprávne kurz ktorým loď mala plávať.